Yaogan 34-02

 

8. septembra 2023, čas 21:47 SELČ, exp. 13 sec; satelit Yaogan 34-02 prelietavajúc cez súhvezdie Pegasus dosahoval jasnosť až 3,5 mag

Na čínsky satelit Yaogan 34-02 som sa prvýkrát zameral 8. septembra 2023. Táto s najväčšou pravdepodobnosťou vojenská družica sa pohybuje podobne ako deň predtým fotený americký satelit USA-327 na pomerne vysokej dráhe o parametroch 1056 x 1123 km. S týmto satelitom ho spája ešte niečo - jeho dráha so sklonom 63,4° je veľmi podobná dráham satelitov typu NOSS, tentokrát však čínskych, oficiálne označovaných ako Yaogan 31, ktorých trojice sa pohybujú v podobnej výške so sklonom 63°. Satelity verzie Yaogan 34 sú ale podľa oficiálnych čínskych zdrojov určené pre optický prieskum spojený s územným plánovaním, či sledovaním prírodných katastroch, čo je síce možná, avšak pravdepodobne podružnejšia úloha oproti ich primárnym vojenským cieľom. A pravdepodobný je aj súvis s NOSS programom Yaogan 31, ktorý elektronicky sleduje pohyb lodí v oceánoch a pri ktorom satelity Yaogan 34 môžu byť vhodným doplnkom pre presnejšiu, optickú lokalizáciu plavidiel. Vysoká dráha síce satelitom neposkytuje veľké rozlíšenie, ale o to lepšie umožňuje snímať rozsiahle plochy oceánov. Celkovo sú k dnešnému dňu na orbite 4 satelity tohto typu, pričom mnou fotený druhý exemplár Yaogan 34 vyštartoval na orbitu 17. marca 2022 z kozmodrómu Ťiou-čchüan pomocou rakety CZ-4C. 

USA-327

 

7. september 2023, čas 22:00 SELČ, exp. 15 sec; satelit USA-327 pri svojom zenitovom prelete cez súhvezdie Labuť dosahoval jasnosť až 2,5 mag

Večer 7. septembra 2023 som prvýkrát pozoroval americký vojenský satelit známy pod oficiálnym označením USA-327. Štartoval 17. apríla v roku 2022 a všetci amatérsky pozorovatelia sa vtedy na základe analýzy predbežných parametrov dráhy domnievali, že pôjde o ďalší pár satelitov NOSS (Naval Ocean Surveillance System) tretej generácie, v poradí už deviaty. Naposledy som fotografoval siedmy pár týchto satelitov v máji 2018 (podrobnosti viď tu). Len v krátkosti pripomeniem, že ide o satelity slúžiace  pre pasívne zachytávanie rádiovej komunikácie námorných plavidiel, pričom vďaka pohybu v blízkych formáciách družice NOSS dokážu tieto plavidlá sledovať a presne lokalizovať vďaka metóde multilaterácie. Ešte v dávnejšej minulosti štartovali v trojiciach, spomínané novšie verzie si vystačili v dvojiciach. Avšak, aké bolo prekvapenie amatérskych pozorovateľov, keď vysvitlo, že USA-327, ktorý má parametre dráhy presne zodpovedajúce družicovému systému NOSS, je úplne sám! Prečo tomu tak je, je zatiaľ len predmetom množstva dohadov. Nejedná sa o družicu systému NOSS, ale o nejaký úplne iný typ, ktorý len využíva jeho dráhu? Niečo sa po úspešnom štarte pokazilo a zlyhalo oddelenie druhého satelitu, ktorý tak ostal navždy pripútaný k svojmu súkmeňovcovi? Alebo predsalen ide o satelit systému NOSS, ktorého najnovšia verzia si však už pre plnenie svojej úlohy vystačí s jedným satelitom? Popravde, prikláňam sa skôr k tejto možnosti, pretože by to bol celkom logický technologický posun vo vývoji a optimalizácii tohto systému. Pravdepodobne by si to vyžadovalo pomerne veľké prijímacie zariadenie v podobe rozkladacích antén, čo by aj celkom zodpovedalo pomerne vysokej jasnosti tohto satelitu. Na to, že sa nachádza na dráhe o výške až 1039 x 1172 km, dosiahol pri mnou pozorovanom prelete jasnosť až 2,5 mag, čo je na tak vysoký objekt naozaj nezvyčajné a naznačuje to jeho pomerne veľké plošné rozmery. Každopádne, ako je to so satelitom USA-327 naozaj, nám viac napovedia asi až ďalšie štarty systému NOSS. Ak pri nich opäť bude na ich obvyklých dráhach pozorovaný len jeden objekt namiesto klasických dvoch, odpoveď bude asi jasná...

Starlink v2 Mini G7-1

Obr. 1: 2. septembra 2023, čas 20:37 SELČ, exp. 5 sec; skupina 19-tich za sebou idúcich satelitov Starlink v2 Mini várky G7-1. Pohybovali sa v cca 5 stupňových rozostupoch a dosahovali jasnosti necelých 3 mag. Priemerná výška ich dráhy bola v tomto čase cca 330 km. Sklon orbity tejto skupiny predstavuje 53.1°.

Budovanie satelitnej megakonštelácie Starlink pokračuje nezmeneným, rýchlym tempom aj v roku 2023. Avšak hoci dochádza k niekoľkým štartom za mesiac (napr. v júli ich bolo až rekordných 6, v auguste 5), paradoxne nie veľa z nich malo z našich končín priaznivé pozorovacie podmienky. Jednou z výnimiek je várka označovaná ako G7-1, ktorá štartovala 22. augusta, pričom aj po dvoch týždňoch sa satelity držia pomerne blízko pri sebe a možno tak pozorovať typický "Starlink vláčik". Teda nie tak úplne typický. Budovanie siete sa totiž už dostalo do ďalšej fázy a pôvodné satelity označované ako v1 a v1.5 už kompletne nahradilo vypúšťanie satelitov v2 Mini. Označenie "mini" je však v tomto prípade trochu zavádzajúce, nakoľko reálne sú tieto satelity asi 2-krát rozmernejšie a takmer 3-krát ťažšie ako pôvodné verzie. Preto ich je pri jednom štarte Falconu-9 vypustených aj podstatne menej - v zásade okolo 20, zatiaľ čo pri verziách 1 bolo bežne vypúšťaných aj 60 kusov.  Prídavok "mini" tak odkazuje len na to, že tieto satelity sú len prequelom k plnohodnotnej verzii 2, ktorej satelity budú ešte väčšie a ťažšie, čo si bude vyžadovať ich štarty na pripravovanom meganosiči Starship. Pokiaľ sa ho podarí naplno rozbehať (čo už napriek jednému uskutočnenému, neúspešnému štartu, môže trvať ešte veľmi dlho), budú vypúšťané oklieštené verzie v2 na osvedčených Falconoch 9. Aj tieto "mini" verzie sú však už oveľa výkonnejšie a sofistikovanejšie ako pôvodné v1 a v1.5 a ponúkajú vyššie dátové kapacity. A keďže majú až dve krídla solárnych panelov, navyše o rozpätí až 30 metrov, sú aj o niečo jasnejšie ako staršie verzie (čo je opäť niečo, čo astronómov rozhodne neteší). To je aj dôvod, prečo aj 2 týždne po štarte sú tieto satelity stále pomerne dobre pozorovateľné (čo už pri verziách v1.5 po viacerých opatreniach prijatých na zníženie jasnosti nebolo štandardné). A je tu ešte niečo. V2 Mini používajú narozdiel od predošlých Starlinkov pre zvyšovanie svojej dráhy nové, argónové iónové motory, ktoré sú silnejšie ako predošlé kryptónové. A hoci to znie neuveriteľne, vyzerá to tak, že túto zmenu aj naozaj vidieť. Fotografie stôp várky satelitov v2 Mini sú výrazne modrejšie, ako stopy predošlých várok. Pre porovnanie viď aj tu priložený obrázok 2. Túto zmenu zaznamenali aj iný pozorovatelia. Či však modrú farbu stôp skutočne spôsobujú práve argónové motory nemám jednoznačne potvrdené. Teoreticky za tým môžu byť aj iné faktory, napr. nové solárne panely. 

Obr. 2: Porovnanie stôp preletov dvoch rôznych verzii Starlink. Vľavo je fotografia várky L27 verzie 1.0 z roku 2021 (bližšie info viď tu), vpravo súčasná G7-1. To že stopy sú výrazne modrejšie si všimnúť na fotke vpravo aj v porovnaní s ďalšími satelitmi, ktoré sa náhodne dostali do záberu.