Starlink v1.0 L28 + 2. stupeň Falconu 9 na parkovacej dráhe

 

Obr. 1: 26.5. 2021, čas 21:24 SELČ, exp. 1,6 sec; prelet 2. stupňa rakety Falcon s ešte spojenými satelitmi Starlink várky L28 iba 25 minút po svojom štarte 

Ešte stále presvetlená súmračná obloha zvyčajne nedáva fotografom nočnej oblohy veľké šance na zaujímavé fotografie. A ak áno, musí to byť niečo skutočne výnimočné. 26. mája 2021 o 20:59 SELČ som online sledoval štart už 28. operačnej várky satelitov Starlink z Floridy. Od začiatku mi bolo jasné, že štart so sklonom 53° v tomto čase ponúkne o niečo vyše 20 minút možnosť na sledovanie jeho nákladu aj naživo. Počas preletu, ktorý mal byť z nášho územia veľmi dobre viditeľný, bol totiž druhý stupeň aj so 60-timi Starlinkami stále spojený na tzv. parkovacej dráhe. Až o niekoľko desiatok minút mal urobiť nad Indickým oceánom ešte jeden zážeh, ktorým Starlinky dopravil na stabilnú orbitu. Až po ňom sa od neho oddelili a štart mohol byť prehlásený za plne úspešný.

Obr. 2: 21:23 SELČ, exp. 1,6 sec; stále spojené teleso rakety a jej nákladu počas kulminácie vo výške asi 50°

Napriek stále presvetlenej oblohe sledovanie spojeného telesa rakety a satelitov nesklamalo - dosahovali jasnosti cez -2 magnitúdy! Nie je sa čo diviť, jasnobiely raketový stupeň Falconu aj so Starlinkami na palube presahuje 25 metrov. Fotografovaním tohto pozorovania som tak vykompenzoval obdobný prelet spred niekoľkých týždňov, keď som len vizuálne pozoroval spojené teleso rakety a Starlinkov várky L25, bohužial bez fotoaparátu.

Obr. 3: 21:24 SELČ, exp. 1,6 sec; jasnosť dosahovala asi -2 mag, kvôli presvetlenej oblohe bola kratšia expozícia nevyhnutnou

Týmto štartom má už SpaceX dostatok satelitov pre naplnenie prvej fázy budovania megakonštelácie Starlink, ktorá zahŕňa orbitálne inklinácie 53°. A to dokonca so značnou rezervou, keďže dokopy na ňu potrebuje 1584 satelitov, s várkou L28 ich je už ale až 1634.

Obr. 4: 21:24 SELČ, exp. 2 sec; stupeň so Starlinkami klesá k obzoru, o niečo vyše pol hodinu došlo nad Novým Zélandom k ich rozdeleniu

Starlink v1.0 L27

 

Obr. 1: 23.5. 2021, kompilácia deviatich snímok s expozíciou 4 sekundy fotografovaná v čase od 22:37 do 22:38 SELČ, zobrazujúca zenitový prelet skupiny 10-tich Starlinkov z várky L27, ich jasnosť bola cca 1 mag

V priebehu mája 2021 došlo už k trom štartom Starlinkov a ku koncu mesiaca sa chystá štvrtý. Označenie várky L27 sa môže zdať trochu zavádzajúce, keďže v skutočnosti štartovali ešte pred posledne pozorovanými Starlinkami L26, a to konkrátne už 9. mája. Aj 2 týždne po štarte sú ale stále veľmi dobre pozorovateľné, čo sa pekne ukázalo aj pri prelete z 23. mája. Starlinky boli rozdelené do dvoch hlavných skupín, pričom prvá, najpočetnejšia (s takmer 50 satelitmi) prelietavala v čase od 21:54 do 21:59 a kulminovala vo výške cca 45°. Z tohto preletu som urobil niekoľko fotografii, na ktoré sa prekvapivo votrelo aj niekoľko satelitov z vysokej várky L26 (viď obr. 3 a 4).

Obr. 2: 21:58 SELČ, exp. 2,5 sec; na fotografii možno nájsť celkovo 9 Starlinkov várky L27 na Mesiacom presvetlenej oblohe (ukrýva sa za stromom). Jasnosť satelitov dosahovala asi 2 mag.

Druhá skupina o počte len 10 satelitov kulminovala priamo v zenite v čase od 22:37 do 22:38, pričom z tohto preletu som urobil celkovo 9 fotografii, ktoré som následne spracoval do GIFu uvedenom na obr. 1. Táto skupina sa pohybovala na dráhe okolo 350 km, napriek tomu bola vďaka priaznivejšiemu preletu jasnejšia (asi 1 mag), ako nižšia prvá (výška okolo 330 km), ktorá v maximách dosahovala asi 2 mag.

Obr. 3: 21:59 SELČ, exp. 2 sec; okrem 9 Starlinkov várky L27 si vľavo možno všimnúť aj prvé 2 z várky L26, ktoré sa pohybujú vo výške až 560 km, no dosahujú pomerne jasných 3,5 mag

Vcelku veľká jasnosť Starlinkov z posledných niekoľko várok je prekvapením, nakoľko po úpravách v nastavení sklonu masívnych solárnych panelov, ktoré SpaceX po tlaku astronomickej verejnosti začala na satelitoch používať od leta minulého roku, sa podarilo jasnosť Starlinkov na prechodovýh dráhach pomerne výrazne znížiť. Táto zmena síce nezabezpečila ich "zneviditeľnenie" pri každom prelete, no pri väčšine menej priaznivých preletov ich urobila naozaj ťažko sledovateľnými už prvých niekoľko dní po štarte (viď napr. pozorovanie várky L7 z júna 2020). No z posledných pozorovaní rôzne orientovaných preletov to vyzerá tak, že sa na to SpaceX opätovne, jemne povedané - vykašlala :). Alebo je za tým iný dôvod, o ktorom ale jaksi zatiaľ ťažko polemizovať.

Obr. 4: čas 21:59 SELČ, exp. 4 sec; posledných 7 satelitov z preletu najpočetnejšej skupiny L27 a 3 Starlinky L26

Starlink v1.0 L26

 

Obr. 1: 18.5. 2021, čas 22:09 SELČ, exp. 10 sec; druhá skupina Starlinkov prechádza popod súhvezdie Lýra. Krátko po ukončení tejto expozície preletel v tejto časti oblohy jasný červeno-zelený bolid o jasnosti asi -5 mag
 

Večer 18. mája prial nielen pozorovaniu čínskej stanice, ale aj najčerstvejšej várky Starlinkov, vypustených necelé 3 dni predtým. Tentokrát to však bolo trochu netradičnejšie pozorovanie, nakoľko Starlinky boli vypustené na naozaj neštandardnú dráhu. Vo väčšine prípadov sú tieto satelity vynesené na veľmi nízku dráhu o priemernej výške do 300 km, z ktorej potom postupne stúpajú na operačné orbity vo výške 550 km. Pri štarte L26 však boli Starlinky vynesené až do výšky 580 km, teda až nad operačnú dráhu! Tým pádom sa ich cesta na operačné dráhy prvýkrát začne znižovaním, nie zvyšovaním orbity.

Obr. 2 : čas 22:05 SELČ, exp. 8 sec; prvá skupina satelitov z várky L26, čiastočne schovaná za miernou oblačnosťou. Voľným okom boli satelity viditeľné len slabo
 

Hlavným dôvodom pre takúto neštandardnú počiatočnú dráhu bolo to, že štart L26 bol zdielanou misiou, na ktorej boli okrem Starlinkov vypustené aj menšie satelity Capella Synthetic Aperture Radar a Tyvak-0130, ktoré sa potrebovali dostať do tejto výšky a z nižšej dráhy by to sami nezvládli. Kvôli tomu bolo aj vypustených nie štandardných 60 Starlinkov, ale len 52, čo však nie je vôbec problém, keďže ako som spomínal aj v minulom článku, SpaceX sa blíži k dokončeniu prvej fázy megakonštelácie so satelitmy s inklináciou 53°. Konkrétne k dnešnému dňu je po odrátaní nefunkčných a deorbitovaných satelitov na dráhe 1577 funkčných Starlinkov z potrebných 1584 (tieto údaje mám z pekne prehľadnej stránky Jonathana McDowella).

Obr. 3: 22:07, exp. 8 sec, skupina sa konečne vynorila z oblačnosti, avšak rovno aj začala zachádzať za obzor

Vrátime sa ale k pozorovaniu tejto várky. Hoci boli satelity len pár dní po štarte, v takto veľkej výške vôbec nepredstavovali výraznú formáciu v podobe "húsenice" či "šnúry perál", ktoré sú pri pozorovaniach čerstvých Starlinkov klasikou. Hoci sa na uvedených dlhoexpozičných snímkach zdajú ich "nazbierané" stopy pomerne výrazné, v skutočnosti boli voľným okom sotva viditeľné, dosahujúc jasnosti len asi 4 mag.  Satelity sa už stihli rozdeliť do dvoch skupín, pričom sa mi podarilo obe nasnímať dokonca aj na jednej expozícii (obr. 4).

Obr. 4: 22:08, exp. 8 sec; z prvej skupiny už síce nad lesom vidno len zachádzajúci "chvostík", z ľavej strany však u prichádza rozťahanejšia druhá skupina  

Toto pozorovanie okorenil ešte jeden výnimočný jav, žiaľ nezaznamenaný na fotografii. Asi 2 sekundy po skončení expozície uvedenej na obr. 1 sa presne v tej istej časti oblohy rozžiaril prekrásny bolid o jasnosti asi -5 mag, ktorý letel približne z juhu na sever a žiaril červeno-zelenou farbou. Ku koncu svojho asi 4 sekundového letu sa rozpadol na niekoľko kúskov. Bohužial, fotoaparát práve spracovával šum z predchádzajúcej expozície... 😑

Obr. 5: 22:08, exp 8 sec; pri bližšom pohľade si možno všimúť aj nezliate, jednotlivé stopy niektorých Starlinkov 

Tchien-che 1

 

Obr. 1: 18.5. 2021, čas 21:55 SELČ, exp. 10 sec; čínska stanica Tchien-che 1 prelietavajúca cez súhvezdie Havran, dosahujúx jasnosti 1,5 mag

Po sledovaní preletu mohutnej rakety CZ-5 spred niekoľkých týždňov sa mi konečne naskytla možnosť na pozorovanie jej slávneho nákladu - prvej čínskej veľkej vesmírnej stanice Tchien-che (bežne sa možno stretnúť skôr s angl. transkriptom Tianhe). Keďže stanica má sklon orbity len 41,5 ° a pohybuje sa v súčasnosti vo výške 360 x 384 km (a ja sa nachádzam na 48,5° z.š.), nikdy v našich končinách nevystúpa vysoko nad obzor, maximálne do necelých 25 stupňov. Tak tomu bolo aj pri tomto prelete, no už od spozorovania stanice nízko nad západným obzorom bolo zrejmé, že sa jedná o výrazne väčší objekt ako jej predchodcovia z nedávnej minulosti - malé moduly Tchien-kung. Tie aj pri najlepších podmienkach sotva dosiahli 2,5 magnitúdy, avšak veľký modul Tchien-che vystúpal pri tomto pozorovaní na stabilných 1,5 mag. A to nemusí byť ani zďaleka konečná jasnosť, ktorú táto stanica bude v blízkej budúcnosti dosahovať.

Obr. 2: čas 21:55, exp. 10 sec; druhá snímka z tohto preletu, stanica sa blíži k vstupu do zemského tieňa

Tchien-che je totiž len prvým, centrálnym modulom novej stanice, ktorá sa najbližšie roky bude rozrastať o ďalšie moduly a veľkosťou sa v konečnej fáze bude približovať (a trocha ju aj predčí) historickej ruskej stanici Mir. Už prvý vypustený modul je však svojou veľkosťou impozantný - je dlhý 16,6 metra a v najširšom mieste má priemer 4,2 metra, váži 22,6 tony. Energiu mu dodáva pár solárnych panelov s rozpätím 30 metrov a príkonom 27 kW. Pomerne rozsiahle sú aj vnútorné priestory modulu, ktoré budú budúcim taikonautom poskytovať obývateľný priestor o objeme cca 50 metrov kubických. Tí k stanici prvýkrát zamieria už v polke júna pri misii Šen-čou 12 a mali by v module Tchien-che stráviť až 3 mesiace. Ešte pred nimi má už v týchto dňoch odštartovať zásobovacia loď Tchien-čou, ktorá bude po spojení so stanicou okrem zásob pre 3-člennú posádku zabezpečovať aj rozsiahlejšie korekčné mamévre, ktoré pravdepodobne zaistia navýšenie orbity stanice ešte o niekoľko desiatok km (vďaka čomu sa aj mierne zlepšia možnosti na sledovanie stanice, keďže bude vyššie nad obzorom). 

Obr 3: Animácia základného modulu stanice Tchien-che aj s dvoma loďami Šen-čou pripojenými na guľovitom spojovacom uzle

Obr. 4: Vnútri stanice čakajú taikonautov (čínskych kozmonautov) pomerne veľké priestory 

Obr. 5: Jedna z prvých snímok z vonkajších kamier stanice krátko po uvedení na obežnú dráhu, zachytávajúca veľké solárne panely po ich úspešnom roztiahnutí

Starlink v1.0 L24

 

Obr. 1: 8.5. 2021; GIF zložený z 33 snímkov zachytávajúci väčšiu časť várky L24, fotografované medzi 21:31 a 21:36 SELČ, exp. prvých 10 snímkov trvala 6 sekúnd, zvyšných 4 sekundy

Hoci nemožno SpaceX uprieť snahy, že pri budovaní svojej megakonštelácie Starlink už viac začala počúvať výhrady astronómov a obmedzuje jasnosť satelitov či už prekrytím jasnejších plôch ich konštrukcie alebo vhodným natáčaním solárnych panelov, nedá sa "zneviditeľnenie" takto veľkých družíc zabezpečiť úplne. Obzvlášť pri niektorých preletoch predvedú Starlinky na oblohe klasické "vláčikové divadlo", na aké sme boli zvyknutý hlavne v začiatkoch budovania siete v priebehu prvej polovice minulého roka. Dobre sa to ukázalo 8. mája 2021, keď sa okolo 21:30 SELČ naskytla možnosť na sledovanie zenitového preletu satelitov z várky L24, ktorá odštarovala 29. apríla. Starlinky boli rozdelené do dvoch skupín, pričom prvá (obr. 2), menšia o počte asi 20 satelitov predbiehala druhú o približne 5 minút skôr. V druhej skupine bola väčšina zvyšných satelitov a z jej preletu som urobil viacero snímkov, z ktorých som zostavil horeuvedený GIF (obr. 1). Satelity dosahovali stabilnú jasnosť okolo 1 magnitúdy, pričom vačšina z nich bola od seba vzdialená asi 5 uhlových stupňov, až na niekoľko párov, ktoré boli k sebe podstatne bližšie. Väčšina sa pohybovala na dráhach okolo 297 km, niektoré, hlavne z prvej skupiny, už ale vystúpali na cca 320 km.

Obr. 2: 8.5. 2021, čas 21:25, exp. 4 sec; snímka zachytáva 9 satelitov z menšej, predvojovej skupiny, nezaradená do GIFu 

L24 pritom nie sú najčerstvejšou várkou Starlinkov na orbite. 4. mája stihla odštartovať várka L25 (momentálne z našich končín nepozorovateľná, avšak krátko po jej štarte bolo na večernej oblohe krásne vidieť druhý stupeň Falconu s ešte spojenými satelitmi - bohužial fotku z tohto preletu nemám) a už 9. mája došlo k úspešnému štartu ďalšej várky. Týmto raketovým tempom sa SpaceX blíži k dobudovaniu prvej fázy megakonštelácie Starlink. Konkrétne k tej časti satelitov, ktoré majú obiehať vo výskach 550 km so sklonom 53°. Tá má mať celkovo 72 orbitálnych rovín, v každej má byť 22 satelitov. Táto prvá, dá sa povedať základná časť siete Starlink má mať teda dokopy 1584 satelitov, z nich je ku dnešku (9. máj 2021) na dráhe už okolo 1550 (reálne číslo operačne použiteľných Starlinkov je menšie, nakoľko časť z nich nie je funkčná)

Obr. 3: 21:34 SELČ, exp. 4 sec; 19-ta snímka z GIFu, zachytávajúca 7 satelitov Starlink, jasný objekt vpravo je čínska raketa CZ-2C (2011-039B) pohybujúca sa na dráhe 639 x 705 km

Každopádne k tomu, aby bolo dostatok satelitov k plnému zaplneniu prvých 72 orbitálnych rovín so sklonom 53° už chýba SpaceX len jeden štart a niekoľko mesiacov čakania, kým všetky satelity vystúpajú k operačným orbitám. Týmto budú môcť pomerne rýchlym internetom (podľa údajov z betatestovania vyše 100Mbps) pokryť značnú časť sveta, avšak od plného dobudovania siete má Starlink ešte stále ďaleko. Ako si možno všimnúť aj z tabuľky nižšie (obr. 5), SpaceX má v pláne zaplniť ešte ďalšie 4 orbitálne inklinácie vo výškach 540 až 570 km dokopy 4408 satelitmi. O neskorších plánoch na ďalších cca 7500 satelitov na veľmi nízkych orbitách (o operačnej výške cca 345 km) ani nehovoriac. 

Obr. 4: 21:32 SELČ, exp. 0,25 sec; krátkoexpozičná fotografia cez mobilný telefón najlepšie zodpovedá tomu, ako vidieť "vláčik" Starlinkov voľným okom

Dokopy by malo konšteláciu (aspoň v súčasnom úradmi schválenom pláne) tvoriť takmer 12 000 Starlinkov, poskytujúcich pripojenie o kapacite 1Gbps s latenciou okolo 20 ms teoreticky po celom svete. Kedy a či vôbec sa to SpaceX podarí je otázne, stanovený deadline od regulačného úradu FCC je rok 2027 (keď sa dovtedy nepodarí SpaceX vypustiť všetky plánované satelity, bude môcť využívať len tie, ktoré stihla), no každopádne zvolené tempo je fascinujúce. Je známe, že SpaceX má ešte oveľa megalomanskejšie plány, nakoľko v dlhodom horizonte plánujú sieť zahustiť ďalšími až 30 000 (!) satelitmi, avšak bez bližších podrobností, navyše na tento plán ešte nedostali (a je možno aj otázne či dostanú) posvätenie od regulačných úradov.

Každopádne bez ohľadu na to čo a kedy bude, keď sa vrátime do súčasnosti, SpaceX má veľmi veľký náskok pred inými konkurenčnými satelitnými sieťami ako OneWeb či Kuiper (Amazon) a je len otázkou krátkeho času, kedy svoje služby spustí komerčne. Po dobudovaní súčasnej prvej fázy s inklináciou 53° by sa už v lete malo začať so štartmi na polárne inklinácie, takže dosah siete sa čoskoro plne zglobalizuje.

Obr. 5: Tabuľka súčasnych plánov SpaceX na obsadenie 5 orbitálnych inklinacií vo výškach 540 - 570 km dokopy 4408 satelitmi Starlink 

Raketa CZ-5B (2021-035B)

 

Obr. 1: 5.5. 2021, čas 04:19 SELČ, exp. 5 sekúnd; centrálny stupeň rakety CZ-5B nízko nad južným obzorom

V skorých ranných hodinách 5. mája 2021 sa naskytla možnosť na pozorovanie vskutku výnimočného objektu. Bol ním mohutný stupeň rakety CZ-5B, ktorý týždeň predtým vyniesol na orbitu prvý modul veľkej čínskej stanice Tianhe-1. Podmienky na pozorovanie sa nezdali ideálne, ranná obloha bola už hodne presvetlená blížiacim sa východom Slnka, navyše pomerne výrazne zanesená stredne vysokou oblačnosťou. Objekt 2021-035B mal byť navyše veľmi nízko nad obzorom, v maximálnej výške len 16 stupňov. Napriek tomu hneď po vyjdení zo zemského tieňa neďaleko hviezdy Antares v súhvezdí Škorpión upútal pozornosť rýchlimi bliknutiami s periodou necelých 2 sekúnd, ktoré dosahovali jasnosti vyše 0 mag!

Obr. 2: 5.5. 2021, čas 04:19 SELČ, exp. 5 sekúnd; rýchlo rotujúce masívne teleso sa mi podarilo zaznamenať aj na druhej snímke

Nie ja sa čo diviť že napriek nepriaznivým podmienakam bol objekt tak dobre pozorovateľný - ide totiž o obrovský valec dlhý vyše 30 metrov s priemerom 5 metrov! Áno, raketa CZ-5B je v súčasnosti najsilnejším nosičom v arzenáli čínskej vesmírnej agentúry, ktorý dokáže na nízku orbitu vyniesť objekty o hmotnosti vyše 20 ton. A nielen to, po dlhej dobe je to v histórii kozmonautiky tzv. 1,5 stupňový nosič a práve vďaka tomu na orbite skončil tento obor - samotný centrálny stupeň rakety, ktorého motory boli zažehnuté už priamo na štartovacej rampe. Podobne tomu bolo pri dávnych sovietskych raketách R-7, ktoré vynášali prvé Sputniky. V staršom článku o prvých pozorovaniach satelitov som si povzdychol nad tým, aký to vtedy musel byť silný zážitok sledovať jasné, 27 metrové stupne rakiet R-7, prelietavajúce po nebi, nakoľko od tej doby sa už také obrovské rakety priamo na orbite nevyskytli. Nuž, až doteraz! Centrálny stupeň rakety CZ-5B ich svojimi rozmermi ešte aj prekonal. V podstate ma mrzí po jeho pozorovaní len to, že nemá vyšší sklon orbity (len 41,5°) a teda tým pádom z našich končín nevystúpa nad obzor vyššie ako nejakých 20 stupňov. Ak by ste boli v nižších zemepisných šírkach, kde by vám vystúpal až k zenitu, ešte len vtedy by jeho pozorovanie muselo byť naozaj ohromujúcim zážitkom.

Obr. 3: Plne zostavená raketa CZ-5B počas
 predštartovných príprav

Na druhej strane ten, kto sa nachádza mimo územia ohraničeného súradnicami +/-41,5 stupňa zemepisnej šírky má to šťastie, že sa nijako nemusí obávať, že mu kus tohto obra padne na hlavu :) CZ-5B totiž vyniesol stanicu Tianhe na veľmi nízku orbitu o parametroch len 171 x 382 km. Samotná stanica začala krátko na to svoju orbitu dvíhať, avšak stupeň CZ-5 napriek prvotným dohadom kontrolovaný deorbit neuskutočnil a rýchlo, nekontrolovane klesá v ústrety ohnivej náruče zemskej atmosféry. Tá však tohto 21 tonového kolosa určite nepohltí celého. Sú obavy, aby sa nezopakovala situácia z minulého roku, keď po prvom lete rakety CZ-5B dopadli jej veľké trosky na mestečko v Pobreží Slonoviny. Vtedy síce nedošlo k žiadnym zraneniam ani väčším škodám na majetku, avšak také šťastie sa už nemusí opakovať, hoci štatisticky stále platí väčšia pravdepodobnosť, že všetko skončí v oceáne. V čase môjho pozorovania bol objekt vo výške už len 161 x 303 km a podľa súčasných odhadov vstúpi do atmosféry niekedy 8. až 9. mája. Takže už čoskoro uvidíme, ako to celé (doslova) dopadne. Každopádne je pomerne isté, že na Čínu budú po tomto lete vyvíjané veľké tlaky, aby si na kontrolované deorbity takto veľkých objektov dávala väčší pozor a je teda možné, že podobne veľký raketový stupeň je na orbite pozorovateľný naposledy. O to som radšej, že sa mi jeho pozorovanie pošťastilo.

Obr. 4: Schéma rakety aj s modulom stanice Tianhe-1 pod aerodynamickým krytom

Update 9.5. 2021: Tak nakoniec zhodou náhod všetko dobre dopadlo a trosky rakety sa 9. mája okolo 02:20 UTC zrútili do vôd Indického oceána neďaleko Maledív bez toho, aby spôsobili nejaké škody či zranenia. Vstup objektu do atmosféry bol (aj na dennej oblohe) pozorovaný z Ománu

Starlink v1.0 L17

 

Obr. 1: 6.3. 2021, čas: 05:04 SEČ, exp. 10 sec

Po dlhšej dobe sa 6. marca 2021 opäť naskytla príležitosť na pozorovanie čerstvej várky satelitov Starlink. Tie odštartovali necelé 2 dni predtým a na oblohe vytvorili krásny rozťahaný "vláčik" o šírke asi 25°uhlových stupňov. V tomto hlavnom klastri sa nachádzala drvivá väčšina zo 60 družíc, no 2 sa už začali oddelovať. Prvú sa dalo pozorovať už viac ako o minútu skôr (obr. 2), pričom bola pomerne jasná - takmer 0 mag. Krátko po nej išla slabšia družica (obr. 3), ktorá mala asi len 3 mag (je možné aj to, že nešlo o Starlink, ale jednu zo stabilizačných tyčí). Až po nej sa začala z tieňa vynárať hlavná grupa satelitov, pričom ich jednotlivé jasnosti dosahovali asi 2 mag, no na dlhoexpozičnej snímke sa klasicky zliali do veľmi jasnej, výraznej stopy. Maximum jasnosti dosiahli počas kulminácie preletu vo výške 45°, po nej začali pomerne rýchlo slabnúť.

Obr. 2: 6.3. 2021, čas: 05:02 SEČ, exp. 10 sec; prvý, jasnejší objekt ktorý sa objavil (update 12.3. - ukázalo sa, že išlo o 2. stupeň Falconu 9)

Oproti môjmu poslednému pozorovaniu Starlinkov z leta minulého roku sa táto sieť už výrazne posunula a prekonala (nielen) moje očakávania. Vrámci beta testovania už poskytuje obmedzené, no pomerne kvalitné (čo sa týka rýchlosti a latencie) internetové služby v rôznych častiach Severnej Ameriky a s pribúdajúcimi štartami bude určite nasledovať rozšírenie aj do iných častí sveta. So štartom várky L17 má sieť Starlink na orbite už okolo 1140 operačne spôsobilých satelitov. Ak sa vám nezdajú počty družíc a označenie várky, je to dané tým, že L17-tku kvôli rôznym odkladom predbehli už aj várky L18 a L19. Misia L17 sa stala vôbec najodkladanejším štartom SpaceX v histórii, čo bolo dané hlavne snahou o už ôsme znovupoužitie prvého stupňa rakety Falcon 9, ktoré ale narážalo na viaceré technické problémy. Snaha a opatrnosť sa ale vyplatili a tak bol plne úspešný nielen tento štart, ale aj pristátie stupňa na plošine v oceáne.

Update 12.3.: Po pár dňoch od tohto pozorovania vysvitol zaujímavý fakt - onen jasnejší objekt pozorovaný pred hlavným klastrom v skutočnosti nebol Starlink, ale posledný stupeň rakety Falcon 9, ktorý mal byť podľa pôvodného plánu zdeorbitovaný kratko po štarte. Tento manéver ale očividne zlyhal, pričom SpaceX túto skutočnosť nijako neoznámila a aj Space-track.org nezverejnila orbitálne parametre tohto objektu až do 12. 3. Čiže takmer týždeň prichádzali informácie o zlyhaní deorbitačného manévru Falconu len od amatérskych pozorovateľov! Pekná pripomienka toho, aký je náš koníček dôležitý nielen v súvislosti s tajnými vojenskými satelitmi, ale aj s komerčnými spoločnosťami, ktoré tiež nie vždy radi zverejňujú svoje neúspechy 😉

Obr. 3: 05:03 SEČ; slabší objekt prelietajúci medzi prvým Starlinkom a hlavným klastrom (update 12.3. - išlo o satelit Starlink)

Obr. 4: 05:03 SEČ; hlavný klaster vychádza zo zemského tieňa, výška ich orbity dosahuje 250 x 285 km

Obr. 5: 05:04 SEČ; hlavný klaster Starlinkov kulminuje nad obzorom

Obr. 6: 05:05 SEČ, exp. 6 sec; slabnúce Starlinky klesajú k obzoru 

Obr. 7: 05:05 SEČ, exp. 3 sec; kratšia expozícia odhaľujúca aj jednotlivé stopy satelitov v klastri

Crew Dragon DM-2 trunk (2020-033B)

 

Obr. 1: 20.11. 2020, čas: 17:26 SEČ, exp. 15 sec. Odhodený trunk lode Crew Dragon z misie DM-2 počas vzostupnej časti svojho preletu, keď dosahoval jasnosti 2 až 1 mag 

30. mája 2020 nastal pre americkú kozmonautiku veľký deň. V tento deň totiž po takmer deväťročnej pauze odštartovala z územia USA prvá kozmická loď s posádkou na palube. Fandovia kozmonautiky túto udalosť určite s nadšením sledovali a tak sa tu o nej nebudem rozpisovať podrobnejšie, len pripomeniem, že išlo o let označovaný ako Crew Dragon DM-2, vrámci ktorého sa na ISS vypravili astronauti Doug Hurley a Bob Behnken. Tí následne po dvoch mesiacoch strávených na Medzinárodnej vesmírnej stanici v tejto lodi od spoločnosti SpaceX úspešne pristáli vo vodách Atlantiku. Ako sme sa však naučili už z prvého, nepilotovaného letu Crew Dragonu DM-1 (podrobnosti tu), tak tieto lode aj po tom, ako ukončia svoju misiu, zanechajú na obežnej dráhe Zeme stopu, ktorá tam zotrváva celé mesiace až roky. A to v podobe takmer štvormetrového valcovitého trunku lode, ktorý sa ako nepotrebný odhadzuje ešte pred deorbitačným zážehom.

Obr. 2: Rozmery a tvar lode Crew Dragon

A tak keď 20. novembra 2020 nastala skvelá príležitosť na fotografovanie vysokého preletu tohto objektu, nemohol som si ju nechať ujsť. Bral som to aj ako malé zadosťučinenie, keďže sa mi 30. mája kvôli zamračenému počasiu nepodarilo odfotografovať samotnú misiu DM-2 krátko po štarte. Takže ma potešila možnosť mať tu na blogu aspoň nejakú fotografiu viažucu sa k tejto historickej misii. 

Pozorovanie trunku vcelku prekvapilo vysokou jasnosťou. Na uvedenej fotografii (obr. 1) s 15 sekundovou expozíciou  je zaznamenaná vzostupná časť preletu, počas ktorej jeho jasnosť pomerne rýchlo vzrastala od cca 2 ku 1 magnitúde, následne sa počas kulminácie vo výške cca 80° vyšplhala až k viac ako 0,5 magnitúde. Krátko na to však rýchlo klesala a zakrátko objekt vstúpil do zemského tieňa. Toto pozorovanie pekne odpovedá známemu tvaru a povrchu objektu. Trunk je vlastne dutý, z jednej strany uzavretý valec, ktorého plášť je z jednej strany pokrytý tmavými solárnymi panelmi, ktoré môžu hodiť pekný záblesk (ako sa to stalo aj počas pozorovania trunku z DM-1) a z druhej strany snehovobielymi kovovými panelmi (obr. 2). Počas najjasnejšej časti tohto preletu bol očividne k pozorovateľovi natočený práve touto bielou stranou, pričom neskôr pred vstupom do tieňa jeho jasnoť klesala pravdepodobne kvôli tomu, že sa natočenie k pozorovateľovi preklopilo smerom k vnútornej strane valca (obr. 3).

Obr. 3: Crew Dragon DM-1 tesne po oddelení od posledného stupňa rakety Falcon. Tu môžme detailne nahliadnuť na vnútornú časť trunku

Trunk z misie DM-2 bol pred pristátím 2. augusta 2020 odhodený na dráhe o výške 279 x 406 km, pričom v čase môjho pozorovania výška dosahovala hodnoty 246 x 314 km. Objekt teda pomaly ale isto klesá do zemskej atmosféry, kde o niekoľko týždňov zhorí. Paradoxne tak na orbite strávi menej času ako jeho predchodca z viac ako rok a pol starej nepilotovanej misie DM-1, ktorý je ešte stále na dráhe o výške 358 x 359 km.

Na záver ešte pridávam jednu bonusovú fotografiu na nízky prelet ISS z toho istého večera. So stanicou už je totiž spojená najnovšia loď Crew Dragon s označením Crew-1, vďaka ktorej je na ISS od nedávna až 7-členná posádka. Túto misiu opäť nebolo možné z našich končín sledovať pri prelete ku stanici, tak sa hádam podarí pri jej odpojení na jar budúceho roka. A keď ani to nie, tak aspoň sympatický kozmický odpad v podobe odhodeného trunku to istí. ;)

Obr. 4: 20.11. 2020, čas 18:08 SEČ, exp. 8 sec. Vľavo od žiari Mesiaca prelieta ISS, napravo si možno všimnúť Jupiter a Saturn, ktorí sa blížia k veľmi blízkej konjunkcii v decembri 2020

Raketa CZ-2F (2020-063B)

Obr. 1: 19.9. 2020, čas 05:07 SELČ, exp. 13 sec. Raketa CZ-2F sa krátko po vyjdení zo zemského tieňa premieta neďaleko galaxie M31 v Andromede

Každý, kto sa aspoň trochu viac vyzná do čínskej kozmonautiky vie, že rakety CZ-2F neštartujú často. Sú totiž priamo previazané s čínskym pilotovaným programom, ktorého štarty sú stále pomerne sporadické. Tento typ rakiet vyniesol doteraz všetky pilotované lode Šen-čou, ako aj zásobovaciu loď Tchien-čou a dve malé stanice Tchien-kung. Avšak nedávno došlo k zaujímavej udalosti, pri ktorej bol opäť použitý tento nosič a tentokrát to, aspoň sa zatiaľ zdá, nesúviselo s pilotovaným programom.

Obr. 2: 19.9. 2020, 05:08 SELČ, exp. 13 sec. Kulminácia rakety CZ-2F neďaleko súhvezdia Kasiopeja. Maximá variabilného preletu sú v tomto momente najvyššie (cez 0 mag). 

 

4. septembra tohto roku odštartovala z kozmodrómu Ťiou-čchüan stredne ťažká raketa CZ-2F. Hoci o plánovanom štarte sa šuškalo už dávnejšie, obostierali ho veľké tajnosti - a to aj na čínske pomery. Nebol zverejnený presný čas štartu ani žiadne oficiálne fotografie. O náklade sa zverejnilo len toľko, že ide o skúšku novej opakovane použiteľnej kozmickej lode so schopnosťou pristátia na určenom mieste. Široký pojem, z ktorého ale aj na základe iných náznakov pomerne jednoznačne vyplynulo, že ide s veľkou pravdepodobnosťou o nejaký typ menšieho raketoplánu. To, že na podobnom projekte Čína pracuje, sa vedelo už dlhšie, či však ide o miniraketoplán podobný americkému X-37B, či Dream Chaeseru, prípadne úplne iný koncept, je len predmetom debát a špekulácii. Opäť totiž neboli zverejnené žiadne jeho fotografie ani bližší popis. Vie sa len, že stroj bol vynesený na dráhu o výške 332 x 348 km so sklonom 50,2 stupňa. Bol by teda z našich končín skvelo pozorovateľný, bohužiaľ už po necelých dvoch dňoch pristál pravdepodobne vo vojenskej oblasti Lop Nur v púšti Taklamakan (kde sa v minulosti robili jadrové testy). Okrem oznámenia úspešného pristátia sme sa opäť nedozvedeli žiadne podrobnosti. Na orbite po záhadnom raketopláne ostal len malý satelit, ktorý bol vypustený pravdepodobne z jeho nákladového priestoru krátko pred pristátím. No a samozrejme, posledný stupeň rakety CZ-2F, ktorý ho vyniesol. Tento typ rakety bol pre túto misiu pravdepodobne použitý jednak z kapacitných dôvodov (raketa dokáže na LEO vyniesť viac ako 8,5 tony nákladu) a súčasne aj kvôli prísne utajenému vojenskému charakteru projektu, pre ktorý je kombinácia rakety CZ-2F a odľahlého kozmodrómu Ťiou-čchüan najlepšou voľbou (iné čínske kozmodrómy ani nie sú uspôsobené na štarty tohto typu rakety). No a ešte je tu jeden, aj keď dosť špekulatívny dôvod - kedže CZ-2F je momentálne jediný čínsky "human-rated" nosič, možno sa do budúcna počíta aj pilotovanými letmi tohto stroja. 

                                  

Obr. 3: Raketa CZ-2F v súhvezdí Orion, fotografované 15.9. 2020, čas 05:18 SELČ, exp. 8 sec, max jasnosť 1,5 mag, vtedajšia dráha 326 x 348 km

No a teraz sa vráťme k samotnému pozorovaniu posledného stupňa tejto rakety. Ako si možno všimnúť na všetkých dlhoexpozičných snímkach preletu, raketa mala variabilnú jasnosť svedčiacu o klasickej rotácii stupňa na orbite, ktorý dosahoval periódu necelých 7 sekúnd. Počas pozorovania 19. septembra (obr. 1 a 2) došlo k vysokému preletu, počas ktorého v maxime raketa dosahovala veľkej jasnosti - až cez 0 mag. Nie je to až také prekvapivé, keď si uvedomíme, že 2. stupeň je snehovo-biely objekt o dĺžke vyše 14 metrov a priemere 3 metrov (obr. 7). Prvýkrát som ho pozoroval už 15. septembra (obrázky 3,4 a 5), keď mal menej priaznivý prelet, no aj tak dosahoval takmer 1,5 mag. 19. septembra sa raketa nachádzala o výške 326 x 347 km a je teda zrejmé, že na obežnej dráhe vydrží ešte niekoľko týždňov, kým predvedie niekde medzi 50 stupňom južnej a severnej zemepisnej šírky na oblohe spektakulárnu ohnivú šou pri nekontrolovanom vstupe do atmosféry.

Obr. 4: 15.9. 2020, čas 05:18, exp. 8 sec, prelet rakety cez Orionov pás

Obr. 5: 15.9. 2020, čas 05:18, exp. 8 sec

Obr. 6: Môže byť toto podoba záhadného miniraketoplánu vyneseného pomocou rakety CZ-2F? Skúšky podobného typu stroja v podvese lietadla prebehli v Číne už v roku 2007

Obr. 7: Masívny druhý stupeň rakety CZ-2F (z iného štartu)

Raketa H-2A (2015-004B)

 

Obr. 1: 5.9. 2020, čas 20:49 SELČ, exp. 25 sec. Prelet posledného stupňa rakety H-2A cez Mliečnu cestu

Posledný stupeň rakety H-2A, ktorá v roku 2015 vyniesla na orbitu japonský vojenský satelit IGS-9, som fotografoval už pred piatimi rokmi (podrobnosti tu). Vtedy bola raketa pomerne slabá, ale teraz, 5. septembra 2020 pri vysokom, takmer zenitovom prelete, nádherne zjasnila na takmer -1 mag. Potom však jej jasnosť klesla k menej ako 2 magnitúdam, čo svedčí o pomalom "prevaľovaní sa" stupňa na orbite. Raketový stupeň je momentálne na dráhe o výške 418 x 438 km a teda od roku 2015, keď to bolo 467 x 483 km, klesla jeho výška len mierne. Na orbite tak s veľkou pravdepodobnosťou ešte minimálne ďalších 5 rokov pobudne.

Obr. 2: Schematický nákres rakety H-2A