Mentor 4 (USA-202) & Thuraya 2

 

Obr. 1: 5. máj 2024, čas 23:59 SELČ, exp. 15 sec, F/5.3, ohnisková vzd. 210mm; americký špionážny satelit Mentor 4 v blízkosti arabského komerčného satelitu Thuraya 2. Pekne si možno všimnúť rozdiely v jasnosti oboch objektov - zatiaľ čo Mentor má asi 8,5 mag, Thuraya 2 necelých 10,5 mag.

V minulom článku som sa prvýkrát zameral na geostacionárnu dráhu Zeme, na ktorej síce obiehajú stovky satelitov, no vo väčšine prípadov sú pre pozorovateľov len ťažko dostupné. Výnimku tvoria americké špionážne satelity typu Mentor, ktoré vďaka svojim gigantickým rozmerom jasnosťou zďaleka prevyšujú všetky ostatne satelity na GEO a sú ta teda aj pomerne ľahko dohľadateľné. A niekedy práve vďaka nim sa môžu prekvapivo ľahko identifikovať aj ďalšie geostacionárne satelity, na ktoré nám títo špióni takmer doslova ukážu. Reč je konkrétne o medzi pozorovateľmi dobre známej dvojici Mentor 4 a Thuraya 2. 

Obr. 2: 6. máj 2024, 00:06 SELČ, exp. 15 sec,  F/4.5, ohnisková vzd. 86mm; do jedného záberu sa mi podarilo dostať nielen dvojicu Mentor 4 / Thuraya 2, ale aj Mentor 6, na ktorý som sa zameral v minulom článku. Ten sa momentálne nachádza necelých 10 uhlových stupňov od Mentora 4 a javí sa o niečo málo jasnejší ako on (8 mag)

Thuraya 2 je komerčný telekomunikačný satelit patriaci rovnomennej spoločnosti zo Spojených arabských emirátov. Vyštartoval 10. júna 2003 pomocou rakety Zenit-3SL z morskej plošiny Sea Launch umiestnenej v rovníkovej oblasti Pacifiku. Operuje na pozícii 44° E, no nie na klasickej geostacionárnej dráhe s presne nulovým sklonom k rovníku, ale mierne sklonenej (konkrétne v súčasnosti 7,7°), vďaka čomu nie je voči hviezdnemu pozadiu plne stacionárna, ale opisuje v priebehu dňa na oblohe miernu "osmičku" (korektnejší výraz k tomu je analema). Je to jeden z väčších komerčných satelitov, nakoľko jeho základné teleso má rozmery 3,75 x 3.75 x 7,6 metra, rozpätie solárnych panelov dosahuje až 34,5 metra a jeho hlavná rozkladacia komunikačná anténa má priemer vyše 12 metrov. Thuraya 2 vďaka nej môže poskytovať nielen satelitné telefonické služby (o kapacite až 13 750 hovorov), ale aj internetové služby o maximálnej kapacite až 444 kbps, čo je na vyše 20 ročný geostacionárny satelit veľmi slušné. 

Obr. 3: Telekomunikačný satelit Thuraya 2

A práve výnimočné schopnosti tejto družice, skombinované s tým, že patrí arabskej spoločnosti a operuje nad strategicky dôležitými a zároveň komplikovanými oblasťami sveta spôsobilo, že sa na ňu rozhodli špeciálne zamerať americké tajné služby so svojim ťažkotonážnym špionážnym kalibrom, ktorým je družica Mentor 4. Tá odštartovala 18. januára 2009 z Mysu Canaveral pomocou rakety Delta 4 Heavy a dostala oficiálne označenie USA-202. Napriek klasickej snahe amerických úradov o utajenie jej dráhy ju amatérsky pozorovatelia poľahky na GEO našli. Družica sa pomaly presúvala po geostacionárnej dráhe od východu na západ až do augusta 2009, keď sa zastavila pri družici Thuraya 2. A nielen zastavila, ale aj presne zosynchronizovala svoju dráhu s jej mierne sklonenou geostacionárnou orbitou. Od tej doby až dodnes obrovský satelit Mentor 4 družicu Thuraya 2 stále doprevádza v uhlovo tesnej blízkosti, čo si môžme krásne všimnúť aj na mnou zhotovených fotografiách. Reálna vzdialenosť oboch telies je cca 30 km. Za pozornosť stoja veľké rozdiely v jasnosti oboch objektov, ktoré dokazujú, že ani tak veľký komerčný satelit ako Thuraya sa svojimi rozmermi nemôže rovnať obrovskému Mentoru (ako som uvádzal už v minulom článku, priemer jeho hlavnej antény sa odhaduje až na 100 metrov).

Obr. 4: Nákres satelitu Mentor 4 zo Snowdenových prísne tajných materiálov

A prečo sa takto blízko za Thurayu vlastne Mentor zavesil? Odpoveď na toto vieme prekvapivo pomerne presne, nakoľko práve misia tohto satelitu bola zmieňovaná v časti dokumentov zverejnených bývalým zamestnancom NSA Edwardom Snowdenom. Z nich vyplýva, že Mentor 4 má schopnosti zachytávať signály nielen z uplinkových staníc pre tento satelit, ale aj jemu prislúchajúch mobilných satelitných telefónov, ako aj signály priamo z Thuraye smerom k Zemi. Inými slovami, Mentor 4 kompletne "odpočúva" všetku komunikáciu, ktorá cez tento satelit prechádza. Mimo toho z dokumentov vyplýva aj sledovanie iných typov komunikácie mimo tohto satelitu so zameraním na oblasť Pakistanu a Afganistanu (tak tomu aspoň bolo okolo roku 2010, dnes sú už ciele možno iné) a tiež  snaha o špehovanie čínskych pozemných mikrovlnných liniek. Za zmienku stojí aj zaujímavý fakt, že Mentor 4 je jediným satelitom tohto typu, ktorý sa takto priamo a dlhodobo zameriava na sledovanie komunikácie konkrétnej družice, čo samo o sebe svedčí o dôležitosti Thuraye 2 pre americké záujmy.

Mentor 6 (USA-237)

Obr. 1: 27. apríl 2024, čas: 23:03 SELČ, exp. 10 sec, F/5, ohnisková vzd. 180mm; geostacionárny satelit Mentor 6 pevne stojaci medzi hviezdami v súhvezdí Váhy, dosahujúc jasnosti až 8 mag. Na fotografovaní geostacionárnych satelitov je fascinujúce to, že sú naozaj stacionárne, svoju polohu na nebi takmer nijako nemenia a na dlhoexpozičnej fotografii sa tak prejavia ako výrazné body, zatiaľ čo z hviezd na pozadí sa vplyvom zemskej rotácie stávajú čiarky

Prakticky všetky satelity, ktorých fotografie som doteraz umiestnil na tento blog, sa pohybujú na nízkej obežnej dráhe (teda dráhe do výšky cca 2000 km nad povrchom) a sú za optimálnych podmienok pomerne ľahko viditeľné aj voľným okom. No tentokrát som sa rozhodol vzhliadnuť oveľa, oveľa vyššie, až k samotnej geostacionárnej dráhe, do výšky takmer 36 000 km. Hoci táto pre súčasnú civilizáciu mimoriadne dôležitá orbita sa môže na prvý pohľad javiť až príliš vzdialená na to, aby sa na nej dali pozorovať nejaké umelé objekty, nie je tomu tak. Aj keď samozrejme, o pozorovaní voľným okom tu už za štandardných podmienok hovoriť nemôžme (hoci aj to sa občas podarí) a pre sledovanie aj tých najjasnejších objektov v takejto výške už potrebujeme aspoň trochu výkonnejšiu zobrazovaciu techniku  - či už malý ďalekohľad alebo teleobjektív s dlhším ohniskom. Väčšina z niekoľkých stoviek satelitov na geostacionárnej dráhe je ale aj tak ťažko dosiahnuteľných, keďže ich jasnosti sa aj za ideálnych podmienok pohybujú hlboko pod 11 mag. No je tu pár výnimiek, pričom ja som sa hneď na prvýkrát rozhodol zamerať na tú najtopkovejšiu. Jednoznačne najjasnejšími, s vysokou pravdepodobnosťou najväčšími a zároveň najtajomnejšími objektami na geostacionárnej dráhe sú totiž americké špionážne satelity označované ako Mentor. To je asi najznámejší názov tejto série satelitov, no používajú sa aj názvy Orion, Advanced Orion, či RIO. No a samozrejme aj oficiálne nič nehovoriace označenie USA a NROL s konkrétnymi poradovými číslami družíc. Ja som na fotografii vyššie nasnímal Mentor 6, alias USA-237, ktorý štartoval 29. júna 2012 z Mysu Canaveral pomocou vtedy najsilnejšej americkej rakety Delta 4 Heavy. Jeho jasnosť pre pozorovateľa na zemskom povrchu aj z ďalekej geostacionárnej orbity štandardne dosahuje až 8 magnitúd! Už to samo nasvedčuje, že ide o naozaj obrovský satelit a to málo čo o ňom vieme, to len ďalej potvrdzuje.

Obr. 2: Z uniknutých dokumentov známa podoba satelitov typu Mentor

Satelity Mentor sú totiž pravdepodobne najvýkonnejšími špionážnymi strojmi histórie a už celé desaťročia slúžia americkými špionážnym agentúram pre odpočúvanie elektronickej komunikácie a to pravdepodobne na viacerých úrovniach. Tie zahrňujú zachytávanie signálov priamo z iných telekomunikačných družíc, uplinkových pozemných staníc, lietadiel, lodí, rakiet či dokonca priamo mobilnej telefonickej a dátovej komunikácie. Je známe, že pre tieto účely majú satelity Mentor hneď niekoľko veľkých rozkladacích antén, vrátane najväčšej o predpokladom priemere až 100 metrov! V roku 2010 sa samotný riaditeľ špionážnej agentúry NRO, pod ktorú Mentory spadajú, vyjadril, že sa jedná o najväčšie satelity na svete. Na obrázku 2 je bez bližších technických podrobností skutočný nákres satelitu Mentor, ktorý bol medzi dokumentami, ktoré v roku 2013 vyniesol bývalý pracovník NSA Edward Snowden. V podstate potvrdili z už neoficiálnych zdrojov dávnejšie predpokladaný vzhľad satelitu. To, že telo a antény satelitu sú pokryté zlatavou kaptonovou fóliou je inak niečo, čo sa dá vidieť aj priamo na mojej fotografii, kde má "hviezdička" reprezentujúca satelit pomerne výrazne zlatistú farbu. Celková hmotnosť satelitu je záhadou, no vzhľadom na možnosti rakiet Delta 4 Heavy sa predpokladá, že nepresahuje 5,2 tony. Vo vesmíre je momentálne 8 operačne spôsobilých satelitov Mentor, rozložených na rôznych častiach geostacionárnej dráhy. Mnou fotografovaný Mentor 6 je momentálne "zavesený" nad rovníkom na pozícii 51° E.

Obr. 3: Štart rakety Delta 4 Heavy so satelitom USA-237 z 29. júna 2012

Obr. 4: 5. máj, 23:44 SELČ, exp. 20 sec, F/5, ohnisková vzd. 165mm; čím dlhšia expozícia, tým výraznejšie sa geostacionárne družice na fotografiách prejavia

ISS & Progress MS-26

 

Obr. 1: 17. február 2024, čas 06:09 SEČ, expozícia 2,5 sekundy; tesne pred kulmináciou preletu ISS v súhvezdí Hadonos sa v jej blízkosti Progress MS-26 rozjasnil na asi -1 mag. Na fotografii je zaznamenaný práve okamih najväčšej jasnosti tejto zásobovacej lode, krátko predtým aj potom nebol Progress na presvetlenej oblohe takmer vôbec pozorovateľný.

Ráno 17. februára 2024 som po dlhšej dobe odfotografoval spoločný prelet Medzinárodnej vesmírnej stanice a k nej sa približujúcej zásobovacej lode Progress MS-26. Avšak veľa nechýbalo a zo spoločnej fotografie by nebolo nič, nakoľko značnú časť preletu nebola na silne presvetlene úsvitovej oblohe ruská zásobovacia loď takmer vôbec pozorovateľná. Slnko totiž vychádzalo už necelú hodinu po prelete a mimo jasnejších hviezd a majestátnej ISS, ktorá dosahovala takmer -2,5 magnitúdy, nebolo na rozjasňujúcej sa oblohe vidieť nič slabšie ako 1 mag. Lode Progress pritom ani za štandardných optimálnych podmienok nedosahujú viac ako 2,5 mag. No došlo k niečomu, čo som už pri Progressoch a Sojuzoch v minulosti párkrát pozoroval - pri vhodnom natočení voči Slnku a pozorovateľovi tieto pomerne malé kozmické lode vedia hodiť krásny záblesk, ktorým niekedy na pár okamihov môžu prevýšiť aj samotnú ISS. Najpamätnejším je v tomto ohľade pozorovanie z júla 2013, keď sa mi takýto moment podarilo krásne zaznamenať v celej svojej dĺžke (viac tu). Tentokrát Progress MS-26 síce jasnosťou ISS nepredčil, dosiahol v maxime asi -1 mag, no stačilo to na to, aby som aj na presvetlenej oblohe pekne zvečnil tento moment ich spoločného preletu vo formácii. Progress sa nachádzal necelých 5 uhlových stupňov od stanice a už o necelú hodinu neskôr, presne o 07:06 SEČ, sa s ňou aj úspešne spojil.  

Obr. 2: Pohľad z ISS na približujúcu sa zásobovaciu loď Progress MS-26 (vľavo dole). Ten odštartoval z Bajkonuru 15. februára na nosnej rakete Sojuz-2.1a..