Hubblov vesmírny ďalekohľad

 

Obr. 1: 15. august 2022, čas 22:27 UTC, exp. 13 sec; slávny Hubblov vesmírny ďalekohľad sa pri nízkom prelete javí ako 3 magnitúdová hviezdička pohybujúca sa od Váh k Škorpiónovi

Najznámejšie vesmírne observatórium histórie, Hubblov vesmírny ďalekohľad (alias HST), nikdy nemôžme zo strednej Európy pozorovať vzhľadom na relatívne nízky sklon jeho orbity k rovníku - 28,5°. Aby ho bolo možné vidieť, musíme sa vypraviť do zemepisných šírok bližších k tejto hodnote (v zásade stačí už 40°, aj keď pri tejto hodnote vystúpa len nejakých 10° nad obzor). Večer 15. augusta som pri návšteve ostrova Lanzarote patriaceho do súostrovia Kanárskych ostrovov využil príležitosť a túto legendu svetovej kozmonautiky prvýkrát v živote videl na vlastné oči. Keďže Lanzarote sa nachádza na zemepisnej šírke cca 29°, môže tu za ideálnych podmienok HST vystúpať až k zenitu a dosiahnuť vyše 0 mag. 

Obr. 2: Výraz z úvodnej fotografie. HST krátko po vzniku fotografie vstúpil do zemského tieňa. Na hviezdnom pozadí zdanlivo prelietava ponad sopku Montana del Medio 

Pri mojom pozorovaní bohužiaľ až takéto priaznivé podmienky neboli, skôr naopak. HST mal len nízky prelet o maximálnej výške 24°, pričom dosahoval maximálnu jasnosť sotva 3 magnitúdy. Napriek tomu bolo jeho pozorovanie pre mňa umocnené svojou výnimočnosťou (predsalen, legenda je legenda :) a aj úžasnou atmosférou polopúšťového sopečného ostrova v Atlantickom oceáne, kde len pomerne nedávno skončená sopečná činnosť vytvarovala zaujímavú, marťansky pôsobiacu krajinu.

Obr. 3: Hubblov vesmírny ďalekohľad na zábere, ktorý vytvorila posádka raketoplánu Atlantis pri poslednej servisnej misii STS-125 v roku 2009. Vesmírny teleskop sa momentálne nachádza na dráhe o parametroch 532 x 535 km, stále plne funkčný

Obr. 4: Malý bonus, znázorňujúci atmosféru lávových polí ostrova Lanzarote za súmraku. Slovami Buzza Aldrina - veľkolepá pustatina  

SeaSat 1 & raketa Kosmos-3M (2008-31G)

SeaSat na orbite

Trajektórie starého amerického satelitu SeaSat a posledného stupňa ruskej rakety Kosmos-3M sa sa mi prekrížili na fotografii získanej 28. augusta 2014 o 21:47 SELČ. Jasnosť SeaSatu dosahovala asi 2,5 magnitúdy, zatiaľ čo raketa mala necelé 3 mag.

SeaSat-1 bol vôbec prvý veľký oceánografický satelit agentúry NASA a z kozmodrómu Vandenberg odštartoval ešte 27. júna 1978. Na svoju dobu išlo o naozaj obrovský a sofistikovaný satelit, ktorý sa skladal z dvoch hlavných modulov - prvý zabezpečoval riadenie satelitu a tvoril ho vlastne upravený posledný stupeň rakety Agena, k nemu bol pripojený druhý modul, ktorý niesol hlavne vedecké vybavenie vrátane vôbec prvej veľkej radarovej antény so syntetickou apertúrou (SAR). Celková dĺžka satelitu tak dosahovala 21 metrov, jeho váha bez paliva bola takmer 2300 kg. Satelit mohol pomerne detailne monitorovať teplotu oceánov, výšku vln či rýchlosť vetra. Hoci kvôli skratu v elektrickom napájaní fungoval len 106 dní namiesto plánovaných troch  rokov, poskytol satelit mnoho cenných dát a získané skúsenosti boli použité pri neskorších modernejších oceánografických satelitoch. V súčasnosti sa už dávno "mŕtvy" SeaSat pohybuje na dráhe o výške 746 x 750 km.

Podoba druhého stupňa rakety Kosmos-3M

Ďalší objekt na snímke, raketa Kosmos-3M, odštartovala z ruského kozmodrómu Kapustin Jar (ide o moje prvé pozorovanie objektu vypusteného z tohto miesta) takmer 30 rokov po SeaSate, 19. júna 2008 a na orbitu vyniesla 6 telekomunikačných satelitov siete Orbcomm. Posledný stupeň rakety Kosmos, dlhý takmer 6 metrov, sa ostal pohybovať na dráhe 659 x 670 km .

Kosmos 482 (1972-23E)

Popravde, dlho som rozmýšľal, či horeuvedenú fotografiu mám na tomto blogu uverejniť. Stopa objektu, kvôli ktorému som ju urobil, je na nej veľmi slabá, tesne nad hranicou šumu. Objekt totiž dosahoval jasnosť necelé 4 mag, pohyboval sa rýchlo a navyše obloha už začínala byť presvetlená Mesiacom po prvej štvrti, takže hoci voľným okom viditeľný bol, na fotografii sa práve najlepšie neukázal. Avšak za tými pár nevýraznými pixelmi sa skrýva objekt, ktorý má jednu z najzaujímavejších histórii zo všetkých umelých satelitov na orbite, takže ho tu proste spomenúť musím. Navyše dlhú dobu nebude mať žiadny priaznivejší prelet, takže šanca, žeby som ho nasnímal lepšie, tak skoro určite nebude. Snímka vznikla 6. júla 2014 o 23:48 SELČ (je na nej síce zaznamenaný aj prelet druhého, jasnejšieho objektu, Kosmosu 1862, ten však už taký zaujímavý nie je a budem sa mu samostatne venovať pri inej príležitosti).

Sonda typu Venera 4V-1

Kosmos 482 odštartoval ešte 31. marca 1972 z Bajkonuru, no jeho cieľom pôvodne vôbec nemala byť zemská orbita. Išlo totiž o najnovšiu sovietsku sondu typu Venera (konkrétne Venera 4V-1), ktorá sa mala dostať až k planéte Venuša, na ktorej povrch mala vysadiťpristávacie puzdro. Už 3 dni pred tým odštartovala sesterská sonda rovnakého typu s označením Venera-8, ktorá neskôr na Venuši aj úspešne pristála a získala o nej plno nových poznatkov. Avšak osud druhého telesa, ktoré sa malo nazvať Venera-9, bol iný. Počiatočný štart bol síce vydarený a raketa Molnija-M dopravila sondu aj s urýchľovacím stupňom na nízku parkovaciu orbitu Zeme o výške cca 200 km. Z nej sa mala pomocou zážehu motorov urýchľovacieho Bloku L dostať na preletovú dráhu k Venuši. Avšak po reštarte tohto stupňa došlo k problémom. Pôvodne mal pracovať plných 243 sekúnd, avšak v 125 sekundách činnosti motor explodoval. Na orbite následne ostalo viacero úlomkov pohybujúcich sa na excentrických dráhach s nízkym perigeom a apogeom o výške takmer 10 000 km. Pár dní po tom vstúpilo do atmosféry jedno z telies prislúchajúce k tomuto štartu a jeho úlomky (6 neveľkých titanových guľových nádrží) dopadli neďaleko mesta Ashburton na Novom Zélande. Zistilo sa, že išlo o zvyšky urýchľovacieho stupňa L.

Jedna z nádrží nájdených na Novom Zélande

Dlho sa myslelo, že výbuch bol tak silný, že aj sonda samotná sa roztrhla na viacero častí a objekt označený ako 1972-23E bol len jedným z nich, navyše bol často označovaný nie ako hlavný objekt Venery, ale len ako jej úlomok (podľa mnohých išlo o oddelené pristávacie puzdro). Ako hlavné teleso bol označený druhý objekt z tohto štartu (1972-23A), ktorý zhorel v atmosfére v roku 1981. Sovieti ho oficiálne označili ako Kosmos-482 práve preto, aby verejne zakryli neúspech planetárnej misie. Ako dobre vieme, v tom čase to robili často aj s inými satelitmi (hlavne vojenskými) a aby zatajili ich skutočný účel, stovky družíc zaradili  pod nič-nehovoriace označenie Kosmos.

Pistávacie puzdro sond typu Venera 4V-1

Až v roku 2011 sa podarilo Ralfovi Vandeberghovi nasnímať objekt 1972-23E pri priaznivom perigeovom prelete svojou výkonnou optikou a z jeho snímok s vysokým rozlíšením (tu) vyplynul zaujímavý fakt - tento objekt je vlastne kompletnou sondou Venera, bez nejakého zjavného poškodenia. Výbuch Bloku-L tak asi nebol až tak silný, aby spôsobil rozpad celej sondy, ktorá sa od neho akurát tak bez väčšieho poškodenia oddelila (a menším úlomkom bol v skutočnosti objekt 23A). A tak, nikdy nedosiahnúc svojho ďalekého cieľa obieha táto mŕtva planetárna sonda okolo svojej materskej planéty na dráhe, ktorej parametre sú v súčasnosti 204 x 3148 km. Na tejto dráhe vďaka vysokému apogeu vydrží ešte niekoľko rokov, potom definitívne zhorí v atmosfére. Mimochodom, odolné pristávacie puzdro, vyvinuté pre drsný prechod atmosférou Venuše, by mohlo návrat cez zemskú atmosféru nepoškodené prežiť, dopad na pevnú zem ale už asi nie. A aj potom je veľmi otázne, či by sa ho vôbec po neriadenom vstupe do atmosféry niekedy podarilo nájsť.

Raketa Vostok-2M (1964-53B)

Prešiel takmer rok odvtedy, čo som nasnímal jeden z najstarších sovietskych umelých objektov na orbite, družicu Kosmos 44 (bližšie info tu). Teraz, 27. júna 2014 som o 23:24 odfotil jej spriaznený objekt - posledný stupeň rakety Vostok-2M, ktorý ju 28. augusta 1964 vyniesol na zemskú orbitu. Môžem pripomenúť, že vtedy išlo o vôbec prvú skúšku tohto typu rakety, ktorá bola v nasledujúcich rokoch veľmi hodne používaná (o čom svedčí aj viacero záznamov o tomto type rakety tu na blogu). Na horeuvedenom snímku dosiahol tento historický skvost, ktorý bude čochvíľa sláviť rovné polstoročie na orbite, jasnosť vyše 3,5 mag.

Kosmos 1441 & raketa Vostok-2M (1970-113B)

Dvojicu starých sovietskych objektov som na jednej snímke zaznamenal 24. júna 2014 o 23:53 SELČ. Tieto dve nezávislé telesá križujúce nočnú oblohu však majú toho spoločné viac, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Zatiaľ čo posledný stupeň rakety Vostok-2M vyniesol v roku 1970 prvý prototyp družice pre elektronický prieskum typu Celina-D, "mŕtva" družica Kosmos 1441 je práve takýmto typom družice, avšak už jej 40-tym exemplárom, vypusteným o vyše 12 rokov neskôr. A to navyše pomocou poslednej rakety Vostok-2M určenej pre družice Celina (neskôr už totiž bolo na ich vypúšťanie používané výhradne rakety Cyklon-3). Jasnosť družice Kosmos-1441 dosahovala stabilné cca 2 mag, zatiaľ čo raketa Vostok mala na snímke asi 3,5 mag, navyše mierne zoslabovala. Niekoľko desiatok sekúnd predtým však bola jasnejšia a mala vyše 3 mag, snímku tejto jasnejšej, vzostupnej časti trajektórie uvádzam nižšie.

Podoba satelitov typu Celina-D

No a ešte pár drobností k obom objektom. Vostok-2M odštartovala z Plesecku 18. decembra 1970 a na orbitu vyniesla satelit Kosmos-389, čo bola spomínaná Celina-D. Kosmos-1441 štartoval tiež z Plesecku, 16. februára 1983. A čo presne satelity typu Celina-D predstavovali? Ako som už spomenul vyššie, išlo o vojenské družice pre elektronický prieskum, ich základné teleso malo tvar valca o priemere 1 metra a dĺžke 3,5 metra, pričom nieslo 4 rozkladacie panely, na ktorých boli umiestnené citlivé detektory rádiových signálov. Tieto družice mali pre sovietsku armádu veľký význam a ich štarty prebiehali skoro ako na bežiacom páse, pričom od roku 1970 do roku 1994 ich bolo vypustených takmer 70. Následne boli nahradené modernejším typom Celina-2, ktorý je v súčasnosti nahradzovaný ešte modernejšími satelitmi Lotos-S (dosiaľ jediný vypustený satelit tohto typu som nafotil minulý rok). Čo sa týka rakety Vostok-2M, o nej sa rozpisovať nebudem, bližšie info o nej možno nájsť pri zázname pozorovania objektu 1970-37B.

Vzostupná, jasnejšia trajektória rakety Vostok-2M

Oba nafotené objekty obiehajú (pochopiteľne) na dráhach s rovnakým skolonom (81,1°), avšak s rozdielnymi výškami. Historický stupeň Vostok-2M (alias Blok-E) je na dráhe o výške 472 x 518 km, takže ešte nejaké to desaťročie Zem obiehať bude. Mimochodom, jej náklad, družica Kosmos-389 zanikla už v roku 2003. Satelit Kosmos-1441 čaká onedlho rovnaký osud, obieha totiž už len na cca 355 kilometroch, takže už o niekoľko mesiacov zhorí v atmosfére.

Raketa Thor Ablestar (1960-007C)

Štart Thor-Ablestaru z 22. júna 1960

27. apríla 2014 o 21:58 SELČ sa mi podarilo nasnímať skutočný historický klenot orbity - takmer 54 rokov starý raketový stupeň Ablestar. Hoci jeho jasnosť bola veľmi slabá (podľa predpovede 4,8 mag) a voľným okom sa mi ho tak nepodarilo pozorovať, na fotografii sa mi jeho málo výraznú stopu zaznamenať predsa len podarilo. Hoci tento jeho prelet nebol práve najideálnejší (už som videl aj taký, tento objekt pri ňom dosiahol jasnosť takmer 3,5 mag), vzhľadom na výnimočnosť tohto satelitu ho tu proste musím spomenúť.

Týmto pozorovaním som tak výrazne prekonal môj doterajší rekord, keď som minulé leto nafotil teraz už vyše 50 ročnú raketu Thor Agena (1964-002A). Tento nový rekord však určite tak skoro nepadne, pretože tento objekt je najstarším, z mojich zemepisných šírok voľným okom pozorovateľným umelým objektom vo vesmíre. Okrem rakety Ablestar sa síce na orbite nachádzajú aj ňou vypustené satelity a 7 ďalších, ešte starších objektov (vrátane vôbec najstaršieho Vanguardu 1 a jeho rakety z roku 1958), všetky sú veľmi malé, prípadne na veľmi vysokých dráhach s nízkym sklonom, aby ich bolo možné vidieť neozbrojeným okom.  

Predštartovná príprava družíc Transit-2A a
Solrad-1 na rakete Thor-Ablestar

No a teraz niečo k samotnému stupňu Ablestar a jeho bohatej histórii. Raketa v kombinácii so stupňom Thor odštartovala 22. júna 1960 z floridského kozmodrómu Cape Caneveral. V tom čase naplno zúrila studená vojna, kozmonautika sa stále len rozbiehala a skoro každý štart americkej rakety sa vtedy ešte dostával na predné stránky novín - čo si možno všimnúť aj na obrázku dole. Bol to v poradí 24. úspešný americký orbitálny štart a len druhý tohto typu rakety. Bol výnimočný hlavne v tom, že na jej palube boli prvýkrát vypustené dva aktívne satelity súčasne. Jednak išlo o 100 kilovú družicu Transit 2A, ktorá bola historicky druhou experimentálnou navigačnou družicou a hoci nebola veľmi presná, v tom čase išlo len o overenie teoretického konceptu satelitnej navigácie, čo splnila. Druhým nákladom bol menší, 19-kilový satelit Solrad 1, alias GRAB 1. Ten niesol 2 experimenty, jeden súvisel s výskumom slnečného žiarenia, no a druhý bol vôbec prvým pokusom súvisiacim so satelitným elektronickým prieskumom (ELINT). Satelit totiž pri prelete ponad Sovietsky zväz a ďalšie krajiny východného bloku zachytával signály z radarových staníc, z čoho sa neskôr presnou analýzou dali určovať ich rôzne charakteristiky. Pred verejnosťou sa pochopiteľne prezentoval len prvý experiment na družici Solrad, druhý bol prísne utajený až do roku 1998 (!).

Dobový článok venovaný štartu rakety

Čo sa týka samotnej rakety Thor Ablestar, tá mala celkovú výšku 24,5 metra a na orbitu dokázala vyniesť vyše 150 kilový náklad. Zatiaľ čo starý známy prvý stupeň Thor bol využívaný v rokoch 1958 - 1980, v kombinácii s druhým stupňom Ablestar štartoval len medzi rokmi 1960 - 1965. Ablestar mal celkovú dĺžku 4,75 metra a priemer takmer 2,5 m, využíval motor s osvedčenou toxickou kombináciou paliva (asymetrický dimetylhadrazín a oxid dusičitý).  Mnou pozorovaný Ablestar sa momentálne nachádza na orbite o výške 594 x 915 km.

Raketa Thorad Agena D (1969-82AB)

Niekedy sa aj za nenápadným kusom starého kozmického šrotu môže skrývať vcelku zaujímavá história. Jasnosť nasnímaného zvyšku rakety Agena D bola veľmi slabá, sotva presahovala 4,5 mag a to v kombinácii so svitom Mesiaca spôsobilo, že bola voľným okom takmer nepozorovateľná. Napriek tomu sa mi  ju 9. marca 2014 o 20:16 SEČ na fotoaparát podarilo zaznamenať pri jej prechode cez súhvezdie Veľký voz .

Štart tohto objektu sa odohral ešte 30. septembra 1969, teda v dobe, keď v USA ešte doznievala eufória z prvého pristátia ľudí na Mesiaci a program Apollo bol stredobodom americkej kozmonautiky. Mimo žiary veľkých reflektorov však paralelne s ním pokračovali aj ďalšie kozmické projekty, pričom mnohé súviseli hlavne s vojenskými záležitosťami. Práve pre tieto účely odštartovala z kozmodrómu Vandenberg onen septembrový deň aj raketa Thorad Agena D, ktorej náklad tvorilo hneď niekoľko družíc. Primárnym nákladom bola pätica satelitov vtedy prísne tajného programu Poppy - ktorý predstavoval raný systém elektronickej rozviedky typu NOSS (bližšie som o ňom hovoril pri zázname pozorovania rovnakého typu rakety zo štartu 1971-110), pričom toto bol šiesty, predposledný štart prislúchajúci k tomuto programu. Ďalej boli na orbitu vystrelené aj malé družíce SOICAL a Tempsat 2 určené pre kalibráciu pozemných rádiolokátorov, no a nakoniec 57 kilogramová družica Timation 2, ktorá bola jednou z prvých experimentálnych navigačných družíc, z ktorých sa neskôr vyvinul systém GPS. Objektov tak bolo vypustených touto raketou pomerne dosť, no napriek tomu to nebolo ani zďaleka všetko, čo tento štart na orbitu priniesol. Už niekoľko dní po ňom (4. októbra) totiž posledný stupeň Agena D explodoval, pričom sa rozpadol na viac ako 260 úlomkov. Príčinou explózie boli pravdepodobne zvyšky paliva v nádržiach rakety. Horenasnímaný objekt tak teda nie je kompletný stupeň rakety Agena D, ale len jeho najväčší kus, ktorý sa po výbuchu pohybuje na dráhe o výške 908 x 1 075 km.

Raketa Thor Agena B (1965-98C)

Po dlhšom čase sa mi opäť podarilo nasnímať objekt, ktorému sa hodí označenie "historický". Ide o posledný stupeň americkej rakety Thor Agena B, ktorý štartoval takmer pred polstoročím. Fotografia vznikla 4. februára 2014 o 18:26 SEČ a raketa na nej práve prelieta cez súhvezdia Kasiopea a Andromeda. Jasnosť rakety dosahovala asi 3,5 mag, nebola však úplne konštantná a boli zaznamenané aj jej mierne polopravidelné variácie, svedčiace o rotácii telesa.

Štart rakety Thor Agena B z 29. 11.1965

Toto teleso odštartovalo z kalifornského kozmodrómu Vandenberg 29. novembra 1965 a na obežnú dráhu vtedy vynieslo dve užitočné družice. Jednak išlo o historicky druhý kanadský satelit Alouette 2 vážiaci 145 kg a jednak stokilovú americkú vedeckú družicu Explorer 31, slúžiacu pre výskum ionosféry. Posledný stupeň rakety sa ostal pohybovať na eliptickej dráhe o parametroch 502 x 2 662 km. Počas fotografovania sa samozrejme nachádzal v perigeu tejto dráhy (inak by bolo jeho pozorovanie voľným okom veľmi obtiažne až nemožné).

Historické raketové stupne typu Agena D som pozoroval v minulosti už viackrát (napr. tu), typ Agena B však teraz premiérovo. Oboje stupne boli síce veľmi podobné, "Béčko" však používalo trochu menej výkonný a starší raketový motor Bell LR 81-BA-7. V kombinácii s prvým stupňom Thor sa používal v rokoch 1960 - 1965, pričom tento štart (1965-98) bol ich vôbec posledný.  

ASTEX-1

Starú americkú družicu ASTEX-1 som nasnímal 14. augusta o 22:42 SELČ pri prechode cez súhvezdie Labuť. Jej jasnosť dosiahla asi 3,5 mag.

Podoba družice ASTEX-1

Táto primárne technologická družica odštartovala 17. októbra 1971 z kalifornského Vandenbergu pomocou rakety Thorad Agena D. Základné teleso satelitu tvoril vlastne upravený posledný stupeň rakety Agena D, na ktorom boli inštalované a skúšané v tej dobe pokročilé technológie, vrátane nového infračerveného skeneru, veľkého opakovateľne roztvárateľného solárneho panelu, či špeciálneho detektoru energetických častíc. Z misie satelitu bol odvodený aj jeho názov - Advanced Space Technology Experiment (experiment pokročilej vesmírnej technológie), mimo neho však bol satelit známy aj pod označením STP P71-2. Hoci bol satelit vlastne vojenským skúšobným zariadením, vďaka svojim prístrojom robil aj astronomické pozorovania a fungoval až do decembra 1973. Jeho hmotnosť dosahovala 1500 kg, v súčasnosti sa toto dávno mŕtve teleso pohybuje na dráhe o výške 723 x 748 km.

Raketa Thorad Agena D (1971-110B)

Čas snímania: 11. august 2013, 22:36 SELČ

Americký vojenský program NOSS tu spomínam pomerne často, tentokrát som odfotografoval objekt, ktorý priamo súvisí s jeho ranými začiatkami. Ten počas snímania prechádzal cez súhvezdie Labuť, pričom dosiahol jasnosť asi 4 mag.

Raketa Thorad Agena D krátko pred štartom

Tým objektom je posledný stupeň rakety Thorad Agena D (SLV-2G), ktorý štartoval 14. decembra 1971 z kalifornského kozmodrómu Vandenberg. Išlo o posledný štart tejto verzie rakety, ktorá na orbitu vtedy vyniesla štvoricu satelitov programu známeho pod krycím názvom Poppy. Pod týmto označením sa skrývajú rané satelity agentúry NRO pre elektronický prieskum (ELINT), ktoré citlivými prijímačmi zachytávali rádiové signály so sovietskych radarových základní a námorných plavidiel s cieľom ich presnej lokalizácie. Tento štart bol posledným, siedmym štartom tohto programu, ktorý bol čiastočne odtajnený v roku 2005. Z neveľkého množstva odtajnených informácii je tak dnes už jasné, že program Poppy bol vlastne predchodcom vyspelejšieho programu námornej rozviedky NOSS (Naval Ocean Surveillance System), ktorý pokračuje dodnes.

Pozorovaný raketový stupeň Agena-D z tohto štartu sa nachádza v súčasnosti na dráhe o výške 937 x 954 km.

Raketa Thor Agena D (1964-2A)

18. júla 2013 o 00:28 SELČ som nasnímal historický americký raketový stupeň Agena D, ktorý štartoval takmer pred polstoročím. Na fotografii je zaznamenaný jeho prelet cez súhvezdia Orol a Šíp, pričom dosiahol jasnosť asi 3,5 mag.

Štart Thor Ageny z 19. januára 1964

Táto raketa odštartovala 19. januára 1964 a je tak ešte o viac ako pol roka starším objektom, ako môj doterajší "rekordman", sovietsky satelit Kosmos 44, ktorý som pozoroval nedávno. Miestom štartu rakety Thor so stupňom Agena D bol kalifornský kozmodróm Vandenberg a na orbitu vtedy vyniesla dvojicu vojenských meteorologických satelitov typu DSAP (s označeniami Ops 3367A a B).

Historická kombinácia raketových stupňov Thor a Agena D sa používala v rokoch 1962 až 1967, pričom tento nosič uskutočnil celkovo 21 orbitálnych štartov (väčšinou vojenských), jeho nosnosť na nízku obežnú dráhu presahovala 1 tonu a celková výška rakety bola takmer 30 metrov. Zatiaľ čo jej prvý stupeň Thor (odvodený od balistickej rakety rovnakého mena) mal pomerne krátku "kariéru", horný stupeň Agena D sa veľmi osvedčil a používal až do roku 1987. Celková dĺžka Ageny D presahovala 6 metrov a jej priemer bol 1,5 metra. Používala raketový motor od firmy Bell s označením LR 81-BA-9, ktorý ako palivo používal zmes toxického asymetrického dimetylhydrazínu a dýmavej kyseliny dusičnej.

Predštartovná príprava stupňa Agena D

Mnou pozorovaná Agena sa v súčasnosti pohybuje na dráhe o výške 762 x 810 km, od spaľujúceho ohňa zemskej atmosféry tak bude ušetrená ešte mnoho desaťročí.

Raketa Vostok-2M (1970-37B)

8. júla 2013 o 23:10 SELČ som nasnímal posledný stupeň starej sovietskej rakety Vostok-2M. Prechádzal cez súhvezdia Hadonos a Herkules a dosahoval jasnosť takmer 2,5 mag.

Schéma rakety Vostok-2M aj s družicou Meteor

Táto raketa bola vypustená ešte 28. apríla 1970 z kozmodrómu Pleseck a na obežnú dráhu vtedy vyniesla v poradí štvrtú a poslednú operačne spôsobilú meteorologickú družicu raného typu Meteor-1. Táto verzia rakety (označovaná aj ako Vostok 8A92M), patriaca k rozsiahlej rodine sovietskych nosičov R-7, bola vôbec špeciálne určená pre vypúšťanie týchto meteorologických družíc, ktoré tvorili jej primárny náklad pri väčšine štartov. Prvýkrát bola odskúšaná pri štarte satelitu Kosmos 44, ktorý som pozoroval nedávno.

Raketa Vostok-2M bola vysoká celkovo 38,8 metra a dokázala na orbitu vyniesť náklad o hmotnosti vyše 4 tony. Jej štyri bočné urýchľovacie stupne a centrálny, prvý stupeň, mali rovnaké parametre a motory ako väčšina ostatných verzii rakiet z rodiny R-7 (teda štvorkomorové kyslíkovo-kerozínové motory RD-107 a RD-108). Pozorovaný 2. stupeň tejto rakety, označovaný aj ako Blok-E je dlhý 2,87 metra a má priemer 2,47 metra. Používal jednokomorový motor RO-7 na kvapalný kyslík a kerozín. V čase pozorovania sa nachádzal tento objekt (v označení COSPAR 1970-37B) na dráhe vo výške 479 x 550 km.

Predštartovná príprava Bloku-E aj s družicou (v tomto prípade išlo o indickú IRS-1)

Kosmos 44

2. júla 2013 sa mi podaril zaujímavý úlovok, keď som o 23:33 SELČ nasnímal starý sovietsky satelit Kosmos 44. Pohyboval sa cez súhvezdie Severná Koruna a jeho jasnosť dosiahla v maxime asi 3,5 mag, na začiatku expozície sa však pohybovala pod 6 mag.

Satelit typu Meteor-1

Satelit Kosmos 44 bol vypustený ešte 28. augusta 1964 z kozmodrómu Bajkonur a patrí teda k najstarším sovietskym družiciam nachádzajúcim sa na zemskej orbite, pričom v rámci rozsiahlej série družíc Kosmos je vôbec najstaršou. Išlo o prvý na orbitu vypustený prototyp raných sovietskych meteorologických družíc typu Meteor-1, ktoré mali tvar valca o dĺžke 5 metrov a priemere 1,4 metra. Energiu im dodávali solárne panely o rozpätí 10 metrov a dokázali prehrávať snímky oblačnosti v reálnom čase na Zem s rozlíšením asi 1 km, vážili okolo 3800 kg. Pri štarte tejto družice bola tiež prvýkrát odskúšaná nová verzia nosnej rakety R-7 pod názvom Vostok-2M. Tento satelit, vypustený ešte počas zlatej éry sovietskej kozmonautiky a za života slávneho hlavného konštruktéra Sergeja Pavloviča Koroľova je skutočným historickým artefaktom na orbite a mojím zatiaľ najstarším pozorovaným satelitom. V súčasnosti sa nachádza na heliosynchrónnej dráhe o výške 575 x 792 km a je teda dostatočne vysoko na to, aby na obežnej dráhe Zeme zotrval ešte niekoľko desaťročí.

Kosmos 1220

Kosmos 1220 prechádzajúci cez súhvezdie Herkules

8. júna o 22:41 SELČ som pozoroval prelet starej sovietskej vojenskej družice Kosmos 1220 (označenie COSPAR 1980-89A). Dosiahla jasnosť asi 2 mag a fotograficky bola nasnímaná pri prechode cez súhvezdie Herkules.

Podoba satelitu typu US-P

Kosmos 1220 bol vypustený 4. novembra 1980 z kozmodrómu Bajkonur pomocou rakety Ciklon-2 a svojho času patril k prísne utajovaným sovietskym vojenským družiciam pre elektronický prieskum oceánu, ktoré lokalizovali a sledovali morské plavidlá pomocou pasívneho zachytávania ich rádiovej komunikácie. Tieto družice, v sovietskej terminológii označované ako US-P, mali pomerne veľké rozmery: ich základná konštrukcia mala tvar valca o dĺžke asi 17 metrov, ku ktorej boli pripojené 25 metrové solárne panely, celkovo vážili asi 4,5 tony. Takmer každá z družíc US-P pri prieskume oceánu spolupracovala s dvoma ďalšími družicami, tie však boli iného typu - US-A, inak nechválne známe satelity s jadrovým reaktorom na palube.

Satelit typu US-P počas predštartovných príprav

Kosmos 1220 takto spolupracoval s družicami Kosmos 1167 a Kosmos 1249. Bol celkovo 9. družicou typu US-P a hoci sa krátko po jeho vypustení kvôli netypickej dráhe predpokladalo, že nie je plne operačne spôsobilý, Kosmos 1220 fungoval až do júna 1982, keď bol na obežnej dráhe vyradený explóziou. Explózia bola spôsobená zámerne odpálenou samodeštrukčnou náložou, ktorá však nezničila celé teleso satelitu (ktoré tak môžme bez problémov pozorovať), ale pravdepodobne len jeho prístrojovú časť, ktorá asi obsahovala technológie, o ktorých chceli mať Sovieti istotu, že sa nedostanú do rúk nepriateľa (USA samozrejme:-). A tak v súčasnosti obieha pozorovaný zvyšok Kosmosu 1220 vo výške cca 370 x 430 km a pravdepodobne do necelých dvoch rokov zhorí v atmosfére.