nedeľa 26. mája 2019

Starlink #1 po druhýkrát

Obr. 1: 25. mája 2019, čas 22:37 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600
Roj 60-tich satelitov Starlink vyrazil predchádzajúcu noc dych nielen mne, ale aj pozorovateľom po celom svete. Ja som si túto nevšednú podívanú samozrejme nemohol nechať ujsť ani nasledujúci večer, 25. mája. Satelity sme zaregistrovali o 22:37 SELČ v súhvezdií Panny. Zhluk už bol na oblohe viac roztiahnutý, vzdialenosť medzi prvým a posledným satelitom dosahovala vyše 15°. Pohľad na pás satelitov tak už bol o niečo menej pôsobivý ako posledne, stále však úchvatný. Tentokrát bol z celého zhluku výrazný hlavne jeden satelit v prednej časti pásu (nebol však prvý, pred ním sa pohybovalo ešte niekoľko slabších), ktorý mal pomerne stabilnú jasnosť asi 2,5 mag. Po kulminácii roja sa stal výraznejším ešte jeden satelit v zadnej časti, ktorý dosahoval asi 3,5 mag (možno si ho všimnúť ako trochu jasnejšiu zadnú časť pásu na snímkoch č. 4 a 5). Mimo toho však boli satelity v roji dosť slabé a dosahovali menej ako 4 mag. Je teda zrejmé, že tu sa naplno ukázal princíp "v jednote je sila" a že jasnosť menších satelitov v tesnej blízkosti sa akoby sčítava. Po plnom rozptýlení sa na svoje operačné dráhy však už satelity Starlink nebudú až takou výraznou súčasťou oblohy, ako je tomu prvé dni po štarte. Aj keď pri ich konečnom množstve po dobudovaní celého systému Starlink samozrejme bude v určité obdobia roku naozaj problém odfotiť oblohu bez toho, aby sa nám aspoň niektoré nedostali do záberu. ;)

Obr. 2: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600

Obr. 3: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, kulminácia roja nad súhvezdím Hadonos

Obr. 4: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600

Obr. 5: 22:39 SELČ, exp. 5 sec, ISO 1600

Obr. 6: 22:39 SELČ, exp. 6 sec

Crew Dragon DM-1 trunk (2019-011B)

Obr. 1: 24. mája 2019, čas 23:39 SELČ, exp. 20 sec, ISO 800. záblesk nastal neďaleko súhvezdia Malý voz
Skôr ako prišlo 24. mája v noci prekvapenie so Starlinkom, som plánoval fotografovať niečo iné, čo však zhodou okolností tiež súviselo so spoločnosťou SpaceX. Ide o pozostatok po jej prvej skúšobnej misii s pilotovanou kozmickou loďou Crew Dragon, ktorá na začiatku marca zavítala k ISS, samozrejme ešte v bezposádkovom režime. Samotný pristávací modul Crew Dragonu úspešne pristál 8. marca 2019 a misia tak prebehla plne úspešne. Neskôr síce tento modul skončil roztrhaný na kúsky pri explózií počas testovacieho zážehu jeho motorov na Floride, každopádne opätovnému sprevádzkovaniu pilotovaných letov na ISS z americkej pôdy už nič vážnejšieho nebráni v ceste (aj keď kvôli tomuto a pár ďalším problémom je isté že sklznu až na rok 2020).
Obr. 2: Crew Dragon zaparkovaný na ISS.

Po misii Crew Dragon z misie označovanej ako Demo-1 (DM-1) sú síce dnes na Zemi už len trosky, avšak vo vesmíre ešte ostala lietať jedna celistvá a pomerne veľká časť. Ide totiž o trunk lode, na ktorom bolo viacero pre let dôležitých systémov vrátane solárnych panelov, pred pristátím je však už nepotrebný a odhadzuje sa. Na rozdiel od zásobovacieho Dragonu sa však trunk odhadzuje ešte pred deorbitačným zážehom, navyše nie dlho po oddelení od ISS, keď je loď v ešte pomerne veľkej výške (momentálne sa pohybuje na orbite 391 x 398 km). Tým pádom ostáva na orbite ešte viac ako rok, kým samovoľne klesne do ohnivej náruče atmosféry.

Pred pozorovaním som sa dozvedel, že tento trunk je pomerne dobre viditeľný a môže dosahovať jasnosť až 1 mag. Je ale jasné, že to závisí hlavne od natočenie objektu voči pozorovateľovi. Ako si možno všimnúť na obr. 2, trunk je z jednej strany pokrytý tmavými solárnymi panelmi, z druhej je však jeho povrch snehovo-biely. Počas môjho pozorovania bol očividne natočený práve týmito panelmi, ktoré však hodili ku mne aj pekný, no krátky záblesk o jasnosti asi -1 mag (pravdepodobne ekvivalent záblesku, ktorý je odfotografovaný aj z blízka na obr. 2, obdobné jednorázové záblesky od panelov poznáme aj z japonských zásobovacích lodí HTV). Mimo toho však objekt dosahoval  jasnosť len asi 3,5 mag, pričom som nezaznamenal žiadne pravidelné variácie jasnosti, čo je pomerne zaujímavé, nakoľko som očakával, že tento nestabilizovaný odhodený objekt bude pomerne rýchlo rotovať. Zatiaľ sa tak však pravdepodobne nedeje, uvidíme ale, ako sa bude meniť jeho jasnosť s tým, ako bude klesať nižšie do atmosféry.

sobota 25. mája 2019

Starlink #1

Obr. 1: 24. mája 2019, 23:22 SELČ, exp. 20 sec, ISO 800, klaster 60-tich satelitov Starlink neďaleko hviezdy Vega
Počas svojej pozorovateľskej histórie som už síce zažil všeličo, ale málo čo mi tak vyrazilo dych ako to, čo som videl v noci z 24. na 25. mája 2019. Konkrétne sa to začalo o 23:22 SELČ, keď som na oblohe náhodou zaregistroval akúsi difúznu "šmuhu", o ktorej som si v prvom momente myslel, že ide o rozptylujúcu sa stopu po nejakom bolide, ktorý som nezaregistroval. Asi po dvoch sekundách mi došlo, že hmlistá šmuha vlastne nie je šmuha, ale že sa plynulo pohybuje v priamej línii a tvorí ju množstvo slabších hviezdičiek naukladaných tesne za sebou. Mojou ďalšou myšlienkou tak bolo, že ide o rozpad akéhosi satelitu v atmosfére, trval však nejako dlho a nesprevádzali ho žiadne náhle vzplanutia trosiek, čo je pri tomto jave typické. A tak som si až po ďalších sekundách uvedomil, že môže ísť len o jedinú vec.
Obr. 2: Satelity Starlink prechádzali cez Mliečnu cestu, v tomto momente dosahoval klaster najväčšiu jasnosť, exp. 15 sec
O necelých 19 hodín skôr štartovala z Mysu Canaveral nosná raketa Falcon 9 spoločnosti SpaceX, ktorá niesla vskutku výnimočný náklad. Išlo o prvú várku satelitov Starlink, ktorými v blízkej budúcnosti plánuje táto spoločnosť poskytovať vysokorýchlostný satelitný internet po celom svete. Keďže tento systém má nakoniec tvoriť až takmer 12 000 satelitov (!), rozhodla sa pre urýchlenie tempa spoločnosť Spacex vypustiť pri jednom štarte čo najviac satelitov a plne tak využila miesto pod aerodynamickým krytom (viď obr. 10). Podarilo sa ich tam zmestiť až 60, len tak naukladaných na seba bez akéhokoľvek dispenzora. Po vynesení na orbitu vo výške cca 450 km sa satelity oddelili od rakety a nechali sa samovoľne rozptýliť po orbite. No a práve obrovský klaster týchto 60 satelitov bolo to, čo tejto noci vytvorilo toto nevšedné nebeské divadlo.
Obr. 3: 23:24 SELČ, exp. 15 sec 
Satelity samotné neboli veľmi jasné, ich jasnosť dosahovala tak asi 3,5 až 4 magnitúdy (niektoré z nich občas jemne preblikli), v spoločnom kŕdli ale tvorili skutočne pôsobivý "objekt", tvoriaci pás o dĺžke asi 8 uhlových stupňov, ktorý sa na uvedených dlhoexpozičnych snímkach zlial do stopy ktorá zdanlivo mala až zápornú magnitúdu. Túto stopu bolo bez problémov vidieť takmer až k obzoru, čo dokazuje snímka č. 4. Väčšina satelitov sa pohybovala v tesnom zhluku (jasnejšia časť stopy), niekoľko satelitov však už bolo rozptýlenejších a zaostávajúcich za hlavnou skupinou, tvorili slabšiu, zadnú časť stopy.
Obr. 4: Starlinky sa na konci svojho prvého preletu blížia k obzoru, stále sú dobre viditeľné, čas 23:25, exp. 20 sec
Po prvotnom ohromení a radosti zo zaznamenania takéhoto (zatiaľ) výnimočného úkazu som si uvedomil, že aj bez znalosti presnej predpovede (na TLEs bolo ešte stále skoro) sa satelity opäť objavia pri ďalšom obehu, o cca 1,5 hodiny. Za tú dobu som si zbehol aj po triéder, aby som si úkaz mohol lepšie vychutnať.

Obr. 5: 25. mája 2019, čas 00:55 SELČ, začiatok druhého preletu, klaster satelitov výchádza nad obzor pod súhvezdím Leva, exp. 10 sec

Obr. 6: 00:56 SELČ, exp. 10 sec 

Obr. 7: 00:57 SELČ, exp. 10 sec.

Obr. 8: Prvých 60 satelitov siete Starlink prelieta popod súhvezdie Veľký voz, čas 00:57, exp. 13 sec

Obr. 9: Mrak satelitov zoslabuje s tým, ako sa dostáva do zemského tieňa, 00:59, exp. 15 sec

Satelity sa objavili asi o 00:55 SELČ nad severozápadným obzorom, zdiaľky opäť pripomínajúc hmlistú šmuhu na oblohe. Tentokrát som použil aj spomínaný triéder, a môžem potvrdiť, že pohľad na dlhý vláčik tesne za sebou sa pohybujúcich hviezdičiek bol vskutku ohromujúci. Skúsil som ich aj porátať, zastavil som sa ale pri čísle asi tak 30 a ďalej sa venoval fotografovaniu. Kŕdeľ Starlinkov tentokrát pekne preletel aj popod súhvezdie Veľkého voza a začal slabnúť s tým, ako sa jednotlivé satelity začali vnárať do zemského tieňa nad súhvezdím Kassiopea (obr. 9).

Obr 10.: A to sú oni! 60 stredne veľkých satelitov nasardinkovaných pod aerodynamický kryt

Obr. 11: A toto už je umelecká predstava, ako satelity tak trochu kontroverznej siete Starlink vyzerajú na orbite

Viem že plánovaná megalomanská sieť Starlink Elona Muska je pomerne kontroverzná a vyvoláva otázniky hlavne v súvislosti s nebezpečenstvom nárastu kozmického odpadu, každopádne ale nebeské divadlo, ktoré jednorázové vynesenie takéhoto obrovského množstva satelitov prináša, je niečo, čo naozaj stojí za pohľad. Problém je v tom, či to o pár rokov s pribúdajúcimi štartami nebude namiesto výnimočného pozorovateľského zážitku otravná záležitosť, ktorá vám bude hodne komplikovať pozorovanie iných vecí. 🙂

sobota 30. marca 2019

USA-290

USA 290, 29.3. 2019, 19:19 SEČ, exp. 15 sec
Večer 29. marca 2019 som prvýkrát nasnímal USA-290, najnovší prírastok flotily prísne tajných amerických satelitov typu Keyhole-11. Teda pravdepodobne... Tento satelit, štartujúci 19. januára tohto roku na rakete Delta-IV Heavy je totiž ešte tajomnejší, ako sa pôvodne predpokladalo. Dlhšie pred štartom väčšina odborníkov špecializujúcich sa na sledovanie tajných satelitov nepochybovala o tom, že pôjde o prvého člena z novej, v poradí už piatej generácie fotoprieskumných družíc KH-11. Avšak po zverejnení prvých predštartovných NOTAMov (teda varovaní pre námornú a leteckú prepravu o zónach padania častí nosnej rakety) mnohí spozorneli. Všetky doterajšie satelity KH-11 sa totiž pohybujú na excentrických helio-synchrónnych dráhach o sklone cca 98°. Tieto dráhy im umožňujú prelietavať nad tými istými oblasťami sveta v rovnakom čase, vďaka čomu sú snímané objekty vždy nasvietené Slnkom pod rovnakým uhlom, čo napr. umožňuje ľahšie vypočítať výšky sledovaných objektov. Satelit USA-290 bol však navedený na dráhu so sklonom 74°, ktorá nemá s helio-synchrónnou orbitou nič spoločné. Výška, po ktorej sa pohybuje, je tiež pre Keyholky dosť netradičná - 393 x 421 km. USA-290 sa tak po satelitoch USA-276 a neúspešnom satelite známom len ako Zuma stal ďalšou záhadnou americkou vojenskou družicou, ktorej poslanie je menej jasné ako pri jej ľahšie predvítateľných predchodcoch.
Štart satelitu USA 290 na jednej z najsilnejších rakiet súčastnosti - Delte IV Heavy

Napriek tomu sa stále mnohí odborníci prikláňajú k tomu, že predsalen ide o novú generáciu fotoprieskumného satelitu, u ktorého bol schválne zvolený nový typ nehelio-synchrónnej dráhy, ktorý si už proste nepotrpý na snímanie zemského povrchu pri rovnakej výške Slnka.

Nevieme, možno nám jeho presnejší účel odhalia neskôr ďalšie pozorovania vývoja dráhy, prípadne priame optické pozorovania cez ďalekohľady. Počas môjho pozorovania som zatiaľ odhalil len to, že pri vhodnom fázovom uhle je satelit pomerne jasný, pričom na fotografii som zachytil najjasnejšiu časť jeho preletu, keď dosahoval asi 1,5 magnitúdy. Pozorované boli aj dva kratučké záblesky o zápornej magnitúde (jedno slabšie zjasnenie je zachytené aj na začiatku snímanej stopy). Mimo toho pri nevhodnejšom nasvietení bol však satelit pomerne slabý a jeho jasnosť klesala až k 4 magnitúdam.

utorok 26. marca 2019

USA-186 + Plejády a Mars

USA 186, 22.3. 2019, 19:53 SEČ, exp. 20 sec.
Je tomu už viac ako 3 a pol roka, čo som tu na blog naposledy pridával fotografiu preletu špionážneho satelitu USA-186 (viď tu). Už vtedy som mal šťastie na zachytenie záblesku tohto satelitu, čo sa mi podarilo aj tentokrát, 22. marca 2019 o 19:53 SEČ. Jasné single záblesky počas preletov sú celkovo pre tento satelit typické a v podstate sa mi ich podarilo zaznamenať pri každom pozorovaní tejto družice. Tentokrát dosahoval jasnosť asi -2 magnitúdy. Mimo neho prelet doprevádzala aj pekná kompozícia blízkej hviezdokopy Plejády a slabnúcej, no stále nádherne červenej planéty Mars.

Dráha tejto prísne tajnej fotoprieskumnej družice typu KH-11 sa po rozsiahlych mánevroch z leta 2014 veľmi nemení. Pripomeňme si, že vtedy bola jej dlhodobo využívaná excentrická dráha o výške cca 260 x 1 000 km prekvapivo zmenená na hodnoty cca 260 x 450 km. Aktuálne parametre v čase fotografovania boli 263 x 448 km.

pondelok 21. januára 2019

Labutia pieseň Irídia 95

Iridium 95, 21.1..2019, 06:00 SEČ, exp. 25 SEC
Tak ako Iridium 32 pár dní pred tým, tak aj ďalší z poslednej šestice "starých" Irídii zaspieval svoju labutiu pieseň na pozadí krásnej konjukcie planét Venuša a Jupiter. Fotografia vznikla o 06:00 SEČ a Iridium 95 na nej dosiahol jasnosť okolo -3 mag (opäť o niečo nižšie ako uvádzala predpoveď). Atmosféra tohto úkazu bola dokreslená aj nebeským divadlom, ktoré sa odohrávalo takmer na opačnom konci oblohy, kde prebiehalo nádherné úplné zatmenie Mesiaca.
Zatmenie Mesiaca, 05:51 SEČ, exp. 6 sec, vpravo hviezdy Polux a Castor
 Čo sa týka Irídia 95, nie je v mojej zbierke Irídii nováčikom (viď. tu), je však dosť možné, že ide o môj posledný záber predikovateľného záblesku tohto typu satelitov vôbec. Aj keď možno sa ešte nejaká príležitosť v najližších týždňoch naskytne, uvidíme...

sobota 19. januára 2019

Iridium 32

Iridium 32, 19.1.2019, 06:03 SEČ, exp. 25 sec
Satelit Iridium 32, jeden z posledných svojho druhu, "zaspieval" svoju labutiu pieseň v skorých ranných hodinách 19. januára 2019 v podobe krásneho záblesku na pozadí súhvezdia Škorpión, neďaleko nádhernej konjukcie oslnivej Venuše a Jupitera. Samotný záblesk dosiahol jasnosti asi -3 mag, čo síce bolo menej oproti očakávaným -6 magnitúdam udávaným v predpovedi, zážitok to však nijako nepokazilo. O to viac, že táto Iridiumka je poslednou z momentálne len šiestich operačných družíc prvej generácie siete Iridium. Tá v uplynulých mesiacoch prešla rozsiahlou obmenou a s nedávnym posledným štartom desiatich družíc novej generácie bude čoskoro, možno už v priebehu niekoľkých dní až týždňov, týchto 6 družíc zdeorbitovaných. Legendárne predikovateľné záblesky Iridium tak týmto definitívne zaniknú. Preto som aj nazval záblesk tejto družice, ktorú som inak nasnímal prvýkrát, labuťou piesňou, nakoľko je veľmi pravdepodobné, že už ďalšia možnosť na jeho pozorovanie nebude.


utorok 30. októbra 2018

Paz


Satelit Paz počas predštartovných príprav
30. októbra 2018 o 17:34 SEČ som odfotografoval prelet španielskej vojenskej družice Paz, ktorá štartovala vo februári tohto roka z kalifornského Vandenbergu. Kvôli presvetlenej súmračnej oblohe som zvoli len 10 sekúnd trvajúcu expozíciu, no práve na ňu sa mi podarilo nasnímať najjasnejšiu časť preletu tohto satelitu. Mimo tohto zjasnenia však nebol veľmi výrazný a sotva dosahoval 4 magnitúdy. Na snímke dosahuje jasnosti až 1 mag, pričom na zaznamenaj stope sú zjavné aj viaceré kratučké mikrozáblesky. Na fotografii pekne vidieť aj zlatovo-oranžovkastú farbu satelitu, zapríčinenú kaptonovou fóliou, ktorou je pokrytá značná časť jeho povrchu.

Satelit Paz odštartoval z Kalifornie 22. febrúara 2018 pomocou rakety Falcon 9 na dráhu o parametroch 507 x 509 km so sklonom 97,4°. Tento vyše 1300 kilogramový a takmer 8 metrov dlhý objekt je prvý španielsky vojenský satelit určený primárne na radarový prieskum, pre ktorý využíva citlivú rozkladaciu radarovú anténu typu SAR. Satelit pre španielsku vládu vyrobila spoločnosť Airbus Defence and Space.


streda 26. septembra 2018

HTV-7 na ceste k ISS: Blízko a zároveň ďaleko

HTV-7, 26.9. 2018, 20:16 SELČ, exp. 8 sec, ISO 400
Po včerajšom úspešnom pozorovaní japonskej zásobovacej lode HTV-7 som sa na ňu zameral aj nasledujúci večer tajne dúfajúc, že sa mi podarí spraviť podobnú fotografiu, ako v roku 2013, keď som na jeden záber zaznamenal HTVčko aj s ISS (viď tu). Podmienky na pozorovanie síce teraz boli horšie ako vtedy (svit Mesiaca, cirová oblačnosť, svetelný smog) a HTV-7 sa mala v pláne spojiť s Medzinárodnou vesmírnou stanicou až okolo obeda nasledujúceho dňa, avšak šanca na zaznamenanie preletu vo formácii tu každopádne bola a nemohol som si ju nechať ujsť. Na serveroch síce neboli aktualizované parametre dráhy tohto objektu, bolo mi však jasné, že Biely bocian vykonával v poslednej dobe približovacie manévre a bude sa tak pohybovať niekde v blízkosti stanice. Otázkou len bolo - ako blízko?
ISS, 26.9., 20:14 SELČ, exp. 8 sec, ISO 400
Odpoveď som dostal už krátko na to, ako som o 20:14 SELČ urobil prvú snímku ISS, vychádzajúcej vysoko nad obzor. Márne som čakal, že sa v dohľadnej vzdialenosti od nej zaligoce HTV, ako stúpala ISSka stále vyššie, bolo mi jasné, že sa mi fotografiu vo formácii spraviť nepodarí. A tak sa aj stalo, HTV-7 sa síce na podobnej dráhe ako ISS objavila, ale až takmer 2 minúty po nej, v uhlovej vzdialenosti asi 90° od stanice. Oba objekty sa tak síce dali na oblohe pozorovať súčasne, avšak v takej vzdialenosti od seba, že bez rybieho oka (ktorým nedisponujem) ich nebolo možné zachytiť na jednu snímku. Zážitok to bol aj tak pekný, ISS mala takmer zenitový prelet a dosahovala jasnosti cez -3,5 magnitúdy. Za ňou sa ťahajúce HTVčko na tom bolo o poznanie horšie - najvyššiu jasnosť cca 1 mag dosahovalo krátko po vystúpaní nad obzor (tentokrát bola aj výraznejšia jeho oranžovo-zlatavá farba, čo si možno všimnúť aj na úvodnej snímke), avšak počas kulminácie jasnosť nedosahovala ani 2,5 magnitúdy, mierne začala stúpať až na zostupnej fáze preletu v blízkosti súhvezdia Kasiopea. Krátko na to ale už vstúpila do zemského tieňa. Zaujímavé bolo, že tentokrát HTV ani nehodila svoj typický záblesk.

HTV-7, 26.9., 20:18 SELČ, exp. 8 sec
A tak hoci sa mi nepodarilo získať ďalšiu spoločnú snímku vesmírnej stanice so svojou zásobovacou loďou, spojil som pre predstavu o blízkosti dráh oboch týchto približujúcich sa objektov snímky zo vzostupnej fázy preletu ISSky aj HTVčka do doleuvedenej animácie. Medzi prvou snímkou ISS a prvou snímkou HTV nad obzorom uplynuli necelé 2 minúty.


utorok 25. septembra 2018

HTV-7

HTV-7, 25.9.2018 o 19:47, exp. 8 sekúnd
HTV-7 počas svojej kulminácie o 19:46, exp. 8 sekúnd,
 jasnosť asi 2 mag
Je to už dávno, čo som naposledy fotografoval japonskú zásobovaciu loď typu HTV, konkrétne v auguste 2013, keď bolo možné pozorovať nádhernú sériu večerných preletov tejto pýchy japonskej kozmonautiky (nejaké fotografie viď napr. tu a tu). A teraz sa po dlhej dobe naskytla takáto príležitosť opäť. V poradí siedmeho Bieleho bociana (ako sa v japončine prekladá názov tejto kozmickej lode - Kounotori), som zachytil na niekoľko snímok 25. septembra 2018 o 19:46 - 19:47 SELČ. Na horeuvedenej snímke je zaznamenaný aj nádherný záblesk tejto družice, ktorý presiahol jasnosť -2 mag. Mimo neho však jasnosť lode nebola veľmi veľká a nepresahovala 1,5 magnitúdy. Pozorovanie na inak jasnej oblohe mierne rušil svit Mesiaca v splne a "kvalitný" svetelný smog slovenského hlavného mesta, preto som aj zvolil pri fotografovaní len pomerne krátku expozíciu.
HTV-7 počas predštartovných príprav

Záblesky sú pre prelety HTV typické (pri HTV-4 som ich pozoroval takmer vždy), avšak väčšinou dôjde len k jednému krátkemu záblesku za prelet. Tentokrát som však pozoroval záblesky dva, okrem horeuvedeného ešte jeden na vzostupnej fáze preletu v pomerne malej výške nad obzorom, tento som však nezaznamenal. Mimo zábleskov, ktoré spôsobuje odraz od solárnych panelov uchopených na valcovitom telese lode, je typická aj vcelku zreteľná, oranžová farba HTVčok, spôsobená kaptonovov fóliou, ktorou je potiahnutá značná časť povrchu týchto lodí. Na uvedených snímkach s presvetlenou oblohou však tentokrát nie je veľmi výrazná.

HTV-7 štartovala 22. septembra 2018 z kozmodrómu Tanegašima a momentálne je na preletovej dráhe k ISS vo výške 276 x 302 km. So stanicou sa má spojiť 27. 9. a tak ak nedôjde k odkladu nastane zajtra posledná šanca HTV-7 vidieť na vlastné oči. Dokonca možno práve v spoločnej formácii s ISS...