S blížiacim sa koncom roka 2013 som sa rozhodol urobiť jeho menšiu rekapituláciu. A to nielen mojich pozorovaní, ale aj kozmonautiky obecne. Pre začiatok tu uvádzam snímku, ktorú ja osobne považujem za moju najvydarenejšiu v tomto roku. Zaujímavých pozorovaní bolo síce viac, no bol to naozaj nevšedný pohľad, keď obrovskú Medzinárodnú vesmírnu stanicu na pár sekúnd nečakane prežiarila "drobunká" prichádzajúca zásobovacia loď Progress M-20M (bližšie info
tu).
Tento rok bol síce na kozmonautické udalosti trochu poskromnejší oproti predchádzajúcemu, aj tak sa toho ale udialo pomerne dosť. Za vôbec najvýznamnejšiu udalosť roku 2013 by som uviedol úspešné pristátie čínskej sondy Čchang-e 3 na Mesiaci. Pomerne veľká a sofistikovaná sonda s robotickým vozítkom nazvaným Yutu je totiž vôbec prvým ľuďmi vyrobeným telesom, ktoré na našom vesmírnom súputníkovi mäkko pristálo po viac ako 37 rokoch. Všetko našťastie nasvedčuje tomu, že táto až príliš dlhá pauza v povrchovom výskume Mesiaca sa už nikdy nebude opakovať a snáď sa v priebehu maximálne nasledujúcich dvoch dekád (pevne verím, že aj skôr, možno práve vďaka Číne) dočkáme aj obnovenia pilotovaných letov na jeho povrch.
 |
Sonda Čchang-e 3 na mesačnom povrchu z pohľadu
robotického vozidla Yutu |
A teraz trochu štatistiky. V roku 2013 bolo uskutočnených celkovo 81 pokusov o orbitálny štart, z nich 78 bolo úspešných (o 3 viac ako v roku 2012). Pri nich bolo vypustených na samostatné dráhy až 205 satelitov (nerátajúc kozmický odpad). Tak vysoké číslo je spôsobené hlavne tým, že tento rok sa uskutočnilo viacero "hromadných štartov" s množstvom mrňavých cubesatov, vrátane absolútne rekordného štartu z 21. novembra (štart 2013-66), keď bolo pomocou rakety Dnepr z Jasného vypustených naraz až 33 satelitov. Zo spomínaných úspešných štartov tohto roka som pozoroval nasledujúce objekty (výkričníkom označujem tie najvýnimočnejšie pozorovania):
*
2013-17A - ruská zásobovacia loď Progress M-19M
*
2013-18E - posledný stupeň čínskej rakety CZ-2D
*
2013-27A - európska zásobovacia loď ATV-4 Albert Einstein (!)
*
2013-28B - posledný stupeň ruskej rakety Sojuz 2-1b
*
2013-30A a
2013-30B - ruský satelit Resurs-P1 a posledný stupeň jeho rakety Sojuz 2-1b
*
2013-32A - ruský radarový špionážny satelit Kondor 1
* 2013-39A - zásobovacia loď Progrees M-20M (!)
*
2013-40A - japonská zásobovacia loď HTV-4 (!)
*
2013-42A - juhokórejský radarový satelit Kompsat-5
*
2013-43A - americký optický špionážny satelit USA 245 (!)
*
2013-55G - posledný stupeň novej americkej rakety Falcon-9 v1.1
Najviac štartov v tomto roku uskutočnilo Rusko (32, z toho 1 havária), USA (19) a Čína (15, 1 havária). Odštartovalo celkom 22 rôznych rodín nosných rakiet, pričom rok 2013 bol tak trocha výnimočný aj tým, že bolo úspešne vyskúšaných až 7 nových typov rakiet (čo tu už dlho nebolo, napr. v roku 2012 boli odskúšané len 3 nové typy). Išlo o americké Falcon-9 v1.1, Minotaur V a Antares, japonskú Epsilon, juhokorejskú Naro, ruskú Sojuz 2-1V a nikým nečakanú čínsku Kuaizhou-1 (utajovanú až do poslednej chvíle).
Rozhodol som sa tu pridať ešte jednu štatistiku, ktorá čo-to napovie o súčasných trendoch a financovaní kozmonautiky. Zaoberá sa tým, čoho sa tohtoročné štarty vlastne týkali a vyšli z nej celkom zaujímavé výsledky. Pri spracovávaní údajov som vždy bral do úvahy primárny náklad vynášaný raketou, nie sekundárny. Čiže keď napríklad aj bola spolu s vojenskou družicou vypustená desiatka malých civilných cubesatov, štart som označil ako vojenský, resp. naopak. Ako je z grafu vpravo vidieť, najviac štartov v roku 2013 súviselo práve s rôznymi vojenskými a špionážnymi projektami (vyše 30%, celkovo 24 štartov). Po nich nasledujú štarty telekomunikačných a navigačných družíc (celkovo 19), tesne nasledované tým, čo som v grafe označil ako science/tech (18 štartov). Tu som zahrnul všemožné civilné štarty nielen vedeckých a technologických družíc, ale aj družíc pre diaľkový prieskum Zeme, meteorologické účely a pod. Celkovo 16 percentný podiel majú pilotované lety (v tomto roku sa ich uskutočnilo celkovo 5, z toho 4 na ISS) a s nimi súvisiace zásobovacie lety (8, všetky k ISS). Až na úplne poslednom mieste sa umiestnili štarty kozmických sond (celkovo 4, z toho 2 k Marsu a 2 k Mesiacu). Hoci sa to môže zdať málo, je to každopádne lepšie, ako minulý rok, keď neodštartovala žiadna kozmická sonda.
Ono tak vysoký podiel "vojenských" štartov nie je vôbec prekvapivý, keď si uvedomíme, že napr. len v USA išlo v roku 2013 na oficiálny vojenský vesmírny program 8 miliárd dolárov. K tomu však treba pripočítať aj tzv. čierny rozpočet pre spravodajskú agentúru NRO (ktorá má primárne na starosti špionážne satelity) a ktorý v tomto roku dosiahol 10,3 miliárd dolárov. Celkovo teda rozpočet amerických vojenských a špionážnych vesmírnych programov dosiahol za tento rok 18,3 miliárd dolárov, čo je viac ako dostala civilná vesmírna agentúra NASA (17,7 miliárd dolárov).
Takže "podtrženo,sečteno", dá sa bez veľkého preháňania povedať, že značnú časť svetovej kozmonautiky v súčasnosti platia "zelené mozgy". Nie je to však nič nové, napr. už v roku 1959 bolo z vtedy celkovo 11 uskutočnených štartov až 6 vojenských. V súčasnosti je tu síce aj pomerne veľký vplyv komerčných spoločností hlavne v oblasti telekomunikácii, štartuje aj dosť rôznych vedecko-technologických družíc a prevádzka ISS je aj po skončení raketoplánov poctivo udržovaná. Napriek tomu sa však nemožno zbaviť dojmu, že svetová kozmonautika už nejakú tú dobu prešľapuje namieste. Veď posledných viac ako 40 rokov sme nedokázali (alebo skôr nechceli) vyslať ľudskú posádku ďalej ako na nízku orbitu Zeme. Pritom súčasné technológie by nám v pilotovanom prieskume kozmu otvorili podstatne širšie možnosti ako mali v časoch programu Apollo a tak je veľká škoda, že ich zatiaľ nie je umožnené v tomto smere naplno využiť. S novým rokom však treba dúfať, že tento stav už dlho nepotrvá a ľudstvo raz naplno vyskočí z tej povestnej "Ciolkovského kolísky".
