Raketa New Glenn (2025-011A) v perigeu

 

Obr. 1.: 29. december 2025, čas 17:39 SELČ, exp. 20 sec; veľký raketový stupeň New Glenn sa pohybuje cez súhvezdie Vodnár, dosahujúc jasnosť asi 4,5 mag. Pri bližšom pohľade na zaznamenanú stopu preletu si možno všimnúť aj jeho krátke zjasnenie.

Rok 2025 som otváral na tomto blogu pozorovaním obrieho raketového stupňa New Glenn, ktorý si krátko predtým odbil svoj prvý úspešný štart. Objekt sa vtedy pohyboval vo vyššej časti svojej excentrickej dráhy (cca 2500 x 19 200 km) a napriek tomu dosahoval vcelku pozoruhodnú jasnosť. Už vtedy som si zaumienil jeho pozorovanie zopakovať, keď bude v blízkosti perigea a táto príležitosť nastala práve koncom tohto roku. Takže ako som s touto raketou rok 2025 otváral, tak ho aj uzatváram. Pri terajšom pozorovaní sa satelit pohyboval už oveľa nižšie, vo výške okolo 3000 km a s celkovou vzdialenosťou od pozorovateľa necelých 5000 km (posledne to bolo okolo 16 000 km). Ako si možno všimnúť na priložených fotografiách, okamžite sa to prejavilo na väčšej dĺžke stopy (pre porovnanie je na obr. 3 aj stopa satelitu z januárového pozorovania s rovnakou expozíciou - 20 sekúnd), keďže v nižšej výške orbity sa objekt samozrejme pohybuje rýchlejšie. Aj jasnosť objektu bola vyššia, no keďže pozorovanie trochu rušil Mesiac v prvej štvrti, voľným okom som to nemohol potvrdiť. Dosiahnutá magnitúda však pravdepodobne neprekročila hodnoty 4,5. Táto jasnosť však nebola stabilná a periodicky sa menila (čo si možno všimnúť na obr. 2), objekt sa teda pravdepodobne pomaly "prevaľuje" na orbite. Na obr. 1 som zaznamenal aj krátkodobé zjasnenie stupňa na bližšie neurčenú hodnotu (aj keď pravdepodobne neprekročila 3 mag). 

Obr. 2: čas 17:43, exp. 20 sec; New Glenn sa premieta neďaleko Saturnu, všimnúť si možno jeho postupne sa zvyšujúcu jasnosť po predošlom poklese. 

Raketa New Glenn medzitým uskutočnila v novembri aj svoj druhý úspešný štart a prvému stupňu sa podarilo dokonca úspešne pristáť na morskej plošine. Spoločnosť Blue Origin sa tak po konkurenčnej SpaceX stala len druhou raketovou korporáciou na svete, ktorej sa to podarilo. Už v januári 2026 plánuje byt tento istý stupeň použitý pri treťom štarte, ktorým dopraví raketa New Glenn na Mesiac pristávací modul Blue Moon Mk1.
 

Obr. 3: Kratučká stopa rakety New Glenn vo výške viac ako 13 000 km pri pozorovaní z januára 2025

Raketa New Glenn (2025-011A)

Obr. 1: 24. január 2025, čas 18:10 SEČ, exp. 20 sec; masívny horný stupeň rakety New Glenn prelieta vo výške viac ako 13 000 km nad Zemou v severnej časti súhvezdia Orion, dosahujúc jasnosti asi 5,5 mag.

Pred vyše týždňom úspešne odštarovala dlhoočakávaná ťažká nosná raketa New Glenn od spoločnosti Blue Origin miliardára Jeffa Bezosa. Pri testovacom lete sa na vysokú excentrickú orbitu dostal masívny horný stupeň s užitočným zaťažením, ktoré predstavovala technologická platforma označená ako Blue Ring Pathfinder. Tá sa neoddelovala a ostala pripevnená k druhému stupňu rakety, ktorá ostala na orbite o výške 2 423 x 19 253 km so sklonom 30°. Napriek pomerne vysokej obežnej dráhe sa už krátko po štarte začali objavovať informácie od pozorovateľov z celého sveta, že satelit sa na nočnej oblohe stal pomerne výrazným objektom, dosahujúcim jasnosti až 4 mag. To je vzhľadom na výšku jeho dráhy, ktorá spadá pod tzv. MEO (Medium Earth Orbit), teda oblasť vo výške medzi 2000 až 35 000 km, absolútne bezprecedentné.  

Obr. 2: čas 18:09 SEČ, exp. 13 sec; druhý stupeň rakety bol na vzostupnej časti svojho preletu, blížiac sa k svojmu apogeu.

Keď si však uvedomíme, o aký mohutný objekt sa jedná, nie je táto jasnosť vôbec prekvapivá. Raketa New Glenn sa po svojom úspešnom štarte zaradila spolu s mohutnými raketami SLS a Starship (ktorý však ešte stále nedosiahol plnú obežnú dráhu) medzi najväčšie a najsilnejšie nosné rakety súčasnosti. Dvojstupňový nosič meria na výšku až 98 metrov a priemer má 7 metrov. Na nízku orbitu vie vyniesť náklad o hmotnosti až 45 ton, na dráhu prechodovú ku geostacionárnej (GTO) zas 13 ton. A to všetko pri schopnosti návratu prvého stupňa na lodnú plošinu na mori (aj keď túto časť sa prvému testovaciemu letu nepodarilo naplniť). Prvý stupeň poháňa 7 výkonných motorov typu BE-4, ktoré využívajú palivo z kvapalného metánu s tekutým kyslíkom ako okysličovadlom. Druhý stupeň má zas 2 motory BE-3U na kvapalný vodík a kyslík. Tento stupeň má vskutku mohutné rozmery - na dĺžku meria 23,4 metra a priemer má, tak ako aj prvý stupeň, 7 metrov. V kombinácií s jasno-bielym náterom tak nie je až také prekvapivé, že sa stal najjasnejším umelým objektom na MEO. 

Obr. 3: čas 18:18 SEČ, exp. 15 sec; 

satelit sa nachádzal už vo výške 14 000 km. Hviezdička slúži pre znázornenie zmeny polohy satelitu v priebehu času pozorovania.

Večer 24. januára sa v mojej lokalite po dlhšej dobe vyjasnila obloha a tak som mal prvýkrát možnosť zrealizovať pozorovanie tejto masívnej rakety. Pre fotografovanie som použil 300 mm teleobjektív a na snímkach sa mi druhý stupeň New Glenna podarilo hneď idetifinkovať. Voľným okom som ho síce nevidel, no už v malom triédri sa dal zretelne pozorovať jeho pomalý pohyb medzi hviezdami v severnej časti súhvezdia Orión. Jeho jasnosť bola stabilná a odhadol som ju na cca 5,5 magnitúdy. To je naozaj ohromujúce vzhľadom na to, že vôbec nešlo o nejako priaznivý prelet. Objekt dosahoval výšky len nejakých 35° nad obzorom, pričom sa pohyboval vo výške cca 13 000 až 14 000 kilometrov, teda ďaleko od svojho perigea. Vzdialenosť stupňa od pozorovateľa bola viac ako 16 000 km. Je teda veľmi pravdepodobné, že jasnosť objektu môže v prípade priaznivého perigeového preletu dosiahnuť naozaj vysokých hodnôt, možno aj prevyšujúcej 4 mag. To si skúsim overiť pri nejakom budúcom pozorovaní.

Obr. 4: Druhý stupeň rakety New Glenn počas predštarovných príprav. Ako dobrá mierka pre pripomenutie rozmerov rakety slúžia dvaja technici, ktorých si možno všimnút vľavo dole pod raketou.

Správa o jasnosti stupňa je ďalšou zlou správou pre profesionálnych i amatérskych astronómov, ktorý už teraz pri pozorovaniach zápasia s množstvom problémov súvisiacich s družicovými megakonšteláciami, predovšetkým so Starlinkom. Tie sa však v zásade pohybujú na nízkych obežných dráhach a nepredstavujú tak celonočný problém pre pozorovania počas celého roka, keďže napr. počas zimných nocí sú väčšinu času v zemskom tieni. Avšak takto výrazný objekt ako je stupeň rakety New Glenn na MEO je možné vidieť aj počas zimného slnovratu takmer po celú noc. Z takto vysokej dráhy navyše raketa nikdy prirodzene nevstúpi do zemskej atmosféry a teoreticky sa môže na zemskej orbite pohybovať aj milióny rokov. Navyše je zrejmé, že štartov tohto mohutného nosiča bude pribúdať a mnohé z nich budú smerovať práve na MEO, či GTO dráhy, bez možnosti riadeného zostupu do atmosféry.

Obr. 5: Technologická platforma Blue Ring Pathfinder na vrchole druhého stupňa rakety pred uzavretím pod aerodynamický kryt.

Obr. 6: Štart 98 metrov vysokej rakety New Glenn zo 16. januára 2025 na kozmodróme Cape Canaveral.

Umelá kométa z rakety Ariane 6 (2024-128A)

Obr. 1: 9. júna 2024, čas 23:07:34, exp. 2,5 sec; nečakané prekvapenie nad severným obzorom v podobe umelej kométy vyprodukovanej posledným stupňom čerstvo odskúšanej rakety Ariane 6. Fotografia je mierne "kostrbatejšia", no jej trošku horšiu kvalitu vyvažuje jej výnimočnosť. Plyny sú po vypustení z rakety veľmi jasné, no pomerne rýchlo sa rozptyľujú a strácajú jasnosť

 "Asi vidím UFO!" Táto prekvapivá veta od mojej priateľky ma 9. júna 2024 o 23:06 primäla odtrhnúť sa od prípravy na fotografovanie planetárnej hmloviny Činka v súhvezdí Líška a presunúť svoju pozornosť na opačný koniec oblohy, k severnému obzoru. S úžasom som sa zadíval na nezvyčajný úkaz, ktorý sa nad ním vo výške asi 10 stupňov vynímal a pomaly vystúpaval vyššie. Jasná, prstencovitá hmlovina neúplneho elipsovitého tvaru o priemere asi 5 uhlových stupňov, vrámci ktorej boli ďalšie nesymetrické a meniace sa zjasnenia. Takmer hneď som vedel, o čo ide. O jav, ktorý som už dávno túžil vidieť a o ktorom som tu na blogu už v roku 2015 napísal článok s podtitulom - Neobvyklé pozorovania: Umelé "kométy". Po prvotnom údive som presunul fotoaparát a hneď začal nezvyklý jav snímať. Keďže som to robil narýchlo, nie všetky fotografie sa vydarili na jednotku, no ich prípadne horšiu kvalitu vyvažuje výnimočnosť toho, čo zachytávajú.

Obr. 2: čas 23:07:07, exp. 3 sec; prvá (vydarenejšia) fotografia umelej kométky po jej spozorovaní, zachytáva až 4 vrstvy rozptyľujúcich sa plynov vypustených z centrálneho telesa rakety Ariane 6

 

Jav, pre ktorý sa v súčasnosti často používa anglický výraz "fuel dump", alebo "venting", no mne sa veľmi páči hlavne v dávnejšej česko-slovenskej literatúre používaný výraz umelá kométa, podrobnejšie opisujem v spomínanom staršom článku. Tu len v stručnosti pripomeniem, že nastáva vtedy, keď je satelit, prípadne raketa vypúšťajúca vo vesmírnom priestore plyny nasvietená Slnkom, vďaka čomu môžme pozorovať takýto mimoriadne spektakulárny úkaz vytvárajúci na oblohe akúsi krátkodobú, rýchlo sa meniacu hmlovinu. Pozorovania umelých komét sú z našich končín pomerne zriedkavé a o to som radšej, že sa mi tento úkaz konečne podarilo vidieť v celej svojej kráse. Nie je to síce úplne prvýkrát, čo som videl tento jav, no doteraz vždy išlo iba o slabšie a kratučké "kométky" spojené s korekčnými zážehmi rakiet krátko po štarte (viď napr. tu a tu).

Obr. 3: čas 23:07:16, exp. 2,5 sec; umelá kométa v súhvezdí Žirafa

Tentokrát bol ale úkaz viditeľný v celej svojej kráse. Postaral sa o to posledný stupeň novej európskej rakety Ariane 6, ktorá na svoj premiérový let odštartovala z Francúzskej Guayany len niečo vyše 2 hodiny pred pozorovaním. V tom čase prelietal vo výške cca 600 km nad územím Škandinávie, čo sa tiež podpísalo pod mimoriadne dobrú viditeľnosť úkazu, keďže Slnko nasvecovalo vypúšťané plyny zo spodu smerom k nám. Hoci tento pozičný uhol nie je veľmi vhodný pre pozorovanie samotných satelitov (keďže pre pozorovateľa je značná časť ich telesa v tieni), pre sledovanie expandujúcich plynov, ktoré Slnko nádherne presvecuje, je ideálny. Samotné teleso rakety ani viditeľné nebolo, no jeho pozícia bola zrejmá, keďže v strede prstenca došlo niekoľkokrát k silnému rozjasneniu (na asi -1 mag) v momente, keď raketa "vykýchla" ďalšiu várku plynov. Tento okamih sa mi síce kvalitne zaznamenať nepodarilo, no na priložených fotografiách je už zachytených viacero momentov krátko po tom, keď plyny od telesa rakety rýchlo expandujú, zvyčajne do dvoch smerov, vytvoriac okolo telesa rýchlo sa rozptylujúci štvrťkruh. To, aké krásne variácie tento úkaz vytvoril, lepšie ako tisíc slov vypovedia priložené fotografie, z ktorých obzvlášť vypichnem fotografiu č. 4, na ktorej tri vrstvy expandujúcich plynov (vrátane vonkajšej slabšej "obálky") vytvorili krásny úkaz pripomínajúci motýla, či anjela. Veľmi pekná, aj keď trochu kostrbatá je aj fotografia číslo 1 v úvode článku, kde plyny okolo centrálneho telesa vytvorili akýsi tunel a zároveň sú najjasnejšie, s výraznou, modrou farbou. Je síce pravda, že efekty na fotografiách sú trochu zvýraznené pohybom telesa na dlhoexpozičných snímkach, no s pomerne krátkymi uzávierkami (od 3 do 2 sekúnd), takže nie sú ďaleko od reality toho, ako bolo dané teleso vidieť voľným okom. Pre ešte lepšiu predstavu ale pridávam okrem fotografii cez zrkadlovku aj dva krátkoexpozičné zábery cez mobilný telefón (obr. 5 a 6), ktoré asi najlepšie zodpovedajú tomu, ako bol jav viditeľný na vlastné oči. Umelá kométa vystúpala do výšky asi 20 stupňov nad obzor, kde bola viditeľná najlepšie, no bolo ju vidieť ešte aj pri jej klesaní pomerne nízko nad severovýchodným obzorom. 

Obr. 4: čas 23:07:42, exp. 2 sec; posledná fotografia cez zrkadlovku, zachytávajúca krásny efekt pripomínajúci motýľa, či anjela  

Čo presne mohlo za "odfukovanie" plynov z rakety, nie je v tomto momente celkom jasné. Mohlo ísť o korekčné manévre rakety udržujúce jej pozíciu v priestore pred (pôvodne) chystaným deorbitačným zážehom, no aj o kompletnú pasivizáciu horného stupňa rakety, pri ktorom bolo takýmto spôsobom postupne z neho vypustené všetko palivo. Nie je to celkom isté práve preto, že hoci samotný štart rakety Ariane 6 prebehol úspešne, všetky operácie plánované s horným stupňom neprehli úplne na výbornú. Po tom, ako bolo po štarte na plánovanú dráhu vypustených niekoľko malých družíc (vrátane v poradí štvrtej slovenskej družice GRBBeta), sa mal hlavný motor reštartnúť a zmeniť svoju dráhu, pričom následne mal byť zdeorbitovaný. K reštartu však kvôli zlyhaniu pomocnej pohonnej jednotky (APU), ktorá ho mala zabezpečíť, kvôli zatiaľ bližšie neznámej chybe nedošlo a posledný stupeň Ariane 6 tak ostal na obežnej dráhe o výške cca 600 km. Na jeho palube ostali aj dve malé experimentálne návratové kapsule, ktoré mali prežiť prechod atmosférou a pristáť v Tichom oceáne. Kvôli zlyhanému reštartu motora však k tomu reálne dôjde nekontrolovane až za niekoľko desaťročí.

Obr. 5: Čas 23:08 SELČ, exp. 1/10 sec; fotografia umelej kométy cez mobilný telefón Samsung S22 - z Namodralá farba expandujúcich plynov bola reálne viditeľná aj voľným okom.

Obr. 6: Ďalšia fotografia z mobilného telefónu vznikla krátko po predošlej. Umelá kométa už pomaly klesá k obzoru v súhvezdí Perzeus. 

Obr. 7: Horný stupeň rakety Ariane 6 na screenshote z priameho prenosu zo štartu približne v čase pozorovaniu úkazu. Na diagrame vpravo hore si možno všimnúť anomáliu a odchýlku od plánovanej trajektórie, spôsobenú nereštartovaním motora.

Raketa KSLV-2 (2023-072H)

 

Obr. 1: 30. december 2023, čas 17:56 SEČ, exp. 13 sec; posledný stupeň rakety KSLV-2 prechádza medzi súhvezdiami Býk a Veľryba, dosahujúc jasnosť necelých 3,5 mag. Okrem tejto rakety je na fotografii neplánovane zachytený aj prelet staršej čínskej fotoprieskumnej družice Yaogan 3, ktorá dosahuje asi 4,5 mag.

Predposledný večer roku 2023 som prvýkrát nafotografoval posledný stupeň juhokórejskej nosnej rakety KSLV-2. Tá vyniesla v máji tohto roku z kozmodrómu Naro asi 240 kilogramový náklad tvoriaci neveľký satelit NEXTSat-2 a niekoľko cubesatov. Asi 4 metrové teleso posledného stupňa sa ostalo pohybovať na dráhe o výške cca 490 x 540 km so sklonom 97,5°.  Pri mojom pozorovaní dosahoval objekt pomerne neveľkú jasnosť necelých 3,5 mag, čo však vzhľadom na jeho veľkosť a výšku orbity nie je veľmi prekvapivé. Pravdepodobne by bol dokonca aj slabší nebyť toho, že časť jeho telesa (nádrž kvapalného kyslíka) je pokrytá žiarivo bielim náterom. 

Obr. 2: Štart rakety KSLV-2 z kozmodrómu Naro  z 25. mája 2023.

Toto bol pre Južnú Kóreu už tretí štart tohto typu rakety, z toho druhý úspešný. Okrem označenia KSLV (skr. z  Korean Space Launch Vehicle) sa pre túto raketu používa aj názov Nuri, čo v kórejčine znamená svet. Raketa je trojstupňová a využíva ako palivo kombináciu kerosínu a tekutého kyslíka, jej najvyššia nosnosť na LEO sa uvádza až na 3,3 tony. Táto raketa po svojom prvom úspešnom štarte v roku 2022 urobila z Južnej Kórei v poradí jedenásty štát, ktorý preukázal schopnosť vypustenia satelitu vlastnými prostriedkami. Síce bol z jej územia vypustený satelit už v roku 2013, no pomocou rakety KSLV-1, na ktorej významnej časti sa vtedy priamo podieľalo Rusko. V tomto roku navyše Južná Kórea rozšírila svoj repertoár nosičov pomerne nečakane aj o neveľkú vojenskú raketu na tuhé pohonné látky, ktorá úspešne vyniesla na orbitu satelit začiatkom decembra, navyše z morskej plošiny.

Obr. 3: Posledný stupeň nosiča KSLV-2.

Miniraketoplán CSSHQ F-2 & raketa CZ-2F (2022-093B)

 

Obr. 1: 6. august 2022, čas 21:42 SELČ, exp. 13 sec; asi 0 mag jasný posledný stupeň rakety CZ-2F prelieta vo formácií so slabším (asi 3,5 mag) miniraketoplánom CSSHQ, ktorý vyniesla 2 dni predtým 

Štvrtého augusta odštartovala z čínskeho púštneho kozmodrómu Ťiou-čchüan raketa CZ-2F s netradičným nákladom, ktorým bol podľa všetkého malý experimentálny raketoplán označovaný len ako CSSHQ (pod touto skratkou rozumej krkolomný čínsky názov Chongfu Shiyong Shiyan Hangtian Qi, t.j. po slovensky "znovupoužiteľná testovacia kozmická loď"). Nebol to prvý let tohto stroja, prvýkrát sa dostal na orbitu už v septembri 2020. Vtedy na orbite strávil len dva dni bez možnosti na jeho pozorovanie, podarilo sa mi však nasnímať posledný stupeň jeho nosnej rakety CZ-2F (viď záznam tu). Teraz, keď po dvoch rokoch došlo k ďalšiemu štartu tohto tajomného stroja, podarilo sa mi 6. augusta večer nasnímať nielen jeho nosnú raketu, ale aj jeho samotného, pričom sa stále pohyboval v jej relatívnej blízkosti. Na čele tejto peknej, no nie veľmi nápadnej formácie kraľoval jasný posledný stupeň rakety CZ-2F, ktorý síce vykazoval periodické zmeny jasnosti, pri ktorých bol v minime krátkodobo takmer nepozorovateľný, no na vrcholoch zjasňoval až k 0 mag. Asi 20 uhlových stupňov za ním sa pohyboval o poznanie slabší, napriek tomu voľným okom bezproblémovo viditeľný miniraketoplán, ktorý dosahoval asi 3,5 mag. 

Obr. 2: čas 21:41 SELČ, exp 13 sec; posledný stupeň CZ-2F a za ním pohybujúci sa miniraketoplán CSSHQ prelietavajúc v uhlovej vzdialenosti cca 20°

Raketa vyniesla miniraketoplán na dráhu o parametroch 346 x 592 km so sklonom 50°, pričom je zrejmé, že stroj ani po dvoch dňoch žiadne výraznejšie zmeny dráhy neurobil, keďže sa stále pohybuje pomerne blízko svojho nosiča. Už teraz je ale zrejmé, že prekonal dĺžku letu svojho predchodcu, ako aj výšku jeho dráhy (ktorá bola pred dvoma rokmi len 332 x 348 km). Aký je jeho ďalší osud a kedy sa vráti na zemský povrch, sa pravdepodobne ukáže už čoskoro.

Obr. 3: Predpokladaná podoba čínskeho miniraketoplánu

Raketa Sojuz-2.1a (2022-028B)

 

Obr. 1: 20.marca 2022, čas 19:03 SEČ, exp. 5 sec; "blikajúci" posledný stupeň Sojuz-2.1a prelietajúc nad súhvezdím Veľký pes

Prvý jarný večer roku 2022 nastala posledná príležitosť na sledovanie posledného stupňa rakety Sojuz-2.1a, ktorá z Bajkonuru len 2 dni predtým vyniesla pilotovanú loď Sojuz MS-21. Raketa je na veľmi nízkej dráhe (v čase pozorovania len 170 x 190 km) a už nasledujúci deň zhorí v atmosfére. Ako je pre rakety Sojuz na takto nízkych dráhach typické, veľmi rýchlo rotujú, čo sa pri pozorovaní prejavuje pravidelným kolísaním jasnosti - v tomto prípade s periódou necelé 3 sekundy, pričom maximálna jasnosť dosiahla asi 1 mag.  

Obr. 2: čas 19:02 SEČ, exp. 5 sec; Blok-I (oficiálny názov posledného stupňa Sojuzu) prelietava nad Síriusom. Pri bližšom pohľade sa dajú všimnúť aj slabšie a kratšie sekundárne záblesky medzi hlavnými maximami, spôsobené najskôr odrazom od prednej (dlhší sekundárny záblesk vľavo) resp. zadnej časti rakety (motorová sekcia - len veľmi slabé a kratučké bliknutie). Dlhé/primárne záblesky sú od valcovitého trupu rakety

Štart misie Sojuz MS-21 k ISS nastal na pozadí tragických udalostí agresívnej invázie Ruska na Ukrajinu. Tieto závažné udalosti silno ovplyvnili aj kozmonautiku, pričom došlo k zrušeniu viacerých medzinárodných projektov a kontraktov, ktoré boli realizované v spolupráci s Ruskom, vrátane dlho očakávanej marťanskej misie ExoMars 2022. Našťastie, projekt ISS sa stále javí posledným veľkým ohnivkom vedeckej spolupráce Ruska a Západu a nám neostáva nič iné, len dúfať, že to tak ostane aj naďalej. V súvislosti s týmto aktuálnym dianím vyznelo celkom zaujímavo aj to, že kompletne ruská posádka Sojuzu MS-21 vstúpila na stanicu v žlto-modrých kombinézach, čo automatiky evokovalo odkaz na dianie na Ukrajine. Oficiálne to bolo síce popreté (žlto-modrá je aj farba univerzity, ktoré bola almou máter všetkých troch kozmonautov), každopádne nedá sa vylúčiť, že tým ruskí kozmonauti aspoň takto nápadno-nenápadne vyjadrili solidaritu so sužovanou Ukrajinou.

Obr. 3: 20. marca, čas 20:02 SEČ, exp. 13 sec; prelet viac ako -3 magnitúdy jasnej ISS, nachádzajúcej sa aktuálne na dráhe o výške 415 x 421 km  

Obr. 4: A jej kompletná, 10 členná posádka aj s čerstvou trojčlennou posilou v žlto-modrých kombinézach 

Obr. 5: Aktuálna zostava ISS aj so všetkými jej loďami, vrátane najčerstvejšieho Sojuzu MS-21

SpaceX Crew-1 Dragon trunk (2020-084B)

 

Obr. 1: 1. októbra 2021, čas 20:11 SELČ, exp. 10. sec; trunk Dragonu Resilience z misie Crew-1 prelieta popod súhvezdie Orol, dosahujúc asi 2 mag. V ľavej časti snímku dominuje v súhvezdí Kozorožec jasný Jupiter a viac vpravo od neho slabší Saturn. 

Keď som pred necelým rokom fotografoval odhodený trunk z prvej pilotovanej misie Dragonu (tu), tak som spomínal, že ak sa mi aj dobudúcna nepodarí pozorovať kompletný Dragon s ľudskou posádkou (vtedy aktuálna misia na ISS Crew-1), tak určite to istí aspoň onen valcovitý servisný modul, ktorý sa odpojí od pristávacieho modulu vždy pred koncom misie. Misia Crew-1, prvá plne operačná pilotovaná misia SpaceX k ISS so 4-člennou posádkou, pristála 2. mája tohto roku a trunk zanechala na orbite o výške 406 x 411 km. Mimochodom, táto misia mala ten istý pristávací modul - Resilience, ktorý bol opätovne použitý pri nedávnej turistickej misii Inspiration4 (ktorá sa vlastne stala prvým pilotovaným Dragonom s posádkou, ktorý som videl).

V súčasnosti sa trunk z misie Crew-1 nachádza na trochu nižšej dráhe - 396 x 403 km, čo mu však stále umožňuje zotrvať vo vesmíre ešte takmer dva roky. Pri tomto pozorovaní z 1. októbra 2021, keď prelietal pomerne nízko, asi 30° nad JZ obzorom, dosiahol maximálnu jasnosť asi 2 mag. 

Ako bonus tu pridám ešte jednu fotografiu Dragonu, hoci úplne iného. 30. septembra sa od ISS oddelila zásobovacia loď Cargo Dragon CRS-23, aby po niekoľkých hodinách pristála v Atlantiku. Keďže voľný let Dragonu nastával aj vo večerných hodinách, po dlhšej dobe sa naskytla z našich končín príležitosť na sledovanie spoločného preletu ISS aj so svojou zásobovacou loďou. Bohužiaľ, nemal som so sebou zrkadlovku, tak som tento prelet nasnímal aspoň na mobilný telefón. ISS pri ňom dosiahla vyše -3 mag, Dragon takmer 0 mag. Vzdialené boli od seba asi 20°.

Obr. 2: 30. septembra 2021, čas 19:35 SELČ, exp. 0,25 sec; Dragon CRS-23 prelietavajúci asi 20° pred ISS vysoko nad severným obzorom

Externá paleta s batériami z ISS (1998-067RZ)

 

Obr. 1: 16.7. 2021, čas 22:54 SELČ, exp. 13 sec; z ISS odhodená paleta batérii prechádza cez Veľký voz, dosahujúc jasnosti 3,5 mag

V priebehu vyše 20 ročnej existencie Medzinárodnej vesmírnej stanice z nej bolo vypustené pomerne veľké množstvo odpadu, ktorý nemohol byť so stanice odstránený štandardným spôsobom pomocou odchádzajúcich zásobovacích lodí. Išlo hlavne o rôzne kusy veľkého, už nepotrebného hardvéru, či palety s už ukončenými experimentmi, ale aj astronautmi nedopatrením odhodené objekty počas výstupov do otvoreného vesmíru (EVA). Celkovo je dodnes evidovaných viac ako 120 objektov označených ako ISS DEB (teda debris = odpad). Vďaka pomerne nízkej dráhe stanice väčšina odpadu zanikne do dvoch-troch rokov v atmosfére a na orbite sa tak momentálne drží len niekoľko čerstvejších kusov. Z nich jednoznačne kraľuje objekt označený v evidencii COSPAR ako 1998-067RZ, ktorý som odfotografoval poslednú noc. S hmotnosťou 2,9 tony ide o vôbec najťažší kus odpadu, čo bol z ISS odhodený. 

Obr. 2: 22:54 SELČ, exp. 13 sec; paleta zachytená aj na druhom snímku prelietajúc "nad" Malým vozom

Ide o externú paletu, na ktorej sú umiestnené staré, niklovo-vodíkové akumulátory stanice. Tie boli vymenené za novšie líthium-iónové počas štyroch výstupov, ktoré uskutočnili astronauti v rokoch 2019 - 2020. Nové batérie boli na ISS dovezené práve na tejto externej palete pomocou zásobovacej lode HTV-6. Po ich inštalácii boli prázdne sloty na palete využité pre umiestnenie starých batérii. Paleta zaplnená starými akumulátormi bola pomocou robotického ramena oddelená od stanice 11. marca 2021 (viď obr. 3). To, že ide o nielen ťažký, ale aj veľký objekt dokazuje aj obr. 4 a teda nie je ani prekvapivé, že sa jedná o najlepšie pozorovateľný odpad vypustený z ISS vôbec. Jeho jasnosť pri mojom pozorovaní presiahla 3,5 mag a nedá sa vylúčiť aj jej výraznejšie zvyšovanie pri ešte priaznivejších preletoch, ako aj s klesajúcou výškou objektu. Ten je momentálne na dráhe o parametroch 416 x 419 km, pričom vďaka svojej veľkej hmotnosti sa na orbite udrží dlhšie ako väčšina iného staničného odpadu - predpokladá sa že až 4 roky.

Obr. 3: Odhodenie externej palety so starými batériami 11. marca 2021

Obr. 4: Astronauti pracujúci na palete s batériami počas výstupu v marci 2019

Obr. 5: Prelet samotnej ISS nastal o 22:16, stanica počas neho krátkodobo zjasnila na jasnosť až -4 mag

Raketa CZ-3B (2020-092B)

 

Obr. 1: 8.6. 2021, čas 22:40, exp. 10 sec; posledný stupeň rakety CZ-3B sa blíži ku kulminácii neďaleko hviezdy Vega, dosahujúc 0,5 mag

Rakety CZ-3B boli dlho najsilnešími nosičmi čínskej kozmonautiky, pričom sa využívali hlavne na vynášanie nákladov na GTO, prípadne na MEO. Avšak posledný stupeň tejto rakety zachytený večer 8. júna je výnimkou, nachádzajúcou sa na nízkej obežnej dráhe vo výške len 390 x 518 km. Raketa 6. decembra v roku 2020 vyniesla z kozmodrómu Si-čchang na heliosynchrónnu dráhu veľký civilný satelit pre optický prieskum Gaofen 14. Raketový stupeň s dĺžkou viac ako 11 metrov nesklamal a dosahoval jasnosť asi 0,5 mag. Hoci pri štarte je pokrytý jasnobielym náterom, pri tomto pozorovaní sa javil mierne do žlta (čo bolo obzvlášť výrazné v porovnaní s čisto bielou Vegou, okolo ktorej prelietal). 

Obr. 2: čas 22:39, exp. 10 sec, raketa prelietava neďaleko hviezdy Ras Alhague 

Na fotografiách si možno pod stopou rakety CZ-3B všimnúť aj slabší objekt (asi 4 mag), prelietajúci takmer paralelne s ňou, pravidelne vrhajúci kratučké, no jasné záblesky. Tento objekt sa mi však nepodarilo zidentifikovať.

Obr. 3: Raketa CZ-3B na štartovacej rampe na kozmodróme Si-čchang aj s zvýrazneným posledným stupňom stále obiehajúcim na orbite

Raketa CZ-5B (2021-035B)

 

Obr. 1: 5.5. 2021, čas 04:19 SELČ, exp. 5 sekúnd; centrálny stupeň rakety CZ-5B nízko nad južným obzorom

V skorých ranných hodinách 5. mája 2021 sa naskytla možnosť na pozorovanie vskutku výnimočného objektu. Bol ním mohutný stupeň rakety CZ-5B, ktorý týždeň predtým vyniesol na orbitu prvý modul veľkej čínskej stanice Tianhe-1. Podmienky na pozorovanie sa nezdali ideálne, ranná obloha bola už hodne presvetlená blížiacim sa východom Slnka, navyše pomerne výrazne zanesená stredne vysokou oblačnosťou. Objekt 2021-035B mal byť navyše veľmi nízko nad obzorom, v maximálnej výške len 16 stupňov. Napriek tomu hneď po vyjdení zo zemského tieňa neďaleko hviezdy Antares v súhvezdí Škorpión upútal pozornosť rýchlimi bliknutiami s periodou necelých 2 sekúnd, ktoré dosahovali jasnosti vyše 0 mag!

Obr. 2: 5.5. 2021, čas 04:19 SELČ, exp. 5 sekúnd; rýchlo rotujúce masívne teleso sa mi podarilo zaznamenať aj na druhej snímke

Nie ja sa čo diviť že napriek nepriaznivým podmienakam bol objekt tak dobre pozorovateľný - ide totiž o obrovský valec dlhý vyše 30 metrov s priemerom 5 metrov! Áno, raketa CZ-5B je v súčasnosti najsilnejším nosičom v arzenáli čínskej vesmírnej agentúry, ktorý dokáže na nízku orbitu vyniesť objekty o hmotnosti vyše 20 ton. A nielen to, po dlhej dobe je to v histórii kozmonautiky tzv. 1,5 stupňový nosič a práve vďaka tomu na orbite skončil tento obor - samotný centrálny stupeň rakety, ktorého motory boli zažehnuté už priamo na štartovacej rampe. Podobne tomu bolo pri dávnych sovietskych raketách R-7, ktoré vynášali prvé Sputniky. V staršom článku o prvých pozorovaniach satelitov som si povzdychol nad tým, aký to vtedy musel byť silný zážitok sledovať jasné, 27 metrové stupne rakiet R-7, prelietavajúce po nebi, nakoľko od tej doby sa už také obrovské rakety priamo na orbite nevyskytli. Nuž, až doteraz! Centrálny stupeň rakety CZ-5B ich svojimi rozmermi ešte aj prekonal. V podstate ma mrzí po jeho pozorovaní len to, že nemá vyšší sklon orbity (len 41,5°) a teda tým pádom z našich končín nevystúpa nad obzor vyššie ako nejakých 20 stupňov. Ak by ste boli v nižších zemepisných šírkach, kde by vám vystúpal až k zenitu, ešte len vtedy by jeho pozorovanie muselo byť naozaj ohromujúcim zážitkom.

Obr. 3: Plne zostavená raketa CZ-5B počas
 predštartovných príprav

Na druhej strane ten, kto sa nachádza mimo územia ohraničeného súradnicami +/-41,5 stupňa zemepisnej šírky má to šťastie, že sa nijako nemusí obávať, že mu kus tohto obra padne na hlavu :) CZ-5B totiž vyniesol stanicu Tianhe na veľmi nízku orbitu o parametroch len 171 x 382 km. Samotná stanica začala krátko na to svoju orbitu dvíhať, avšak stupeň CZ-5 napriek prvotným dohadom kontrolovaný deorbit neuskutočnil a rýchlo, nekontrolovane klesá v ústrety ohnivej náruče zemskej atmosféry. Tá však tohto 21 tonového kolosa určite nepohltí celého. Sú obavy, aby sa nezopakovala situácia z minulého roku, keď po prvom lete rakety CZ-5B dopadli jej veľké trosky na mestečko v Pobreží Slonoviny. Vtedy síce nedošlo k žiadnym zraneniam ani väčším škodám na majetku, avšak také šťastie sa už nemusí opakovať, hoci štatisticky stále platí väčšia pravdepodobnosť, že všetko skončí v oceáne. V čase môjho pozorovania bol objekt vo výške už len 161 x 303 km a podľa súčasných odhadov vstúpi do atmosféry niekedy 8. až 9. mája. Takže už čoskoro uvidíme, ako to celé (doslova) dopadne. Každopádne je pomerne isté, že na Čínu budú po tomto lete vyvíjané veľké tlaky, aby si na kontrolované deorbity takto veľkých objektov dávala väčší pozor a je teda možné, že podobne veľký raketový stupeň je na orbite pozorovateľný naposledy. O to som radšej, že sa mi jeho pozorovanie pošťastilo.

Obr. 4: Schéma rakety aj s modulom stanice Tianhe-1 pod aerodynamickým krytom

Update 9.5. 2021: Tak nakoniec zhodou náhod všetko dobre dopadlo a trosky rakety sa 9. mája okolo 02:20 UTC zrútili do vôd Indického oceána neďaleko Maledív bez toho, aby spôsobili nejaké škody či zranenia. Vstup objektu do atmosféry bol (aj na dennej oblohe) pozorovaný z Ománu

Crew Dragon DM-2 trunk (2020-033B)

 

Obr. 1: 20.11. 2020, čas: 17:26 SEČ, exp. 15 sec. Odhodený trunk lode Crew Dragon z misie DM-2 počas vzostupnej časti svojho preletu, keď dosahoval jasnosti 2 až 1 mag 

30. mája 2020 nastal pre americkú kozmonautiku veľký deň. V tento deň totiž po takmer deväťročnej pauze odštartovala z územia USA prvá kozmická loď s posádkou na palube. Fandovia kozmonautiky túto udalosť určite s nadšením sledovali a tak sa tu o nej nebudem rozpisovať podrobnejšie, len pripomeniem, že išlo o let označovaný ako Crew Dragon DM-2, vrámci ktorého sa na ISS vypravili astronauti Doug Hurley a Bob Behnken. Tí následne po dvoch mesiacoch strávených na Medzinárodnej vesmírnej stanici v tejto lodi od spoločnosti SpaceX úspešne pristáli vo vodách Atlantiku. Ako sme sa však naučili už z prvého, nepilotovaného letu Crew Dragonu DM-1 (podrobnosti tu), tak tieto lode aj po tom, ako ukončia svoju misiu, zanechajú na obežnej dráhe Zeme stopu, ktorá tam zotrváva celé mesiace až roky. A to v podobe takmer štvormetrového valcovitého trunku lode, ktorý sa ako nepotrebný odhadzuje ešte pred deorbitačným zážehom.

Obr. 2: Rozmery a tvar lode Crew Dragon

A tak keď 20. novembra 2020 nastala skvelá príležitosť na fotografovanie vysokého preletu tohto objektu, nemohol som si ju nechať ujsť. Bral som to aj ako malé zadosťučinenie, keďže sa mi 30. mája kvôli zamračenému počasiu nepodarilo odfotografovať samotnú misiu DM-2 krátko po štarte. Takže ma potešila možnosť mať tu na blogu aspoň nejakú fotografiu viažucu sa k tejto historickej misii. 

Pozorovanie trunku vcelku prekvapilo vysokou jasnosťou. Na uvedenej fotografii (obr. 1) s 15 sekundovou expozíciou  je zaznamenaná vzostupná časť preletu, počas ktorej jeho jasnosť pomerne rýchlo vzrastala od cca 2 ku 1 magnitúde, následne sa počas kulminácie vo výške cca 80° vyšplhala až k viac ako 0,5 magnitúde. Krátko na to však rýchlo klesala a zakrátko objekt vstúpil do zemského tieňa. Toto pozorovanie pekne odpovedá známemu tvaru a povrchu objektu. Trunk je vlastne dutý, z jednej strany uzavretý valec, ktorého plášť je z jednej strany pokrytý tmavými solárnymi panelmi, ktoré môžu hodiť pekný záblesk (ako sa to stalo aj počas pozorovania trunku z DM-1) a z druhej strany snehovobielymi kovovými panelmi (obr. 2). Počas najjasnejšej časti tohto preletu bol očividne k pozorovateľovi natočený práve touto bielou stranou, pričom neskôr pred vstupom do tieňa jeho jasnoť klesala pravdepodobne kvôli tomu, že sa natočenie k pozorovateľovi preklopilo smerom k vnútornej strane valca (obr. 3).

Obr. 3: Crew Dragon DM-1 tesne po oddelení od posledného stupňa rakety Falcon. Tu môžme detailne nahliadnuť na vnútornú časť trunku

Trunk z misie DM-2 bol pred pristátím 2. augusta 2020 odhodený na dráhe o výške 279 x 406 km, pričom v čase môjho pozorovania výška dosahovala hodnoty 246 x 314 km. Objekt teda pomaly ale isto klesá do zemskej atmosféry, kde o niekoľko týždňov zhorí. Paradoxne tak na orbite strávi menej času ako jeho predchodca z viac ako rok a pol starej nepilotovanej misie DM-1, ktorý je ešte stále na dráhe o výške 358 x 359 km.

Na záver ešte pridávam jednu bonusovú fotografiu na nízky prelet ISS z toho istého večera. So stanicou už je totiž spojená najnovšia loď Crew Dragon s označením Crew-1, vďaka ktorej je na ISS od nedávna až 7-členná posádka. Túto misiu opäť nebolo možné z našich končín sledovať pri prelete ku stanici, tak sa hádam podarí pri jej odpojení na jar budúceho roka. A keď ani to nie, tak aspoň sympatický kozmický odpad v podobe odhodeného trunku to istí. ;)

Obr. 4: 20.11. 2020, čas 18:08 SEČ, exp. 8 sec. Vľavo od žiari Mesiaca prelieta ISS, napravo si možno všimnúť Jupiter a Saturn, ktorí sa blížia k veľmi blízkej konjunkcii v decembri 2020

Raketa CZ-2F (2020-063B)

Obr. 1: 19.9. 2020, čas 05:07 SELČ, exp. 13 sec. Raketa CZ-2F sa krátko po vyjdení zo zemského tieňa premieta neďaleko galaxie M31 v Andromede

Každý, kto sa aspoň trochu viac vyzná do čínskej kozmonautiky vie, že rakety CZ-2F neštartujú často. Sú totiž priamo previazané s čínskym pilotovaným programom, ktorého štarty sú stále pomerne sporadické. Tento typ rakiet vyniesol doteraz všetky pilotované lode Šen-čou, ako aj zásobovaciu loď Tchien-čou a dve malé stanice Tchien-kung. Avšak nedávno došlo k zaujímavej udalosti, pri ktorej bol opäť použitý tento nosič a tentokrát to, aspoň sa zatiaľ zdá, nesúviselo s pilotovaným programom.

Obr. 2: 19.9. 2020, 05:08 SELČ, exp. 13 sec. Kulminácia rakety CZ-2F neďaleko súhvezdia Kasiopeja. Maximá variabilného preletu sú v tomto momente najvyššie (cez 0 mag). 

 

4. septembra tohto roku odštartovala z kozmodrómu Ťiou-čchüan stredne ťažká raketa CZ-2F. Hoci o plánovanom štarte sa šuškalo už dávnejšie, obostierali ho veľké tajnosti - a to aj na čínske pomery. Nebol zverejnený presný čas štartu ani žiadne oficiálne fotografie. O náklade sa zverejnilo len toľko, že ide o skúšku novej opakovane použiteľnej kozmickej lode so schopnosťou pristátia na určenom mieste. Široký pojem, z ktorého ale aj na základe iných náznakov pomerne jednoznačne vyplynulo, že ide s veľkou pravdepodobnosťou o nejaký typ menšieho raketoplánu. To, že na podobnom projekte Čína pracuje, sa vedelo už dlhšie, či však ide o miniraketoplán podobný americkému X-37B, či Dream Chaeseru, prípadne úplne iný koncept, je len predmetom debát a špekulácii. Opäť totiž neboli zverejnené žiadne jeho fotografie ani bližší popis. Vie sa len, že stroj bol vynesený na dráhu o výške 332 x 348 km so sklonom 50,2 stupňa. Bol by teda z našich končín skvelo pozorovateľný, bohužiaľ už po necelých dvoch dňoch pristál pravdepodobne vo vojenskej oblasti Lop Nur v púšti Taklamakan (kde sa v minulosti robili jadrové testy). Okrem oznámenia úspešného pristátia sme sa opäť nedozvedeli žiadne podrobnosti. Na orbite po záhadnom raketopláne ostal len malý satelit, ktorý bol vypustený pravdepodobne z jeho nákladového priestoru krátko pred pristátím. No a samozrejme, posledný stupeň rakety CZ-2F, ktorý ho vyniesol. Tento typ rakety bol pre túto misiu pravdepodobne použitý jednak z kapacitných dôvodov (raketa dokáže na LEO vyniesť viac ako 8,5 tony nákladu) a súčasne aj kvôli prísne utajenému vojenskému charakteru projektu, pre ktorý je kombinácia rakety CZ-2F a odľahlého kozmodrómu Ťiou-čchüan najlepšou voľbou (iné čínske kozmodrómy ani nie sú uspôsobené na štarty tohto typu rakety). No a ešte je tu jeden, aj keď dosť špekulatívny dôvod - kedže CZ-2F je momentálne jediný čínsky "human-rated" nosič, možno sa do budúcna počíta aj pilotovanými letmi tohto stroja. 

                                  

Obr. 3: Raketa CZ-2F v súhvezdí Orion, fotografované 15.9. 2020, čas 05:18 SELČ, exp. 8 sec, max jasnosť 1,5 mag, vtedajšia dráha 326 x 348 km

No a teraz sa vráťme k samotnému pozorovaniu posledného stupňa tejto rakety. Ako si možno všimnúť na všetkých dlhoexpozičných snímkach preletu, raketa mala variabilnú jasnosť svedčiacu o klasickej rotácii stupňa na orbite, ktorý dosahoval periódu necelých 7 sekúnd. Počas pozorovania 19. septembra (obr. 1 a 2) došlo k vysokému preletu, počas ktorého v maxime raketa dosahovala veľkej jasnosti - až cez 0 mag. Nie je to až také prekvapivé, keď si uvedomíme, že 2. stupeň je snehovo-biely objekt o dĺžke vyše 14 metrov a priemere 3 metrov (obr. 7). Prvýkrát som ho pozoroval už 15. septembra (obrázky 3,4 a 5), keď mal menej priaznivý prelet, no aj tak dosahoval takmer 1,5 mag. 19. septembra sa raketa nachádzala o výške 326 x 347 km a je teda zrejmé, že na obežnej dráhe vydrží ešte niekoľko týždňov, kým predvedie niekde medzi 50 stupňom južnej a severnej zemepisnej šírky na oblohe spektakulárnu ohnivú šou pri nekontrolovanom vstupe do atmosféry.

Obr. 4: 15.9. 2020, čas 05:18, exp. 8 sec, prelet rakety cez Orionov pás

Obr. 5: 15.9. 2020, čas 05:18, exp. 8 sec

Obr. 6: Môže byť toto podoba záhadného miniraketoplánu vyneseného pomocou rakety CZ-2F? Skúšky podobného typu stroja v podvese lietadla prebehli v Číne už v roku 2007

Obr. 7: Masívny druhý stupeň rakety CZ-2F (z iného štartu)