Kondor-E 1

Podoba satelitu typu Kondor

Decembrová obloha pozorovateľom satelitov často nepraje, ale aj napriek tomu som teraz úspešne odfotografoval jeden z nových prírastkov na orbite - prvý juhoafrický vojenský satelit Kondor-E. Fotografia vznikla 23. decembra 2014 o 17:24 SEČ a satelit na nej počas 25 sekundovej expozície prechádzal cez súhvezdia Kassiopea a Andromeda. Jeho jasnosť v maxime dosahovala niečo vyše 3 mag.

Štart rakety Strela z 19. decembra 2014

Satelit odštartoval pred necelým týždňom, 19. decembra, z kozmodrómu Bajkonur pomocou ľahkej nosnej rakety Strela. A hoci je pravda, že patrí Južnej Afrike, vyrobilo ho samozrejme Rusko, a to ako prvý komerčne dostupný (resp. exportný, odtiaľ označenie E) exemplár moderných rádiolokačných satelitov typu Kondor, ktorého prvý vojenský exemplár (Kosmos 2487) som pozoroval minulý rok (pozri tu). Ozbrojené sily Južnej Afriky uzavreli s Ruskom tajný kontrakt pre jeho dodanie už v roku 2006, pričom ich to stálo asi 120 miliónov dolárov. Kontrakt zahŕňal nielen poskytnutie samotného satelitu a zabezpečenie jeho štartu, ale aj zaškolenie špecializovaného personálu a postavenie operačnej infraštruktúry a riadiaceho strediska v Južnej Afrike (ktorého polohu mimochodom Juhoafrická republika utajuje tak prísne, ako sa to dialo hádam len za čias apartheidu:). Satelit sa pohybuje po takmer kruhovej dráhe o výške 500 km a to, že bol pomerne ľahko pozorovateľný signalizuje, že už mal pravdepodobne plne rozloženú 6-metrovú SAR anténu, ktorá mu umožňuje získavať radarové snímky zemského povrchu v rozlíšení až 1 meter.

Iridium 55

Záblesk družice Iridium 55 som odfotografoval  14. novembra 2014 o 17:42 SEČ, pričom jeho jasnosť presiahla -5 mag. Družica odštartovala 30. marca 1998 pomocou rakety Delta 7920 z kalifornského Vandenbergu spolu s ďalšími satelitmi Iridium s označeniami 57, 58, 59 a 60.

Gravity Probe B

Americkú vedeckú družicu Gravity Probe B (známu aj ako GP-B) som na 25 sekundovú snímku zaznamenal 26. októbra 2014 so začiatkom expozície o 18:26:47 SEČ, pričom družica v maxime dosahovala jasnosť niečo vyše 3,5 mag. Na snímku som však zaznamenal aj niečo iné, neobvyklejšie, tentokrát z iného súdka ako sledovanie satelitov. V pravej časti snímky je jasne viditeľný akýsi difúzny, nekompaktný objekt, ktorý mi bol na úplne čistej oblohe podozrivý už od začiatku. Spravil som aj niekoľko ďalších snímok s odstupom niekoľkých desiatok sekúnd, na ktorých sa objekt stále viac zväčšuje a zároveň rozplýva. Moje podozrenie, že ide o rozplývajúcu sa ionizačnú stopu po veľmi jasnom meteore začalo narastať. No a potom, ako som sa dozvedel o tom, že bolo inými pozorovateľmi nahlásené pozorovanie bolidu o 18:24 SEČ približne v tej časti oblohy, kde sa na fotografii objekt objavuje, som si začal byť takmer istý. Aj keď ma veľmi mrzí, že som daný bolid nezaregistroval priamo, ide o výnimočné pozorovanie, ktoré sa mi fotograficky podarilo zaznamenať poprvýkrát.

GP-B na orbite

Čo sa týka družice GP-B, tá odštartovala 20. apríla 2004 z kozmodrómu Vandenberg. Ide o výnimočnú a dôležitú vedeckú družicu, ktorej hlavnou úlohou bolo overiť efekty Einsteinovej všeobecnej teórie relativity, a to konkrétne zakrivenie časopriestoru v okolí Zeme a jeho strhávanie vplyvom zemskej rotácie. Na experimentálne overenie týchto efektov slúžil družici veľmi presný gyroskopický systém, ktorého súčasťou boli 4 ultračisté guľovité kremíkové gyroskopy a magnetické snímače ich osovej orientácie. Hlavnú časť telesa družice tvorila veľká Dewarova nádoba s viac ako 2000 litrami supratekutého hélia slúžiaceho na chladenie týchto precíznych vedeckých prístrojov. Družica vykonávala merania až do vyčerpania zásob hélia (cca 15 mesiacov od štartu) a po následnej analýze meraní mohli vedci s uspokojením konštatovať, že svoju misiu úspešne splnila.  Definitívne bola družica vypnutá v decembri 2010 a v súčasnosti sa už ako mŕtve teleso pohybuje na polárnej dráhe o výške 635 x 638 km.

ISS & Dragon CRS-4: Späť na Zem

Dragon pri odpútavaní od ISS

Prešiel vyše mesiac odvtedy, čo som odfotografoval americkú zásobovaciu loď Dragon CRS-4 pri jej ceste k ISS. Teraz, 25. októbra 2014 sa mi ju podarilo zachytiť opäť, tentokrát po odpútaní od stanice pri jednom z jej záverečných obletov Zeme. Niekoľko hodín po vzniku horeuvedenej fotky má Dragon vstúpiť do atmosféry a pristáť v Pacifiku. Fotografia s časom expozicie 15 sekúnd vznikla presne o 18:43 SELČ a Dragon sa na nej pohybuje asi 5° pred ISS, pričom dosahuje jasnosť asi 1,5 magnitúdy. Stanica má jasnosť vyše -2 mag. Fotograficky som zaznamenal aj záver tohto spoločného preletu o 18:44 na 20 sekundovú expozíciu (fotografia vpravo dole).

K oddeleniu Dragonu pomocou staničného manipulátora došlo dnes o 15:57 SELČ, pričom následnými manévrami prešiel do bezpečnej vzdialenosti od stanice. K brzdiacemu manévru, ktorý ho navedie z orbity do ohnivej náruče zemskej atmosféry má dôjsť o 20:43, pričom pristátie na hladine oceánu sa očakáva o cca 21:40. Na Zem nesie Dragon náklad o hmotnosti takmer 1,5 tony, z toho takmer tona pripadá na vedecké experimenty.

Raketa Unha-3 (2012-72B)

Posledný stupeň severokórejskej rakety Unha-3 som síce fotografoval už v marci tohto roku (bližšie info tu), vtedy mi však jeho pozorovanie trochu znepríjemnila oblačnosť. Skvelá príležitosť na zachytenie jeho preletu nastala opäť až teraz, 11. októbra 2014 o 19:52 SELČ, tentokrát navyše bez oblačnosti. Prelet bol opäť veľmi priaznivý a objekt pri ňom dosahoval v maxime asi 3,5 mag, od marca dráha rakety trochu klesla na súčasnú hodnotu 488 x 580 km.

Porovnanie štartovacej rampy pred a po nedávnej prestavbe
(spolu s raketou Unha-3 a hypotetickou Unha-X)

O minulosti severokórejského kozmického programu som sa rozpisoval pri zázname z marcového pozorovania, tentokrát skúsim povedať čo to o jeho možnej budúcnosti. Samozrejme, severokórejská propaganda po úspešnom štarte z decembra 2012 začala hovoriť o ďalekosiahlych plánoch počítajúcich so zosilnením raketového nosiča a zahŕňajúcich štarty mnohých prieskumných a telekomunikačných družíc, či dokonca mesačnej sondy. Tieto plány v severokórejských podmienkach treba určite brať so značnou rezervou, avšak to, že ich kozmický program napriek medzinárodným sankciám pokračuje a ďalej sa rozvíja je isté. Na kozmodróme Sohae dochádza k rozsiahlym zmenám, pričom najzaujímavejšou je podstatná prestavba štartovacej rampy, z ktorej bola vypustená Unha 3. Zo satelitných snímok vyplýva, že v priebehu posledného roka sa jej výška zväčšila zo 46 metrov až na 60 m, čo umožňuje bezproblémovo vypustiť nosič podstatne väčší, ako bola 30 metrová Unha-3. Tento hypotetický nosič, nazývaný odborníkmi predbežne aj ako Unha-X, by mohol mať až cez 50 metrov a aj bez výraznejšieho zdokonalenia súčasných severokórejských raketových motorov (ktoré je vďaka rozsiahlym sankciám určite obtiažne) by mohol na nízku orbitu Zeme vyniesť satelit o váhe až 5 ton! To by bol naozaj extrémny posun oproti 100 kilogramovému satelitu Kwangmyonsong-3.

Či sa tejto totalitnej krajine podarí v súčasných podmienkach až takýto posun v kozmonautike je nanajvýš otázne, každopádne je zrejmé, že v prípade úspechu to opäť vyvolá silné negatívne medzinárodné reakcie kvôli stále trvajúcim obavám ohľadne vojenského zneužitia raketového programu. Dostavba Sohae podľa analýz finišuje a podľa niektorých by sa o nový orbitálny štart mohla Kórea pokúsiť už v decembri tohto roku.

História: Začiatky pozorovania satelitov

Výnimočná snímka preletu Sputnika-2
Autor: Paul Donaldson, 7. november 1957

V tomto článku sa tentokrát nebudem venovať svojim vlastným pozorovaniam, ale pokúsim sa nahliadnuť do doby dávno minulej, ktorú som nemal možnosť zažiť. V súvislosti s nedávnym výročím štartu prvej umele družice Zeme som sa totiž rozhodol porozprávať o prvých vizuálnych pozorovaniach satelitov na začiatku kozmickej éry.

Vypustením prvého Sputnika 4. októbra 1957 Sovieti prekvapili svet a otvorili novú éru. A to aj pre pozorovateľov oblohy, ktorý mohli prvýkrát v histórii uvidieť to, čo nikto iný pred nimi. Novú obežnicu Zeme, vyrobenú ľudskou rukou, pohybujúcu sa medzi hviezdami na nočnej oblohe. Správa o Sputniku-1 a o tom, že sa každý môže na vlastné oči presvedčiť o tom, že ho Sovieti naozaj vypustili, sa už krátko po štarte rozšírila rýchlosťou blesku po celom svete. Samozrejme, v prvopočiatkoch boli aj medzi odborníkmi nejasnosti o jeho presnej dráhe, tú sa však zakrátko podarilo určiť vďaka Dopplerovmu javu a interferometrii z jeho ľahko zachytiteľných rádiových "píp-píp" signálov. A práve z prostredia rádiopozorovateľov vzišli aj prvé úspešné vizuálne pozorovania Sputnika. Pravdepodobne úplne prvými ľuďmi, ktorý ho preukázateľne uvideli na vlastné oči, boli traja mladý vedci z Geofyzikálneho inštitútu na Aljaške, ktorý už od 4. októbra zachytávali rádiové signály z družice. Z nich si sami zostavili prvú predpoveď vizuálne sledovateľného preletu a vo vypočítaný čas, skoro ráno 6. októbra skutočne uvideli na oblohe pomaly sa pohybujúci objekt jasnejší ako Jupiter, ktorého prelet sledovali asi 5 minút. Vysoká jasnosť objektu bola spočiatku prekvapením, kedže nikto z odborníkov nečakal, že malá 58 cm guľa bude tak dobre viditeľná. Už onedlho ale vyšlo najavo, že nevideli samotný Sputnik-1, ale obrovský 28-metrový posledný stupeň rakety R-7, ktorá ho na orbitu vyniesla. Ono vlastne v tomto prípade bol posledný stupeň zároveň aj prvým, pretože už raným raketám R-7 stačil do určitej váhy nákladu na dosiahnutie prvej kozmickej rýchlosti len on spolu s bočnými urýchľovacími motormi (išlo teda o tzv. 1,5 stupňovú raketu). To, že sa na orbitu dostal práve takýto veľký objekt bolo pre pozorovateľov obrovským šťastím, pretože ako sa ukázalo, samotný Sputnik-1 bol naozaj len obtiažne pozorovateľným telesom. Ale o tom neskôr. Každopádne bolo v podstate jedno, či sa pozoroval Sputnik, alebo jeho raketa, oboje boli predsa súčasne historicky prvými umelými obežnicami Zeme, takže nadšenie medzi laickou i odbornou verejnosťou z jeho pozorovania nijak neochablo.

Štart prvého satelitu Zeme

Po spomínanom prvom pozorovaní zo 6. októbra na seba ďalšie pozorovania nenechali dlho čakať. 9. októbra bol americký astronóm Art Griffin pravdepodobne prvým, kto fotograficky zachytil prelet družice a v ten deň došlo aj k prvému pozorovaniu zo slovenského územia. Uskutočnil ho česko-slovenský astronóm Záviš Bochníček spolu so svojimi kolegami z observatória na Skalnatom plese. Práve pán Bochniček sa následne stal jedným z prvých a najväčších odborníkov na sledovanie preletov družíc, z ktorých dokázal nielen výrazne spresniť ich dráhu, ale z detailného sledovania jej zmien určiť mnoho ďalších vecí. V tom čase totiž sledovanie satelitov nebolo len novým zaujímavým hobby, ale aj skutočnou vedou, ktorá pomohla spresniť tvar Zeme, či určiť teplotu a hustotu vrchných vrstiev atmosféry. Astronómom na Skalnatom plese sa v polke októbra prvýkrát podarilo vizuálne sledovať aj  samotný Sputnik-1 a krátko na to ho ako jedni z prvých na svete aj fotograficky zaznamenali. Ako som už spomenul, bolo to ale oveľa obtiažnejšie. Zatiaľ čo raketa R-7 dosahovala pri priaznivých preletoch viac ako -2 mag (väčšinou ale mala 1-3 mag), Sputnik-1 nikdy nepresahoval 4 mag (väčšinou mal pod 6 mag) a bolo tak v skutočnosti len málo pozorovateľov, ktorý ho zahliadli bez ďalekohľadu. Tu je ale zaujímavá ešte jedna, pomerne málo známa skutočnosť. Pri tomto prvom orbitálnom štarte sa totiž do vesmíru nedostal len Sputnik a jeho raketa, ale aj kužeľovitý aerodynamický kryt rakety, ktorý chránil družicu pri prechode nízkymi vrstvami atmosféry. Hoci tento objekt nebol oficiálne katalogizovaný, bol paradoxne ešte o niečo jasnejší ako Sputnik a mohol dosiahnuť až 3 mag. V tom čase si toto neuvedomovali ani viacerý informovanejší pozorovatelia (ktorý si narozdiel od väčšiny laikov nezamieňali pozorovania rakety a družice) a mysliac si, že vidia Sputnik-1 v skutočnosti pozorovali onen aerodynamický kryt.

Ako som už ale spomenul, mnohým ľudom bolo úplne jedno, či vidia raketu, Sputnik, alebo aerodynamický kryt, proste chceli vidieť na oblohe družicu. Prvé týždne po štarte sa po celom svete rozhorel skutočný pozorovateľský boom, aký sa v prípade pozorovania satelitov už hádam ani nikdy neopakoval. Obzvlášť v USA vznikla na popud Smithsonovho astrofyzikálneho observatória hlavne z prostredia amatérskych astronómov rozsiahla koordinovaná skupina Moonwatch, ktorá sa na pozorovanie prvých satelitov špeciálne zameriavala. Získali mnoho údajov, ktoré si vtedy cenila aj americká armáda, ktorá ich brala ako vídatnú pomoc pri určovaní možností a charakteristík sovietskych nosičov, o ktorých dovtedy nemala takmer žiadne informácie.

Pravdepodobne prvá snímka preletu umelého satelitu
(nosič Sputnika-1). Autor: Art Griffin, 9. október 1957

Pozorovania raketového stupňa R-7 ukončil jeho zánik v atmosfére, ku ktorému došlo kvôli jeho nízkemu perigeu už na začiatku decembra 1957, medzitým však stihla 3. novembra odštartovať ďalšia lahôdka pre pozorovateľov - Sputnik-2.  Kedže družica so psom Lajkou ostala spojená s raketou, objekt bol o niečo väčší ako prvá raketa a opäť ľahko pozorovateľný, v maxime dosahujúci záporné magnitúdy. A opäť dochádzalo aj k málo známym pozorovaniam nekatalogizovaného aerodynamického krytu. Sputnik-2 však pripravil na konci svojej vesmírnej púte ešte jedno nevšedné divadlo. Do atmosféry totiž vstúpil nad západnou časťou Atlaniku neďaleko východného pobrežia USA a jeho spektakulárny zánik v atmosfére tak videlo 14. apríla 1958 mnoho ľudí. Bolo to vôbec prvýkrát, čo bol pozorovaný zánik umelého kozmického telesa v atmosfére.

Následne bola v roku 1958 podobne dobre pozorovateľná aj raketa zo štartu Sputnika-3, tentokrát bol pri priaznivých preletoch dobre viditeľný aj samotný satelit, ktorý vážil vyše 1,3 tony, meral 3,5 metra a dosahoval vyše 3 mag. Inak situáciu s vynikajúcou pozorovateľnosťou raketových stupňov prvých Sputnikov môžu vtedajším pozorovateľom súčasníci len  závidieť. Dnes síce máme úžasne sledovateľnú ISS a mnoho ďalších relatívne jasných satelitov, avšak takmer 30 metrový raketový stupeň sa na orbitu už nikdy nedostal a jeho pozorovanie na čistej nočnej oblohe muselo byť vskutku silným zážitkom. Ved aj na dnešnej satelitmi preplnenej oblohe väčšina dnešných posledných stupňov nachádzajúcich sa na orbite nepresahuje 10 metrov a sotva dosiahne jasnosti 0 mag.

Sputnik-2

Toľko k pozorovaniam prvých sovietskych satelitov. Situácia s pozorovateľnosťou prvých amerických satelitov bola o poznanie horšia. Prvé americké družice typu Explorer a Vanguard a ich nosiče vypustené v roku 1958 boli príliš malé, alebo na príliš vysokých dráhach, aby sa dali ľahko pozorovať voľným okom a tak si ich laická verejnosť bez ďalekohľadov vychutnať nemohla. Hoci boli zaznamenané aj nejaké pozorovania voľným okom (hlavne u rakety Vanguard), jasnosti satelitov pri nich sotva presahovali 5 mag. K prvému štartu relatívne dobre sledovateľného amerického satelitu došlo až 18. decembra 1958. Satelit Score tentokrát ostal spojený so svojim nosičom, ktorým bol takmer 25 metrov dlhý raketový stupeň Atlas B, čo predstavovalo na oblohe podobne jasný objekt ako sovietske "ersedmičky". Nevýhodou bol nízky sklon orbity satelitu (32,3°), kvôli ktorému si tento objekt nemohli vychutnať pozorovatelia so severnejších zemepisných šírok (vrátane nášho územia). Prvým, naozaj dobre a globálne pozorovateľným americkým satelitom bol až Echo-1, štartujúci 12. augusta 1960. Táto balónová družica o priemere 30 metrov s lesklým povrchom bola v tej dobe obľúbeným pozorovateľským objektom, ktorý dosahoval jasnosti až 0 mag a vďaka výške cez 1 200 km býval pri jednom prelete sledovateľný aj viac ako 10 minút.

Balónová družica Echo-1 počas predštartovných príprav 

Ako už dobre vieme, nasledujúce roky počet satelitov na orbite ďalej narastal a hoci ich pozorovanie z veľkej časti prestalo mať relevantný vedecký význam, ostalo nevšednou hobby relatívne neveľkého množstva amatérskych nadšencov, ktorý si cenia, že môžu na vlastné oči sledovať vzdialené technologické klenoty našej civilizácie. A hoci v súčasnosti sa nám to počas jasných letných nocí nad hlavami rôznymi družicami len tak hemží, pravdepodobne sa už žiadne naše pozorovanie nevyrovná tomu, keď ľudia prvýkrát uvideli na oblohe tú jasnú, osamelú, pomaly sa pohybujúcu hviezdičku.

ISS & Dragon CRS-4

23. septembra 2014 o 5:30 SELČ sa mi podarilo prvýkrát zaznamenať prelet ISS letiacej vo formácii so zásobovacou loďou Dragon. Hoci pozorovacie podmienky vôbec neboli dobré a prevažná časť oblohy bola úplne zamračená, podarilo sa mi nasnímať aspoň časť preletu, na ktorom vidieť oba objekty. A síce sa tak trochu zopakovala situácia z mája 2014, keď zlé počasie mierne znehodnotilo pozorovanie približujúcej sa lode Sojuz TMA-13, loď Dragon CRS-4 je aspoň na začiatku 25 sekundovej stopy veľmi dobre viditeľná, keďže dosahovala jasnosť vyše 1 mag a pohybovala sa niečo vyše 5° za ISS. Samotná stanica so svojimi takmer -3 magnitúdami "prebleskovala" pomedzi oblaky počas celého zaznamenaného preletu.

Dragon CRS-4 krátko pred zachytením staničným manipulátorom

V poradí piata misia Dragonu k ISS odštartovala z Cape Canaveralu 21. septembra 2014 a k stanici tentokrát vezie 2216 kilogramov nákladu vrátane 3D tlačiarne, či prvých živých pasažierov v podobe 20 laboratórnych myší. K úspešnému zachyteniu Dragonu staničným manipulátorom došlo niekoľko hodín po mojom pozorovaní, konkrétne o 12:52 SELČ. Pevné pripojenie ku stanici sa následne uskutočnilo o 15:02 SELČ. Manipulátor ovládal zo stanice kozmonaut Alexander Gerst, ktorého príchod k stanici v spomínanej lodi Sojuz TMA-13 som pred niekoľkými mesiacmi pozoroval tiež.

Mimochodom, vďaka tomuto pozorovaniu už mám nasnímané prelety ISS vo formácii takmer so všetkými typmi momentálne používaných kozmických lodí k nej lietajúcich, výnimku zatiaľ tvorí len americký Cygnus spoločnosti Orbital.

USA-186: predpoveď sa naplňuje

Horeuvedená snímka vznikla 17. septembra 2014 o 19:58 SELČ a zachytáva prelet satelitu USA-186 cez súhvezdie Pegasus. Na začiatku stopy je nasnímaný dohasínajúci záblesk o jasnosti asi -1 mag, po ktorom však jasnosť satelitu rýchlo klesala k menej ako 3 magnitúdam. V čase fotografovania som ešte netušil, že sa moja predpoveď uvedená pri zázname minulého pozorovania ohľadom zmeny dráhy tejto Keyholky začína naplňovať. Ako som vtedy uviedol, zmeny orbity satelitu budú po radikálnom znížení jeho apogea pokračovať, až sa stabilizuje na cca kruhovej orbite o výške necelých 400 km tak ako jeho predchodca, satelit USA-161. A hoci tomu ešte tak úplne nie je, všetko nasvedčuje , že sa to blíži. Podľa detailnej analýzy dráhy uskutočnenej po precíznych pozorovaniach lovcov satelitov z celého sveta vyplynulo, že práve 17. septembra uskutočnil USA-186 sériu veľkých manévrov, ktoré zdvihli jeho perigeum z 260 km na 320 km a znížili apogeum z 440 na 417 km. K prvému manévru znižujúcemu apogeum pritom došlo pravdepodobne len niečo vyše 10 minút pred mojím pozorovaním! Kedže súčasné manévre prebiehajú v podstate pod nosom pozorovateľom na celej severnej pologuli, nebude problém túto Keyholku ďalej sledovať a definitívne overiť, či sa moja predpoveď konečne potvrdí.

Program KH-11: mýty a skutočnosť
Ako bonus k záznamu tohto pozorovania som sa rozhodol pridať aj malý článok, v ktorom zhrniem najznámejšie mýty o špionážnych družiciach KeyHole, ktoré hlavne pričinením hollywoodských filmov a senzáciechtivých, no neinformovaných (mierne povedané) novinárov často kolujú medzi laickou verejnosťou. Opäť pripomínam, že hoci o týchto amerických vojenských satelitoch oficiálne nie je zverejnené prakticky nič, z rôznych neoficiálnych zdrojov, vďaka sledovaniu satelitov amatérskymi pozorovateľmi, či proste znalosťami základných fyzikálnych a technických obmedzení je možné urobiť si o nich pomerne ucelený obraz, ktorý však samozrejme nie je úplne kompletný ani presný. Ak však chcete získať skutočné detaily, máte len niekoľko možností. Buď sa musíte stať zamestnancom NRO, veľmi dobrým hackerom alebo prezidentom USA. Alebo si počkať 30 rokov, keď o programe KH-11 agentúra NRO konečne uvoľní nejaké oficiálne informácie.

Snímka vľavo: takto nás satelity určite nevidia
Snímka vpravo zodpovedá realite oveľa viac

Mýtus č. 1: Super-rozlíšenie. Najrozšírenejší mýtus o Keyholkách sa týka ich zobrazovacieho rozlíšenia, ktoré je v mnohých filmoch viac než prehnané. Už som tu na blogu o tom mnohokrát hovoril a tak len pripomeniem, že aj pri teoreticky najlepších možných podmienkach dosahuje rozlíšenie týchto špiónov "len" niečo málo cez 10 cm/pixel. Takže to, žeby vám dokázali prečítať ŠPZ-ku auta, či vás dokonca rozpoznať podľa tváre je úplne nemožné. Avšak to, žeby mohli odhadnúť vašu výšku, či ako-tak rozoznať, že máte hustú "binládinovskú" bradu sa už nedá úplne vylúčiť.

Mýtus č.2: Vždy a všade. Z niektorých filmov (napr. Nepriateľ štátu) máte mať dojem, že nás americká vláda vďaka obrovskému množstvu satelitov môže detailne špehovať kedykoľvek a kdekoľvek. Je to úplná hlúposť. Pripomínam, že na orbite sú v súčasnosti na dvoch orbitálnych pozíciách len 4 satelity KH-11 - čo umožňuje nasnímať akékoľvek miesto na zemi tak raz za 2 dni, no aj to vôbec nie maximálnym možným rozlíšením, ktoré je v skutočnosti možné dosiahnuť len v perigeu krátky čas a len nad malým územím. Hoci satelity majú možnosť vykonávať rozsiahle korekcie svojej dráhy, orbitálna mechanika nepustí a tak ak chcú získať nejakú detailnú snímku určitého miesta a žiadna z Keyholiek nie je nad danou zemepisnou šírkou práve v perigeu, môže trvať aj niekoľko dní, kým sa ju podarí nad dané územie presunúť.

Mýtus č.3: Neustály dohľad. Tento mýtus priamo súvisí s mýtom č. 2. V mnohých filmoch, aj takých, ktoré sa prezentujú "podľa skutočnosti" (napr. Za nepriateľskou líniou) špionážne satelity sledujú nejaké územie veľmi dlhý čas a v priamom prenose. Ako už bolo spomenuté vyššie, vplyvom rýchleho pohybu satelitu po orbite (obzvlášť v perigeu), takéto dlhodobejšie sledovanie nie je možné. Pri perigeových preletoch sa môže aj podľa najoptimistickejších odhadov počítajúcich s aktívnym zameriavaním satelitu pozorovať nejaké miesto alebo objekt nanajvýš 3 minúty, potom treba čakať ďalších cca 90 minút, kým sa nad dané miesto satelit opäť dostane (aj to už nebude priamo nad ním, lebo Zem sa pod satelitom o niečo pootočí). Okrem toho je veľmi nepravdepodobné, žeby satelity Keyhole umožňovali poskytovať plynulý live TV-prenos, pravdepodobnejšie sú schopné robiť len niekoľko snímok za minútu. Takže satelity nie sú veľmi vhodné na taktické sledovanie aktuálneho diania na bojisku a je zrejmé, že na tieto účely armáda používa skôr letecký prieskum, v súčasnosti hlavne pomocou dronov.

Jedna z najlepších pozemných snímok satelitu USA-186
Autor: Thierry Legault

Mýtus č. 4: Vzhľad satelitu. V niektorých filmoch majú až absurdne nezmyselnú predstavu o ich vzhľade (opäť pripomínam hlavne "vydarený" film Nepriateľ štátu, v ktorom mali optické satelity namiesto objektívu parabolickú rádiovú anténu). Hoci detailnú podobu satelitov KH-11 nepoznáme, hrubú predstavu o ich vzhľade máme a to aj vďaka amatérskym pozorovateľom ako Thierry Legault (jeho snímka vpravo). Satelity sa naozaj podobajú na Hublleov vesmírny ďalekohľad, sú však o niečo robustnejšie - majú mohutnú pohonnú jednotku pre korekcie dráhy a aj priemer zrkadla ich ďalekohľadu je väčší (odhady sa pohybujú od pravdepodobných 2,5 metra až po nepravdepodobné 4 metre) .

Hlavné stredisko NRO v Chantilly vo Virgínii

Mýtus č.5: Kto riadi Keyholky? Viaceré filmy chybne uvádzajú ako hlavné riadiace stredisko špionážnych satelitov agentúru NSA, či dokonca CIA. Dobre však vieme, že všetky Keyholky má pod palcom špeciálne na to určená agentúra NRO, ktorá síce môže dostávať žiadosti od vyššie spomínaných agentúr, armády alebo ministerstiev na snímkovanie určitých oblastí, stále je však ich primárnym operátorom. Satelity a ich čas je veľmi drahý (misia jedného stojí cez 2 miliardy dolárov) a je preto málo pravdepodobné, žeby operátori v NRO mohli len tak z nudy sledovať ako sa niekto opaľuje doma na záhrade či na nudapláži (a s daným rozlíšením by z toho ani veľa nemali, že:). Ich program je pravdepodobne veľmi nabitý a prísne kontrolovaný a pri každom prelete tak sledujú len miesta, ktoré sú vopred naplánované a majú veľký strategický význam (ide hlavne asi o vojenské objekty krajín, s ktorými nemajú USA najlepšie vzťahy).

Aj napriek vyvráteniu spomínaných mýtov je program KH-11 pravdepodobne najdokonalejším operačne nasadením systémom v oblasti technickej špionáže. Viaceré ďalšie detaily o programe Keyhole som uviedol pri záznamoch z týchto pozorovaní: USA 224 (KH-11 Block IV #1), Záblesk USA 245, USA 161 (NROL 14).

USA-186 (KH-11 Block III #5)

Prešiel už vyše rok odvtedy, čo som naposledy fotografoval americkú "keyholku" USA-186. Už vtedy pri prelete nakrátko zjasnila, no tentokrát "hodila" naozaj nádherný záblesk o jasnosti vyše -2 mag. Mimo záblesku sa jej jasnosť pohybovala na hodnote asi 1 mag, pričom boli zaznamenané aj mierne variácie jasnosti (ku koncu stopy je zrejmé malé oranžové zjasnenie). Tieto variácie boli dobre pozorovateľné napriek nie práve najlepšiemu stavu oblohy poznamenanému strednou oblačnosťou. Čo sa týka zdrojov zábleskov, môj osobný názor je taký, že hlavný záblesk predstavuje odraz od solárnych panelov družice, zatiaľ čo sekundárne oranžové predstavujú odraz od kaptonovej fólie pokrývajúcej telo satelitu. Fotografia vznikla 14. septembra 2014 o 20:12 SELČ, čas expozície predstavoval 25 sekúnd.

Jedna z viacerých predpokladaných podôb satelitu KH-11

Ohľadom satelitu USA-186 sa toho od môjho posledného pozorovania zmenilo pomerne dosť. Podľa predpokladov bol na svojej orbitálnej pozícii nahradený najnovším satelitom USA-245, ktorý teraz spolu so satelitom USA-224 tvorí primárny operačný satelit systému KeyHole. USA-186 prebral úlohu záložného satelitu, čo však nie prekvapením. Prekvapením je radikálna zmena dráhy tohto satelitu, ku ktorej nedávno došlo. Jeho apogeum bolo radikálne znížené z cca 1000 km na súčasných 441 km. Perigeum zatiaľ ostalo na hodnote cca 260 km. Môj predpoklad ale je, že jeho dráha sa bude ďalej upravovať, až na približne kruhovú dráhu o výške cca 400 km, teda na podobnú, na akej sa nachádza druhý záložný satelit KH-11, starý známy USA-161. Skúsim tu rozobrať dôvody, prečo si myslím, že tomu tak bude. Dávnejšie som tu na blogu spomínal ako riešenie nezvyčajnej dráhy satelitu USA-161 oproti iným Keyholkám to, že na ňom došlo k poruche a už nie je operačne spôsobilý. No s veľkou pravdepodobnosťou tomu tak nie je. Satelit bol zámerne umiestnený na kruhovú dráhu pod 400 km podľa mňa z iného dôvodu. Za normálnych okolností sú excentrické dráhy Keyholiek (cca 250 x 1000 km) volené z jednoduchého dôvodu - na takejto dráhe satelity nie sú až tak výrazne ovplyvňované zvyškami atmosféry a prirodzené klesanie satelitu je vďaka vysokému apogeu hodne zmiernené. Tým je zabezpečená úspora paliva a výrazne sa tak predlžuje životnosť satelitu (vďaka tomu mohol satelit USA-129 slúžiť takmer 20 rokov). Má to však jeden háčik. Často uvádzané maximálne možné rozlíšenie satelitov KH-11 (okolo 10 cm/pixel) je možné dosiahnuť len v čase, keď sa družica nachádza vo svojom perigeu a navyše zachytáva len pomerne malé územie okolo zemepisnej šírky pod perigeom satelitu. Podľa pravidiel orbitálnej mechaniky sa družica väčšinu svojho času pohybuje v blízkosti apogea svojej dráhy, z ktorého už tak dobré rozlíšenie rozhodne nie je možné dosiahnuť (z výšky cca 1000 km dosahuje sotva 1m/pixel). Kedže družice na primárnych operačných dráhach sú v súčasnosti len dve, je logické, že nad väčšinou oblastí zemského povrchu nemajú americké družice aktuálne pokrytie maximálnym rozlíšením a v prípade potreby tak nemusia včas získať kvalitné snímky určitej záujmovej oblasti. Riešením však môže byť to, keď Keyholku umiestnia na takmer kruhovú dráhu o výške cca 400 km, na ktorej síce nevyžmýkajú zo satelitu super-rozlíšenie 10 cm/pixel, avšak dajme tomu stále veľmi kvalitných 20 cm/pixel. A vďaka kruhovej dráhe satelitu týmto rozlíšením môžu mapovať celý zemský povrch neustále a v prípade potreby sa neskôr zamerať na vytipované miesto primárnymi satelitmi. Vo výške okolo 400 km je navyše trenie zvyškami atmosféry tak akurát a hoci je nutné robiť častejšie korekcie dráhy ako na excentrickej orbite, stále je to oveľa lepšie, ako keby sa mal satelit nachádzať na kruhovej dráhe o výške dajme tomu 250 km, kde by kvôli častému dvíhaniu dráhy zakrátko spotreboval všetko palivo a do pár mesiacov zhorel v atmosfére. A tak to je podľa mňa presne to, čo urobili so satelitom USA-161 a pravdepodobne aj teraz so satelitom USA-186. Sú stále plne spôsobilé a neplnia len funkciu zálohy pre primárne satelity, ale aj funkciu globálneho operačného prieskumu s nižším rozlíšením. No ako je v prípade Keyholiek zvykom, treba pripomenúť, že aj tu ide skôr o takú odbornú úvahu, ktorá môže byť pravdou, ako aj nemusí.

ERS-2

ERS-2 na orbite...

Európsky satelit pre diaľkový prieskum Zeme ERS-2 som na Mesiacom presvetlenej oblohe nasnímal 8. septembra 2014 o 20:56 SELČ. Jasnosť satelitu vykazovala mierne variácie a v maxime dosahovala takmer 1,5 mag, na snímke je zaznamenaný jeho prelet cez súhvezdie Labuť.

...a na Zemi počas predštartovných príprav

Satelit ERS-2 (European Remote-Sensing Satellite) odštartoval 21. apríla 1995 z kozmodrómu Kourou vo Francúzskej Guaiane pomocou rakety Ariane-4. Satelit bol vlastne takým menším predchodcom nám dobre známeho Envisatu, pričom podobne ako jeho veľký nástupca, niesol celý rad prístrojov určených pre výskum zemského povrchu a atmosféry. Hlavným výrobcom satelitu bolo Nemecko, pričom bol pôvodne vypustený na dráhu o výške cca 780 km. Jeho vedecká činnosť bola ukončená v júli 2011, následne načo začalo riadiace stredisko pomocou zvyškov paliva družice znižovať jej dráhu, aby boli splnené súčasné pravidlá, podľa ktorých by akýkoľvek kozmický odpad nemal na LEO orbite "otravovať" dlhšie ako 25 rokov (pravidlo, ktoré sa ESA ako jedna z mála kozmických agentúr snaží poctivo dodržiavať). V súčasnosti sa tak už tento mŕtvy 2,5 tonový satelit pohybuje na dráhe o výške len 529 x 537 km.