Mentor 6 (USA-237)

Obr. 1: 27. apríl 2024, čas: 23:03 SELČ, exp. 10 sec, F/5, ohnisková vzd. 270mm; geostacionárny satelit Mentor 6 pevne stojaci medzi hviezdami v súhvezdí Váhy, dosahujúc jasnosti až 8 mag. Na fotografovaní geostacionárnych satelitov je fascinujúce to, že sú naozaj stacionárne, svoju polohu na nebi takmer nijako nemenia a na dlhoexpozičnej fotografii sa tak prejavia ako výrazné body, zatiaľ čo z hviezd na pozadí sa vplyvom zemskej rotácie stávajú čiarky

Prakticky všetky satelity, ktorých fotografie som doteraz umiestnil na tento blog, sa pohybujú na nízkej obežnej dráhe (teda dráhe do výšky cca 2000 km nad povrchom) a sú za optimálnych podmienok pomerne ľahko viditeľné aj voľným okom. No tentokrát som sa rozhodol vzhliadnuť oveľa, oveľa vyššie, až k samotnej geostacionárnej dráhe, do výšky takmer 36 000 km. Hoci táto pre súčasnú civilizáciu mimoriadne dôležitá orbita sa môže na prvý pohľad javiť až príliš vzdialená na to, aby sa na nej dali pozorovať nejaké umelé objekty, nie je tomu tak. Aj keď samozrejme, o pozorovaní voľným okom tu už za štandardných podmienok hovoriť nemôžme (hoci aj to sa občas podarí) a pre sledovanie aj tých najjasnejších objektov v takejto výške už potrebujeme aspoň trochu výkonnejšiu zobrazovaciu techniku  - či už malý ďalekohľad alebo teleobjektív s dlhším ohniskom. Väčšina z niekoľkých stoviek satelitov na geostacionárnej dráhe je ale aj tak ťažko dosiahnuteľných, keďže ich jasnosti sa aj za ideálnych podmienok pohybujú hlboko pod 10 mag. No je tu pár výnimiek, pričom ja som sa hneď na prvýkrát rozhodol zamerať na tú najtopkovejšiu. Jednoznačne najjasnejšími, s vysokou pravdepodobnosťou najväčšími a zároveň najtajomnejšími objektami na geostacionárnej dráhe sú totiž americké špionážne satelity označované ako Mentor. To je asi najznámejší názov tejto série satelitov, no používajú sa aj názvy Orion, Advanced Orion, či RIO. No a samozrejme aj oficiálne nič nehovoriace označenie USA a NROL s konkrétnymi poradovými číslami družíc. Ja som na fotografii vyššie nasnímal Mentor 6, alias USA-237, ktorý štartoval 29. júna 2012 z Mysu Canaveral pomocou vtedy najsilnejšej americkej rakety Delta 4 Heavy. Jeho jasnosť pre pozorovateľa na zemskom povrchu aj z ďalekej geostacionárnej orbity štandardne dosahuje až 8 magnitúd! Už to samo nasvedčuje, že ide o naozaj obrovský satelit a to málo čo o ňom vieme, to len ďalej potvrdzuje.

Obr. 2: Z uniknutých dokumentov známa podoba satelitov typu Mentor

Satelity Mentor sú totiž pravdepodobne najvýkonnejšími špionážnymi strojmi histórie a už celé desaťročia slúžia americkými špionážnym agentúram pre odpočúvanie elektronickej komunikácie a to pravdepodobne na viacerých úrovniach. Tie zahrňujú zachytávanie signálov priamo z iných telekomunikačných družíc, uplinkových pozemných staníc, lietadiel, lodí, rakiet či dokonca priamo mobilnej telefonickej a dátovej komunikácie. Je známe, že pre tieto účely majú satelity Mentor hneď niekoľko veľkých rozkladacích antén, vrátane najväčšej o predpokladom priemere až 100 metrov! V roku 2010 sa samotný riaditeľ špionážnej agentúry NRO, pod ktorú Mentory spadajú, vyjadril, že sa jedná o najväčšie satelity na svete. Na obrázku 2 je bez bližších technických podrobností skutočný nákres satelitu Mentor, ktorý bol medzi dokumentami, ktoré v roku 2013 vyniesol bývalý pracovník NSA Edward Snowden. V podstate potvrdili z už neoficiálnych zdrojov dávnejšie predpokladaný vzhľad satelitu. To, že telo a antény satelitu sú pokryté zlatavou kaptonovou fóliou je inak niečo, čo sa dá vidieť aj priamo na mojej fotografii, kde má "hviezdička" reprezentujúca satelit pomerne výrazne zlatistú farbu. Celková hmotnosť satelitu je záhadou, no vzhľadom na možnosti rakiet Delta 4 Heavy sa predpokladá, že nepresahuje 5,2 tony. Vo vesmíre je momentálne 8 operačne spôsobilých satelitov Mentor, rozložených na rôznych častiach geostacionárnej dráhy. Mnou fotografovaný Mentor 6 je momentálne "zavesený" nad rovníkom na pozícii 51° E.

Obr. 3: Štart rakety Delta 4 Heavy so satelitom USA-237 z 29. júna 2012

ISS & Progress MS-26

 

Obr. 1: 17. február 2024, čas 06:09 SEČ, expozícia 2,5 sekundy; tesne pred kulmináciou preletu ISS v súhvezdí Hadonos sa v jej blízkosti Progress MS-26 rozjasnil na asi -1 mag. Na fotografii je zaznamenaný práve okamih najväčšej jasnosti tejto zásobovacej lode, krátko predtým aj potom nebol Progress na presvetlenej oblohe takmer vôbec pozorovateľný.

Ráno 17. februára 2024 som po dlhšej dobe odfotografoval spoločný prelet Medzinárodnej vesmírnej stanice a k nej sa približujúcej zásobovacej lode Progress MS-26. Avšak veľa nechýbalo a zo spoločnej fotografie by nebolo nič, nakoľko značnú časť preletu nebola na silne presvetlene úsvitovej oblohe ruská zásobovacia loď takmer vôbec pozorovateľná. Slnko totiž vychádzalo už necelú hodinu po prelete a mimo jasnejších hviezd a majestátnej ISS, ktorá dosahovala takmer -2,5 magnitúdy, nebolo na rozjasňujúcej sa oblohe vidieť nič slabšie ako 1 mag. Lode Progress pritom ani za štandardných optimálnych podmienok nedosahujú viac ako 2,5 mag. No došlo k niečomu, čo som už pri Progressoch a Sojuzoch v minulosti párkrát pozoroval - pri vhodnom natočení voči Slnku a pozorovateľovi tieto pomerne malé kozmické lode vedia hodiť krásny záblesk, ktorým niekedy na pár okamihov môžu prevýšiť aj samotnú ISS. Najpamätnejším je v tomto ohľade pozorovanie z júla 2013, keď sa mi takýto moment podarilo krásne zaznamenať v celej svojej dĺžke (viac tu). Tentokrát Progress MS-26 síce jasnosťou ISS nepredčil, dosiahol v maxime asi -1 mag, no stačilo to na to, aby som aj na presvetlenej oblohe pekne zvečnil tento moment ich spoločného preletu vo formácii. Progress sa nachádzal necelých 5 uhlových stupňov od stanice a už o necelú hodinu neskôr, presne o 07:06 SEČ, sa s ňou aj úspešne spojil.  

Obr. 2: Pohľad z ISS na približujúcu sa zásobovaciu loď Progress MS-26 (vľavo dole). Ten odštartoval z Bajkonuru 15. februára na nosnej rakete Sojuz-2.1a..