sobota 15. februára 2020

Starlink-48 (2019-029BG)

15. februára 2020, 19:02 SEČ, exp. 20 sec
Odkedy som na začiatku roka fotil naposledy satelit Starlink (tu) z najstaršej, májovej várky týchto družíc, prebehli už ďalšie dva štarty s dokopy 120-timi satelitmi a tak celkový počet družíc tohto druhu na orbite už dosiahol čísla 240, pričom ďalšie štarty majú v rýchlom slede nasledovať. Ja som tentokrát opäť nasnímal "starý", májový satelit, označený ako Starlink-48. Podobne ako nedávno fotografovaný Starlink-66, aj tento sa nahádza na pomerne vysokej, aj keď nie plne operačnej orbite, konkrétne vo výške 506 x 508 km. Jeho jasnosť síce nedosahovala vysokých hodnôt - len niečo vyše 4 magnitúdy, napriek tomu o jeho "neviditeľnosti" sa učite nedá hovoriť. Medzi niektorými až zbytočne horlivými zástancami siete Starlink sa totiž začína ako mantra opakovať názor, že obavy astronómov z tejto siete sú zbytočné a vo väčších výškach ich už praktiky nie je vidieť. Nuž, no comment...

Satelit mimochodom preletel nad krásnym súhvezdím Orion, ktoré sa dostáva v poslednej dobe do pozornosti hlavne vďaka červenému nadobrovi Betelgeuze. Ten v posledných mesiacoch prechádza fázou bezprecedentného zníženia jasnosti, čo by podla niektorých mohlo naznačovať jeho skorý výbuh ako supernova. Ako je aj na fotke očividné, zatiaľ sa tak samozrejme nestalo, pričom dokonca sa mi zdá, že už opäť začína pozvoľna naberať jasnosť (ešte pred pár dňami bol totiž o málinko slabší ako jeho susedná hviezda Belatrix, tentokrát sa mi to už ale nezdalo).

Podivuhodný príbeh objektu 2014-021B

15. februára 2020, 18:33 SEČ, exp. 20 sec
Prešlo už takmer 5 rokov odvtedy, čo som naposledy fotografoval posledný stupeň rakety Sojuz-U, ktorá v roku 2014 vyniesla na orbitu egyptský sledovací satelit. Tento objekt vtedy patril medzi pozorovateľsky najzaujímavjšie družice na obežnej dráhe, pretože bola pre neho typická veľmi rýchla rotácia a s tým spojené pravidelné variácie jeho jasnosti, ktoré pri prvom pozorovaní v roku 2014 (viď tu) dosahovali periódy až necelé 2 sekundy. Pri pozorovaní o rok na to objekt ešte stále rotoval veľmi rýchlo, avšak už bolo očividné, že rýchlosť jeho rotácie mierne poklesla (podrobnejší report tu). Avšak to, čo je viditeľné na súčasných fotografiách je až zarážajúce - posledný stupeň rakety už nejavý žiadne známky pravidelnej rotácie a na snímkach má stabilnú jasnosť, ktorá sa počas jeho pohybu po oblohe mení len v závislosti od fázového uhla od 3,5 do 3 mag. Čo spôsobilo, že jeden z najrýchlejších "rotátorov" na orbite v priebehu piatich rokov prakticky zastal? Už pri minulom pozorovaní som uvažoval, že za znižujúcou sa periódou rotácie sú pravdepodobne zvyšky atmosféry, ktoré aj napriek veľmi malému množstvu predsalen na objekt pôsobia. Jeho výška síce dosahuje aj dnes pomerne vysokých hodnôt (428 x 666 km), vylúčiť sa to ale nedá. Možné však je aj napr. silové pôsobenie magnetického poľa Zeme, prípadne iné, mne neznáme vplyvy. Každopádne krásne šnúry perál, ktoré tento objekt pri snímkach s dlhou expozíciou vytváral na oblohe, sú už definitívne minulosťou. Pre pripomenutie a porovnanie so súčasnosťou tu preto pridávam pár archívnych fotografií.
18. apríla 2014, exp. 30 sec
17. mája 2015, exp. 30 sec

15. februára 2020, 18:33 SEČ, exp. 20 sec, rýchla rotácia objektu sa očividne úplne vytratila


sobota 1. februára 2020

ISS & SAOCOM-1A

1.2. 2020, 18:36 SEČ, exp. 10 sec.
Hoci zdanlivo preťali svoje dráhy, v skutočnosti ich delili stovky kilometrov. Každopádne výsledkom je efektný záber, ktorý sa mi podarilo získať 1. februára 2020 o 18:36 SEČ. Na oblohu sa do zdanlivej blízkosti premietla majestátna Medzinárodná vesmírna stanica s jasnosťou prevyšujúcou -3 mag a argentínsky satelit SAOCOM 1A s približne +2 magnitúdami.

Prvá fotografia oboch satelitov, krátko pred zdanlivým priblížením
Zatial čo ISS sa so svojou šesť členov posádkou momentálne pohybuje na jednej z najvyšších dráh vo svojej historii (415 x 423 km), SAOCOM je ešte vyššie - 621 x 623 km. Tento argentínsky radarový satelit odštartoval na orbitu 7. oktobra 2018 z Kalifornie pomocou rakety Falcon-9. Vďaka masívnej radarovej anténe typu SAR dokáže poskytovať snímky zemského povrchu s rozlíšením až 7 metrov. Už tento rok má vyštartovať jeho dvojička - SAOCOM 1B, s ktorým má pracovať v tandeme.

SAOCOM 1A počas predštartovných príprav
Aktuálna posádka na ISS

streda 1. januára 2020

Starlink-66 (2019-029W)


1.1.2020, čas 18:21 SEČ, exp. 10 sec, ISO 800, Starlink-66 prechádzajúci cez súhvezdie Pegasus
Prvý deň nového roku a novej dekády sa opäť nádherne vyjasnila obloha a tak som si na nej znova skúsil zaloviť v satelitných vodách. A keďže satelity Starlink pravdepodobne výrazne poznamenajú prichádzajúce 20-roky 21. storočia, opäť som sa zameral hlavne na ne, aj keď tentokrát tu výnimočne dávam snímok len jedného z nich, nie celej skupiny. A to konkrétne objektu 2019-029W, ktorý už býva označovaný aj ako Starlink-66. Je to družica z prvej, testovacej várky, ktorá v máji (už) minulého roku spôsobila toľký úžas aj zdesenie pre pozorovateľov oblohy po celom svete.
1.1.2020, čas 18:20 SEČ, exp. 10 sec, Stalrink-66 na vzostupnej časti svojej trajektórie prechádzajúc cez súhvezdie Labuť
Pri minulom pozorovaní zameranom na satelity z várky 2 som spomínal, že zo starších satelitov, ktoré sú už väčšinou na operačných dráhach vo výške okolo 530 km, som nevidel takmer žiadny. Je zaujímavé, že to platilo aj teraz, až na jednu výnimku - a tou je práve uvedený Starlink-66, ktorý mal celkom slušnú jasnosť presahujúcu 3,5 magnitúdy. Ťažko povedať prečo práve tento objekt bol viditeľný tak dobre, kým ostatné Starlinky na operačných orbitách voľným okom takmer nevidieť. Možno to súviselo aj s tým, že satelit nie je úplne na rovnakej dráhe ako ostatné - je trošku nižšie, konkrétne na o parametroch 519 x 521 km. Neviem presne prečo - či sa u neho dosiahnutie plnej výšky 530 km ešte neskončilo, alebo ani neplánovalo, či už úmyselne klesá, alebo či sa vari niečo na ňom pokazilo. Každopádne, hoci je táto orbita len o desať kilometrov nižšie ako u jeho súkmeňovcov, pravdepodobne to už stačí na to, aby sa za vhodných podmienok zmenilo nasvietenie satelitu natoľko, že jeho jasnosť sa zdvihne o viac ako magnitúdu. Čiže ani vyššia, operačná (alebo takmer operačná) dráha Starlinkov nedáva istotu v tom, že na oblohe nebudú pri vizuálnych pozorovaniach prekážať.

pondelok 30. decembra 2019

Starlink #2

Obr. 1: 29.12.2019, čas 17:40, exp. 10 sec, ISO 800 - na snímke je celkovo  7 satelitov Starlink
Chladný, no kryštálovo jasný zimný večer 29. decembra 2019 dal skvelú príležitosť na pozorovanie satelitov z druhej vypustenej várky plánovanej megalomanskej družicovej siete Starlink. A pohľad to bol opäť v celku ohromujúci, aj keď sa ani zďaleka nevyrovnal prvému pozorovaniu týchto družíc z mája tohto roku (viď tu). Situácia  ale bola tentokrát samozrejme iná - tak si ju poďme trochu podrobnejšie rozobrať.
Obr. 2: 29.12.2019, 17:35 SEČ, exp. 20 sec. - na snímke je celkovo 5 satelitov Starlink

V máji sa mi podarilo úplnou náhodou spozorovať kluster satelitov Starlink pomerne krátko po štarte (asi 19 hodín) a tak sa prakticky všetkých 60 satelitov pohybovalo vo veľmi tesnom zoskupení hneď za sebou, čo vytvorilo na oblohe naozaj veľmi výrazný, až dychberúci efekt. Pri súčasnom decembrovom pozorovaní však už bolo dávno po štarte - došlo k nemu totiž ešte 11. novembra. SpaceX pri tomto štarte, ktorý už mal zahrňovať prvé, skutočne operačné satelity siete Starlink, navyše zvolila inú stratégiu - tentokrát bolo všetkých 60 satelitov vynesených najprv na veľmi nízku orbitu vo výške cca 280 km, z ktorej následne pomocou vlastných iontových motorov vystúpajú na testovaciu dráhu o výške cca 350 km a až následne sa dostanú na operačnú dráhu o výške približne 550 km. A práve vďaka tomu, že na "testovacej orbite" značná časť satelitov zotrváva pomerne dlhý čas, bolo možné uskutočniť dnešné bohaté pozorovanie.
Obr. 3: 29.12.2019, 17:36 SEČ, exp. 15 sec. - na snímke je celkovo 5 satelitov Starlink prechádzajúcich cez súhvezdie Malý voz

Prebiehalo v čase od 17:35 do 17:43 SEČ a počas tohto krátkeho obdobia sa cez oblohu prehnalo takmer 40 satelitov Starlink zo štartu #2. Všetko to boli satelity nachádzajúce sa práve  na testovacej orbite vo výške cca 350 km. Už dávno sa síce nepohybujú vo veľmi tesnom zoskupení viditeľnom v prvých dňoch po štarte, stále však išli v pomerne efektnom, aj keď oveľa rozptýlenejšom "vláčiku". Vo väčšine prípadov boli od seba vzdialené cca 5 uhlových stupňov, avšak niektoré boli k sebe bližšie, dokonca sa pohybovali v rôzne blízkych pároch. Jeden takýto pár bol dokonca veľmi tesný a družice v ňom putovali oblohou takmer paralelne vedľa seba (je zaznamenaný na snímkach č. 6, 7 a čiastočne aj 1). A všetky boli pomerne jasné - v maxime dosahovali asi 3 magnitúdy. To bolo ešte o pol magnitúdy viac, ako uvádzala predpoveď na heavens-above.com.
Obr. 4: 29.12.2019, 17:37 SEČ, exp. 13 sec. - na tejto snímke majú celkovo 4 satelity pomerne pravidelné rozostupy medzi sebou

O niekoľko desiatok minút neskôr nastala aj možnosť na sledovanie staršej, prvej várky týchto satelitov, ktorých nepokazená časť sa nachádza na kvázi-operačnej orbite (prvá várka nebude zahrnutá do ostrej prevádzky siete) vo výške cca 530 km. Tentokrát som však už napriek očakávaniam nevidel voľným okom takmer žiadny (pravdepodobne s výnimkou jedného, ktorý mal však sotva 4,5 magnitúdy).

        Obr. 5: 29.12.2019, 17:38 SEČ, exp. 13 sec. - na snímke je celkovo 5 satelitov Starlink, tu si už možno všimnúť rôzne rozostupy medzi satelitmi

Bude ešte zaujímavé sledovať, ako sa to bude ohľadom siete Starlink ďalej vyvíjať. Nielen čo sa týka samotnej technickej realizácie projektu, ktorý sa už teraz dostáva do sklzu (z pôvodne štyroch plánovaných štartov operačných Starlinkov na tento rok sa udial len novembrový), ale aj jeho dopadov na pozorovateľov nočnej oblohy. Už teraz je jasné, že tie nebudú malé, obzvlášť čo sa týka profesionálnych astronómov, ktorím budú tisíce satelitov Starlink robiť nemalé problémy značnú časť roka na nezanedbateľných úsekoch oblohy. Pri pozorovaní voľným okom, resp. široko-uhlom fotografovaní nočnej oblohy "slabšou technikou" by som aj z dnešnej skúsenosti povedal, že problém to zas až taký extrémny nebude. Teda pokiaľ už budú satelity na operačných dráhach vo výškach nad 500 km - vtedy budú naozaj sotva pozorovateľné. Avšak na výstupných a testovacích dráhach sa ich "vláčiky" jednoznačne stanú pomerne častým a vcelku výrazným javom nočnej oblohy, obzvlášť ak na týchto dráhach  budú zotrvávať dlhšie obdobie a kadencia ich štartov sa bude zvyšovať. Povedal by som, že tento problém úplne nevymizne ani po teoretickom plnom dokončení systému Starlink - satelity totiž zo svojej podstaty nemajú mať veľmi dlhú životnosť a budú musieť byť pravidelne nahradzované. Takže uvidíme ako Elon Musk dotiahne projekt ďalej - každopádne už dnes je isté, že jeho Starlink v prípade čo i len čiastočného dokončenia zmení nočnú oblohu dlhodobo.

  Obr. 6: 17:40 SEČ, exp. 10 sec. - na snímke sú celkovo 4 satelity "rozdelené" do dvoch párov, pričom prvý zľava tvorili satelity pohybujúce sa prakticky takmer vedľa seba - pravdepodobne ide o satelity oficiálne označované ako STARLINK 1020 a 1034

Obr. 7: 17:41 SEČ, exp. 10 sec. - 4 satelity Starlink, tesný pár z predošlej snímky mizne v zemskom tieni v súhvezdí Drak

                 Obr. 8:17:42 SEČ, exp. 10 sec. - 5 satelitov Starlink na vzostupnej časti dráhy, prechádzajúc popri Vege a cez hlavu Draka


                 Obr. 9: 29.12.2019, 17:42 SEČ, exp. 10 sec. - 5 satelitov Starlink na vzostupnej časti dráhy až k súhvezdiu Malý voz

                 Obr. 10: 29.12.2019, 17:43 SEČ, exp. 10 sec. - 3 satelity Starlink, vľavo posledný pár "vláčiku"  na testovacej orbite 

sobota 5. októbra 2019

Cygnus NG-11

Cygnus NG-11, 4.10.2019, 20:02 SELČ, exp. 15 sec
Na 62. výročie štartu prvého satelitu Zeme som odfotografoval zásobovaciu loď Cygnus NG-11, ktorá po oddelení od ISS momentálne plní na vyššej orbite špeciálnu predlženú misiu. Ako som už na tomto blogu viackrát spomínal, lode Cygnus sú zo všetkých zásobovacích lodí flotily ISS najobtiažnejšie pozorovateľné a napríklad pri minulom pokuse o pozorovanie, pri horšom fázovom uhle, som ju vôbec nezaznamenal ani len vizuálne. Ani teraz loď neohurovala jasnosťou a v maxime dosahovala asi 3,5 mag, no som rád že som ju predsalen zaznamenal aj na pomerne vysokej orbite - 459 x 468 km. Pomerne krátko po nasnímaní stopy vstúpil Cygnus v súhvezdí Pegasus do zemského tieňa. Neďaleko od neho si na fotografii možno všimnúť aj ďalšiu, trochu slabšiu stopu, ktorá patrí ešte vyššiemu, no neidentifikovanému satelitu.
Zachytenie lode Cygnus z 19. apríla
Loď Cygnus s poradovým číslom 11 odštarovala k ISS 17. apríla tohto roku, pričom so stanicou sa úspešne spojila o dva dni neskôr. Doniesla na ňu takmer 3,5 tony zásob a vybavenia a oddelila sa od nej 6. augusta. Nezamierila ale hneď do ohnivej náruče atmosféry, ale naopak, jej dráha sa zvýšila kvôli špeciálnej úlohe, ktorá súvisí nielen s už obvyklým vypúšťaním cubesatov, ale aj s prípravou na niečo oveľa väčšie. Spoločnosť Northrop Grumman, ktorá loď vyrába, totiž vyhrala zákazku na dodanie prvého obytného modulu pre stanicu Gateway, ktorá má v 20.-tyh rokoch 21. storočia krúžiť okolo Mesiaca a rovnako súťaží aj o dodanie zásobovacej lode pre túto stanicu. Ako obytný modul, tak aj zásobovacia loď pritom majú vychádzať so súčasného Cygnusu. Misia NG-11 tak má ostať na orbite až do decembra, pričom sa stane doteraz najdlhšiou misiou Cygnusu vôbec a preukáže tak svoje technické schopnosti pre bezproblémový dlhodobejší let, čo je jednou zo základných podmienok technológie pre budúcu misiu k Mesiacu.

nedeľa 21. júla 2019

ISS & Sojuz MS-13

Sojuz MS-13 + ISS, 20. júl 2019, 23:07 SELČ, exp. 30 se, ISO 800 
Po dlhšej dobe a viacerých predchádzajúcich neúspechoch sa mi 20. júla 2019 opäť podarilo nasnímať pilotovanú loď Sojuz približujúcu sa k ISS. Fotografia je preto aj napriek nie najpriaznivejším podmienkam spôsobením cirovou oblačnosťou, svitom Mesiaca, ale aj pomerne nevhodným fázovým natočením lode pomerne výnimočná (posledná fotka Sojuzu s ISS na tomto blogu, navyše fotená za oveľa horších podmienok je ešte z mája 2014 - vid tu). Sojuz MS-13 sa pohyboval asi 25° za stanicou a dosahoval jasnosti menej ako 3 mag, stania mala vyše -2,5 mag. Do záberu, ktorý mal expozíciu 30 sekúnd, sa priplichtil aj starý stupeň ruskej rakety Zenit a americká vojenská družica Lacrosse 5.

Sojuz MS-13 + ISS, 23:08 SELČ, exp. 25 sek, ISO 800
Fotografia vznikla o 23:07 SELČ, pričom Sojuz štartoval z Bajkonuru len o 4,5 hodiny skôr. Na jeho palube sa nachádzala posádka s Rusom Alexandrom Skvorcovom, Američanom Andrewom Morganom a Talianom Lucom Parmitanom. So stanicou sa úspešne spojila už hodinu a pol po vzniku uvedených fotografií, zhodou okolností pri nasledujúcom prelete ISS (fotografia nižšie). Sojuz sa však v čase fotografovania druhého preletu nachádzal už len niekoľko metrov od stanice a tak akékoľvek jeho vizuálne pozorovanie bez ďalekohladu bolo nemožné.
ISS (Sojuz je pár metrov od stanice), 21. júla 2019, 00:44 SELČ, exp. 10 sek

štvrtok 4. júla 2019

X-37B (OTV-5)

Zjasnenie OTV-5 pod hlavou Orla, 4. jún 2019, 22:42 SELČ, exp. 10 sec.
Viac ako rok po napínavom lovení (pozri tu) vojenského miniraketoplánu X-37B na jeho misii OTV-5 som ho trochu chladný večer 4. júna nasnímal opäť. A hoci prechádzal takmer cez zenit, s jeho jasnosťou to spočiatku vôbec nevyzeralo dobre. Raketoplán očividne nebol voči nám vhodne natočený a dosahoval sotva 3 magnitúdy, čo je zaznamenané na dvoch fotkách nižšie. Až krátko po prechode hlavou Orla, krátko pred vstupom do zemského tieňa, nádherne zjasnil až k takmer 0 mag.
OTV-5 prechádza krátko po prechode zenitom popri Lýre, 22:41 SELČ, exp. 10 sec
Tajný raketoplán prinášal pozorovateľom perné chvíľky aj po minuloročných aprílových manévroch, no už sa na dlhšiu dobu nestratil a v súčasnosti sa nachádza na dráhe o výške 299 x 335 km.
OTV-5 blízko hviezdy Altair, krátko pred zjasnením, 22:41 SELČ




nedeľa 26. mája 2019

Starlink #1 po druhýkrát

Obr. 1: 25. mája 2019, čas 22:37 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600
Roj 60-tich satelitov Starlink vyrazil predchádzajúcu noc dych nielen mne, ale aj pozorovateľom po celom svete. Ja som si túto nevšednú podívanú samozrejme nemohol nechať ujsť ani nasledujúci večer, 25. mája. Satelity sme zaregistrovali o 22:37 SELČ v súhvezdií Panny. Zhluk už bol na oblohe viac roztiahnutý, vzdialenosť medzi prvým a posledným satelitom dosahovala vyše 15°. Pohľad na pás satelitov tak už bol o niečo menej pôsobivý ako posledne, stále však úchvatný. Tentokrát bol z celého zhluku výrazný hlavne jeden satelit v prednej časti pásu (nebol však prvý, pred ním sa pohybovalo ešte niekoľko slabších), ktorý mal pomerne stabilnú jasnosť asi 2,5 mag. Po kulminácii roja sa stal výraznejším ešte jeden satelit v zadnej časti, ktorý dosahoval asi 3,5 mag (možno si ho všimnúť ako trochu jasnejšiu zadnú časť pásu na snímkoch č. 4 a 5). Mimo toho však boli satelity v roji dosť slabé a dosahovali menej ako 4 mag. Je teda zrejmé, že tu sa naplno ukázal princíp "v jednote je sila" a že jasnosť menších satelitov v tesnej blízkosti sa akoby sčítava. Po plnom rozptýlení sa na svoje operačné dráhy však už satelity Starlink nebudú až takou výraznou súčasťou oblohy, ako je tomu prvé dni po štarte. Aj keď pri ich konečnom množstve po dobudovaní celého systému Starlink samozrejme bude v určité obdobia roku naozaj problém odfotiť oblohu bez toho, aby sa nám aspoň niektoré nedostali do záberu. ;)

Obr. 2: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600

Obr. 3: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, kulminácia roja nad súhvezdím Hadonos

Obr. 4: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600

Obr. 5: 22:39 SELČ, exp. 5 sec, ISO 1600

Obr. 6: 22:39 SELČ, exp. 6 sec

Crew Dragon DM-1 trunk (2019-011B)

Obr. 1: 24. mája 2019, čas 23:39 SELČ, exp. 20 sec, ISO 800. záblesk nastal neďaleko súhvezdia Malý voz
Skôr ako prišlo 24. mája v noci prekvapenie so Starlinkom, som plánoval fotografovať niečo iné, čo však zhodou okolností tiež súviselo so spoločnosťou SpaceX. Ide o pozostatok po jej prvej skúšobnej misii s pilotovanou kozmickou loďou Crew Dragon, ktorá na začiatku marca zavítala k ISS, samozrejme ešte v bezposádkovom režime. Samotný pristávací modul Crew Dragonu úspešne pristál 8. marca 2019 a misia tak prebehla plne úspešne. Neskôr síce tento modul skončil roztrhaný na kúsky pri explózií počas testovacieho zážehu jeho motorov na Floride, každopádne opätovnému sprevádzkovaniu pilotovaných letov na ISS z americkej pôdy už nič vážnejšieho nebráni v ceste (aj keď kvôli tomuto a pár ďalším problémom je isté že sklznu až na rok 2020).
Obr. 2: Crew Dragon zaparkovaný na ISS.

Po misii Crew Dragon z misie označovanej ako Demo-1 (DM-1) sú síce dnes na Zemi už len trosky, avšak vo vesmíre ešte ostala lietať jedna celistvá a pomerne veľká časť. Ide totiž o trunk lode, na ktorom bolo viacero pre let dôležitých systémov vrátane solárnych panelov, pred pristátím je však už nepotrebný a odhadzuje sa. Na rozdiel od zásobovacieho Dragonu sa však trunk odhadzuje ešte pred deorbitačným zážehom, navyše nie dlho po oddelení od ISS, keď je loď v ešte pomerne veľkej výške (momentálne sa pohybuje na orbite 391 x 398 km). Tým pádom ostáva na orbite ešte viac ako rok, kým samovoľne klesne do ohnivej náruče atmosféry.

Pred pozorovaním som sa dozvedel, že tento trunk je pomerne dobre viditeľný a môže dosahovať jasnosť až 1 mag. Je ale jasné, že to závisí hlavne od natočenie objektu voči pozorovateľovi. Ako si možno všimnúť na obr. 2, trunk je z jednej strany pokrytý tmavými solárnymi panelmi, z druhej je však jeho povrch snehovo-biely. Počas môjho pozorovania bol očividne natočený práve týmito panelmi, ktoré však hodili ku mne aj pekný, no krátky záblesk o jasnosti asi -1 mag (pravdepodobne ekvivalent záblesku, ktorý je odfotografovaný aj z blízka na obr. 2, obdobné jednorázové záblesky od panelov poznáme aj z japonských zásobovacích lodí HTV). Mimo toho však objekt dosahoval  jasnosť len asi 3,5 mag, pričom som nezaznamenal žiadne pravidelné variácie jasnosti, čo je pomerne zaujímavé, nakoľko som očakával, že tento nestabilizovaný odhodený objekt bude pomerne rýchlo rotovať. Zatiaľ sa tak však pravdepodobne nedeje, uvidíme ale, ako sa bude meniť jeho jasnosť s tým, ako bude klesať nižšie do atmosféry.