 |
| USA 290, 29.3. 2019, 19:19 SEČ, exp. 15 sec |
Večer 29. marca 2019 som prvýkrát nasnímal USA-290, najnovší prírastok flotily prísne tajných amerických satelitov typu Keyhole-11. Teda pravdepodobne... Tento satelit, štartujúci 19. januára tohto roku na rakete Delta-IV Heavy je totiž ešte tajomnejší, ako sa pôvodne predpokladalo. Dlhšie pred štartom väčšina odborníkov špecializujúcich sa na sledovanie tajných satelitov nepochybovala o tom, že pôjde o prvého člena z novej, v poradí už piatej generácie fotoprieskumných družíc KH-11. Avšak po zverejnení prvých predštartovných NOTAMov (teda varovaní pre námornú a leteckú prepravu o zónach padania častí nosnej rakety) mnohí spozorneli. Všetky doterajšie satelity KH-11 sa totiž pohybujú na excentrických helio-synchrónnych dráhach o sklone cca 98°. Tieto dráhy im umožňujú prelietavať nad tými istými oblasťami sveta v rovnakom čase, vďaka čomu sú snímané objekty vždy nasvietené Slnkom pod rovnakým uhlom, čo napr. umožňuje ľahšie vypočítať výšky sledovaných objektov. Satelit USA-290 bol však navedený na dráhu so sklonom 74°, ktorá nemá s helio-synchrónnou orbitou nič spoločné. Výška, po ktorej sa pohybuje, je tiež pre Keyholky dosť netradičná - 393 x 421 km. USA-290 sa tak po satelitoch USA-276 a neúspešnom satelite známom len ako Zuma stal ďalšou záhadnou americkou vojenskou družicou, ktorej poslanie je menej jasné ako pri jej ľahšie predvítateľných predchodcoch.
 |
| Štart satelitu USA 290 na jednej z najsilnejších rakiet súčastnosti - Delte IV Heavy |
Napriek tomu sa stále mnohí odborníci prikláňajú k tomu, že predsalen ide o novú generáciu fotoprieskumného satelitu, u ktorého bol schválne zvolený nový typ nehelio-synchrónnej dráhy, ktorý si už proste nepotrpý na snímanie zemského povrchu pri rovnakej výške Slnka.
Nevieme, možno nám jeho presnejší účel odhalia neskôr ďalšie pozorovania vývoja dráhy, prípadne priame optické pozorovania cez ďalekohľady. Počas môjho pozorovania som zatiaľ odhalil len to, že pri vhodnom fázovom uhle je satelit pomerne jasný, pričom na fotografii som zachytil najjasnejšiu časť jeho preletu, keď dosahoval asi 1,5 magnitúdy. Pozorované boli aj dva kratučké záblesky o zápornej magnitúde (jedno slabšie zjasnenie je zachytené aj na začiatku snímanej stopy). Mimo toho pri nevhodnejšom nasvietení bol však satelit pomerne slabý a jeho jasnosť klesala až k 4 magnitúdam.
