pondelok 31. marca 2014

Raketa CZ-3B (2012-18D)


30. marca 2014 som o 20:31 SELČ nasnímal posledný stupeň v súčasnosti najsilnejšej čínskej nosnej rakety Ččhang-čeng 3B (alias Dlhý pochod 3B, skr. CZ-3B). Tento prelet bol zaznamenaný krátko po prechode telesa jeho perigeom, navyše v pomerne veľkej výške nad obzorom a tak bola raketa veľmi dobre pozorovateľná, pričom jej maximálna jasnosť dosiahla cca 1 mag. Boli však zaznamenané aj periodické variácie jej jasnosti spôsobené rotáciou telesa s periódou necelých 10 sekúnd. Na fotografii som ale zaznamenal aj zaujímavý efekt (no pri raketách pomerne často pozorovaný), keď asi od polovice nasnímanej stopy tieto variácie akoby takmer vymizli. Toto bolo spôsobené tým, že os rotácie telesa sa pri svojom obehu od istého okamihu "namierila" priamo na pozorovateľa, takže intenzita svetla odrazeného od objektu sa napriek jeho rotácii z môjho pohľadu takmer nemenila. Tento jav označujú pozorovatelia satelitov ako synodický efekt.
Raketa CZ-3B pred štartom 29. apríla 2012

Raketa CZ-3B odštartovala 29. apríla 2012 z kozmodrómu Si-čchang, pričom na vysokú MEO orbitu úspešne vyniesla dva nové satelity čínskeho navigačného systému Beidou (konkrétne išlo o družice Beidou 2M-3 a 2M-4). Posledný stupeň rakety ostal obiehať na excentrickej dráhe o parametroch 184 x 13 085 km. Za zmienku stojí, že toto je vôbec moje prvé pozorovanie rakety, ktorá bola vypustená z hore menovaného kozmodrómu. Momentálne ide o najjužnejšie položený čínsky kozmodróm (do dostavby kozmodrómu Wenčang na ostrove Chaj-nan), ktorý je zároveň aj najvyššie položeným kozmodrómom sveta (nachádza sa v horskom údolí vo výške 1800 m.n.m.) a Čína ho primárne používa pre štarty družíc na GEO orbitu. Z tohto kozmodrómu odštartovala 14. februára 1996 z rovnakej štartovacej rampy ako mnou pozorovaný objekt raketa, ktorá spôsobila najväčšiu tragédiu čínskej, a možno aj svetovej kozmonautiky. Krátko po štarte sa totiž vymkla kontrole a zrútila sa na blízku dedinu. A hoci podľa oficiálneho prehlásenia čínskych úradov zahynulo len 6 ľudí, neoficiálne odhady hovoria o niekoľkých desiatkach až stovkách obetí (aj keď často uvádzaný údaj 500 mŕtvych bude asi prehnaný).
Kyslíkovo-vodíkové motory YF-75 na 3. stupni rakety

No a teraz k samotnej rakete CZ-3B. Ako som už spomenul, v súčasnosti ide o najvýkonnejší čínsky nosič, ktorý dosahuje nosnosť až 5,5 tony na GTO dráhu a má celkovú výšku takmer 55 metrov. Je trojstupňový, pričom používa aj štyri bočné urýchľovacie motory. Ako palivo v týchto urýchľovacích ako aj prvých dvoch stupňoch využíva toxickú zmes asymetrického dimetylhydrazínu a kyseliny dusičnej. V poslednom stupni má však dvojkomorový raketový motor YF-75, ktorý poháňa výkonná zmes kvapalného kyslíka a vodíka. Celková dĺžka 3. stupňa je vyše 11 metrov a jeho priemer je 3 metre, čo sú rozmery, ktoré ho v kombinácii s jasným bielym náterom robia naozaj dobrým objektom na pozorovanie.

piatok 28. marca 2014

Raketa Unha 3 (2012-72B)

Vidieť, ako vám nad hlavou prelieta raketa z najtotalitnejšieho štátu na svete síce môže vyznievať trochu desivo, v tomto prípade sa však netreba ničoho obávať. Dňa 27. marca 2014 som totiž pozoroval úplne neškodný prelet posledného stupňa severokórejskej rakety Unha 3, ktorá v roku 2012 vyniesla na orbitu prvú a dodnes jedinú umelú družicu tejto izolovanej krajiny. Ako je z fotografie očividné, pozorovacie podmienky vôbec neboli dobré, no napriek tomu bol prelet satelitu medzi oblakmi vcelku dobre pozorovateľný, pričom jeho jasnosť nepresahovala 3,5 mag. Snímka vznikla o 19:15 SEČ a zachytáva objekt pri prelete cez súhvezdie Malý Lev.
Štart rakety Unha-3 z 12. decembra 2012

História severokórejskej kozmonautiky je tak ako aj štát samotný plná kontroverzii, zahmlievania a klamstiev. Začalo sa to už 31. augusta 1998, keď tento štát prekvapivo oznámil, že vystrelil z kozmodrómu Musudan-ri na svojom východnom pobreží raketu, ktorá na orbitu vyniesla prvú severokorejskú družicu Kwangmyŏngsŏng 1. A hoci raketa počas štartu prelietla nad Japonskom (čo Japoncov pochopiteľne veľmi nepotešilo) a pokračovala ďalej nad Pacifik, žiadny nový objekt z tohto štartu na zemskej orbite nebol nikdy nikým potvrdený. Napriek tomu však Severná Kórea pokračovala v bezprecedentnom klamstve pred svojou aj svetovou verejnosťou a dodnes trvá na tom, že štart bol úspešný. Oficiálne klamstvo vyústilo až do toho, že mnohí pozorovatelia začali obviňovať S. Kóreu, že vôbec nešlo o nevydarený kozmický štart, ale len o zakamuflovaný pokus o skúšku vojenskej medzikontinentálnej rakety. Veľmi podobná situácia sa opakovala 5. apríla 2009, keď opäť došlo s Musudan-ri k štartu rakety a opäť bolo oznámené úspešné dosiahnutie orbity so satelitom Kwangmyŏngsŏng 2. V skutočnosti sa ale opäť preukázalo, že orbitu nič nedosiahlo a začalo narastať podozrenie, že údajnými kozmickými štartmi S. Kórea len obchádza medzinárodne uvalený zákaz skúšok vojenských rakiet.
Predštartovná príprava rakety Unha-3

Potom ale prišiel rok 2012. Z nového kozmodrómu Sohae vybudovanom tentokrát na západnom pobreží krajiny boli ohlásené prípravy na štart novej rakety Unha 3 s družicou Kwangmyŏngsŏng 3. Nový vodca krajiny, mladý Kim Čong-un dokonca pozval na kozmodróm aj zahraničných novinárov a odborníkov, aby sa na štart prišli pozrieť. Došlo k nemu 13. apríla 2012, raketa z nového kozmodrómu letela južným koridorom ponad Žlté more (aby už nedochádzalo ku konfliktom s preletmi nad Japonskom), no asi 90 sekúnd po štarte explodovala. Neúspech tentokrát priznala aj samotná Severná Kórea, aj keď vzhľadom na prítomnosť zahraničných pozorovateľov asi ani nemala veľmi na výber. Tiež však pripomenula, že pokus o štart v blízkej budúcnosti zopakuje. A naozaj, prípravy na nový štart na kozmodróme Sohae pokračovali, pričom bolo oznámené, že k nemu dôjde na začiatku decembra (tentokrát však už zahraničný pozorovatelia pozvaní neboli). Štart bol však neustále odkladaný, pričom 11. decembra zazneli vyjadrenia, že bude preložený až na koniec decembra a nosič údajne začal byť sťahovaný z rampy. No Severokórejci opäť prekvapili a k štartu neočakávane došlo už 12. decembra 2012 a navyše, tentokrát bol naozaj úspešný. Na slnečno-synchrónnu polárnu dráhu o výške cca 490 x 580 km vypustil nosič Unha 3 satelit označený ako Kwangmyŏngsŏng 3-2 (ide pravdepodobne o kópiu satelitu zničeného pri štarte 13. apríla, hoci to nie je isté kedže tento satelit na rozdiel od prvého nebol ukázaný verejnosti) a S. Kórea sa tak až teraz naozaj mohla popýšiť svojou prvou umelou družicou Zeme. Štart síce následne vyvolal (podľa mňa až prehnanú) politicko-mediálnu hystériu, pri ktorej sa možno až príliš rozoberal možný vojenský aspekt tohto štartu a to, že bola na orbitu vypustená aj družica sa často (pokiaľ vôbec) spomínalo akoby len mimochodom. Medzinárodná reakcia mi tak trochu pripomenula tú v USA z roku 1957 na vypustenie prvého sovietskeho Sputnika. No každopádne bez ohľadu na to, do akej miery (a či vôbec) išlo o skúšku vojenských komponentov pre pripravovanú balisitickú raketu, faktom je, že Severná Kórea sa stala desiatou krajinou sveta, ktorá dokázala vlastnými silami pomocou vlastného nosiča dopraviť na orbitu satelit.
Detail na 3. stupeň rakety 

Okrem satelitu (ktorý však údajne po štarte prestal fungovať) a tretieho stupňa rakety Unha 3 sa na orbitu dostali aj ďalšie 2 menšie objekty, ktoré pravdepodobne súvisia s oddelením družice od rakety alebo jej stabilizáciou. Zo všetkých týchto objektov štartu 2012-72 je voľným okom bez problémov pozorovateľný len posledný stupeň rakety, ktorý je mimochodom vizuálne jasnejší ako bežne uvádzajú predpovede na heavens-above.com asi o 1,5 magnitúdy (napr. pri mnou pozorovanom prelete bola uvádzaná jasnosť takmer nepozorovateľných 5,1 mag, skutočná spomínaných 3,5 mag). No a práve na tento mnou pozorovaný raketový stupeň sa teraz zameriam. Detailnejších údajov o rakete Unha 3 nie je veľa, s istotou sa však vie, že využíva ako palivo kombináciu toxického asymetrického dimetylhydrazínu a kyseliny dusičnej a jej celková výška je cca 30 metrov. Maximálna nosnosť na orbitu pravdepodobne nepresahuje 100 kg. Posledný stupeň rakety je dlhý asi 3,7 metra a má priemer 1,25 metra, využíva pravdepodobne dvojkomorový raketový motor označovaný ako LRE-4+, ktorý po oddelení od 2. stupňa pracoval asi 250 sekúnd. Tento objekt sa v súčasnosti pohybuje na dráhe o parametroch 491 x 584 km so sklonom 97,3°, na ktorej môže vydržať niekoľko rokov, kým zhorí v atmosfére.

utorok 11. marca 2014

Raketa Thorad Agena D (1969-82AB)

Niekedy sa aj za nenápadným kusom starého kozmického šrotu môže skrývať vcelku zaujímavá história. Jasnosť nasnímaného zvyšku rakety Agena D bola veľmi slabá, sotva presahovala 4,5 mag a to v kombinácii so svitom Mesiaca spôsobilo, že bola voľným okom takmer nepozorovateľná. Napriek tomu sa mi  ju 9. marca 2014 o 20:16 SEČ na fotoaparát podarilo zaznamenať pri jej prechode cez súhvezdie Veľký voz .

Štart tohto objektu sa odohral ešte 30. septembra 1969, teda v dobe, keď v USA ešte doznievala eufória z prvého pristátia ľudí na Mesiaci a program Apollo bol stredobodom americkej kozmonautiky. Mimo žiary veľkých reflektorov však paralelne s ním pokračovali aj ďalšie kozmické projekty, pričom mnohé súviseli hlavne s vojenskými záležitosťami. Práve pre tieto účely odštartovala z kozmodrómu Vandenberg onen septembrový deň aj raketa Thorad Agena D, ktorej náklad tvorilo hneď niekoľko družíc. Primárnym nákladom bola pätica satelitov vtedy prísne tajného programu Poppy - ktorý predstavoval raný systém elektronickej rozviedky typu NOSS (bližšie som o ňom hovoril pri zázname pozorovania rovnakého typu rakety zo štartu 1971-110), pričom toto bol šiesty, predposledný štart prislúchajúci k tomuto programu. Ďalej boli na orbitu vystrelené aj malé družíce SOICAL a Tempsat 2 určené pre kalibráciu pozemných rádiolokátorov, no a nakoniec 57 kilogramová družica Timation 2, ktorá bola jednou z prvých experimentálnych navigačných družíc, z ktorých sa neskôr vyvinul systém GPS. Objektov tak bolo vypustených touto raketou pomerne dosť, no napriek tomu to nebolo ani zďaleka všetko, čo tento štart na orbitu priniesol. Už niekoľko dní po ňom (4. októbra) totiž posledný stupeň Agena D explodoval, pričom sa rozpadol na viac ako 260 úlomkov. Príčinou explózie boli pravdepodobne zvyšky paliva v nádržiach rakety. Horenasnímaný objekt tak teda nie je kompletný stupeň rakety Agena D, ale len jeho najväčší kus, ktorý sa po výbuchu pohybuje na dráhe o výške 908 x 1 075 km.

sobota 8. marca 2014

USA 247 (FIA Radar 3)


Keď som posledné leto fotografoval americké vojenské satelity typu FIA Radar (bližšie info tu a tu), ešte som netušil, že ku koncu roku sa uskutoční štart nového satelitu, ktorý sa stane tretím členom tejto "utajenej" špionážnej flotily rádiolokačných družíc. Teraz, 8. marca 2014 sa mi ho podarilo prvýkrát pozorovať, pričom som ho nasnímal 30 sekundovou expozíciou so začiatkom snímania o 19:27 SEČ pri prechode cez súhvezdie Lev. Jasnosť objektu dosiahla asi 3,5 mag.
Štart rakety Atlas 5 s družicou USA 247

Štart tejto družice sa uskutočnil 6. decembra 2013 z Vandenbergu a jeho nosná raketa Atlas 5 501 vyniesla na orbitu ako sekundárny náklad aj 12 malých cubesatov. Napriek klasickým a zbytočným snahám americkej strany o utajovanie dráh väčšiny svojich vojenských družíc bola presná dráha primárneho nákladu vďaka amatérskym pozorovateľom zakrátko známa - pričom jej parametre (výška 1101 x 1107 km, sklon 123°) zodpovedali dráham typickým pre projekt FIA Radar. A tak sa prísne utajovaný náklad oficiálne označovaný ako USA 247, alebo NROL-39 stal známy aj ako FIA Radar 3. A ešte nejako. Od mojich posledných pozorovaní družíc FIA Radar sa totiž stala známa ešte jedna skutočnosť týkajúca sa týchto satelitov - a to krycie meno tohto programu používané v oficiálnych interných hláseniach NRO. Znie Topaz (čiže toto je Topaz 3) a bolo odhalené vďaka informáciám, ktoré zverejnil známy to americký "ex-špión" Edward Snowden.
USA 247 ukrytá pod aerodynamickým krytom pri
umiestňovaní na posledný stupeň rakety

Detaily projektu FIA Radar sú však stále zahmlené čo dáva veľký priestor na rôzne špekulácie. Pomerne veľký povyk tak na verejnosti spôsobila aj taká drobnosť ako logo použité pri štarte tejto družice, znázorňujúce obrovskú chobotnicu obopínajúcu Zem so sloganom: "Nič nie je mimo náš dosah". Hoci tak podľa niektorých NRO jemne naznačila, ako má (aj) vďaka týmto satelitom pod kontrolou celý svet, rovnako môže ísť aj o obyčajné nič významné neznamenajúce umelecké vyžitie (ja viem, to je asi blbosť;).

nedeľa 2. marca 2014

Nádrž Briz-M (2010-25C)


Predštartovná príprava družice Badr-5 a
stupňa Briz-M
Odhadzovateľných nádrží z raketových stupňov Briz-M je na orbite plno (viac ako 70) a tak niet divu, že sa ďalšia z nich opäť stala cieľom môjho pozorovania. Tentokrát išlo o vcelku jasný perigeový prelet nádrže zo štartu 2010-25, ktorý dosiahol v maxime jasnosť viac ako 2 mag. Fotografia vznikla 1. marca 2014 o 18:55 SEČ.

Raketa Proton-M so svojím posledným stupňom Briz-M odštartovala 3. júna 2010 z Bajkonuru a na obežnú dráhu úspešne vyniesla vyše 5-tonovú telekomunikačnú družicu Badr-5 určenú pre saudskoarabskú spoločnosť Arabsat. Treba uviesť, že navedenie takto ťažkej družice na dráhu prechodovú ku geostacionárnej (tzv. GTO) pomocou stupňa Briz-M je pomerne zložitou a zdĺhavou operáciou, skladajúcou sa z viacerých presne určených korekčných manévrov. V tomto prípade prešlo od štartu Protonu po oddelenie družice od Brizu viac ako 9 hodín. K oddeleniu pozorovanej nádrže od centrálnej časti stupňa Briz v tomto prípade došlo viac ako 3,5 hodiny od štartu a nádrž sa ostala pohybovať na excentrickej dráhe o výške cca 320 x 16 370 km. Bližšie informácie k samotnému stupňu Briz-M sa nachádzajú v záznamoch predošlých pozorovaní (predovšetkým tu).
Obrázok znázorňujúci moment oddelenia palivovej
nádrže od zvyšku stupňa Briz aj s družicou 

piatok 21. februára 2014

Raketa Delta 2 (1997-20F)


20. februára 2014 som o 18:58 SEČ odfotografoval posledný stupeň americkej rakety Delta 2. Prechádzala práve severnou časťou súhvezdia Orion, pričom tesne minula hviezdu Betelgeuze a jej jasnosť nepresiahla 3,5 mag.
Štart z 5. mája 1997
Táto raketa odštartovala 5. mája 1997 z kozmodrómu Vandenberg a na orbitu vyniesla prvú päticu satelitov telekomunikačného systému Iridium. Práve touto udalosťou sa rozbehol maratón štartov, keď bolo z rôznych kozmodrómov sveta v priebehu jedného roku vypustených kompletných 72 satelitov tohto systému, ktoré začali z oblohy poskytovať nielen globálne telekomunikačné služby, ale aj pozorovateľom dobre známe jasné záblesky. Prvé satelity tohto systému boli vtedy označené Iridium 4 až Iridium 8, pričom záblesk Iridia 7 bol vôbec prvý, ktorý som na tomto blogu opisoval (info tu). Nasnímaný posledný stupeň rakety Delta 2 (verzia 7920) sa v súčasnosti pohybuje na dráhe o výške 585 x 913 km.

Rakety série Delta 2 patria medzi najpoužívanejšie a najúspešnejšie americké nosiče v histórii. Z viac ako 150 ich štartov medzi rokmi 1989 až 2011 bol len jeden úplne neúspešný, pričom k tejto jedinej havárii došlo tesne práve pred štartom mnou fotografovaného telesa (ktorý tak bol kvôli tomu presunutý o pár mesiacov). Išlo mimochodom o veľmi známu a spektakulárnu haváriu, keď raketa Delta 2 so satelitom GPS na palube explodovala len pár sekúnd po štarte vo veľmi nízkej výške nad kozmodrómom Cape Canaveral (video si môžte pozrieť tu). Ale ako som už spomenul, mimo toho išlo o veľmi spoľahlivé stredne ťažké nosiče používané pre vypúšťanie najrôznejších nákladov.
Druhý stupeň rakety Delta 2 z iného štartu vyfotografovaný
priamo na orbite (pomocou vojenskej družice XSS-10)

Existovalo viacero verzii tejto rakety (ktoré sa však výraznejšie medzi sebou nelíšili), ja sa tu budem trochu bližšie zaoberať len verziou Delta-2 7920 použitej pri tomto štarte (1997-20). Táto raketa bola dvojstupňová, pričom používala aj 9 menších urýchľovacích motorov na tuhé pohonné látky. Prvý stupeň je dlhý viac ako 25 metrov a požíval motor RS-27A na kvapalný kyslík a kerosín. Druhý (mnou pozorovaný) stupeň je dlhý vyše 5 metrov a má priemer 2,5 metra, používal motor AJ-10-118K na oxid dusičitý a palivo Aerozin 50. Celkový náklad, ktorý dokázala táto verzia rakety vyniesť na orbitu presahoval 3 tony.

streda 5. februára 2014

Raketa Thor Agena B (1965-98C)


Po dlhšom čase sa mi opäť podarilo nasnímať objekt, ktorému sa hodí označenie "historický". Ide o posledný stupeň americkej rakety Thor Agena B, ktorý štartoval takmer pred polstoročím. Fotografia vznikla 4. februára 2014 o 18:26 SEČ a raketa na nej práve prelieta cez súhvezdia Kasiopea a Andromeda. Jasnosť rakety dosahovala asi 3,5 mag, nebola však úplne konštantná a boli zaznamenané aj jej mierne polopravidelné variácie, svedčiace o rotácii telesa.
Štart rakety Thor Agena B z 29. 11.1965

Toto teleso odštartovalo z kalifornského kozmodrómu Vandenberg 29. novembra 1965 a na obežnú dráhu vtedy vynieslo dve užitočné družice. Jednak išlo o historicky druhý kanadský satelit Alouette 2 vážiaci 145 kg a jednak stokilovú americkú vedeckú družicu Explorer 31, slúžiacu pre výskum ionosféry. Posledný stupeň rakety sa ostal pohybovať na eliptickej dráhe o parametroch 502 x 2 662 km. Počas fotografovania sa samozrejme nachádzal v perigeu tejto dráhy (inak by bolo jeho pozorovanie voľným okom veľmi obtiažne až nemožné).

Historické raketové stupne typu Agena D som pozoroval v minulosti už viackrát (napr. tu), typ Agena B však teraz premiérovo. Oboje stupne boli síce veľmi podobné, "Béčko" však používalo trochu menej výkonný a starší raketový motor Bell LR 81-BA-7. V kombinácii s prvým stupňom Thor sa používal v rokoch 1960 - 1965, pričom tento štart (1965-98) bol ich vôbec posledný.  

utorok 4. februára 2014

Raketa Zenit-2 (1988-39B)


Posledný stupeň sovietskej rakety Zenit-2 som na pozadí najkrajšieho zimného súhvezdia Orion nasnímal 3. februára 2014 o 18:18 SEČ. Raketa sa pohybovala vzhľadom na výšku svojej dráhy (811 x 846 km) typickým pomalým tempom a dosahovala takmer konštantnú jasnosť asi 3 mag.
Raketa typu Zenit-2 na štartovacej rampe

Táto raketa štartovala 15. mája 1988 z kozmodrómu Bajkonur a na orbitu vyniesla pod oficiálnym označením Kosmos 1943 trojtonový vojenský satelit typu Celina-2 určený pre elektronický prieskum. Zhodou okolností som tento istý typ rakety, ktorý vyniesol v rovnaký rok pri inom štarte aj rovnaký druh nákladu, pozoroval aj v júni minulého roku (bližšie info tu). Ono to však nie je vôbec také prekvapivé, keď si uvedomíme, že rakety Zenit-2 boli na podobné dráhy pre projekt Celina-2 v priebehu 80. a 90.-tych rokov vypúšťané pomerne často a v kombinácii s ich veľkosťou (dĺžka 11 metrov, priemer takmer 4 metre) a jasnobielym sfarbením sú pomerne ľahko pozorovateľnými objektami aj napriek tomu, že sa pohybujú vo výškach nad 800 km. Bližšie informácie o rakete sú v spomínanom zázname z júnového pozorovania.

piatok 10. januára 2014

Iridium 66


Nový rok 2014 otváram touto vcelku vydarenou snímkou, ktorá zachytáva jasný záblesk družice Iridium 66. Fotografia vznikla 10. januára 2014 o 18:14 SEČ za pomerne neblahých podmienok, nakoľko oblohu presvetlenú Mesiacom čiastočne prekrývali mraky. Napriek tomu sa záznam záblesku vydaril, pričom jeho maximálna jasnosť určite presiahla -5 mag (nemyslím však, že dosiahla predpovedaných -8 mag). Iridium 66 odštartovala 7. apríla 1998 z Bajkonuru pomocou rakety Proton-K spolu s Iridiami 62, 63, 64, 65, 67 a 68.

pondelok 30. decembra 2013

Rok 2013: Rekapitulácia

S blížiacim sa koncom roka 2013 som sa rozhodol urobiť jeho menšiu rekapituláciu. A to nielen mojich pozorovaní, ale aj kozmonautiky obecne. Pre začiatok tu uvádzam snímku, ktorú ja osobne považujem za moju najvydarenejšiu v tomto roku. Zaujímavých pozorovaní bolo síce viac, no bol to naozaj nevšedný pohľad, keď obrovskú Medzinárodnú vesmírnu stanicu na pár sekúnd nečakane prežiarila "drobunká" prichádzajúca zásobovacia loď Progress M-20M (bližšie info tu).

Tento rok bol síce na kozmonautické udalosti trochu poskromnejší oproti predchádzajúcemu, aj tak sa toho ale udialo pomerne dosť. Za vôbec najvýznamnejšiu udalosť roku 2013 by som uviedol úspešné pristátie čínskej sondy Čchang-e 3 na Mesiaci. Pomerne veľká a sofistikovaná sonda s robotickým vozítkom nazvaným Yutu je totiž vôbec prvým ľuďmi vyrobeným telesom, ktoré na našom vesmírnom súputníkovi mäkko pristálo po viac ako 37 rokoch. Všetko našťastie nasvedčuje tomu, že táto až príliš dlhá pauza v povrchovom výskume Mesiaca sa už nikdy nebude opakovať a snáď sa v priebehu maximálne nasledujúcich dvoch dekád (pevne verím, že aj skôr, možno práve vďaka Číne) dočkáme aj obnovenia pilotovaných letov na jeho povrch.
Sonda Čchang-e 3 na mesačnom povrchu z pohľadu
robotického vozidla Yutu

A teraz trochu štatistiky. V roku 2013 bolo uskutočnených celkovo 81 pokusov o orbitálny štart, z nich 78 bolo úspešných (o 3 viac ako v roku 2012). Pri nich bolo vypustených na samostatné dráhy až 205 satelitov (nerátajúc kozmický odpad). Tak vysoké číslo je spôsobené hlavne tým, že tento rok sa uskutočnilo viacero "hromadných štartov" s množstvom mrňavých cubesatov, vrátane absolútne rekordného štartu z 21. novembra (štart 2013-66), keď bolo pomocou rakety Dnepr z Jasného vypustených naraz až 33 satelitov. Zo spomínaných úspešných štartov tohto roka som pozoroval nasledujúce objekty (výkričníkom označujem tie najvýnimočnejšie pozorovania):
* 2013-17A - ruská zásobovacia loď Progress M-19M
* 2013-18E - posledný stupeň čínskej rakety CZ-2D
* 2013-27A - európska zásobovacia loď ATV-4 Albert Einstein (!)
* 2013-28B - posledný stupeň ruskej rakety Sojuz 2-1b
* 2013-30A a 2013-30B - ruský satelit Resurs-P1 a posledný stupeň jeho rakety Sojuz 2-1b
* 2013-32A - ruský radarový špionážny satelit Kondor 1
* 2013-39A - zásobovacia loď Progrees M-20M (!)
* 2013-40A - japonská zásobovacia loď HTV-4 (!)
* 2013-42A - juhokórejský radarový satelit Kompsat-5
* 2013-43A - americký optický špionážny satelit USA 245 (!)
* 2013-55G - posledný stupeň novej americkej rakety Falcon-9 v1.1

Najviac štartov v tomto roku uskutočnilo Rusko (32, z toho 1 havária), USA (19) a Čína (15, 1 havária). Odštartovalo celkom 22 rôznych rodín nosných rakiet, pričom rok 2013 bol tak trocha výnimočný aj tým, že bolo úspešne vyskúšaných až 7 nových typov rakiet (čo tu už dlho nebolo, napr. v roku 2012 boli odskúšané len 3 nové typy). Išlo o americké Falcon-9 v1.1, Minotaur V a Antares, japonskú Epsilon, juhokorejskú Naro, ruskú Sojuz 2-1V a nikým nečakanú čínsku Kuaizhou-1 (utajovanú až do poslednej chvíle).

Rozhodol som sa tu pridať ešte jednu štatistiku, ktorá čo-to napovie o súčasných trendoch a financovaní kozmonautiky. Zaoberá sa tým, čoho sa tohtoročné štarty vlastne týkali a vyšli z nej celkom zaujímavé výsledky. Pri spracovávaní údajov som vždy bral do úvahy primárny náklad vynášaný raketou, nie sekundárny. Čiže keď napríklad aj bola spolu s vojenskou družicou vypustená desiatka malých civilných cubesatov, štart som označil ako vojenský, resp. naopak. Ako je z grafu vpravo vidieť, najviac štartov v roku 2013 súviselo práve s rôznymi vojenskými a špionážnymi projektami (vyše 30%, celkovo 24 štartov). Po nich nasledujú štarty telekomunikačných a navigačných družíc (celkovo 19), tesne nasledované tým, čo som v grafe označil ako science/tech (18 štartov). Tu som zahrnul všemožné civilné štarty nielen vedeckých a technologických družíc, ale aj družíc pre diaľkový prieskum Zeme, meteorologické účely a pod. Celkovo 16 percentný podiel majú pilotované lety (v tomto roku sa ich uskutočnilo celkovo 5, z toho 4 na ISS) a s nimi súvisiace zásobovacie lety (8, všetky k ISS). Až na úplne poslednom mieste sa umiestnili štarty kozmických sond (celkovo 4, z toho 2 k Marsu a 2 k Mesiacu). Hoci sa to môže zdať málo, je to každopádne lepšie, ako minulý rok, keď neodštartovala žiadna kozmická sonda.

Ono tak vysoký podiel "vojenských" štartov nie je vôbec prekvapivý, keď si uvedomíme, že napr. len v USA išlo v roku 2013 na oficiálny vojenský vesmírny program 8 miliárd dolárov. K tomu však treba pripočítať aj tzv. čierny rozpočet pre spravodajskú agentúru NRO (ktorá má primárne na starosti špionážne satelity) a ktorý v tomto roku dosiahol 10,3 miliárd dolárov. Celkovo teda rozpočet amerických vojenských a špionážnych vesmírnych programov dosiahol za tento rok 18,3 miliárd dolárov, čo je viac ako dostala civilná vesmírna agentúra NASA (17,7 miliárd dolárov).
Takže "podtrženo,sečteno", dá sa bez veľkého preháňania povedať, že značnú časť svetovej kozmonautiky v súčasnosti platia "zelené mozgy". Nie je to však nič nové, napr. už v roku 1959 bolo z vtedy celkovo 11 uskutočnených štartov až 6 vojenských. V súčasnosti je tu síce aj pomerne veľký vplyv komerčných spoločností hlavne v oblasti telekomunikácii, štartuje aj dosť rôznych vedecko-technologických družíc a prevádzka ISS je aj po skončení raketoplánov poctivo udržovaná. Napriek tomu sa však nemožno zbaviť dojmu, že svetová kozmonautika už nejakú tú dobu prešľapuje namieste. Veď posledných viac ako 40 rokov sme nedokázali (alebo skôr nechceli) vyslať ľudskú posádku ďalej ako na nízku orbitu Zeme. Pritom súčasné technológie by nám v pilotovanom prieskume kozmu otvorili podstatne širšie možnosti ako mali v časoch programu Apollo a tak je veľká škoda, že ich zatiaľ nie je umožnené v tomto smere naplno využiť. S novým rokom však treba dúfať, že tento stav už dlho nepotrvá a ľudstvo raz naplno vyskočí z tej povestnej "Ciolkovského kolísky".