Kosmos 1867 (Plasma-A #2)

15. júla 2013 o 01:50 SELČ sa mi konečne podarilo nasnímať jeden z najzaujímavejších sovietskych vojenských satelitov - Kosmos 1867. Prechádzal cez súhvezdia Orol a Šíp, pričom jeho jasnosť nebola konštantná a v maxime dosiahla asi 3,5 mag (čiara v ľavej časti snímku je lietadlo).

Satelit typu Plasma-A na orbite (v porovnaní s človekom)

Kosmos 1867 štartoval 10. júla 1987 z Bajknouru pomocou nosnej rakety Cyklon-2. Tento satelit bol súčasťou najkontroverznejšieho, no zároveň asi najsofistikovanejšieho sovietskeho kozmického programu v histórii. Išlo o vojenský program s krycím označením Legenda, ktorý slúžil sovietskej námornej rozviedke pri sledovaní plavidiel v moriach a oceánoch. Tvorili ho 2 typy satelitov - jednak pasívne odposlúchavajúce satelity typu US-P (nedávno som pozoroval k nim prislúchajúci Kosmos 1220) a jednak rádiolokačné satelity typu US-A s jadrovým reaktorom na palube - práve k nim patrí Kosmos 1867.  Bolo to prvýkrát v histórii, čo boli priamo vo vesmíre operačne používané skutočné jadrové reaktory (už predtým bol ale vypustený 1 skúšobný jadrový reaktor - v roku 1965 na americkej družici SNAP-10A). Navzájom súvisiacich dôvodov, prečo Sovieti zvolili použitie jadrového reaktora ako zdroja energie na týchto družiciach je hneď niekoľko: v prvom rade, výkonná radarová anténa satelitov US-A si vyžadovala veľkú spotrebu elektrickej energie. Mohli by jej ju síce zabezpečiť rozmerné solárne panely, avšak tie by na relatívne nízkych operačných dráhach týchto družíc (t.j. vo výške cca 250 km) spôsobovali priveľký odpor zvyškovej atmosféry a radikálne by tak znížili životnosť družice. Sovietom sa preto podarilo vyvinúť malé a výkonné reaktory typu Buk a neskôr aj vylepšené Topaz (skúšané práve na Kosmose 1867), ktoré poskytovali nominálny elektrický výkon 3 až 5 kW. Po skončení operačnej činnosti družice sa mala jej časť s jadrovým reaktorom presunúť na podstatne vyššiu odkladaciu dráhu aby tak neohrozila kontamináciou zemský povrch. Avšak klasicky, "človek mieni...": V roku 1978 na družici Kosmos 954 zlyhal systém, ktorý mal zabezpečiť jej prechod na odkladaciu dráhu a neovládateľná družica tak vstúpila do atmosféry nad Kanadou, kde dopadlo viacero rádioaktívnych úlomkov. Neskôr došlo ešte k niekoľkým, menej závažným incidentom s družicami US-A a tak bol Sovietsky zväz po silnom medzinárodnom nátlaku donútený tento program v roku 1988 ukončiť (napriek snahe vojenských kruhov o jeho pokračovanie).

Model jadrového reaktoru Topaz-1

Čo sa týka pozorovaného Kosmosu 1867, ten nebol klasickou operatívnou družicou US-A. Patril totiž k vylepšenej, skúšobnej 3. generácii týchto satelitov, označovanej aj ako Plasma-A. Kosmos 1867 bol druhým a posledným prototypom tohto satelitu (prvým bol Kosmos 1818). Satelity Plasma-A niesli nový experimentálny reaktor typu Topaz-1, ktorý mal dlhšiu životnosť a umožňoval dodávať viac elektrickej energie ako jeho doteraz používaný predchodca Buk. Reaktor bol zároveň menší a obsahoval len 11,5 kg obohateného uránu 235, dokázal pracovať takmer 1 celý rok (reaktory Buk pracovali bežne len pár mesiacov a obsahovali až 31 kg uránu). Satelit tiež na svojej palube skúšal nový plazmový korekčný motor Plasma-2 SPT a niekoľko ďalších nových technológii. Celková hmotnosť satelitu sa odhaduje na 5 ton a v súčasnosti sa nachádza na dráhe vo výške 773 x 803 km.

USA 161

15. júla o 02:37 SELČ som druhýkrát tento mesiac snímal americký vojenský satelit USA 161. Bolo to krátko po jeho vyjdení zo zemského tieňa, pričom prechádzal cez súhvezdie Labuť. Jasnosť satelitu sa pri jeho stúpaní smerom k zenitu neustále znižovala, no ani na začiatku snímania nedosiahla očakávaných 1,5 mag (reálne dosiahol sotva 2 magnitúdy). Bližšie informácie o satelite sú pri zázname z jeho minulého pozorovania.

Iridium 75

Ďalší úlovok do zbierky zábleskov družíc Iridium pribudol 12. júla o 23:02 SELČ. Tentokrát išlo o pomerne slabý záblesk Iridia 75, ktorý pri prechode cez súhvezdie Perzeus dosiahol jasnosť asi -1 mag. Družica Iridium 75 štartovala 17. mája 1998 z kozmodrómu Vandenberg pomocou nosnej rakety Delta 7920 spolu s Iridiom 70, 72, 73 a 74.

Iridium 68

11. júla 2013 som o 23:08 SELČ nasnímal v severnej časti súhvezdia Perzeus pomerne nezvyčajný záblesk družice Iridium 68. Záblesk mal asi -6 mag a bol prekvapivo dlhý, satelit si aj po jeho maxime udržoval pomerne vysokú jasnosť a bol pozorovateľný ešte pomerne dlho po skončení snímania. Mal som dokonca pocit, že aj blízko maxima záblesku dochádzalo k jemnej variabilite jasnosti, z fotografie sa to ale žiaľ nedá jednoznačne určiť. Iridium 68 odštartoval 7. apríla 1998 z kozmodrómu Bajkonur pomocou nosnej rakety Proton K/DM2 spolu s ďalšími šiestimi družicami systému Iridium (s označeniami 62 až 67).

USA 215 (FIA Radar 1)

10. júla o 23:02 som nasnímal americký vojenský satelit USA 215 pri prechode cez súhvezdie Severná koruna. Jasnosť satelitu bola asi 4 mag.

Štart satelitu USA 215

USA 215 štartoval 21. septembra 2010 z kozmodrómu Vandenberg pomocou nosnej rakety Atlas 5 vo verzii 501. Tento satelit podľa všetkého patrí k veľkým rádiolokačným satelitom nového, prísne utajeného špionážneho družicového programu FIA (Future Imagery Architecture) agentúry NRO. O samotných satelitoch a detailoch tohto systému sa nevie takmer nič, avšak na verejnosť unikli nejaké informácie z pozadia jeho financovania. Tento systém sa totiž mal pôvodne skladať z rádiolokačných a optických družíc, ktoré mali nahradiť doterajšie výzvedné satelity typu Lacrosse a Key Hole 11. Kontrakt na ich výrobu vyhrala spoločnosť Boeing nad konkurenčnou spoločnosťou Lockheed Martin. Avšak požiadavky na časť programu týkajúceho sa optických (fotoprieskumných) družíc sa ukázali ako ťažko splniteľné (oproti KH-11 sa malo jednať o menšie a ľahšie družice, avšak s porovnateľným zobrazovacím rozlíšením) a projekt sa začal extrémne predražovať. A tak bol v roku 2005 úplne zrušený, pričom sa prešlo na opätovnú výrobou upgradeovaných optických satelitov KH 11 a ich výrobou bol poverený Lockheed Martin. Vývoj rádiolokačnej časti programu však ostal zachovaný, pričom USA 215 je pravdepodobne jeho prvým na orbitu vypusteným satelitom (druhý bol pod označením USA 234 vypustený v roku 2012). Detaily o satelite nie sú známe, no predpokladá sa, že je vybavený smerovou radarovou anténou a solárnymi panelmi veľkých rozmerov, čomu by nasvedčovala aj relatívne ľahká pozorovateľnosť satelitu vzhľadom na výšku orbity, na ktorej sa nachádza (1100 x 1107 km).

Iridium 44 & raketa CZ-2D (2013-18E)

10. júla 2013 o 22:44 som neplánovane nasnímal dvojicu satelitov, z ktorých jeden je zachytený vcelku netradične. Konkrétne ide o satelit Iridium 44, ktorý sa zvyčajne na snímkach objavuje vďaka svojmu jasnému, predikovateľnému záblesku. Tentokrát však vôbec nie je najjasnejším satelitom na fotografii a je výnimočne zaznamenaný pri svojom bežnom, "nezábleskovom" prelete. Jeho jasnosť ani tu nebola konštantná, no v maxime dosiahla sotva 4 mag. Tento satelit som zbadal na fotografii až dodatočne, pretože pôvodne som sa zameral na prelet posledného stupňa čínskej rakety CZ-2D, ktorý som prvýkrát pozoroval už 29. júna. Tento satelit klasicky vykazoval periodické zmeny jasnosti, tentokrát aj s určitými nepravidelnými (resp. kvázipravidelnými) menšími zjasneniami. V najväčšom maxime dosiahol jasnosť asi 2,5 mag.

Štart družice Iridium 44 z čínskeho kozmodrómu Tchaj-jüan 

Oba pozorované satelity majú náhodou niečo spoločné. Oba totiž štartovali z Číny: raketa CZ-2D pomerne nedávno z kozmodrómu Ťiou-čchüan (bližšie info pri zázname minulého pozorovania) a satelit Iridium 44 z kozmodrómu Tchaj-jüan ešte 8. decembra 1997. Vtedy ho vyniesla spolu s ešte jedným satelitom Iridium (s číslom 42) príbuzná čínska raketa CZ-2C/SD. Vtedy išlo o prvý zo šiestich štartov operačne spôsobilých družíc Iridium z Číny (pred ním došlo ešte k jednému skúšobnému čínskemu štartu s maketami týchto družíc).

Iridium 84

Záblesk telekomunikačnej družice Iridium 84 bol nasnímaný 10. júla 2013 o 22:28 SELČ. Satelit práve prelietal cez súhvezdie Lev a dosiahol jasnosť asi -4 mag. Čiara nad satelitom je lietadlo. Iridium 84 bol vypustený z kalifornského kozmodrómu Vandenberg 6. novembra 1998 pomocou nosnej rakety Delta 7920 spolu s ďalšími štyrmi satelitmi (Iridium 2, 86, 85 a 83).

Resurs-P1 & Envisat

Resurs-P1 počas predštartovných príprav

9. júla 2013 o 22:54 SELČ som nasnímal nový ruský satelit Resurs-P1 pri prechode cez súhvezdie Pastier. Jeho jasnosť na začiatku expozície bola asi 3 mag, ku koncu však postupne klesala k takmer 4 mag. Na snímke je neplánovane zaznamenaný aj záblesk "mŕtveho" európskeho satelitu Envisat, ktorý v maxime krátkodobo dosiahol vyše 1 mag. Na Envisat sa ale zameriam pri inej príležitosti.

Resurs P1 štartoval len celkom nedávno, 25. júna 2013 z kozmodrómu Bajkonur pomocou nosnej rakety Sojuz 2-1b. Tento štart bol predtým odložený kvôli nezhodám medzi Ruskom a Kazachstanom ohľadom nutnosti využitia severnej trajektórie pri štarte z Bajkonuru, s ktorou mal Kazachstan vážne problémy hlavne kvôli preletu rakety nad osídlenými oblasťami. Nakoniec sa ale obe strany dohodli a Resurs-P1 je tak v súčasnosti prvým z rady najmodernejších ruských civilných satelitov pre diaľkový prieskum Zeme. Je priamym nástupcom satelitu Resurs-DK 1, ktorý som pozoroval pred necelým mesiacom. Resurs-P1 váži okolo 6 ton a nesie kamery pre snímanie zemského povrchu v rozlíšení lepšom ako 90 cm/pixel. Nachádza sa na dráhe vo výške 458 x 473 km.

Podoba satelitu Resurs-P1

ALOS & Lacrosse 5

Záblesk japonskej družice ALOS sa mi podarilo zachytiť 8. júla o 22:48 SELČ. Na snímke som neplánovane zaznamenal aj prelet amerického vojenského satelitu Lacrosse 5, ktorý som bližšie popísal pred niekoľkými týždňami. Hoci záblesk ALOSu pripomína na zábere slabší záblesk družice Iridium, v skutočnosti sa jeho záblesky na rozdiel od Irídii približne pravidelne opakovali, ich perióda však bola pomerne dlhá a tak sa na 30 sekundovej snímke podarilo zaznamenať len jeden, ten najjasnejší. Dosiahol takmer -0,5 mag a jasnosť ALOSu po ňom klesla k takmer 6 mag. Lacrosse 5 mal konštantnú jasnosť asi 3 mag. Oba satelity boli zaznamenané pri prechode cez súhvezdie Panna.

Satelit ALOS na orbite

Satelit ALOS (skratka z Advanced Land Observing Satellite), inak nazývaný aj Daichi (z japon. slova Zem) odštartoval 24. januára 2006 z japonského kozmodrómu Tanegašima pomocou nosnej rakety H-2A. Jeho hmotnosť je takmer 4 tony a svojho času bol najväčším a najsofistikovanejším japonským satelitom pre diaľkový prieskum Zeme. Na palube nesie stereoskopické kamery pre snímanie zemského povrchu, rádiometer pre zisťovanie typu povrchu a stavu vegetácie a rádiolokátor so syntetickou apertúrou. Energiu dodával satelitu solárny panel o dĺžke 22 metrov a celkovej ploche 66 metrov štvorcových.

ALOS úspešne plnil svoju misiu na heliosynchrónnej dráhe vo výške cca 690 km až do 21. apríla 2011, keď na satelite došlo k náhlemu poklesu dodávky elektrickej energie a následnému vypojeniu všetkých vedeckých prístrojov. V priebehu nasledujúceho dňa došlo už k úplnému výpadku elektriny a satelit sa definitívne odmlčal. Dôvod tejto udalosti sa nikdy nepodarilo plne objasniť no predpokladá sa, že satelit bol zasiahnutý malým meteoroidom, prípadne kúskom kozmického odpadu. To by vysvetľovalo aj niekoľko úlomkov, ktoré sa neskôr našli na dráhe satelitu. ALOS je tak v súčasnosti "mŕtvym" satelitom, ktorý sa "prevaľuje" na orbite, vďaka čomu však môžme pozorovať spomínané jasné záblesky, ktoré spôsobuje odraz lúčov od jeho veľkého solárneho panelu.

ALOS počas predštartovných príprav

Raketa Vostok-2M (1970-37B)

8. júla 2013 o 23:10 SELČ som nasnímal posledný stupeň starej sovietskej rakety Vostok-2M. Prechádzal cez súhvezdia Hadonos a Herkules a dosahoval jasnosť takmer 2,5 mag.

Schéma rakety Vostok-2M aj s družicou Meteor

Táto raketa bola vypustená ešte 28. apríla 1970 z kozmodrómu Pleseck a na obežnú dráhu vtedy vyniesla v poradí štvrtú a poslednú operačne spôsobilú meteorologickú družicu raného typu Meteor-1. Táto verzia rakety (označovaná aj ako Vostok 8A92M), patriaca k rozsiahlej rodine sovietskych nosičov R-7, bola vôbec špeciálne určená pre vypúšťanie týchto meteorologických družíc, ktoré tvorili jej primárny náklad pri väčšine štartov. Prvýkrát bola odskúšaná pri štarte satelitu Kosmos 44, ktorý som pozoroval nedávno.

Raketa Vostok-2M bola vysoká celkovo 38,8 metra a dokázala na orbitu vyniesť náklad o hmotnosti vyše 4 tony. Jej štyri bočné urýchľovacie stupne a centrálny, prvý stupeň, mali rovnaké parametre a motory ako väčšina ostatných verzii rakiet z rodiny R-7 (teda štvorkomorové kyslíkovo-kerozínové motory RD-107 a RD-108). Pozorovaný 2. stupeň tejto rakety, označovaný aj ako Blok-E je dlhý 2,87 metra a má priemer 2,47 metra. Používal jednokomorový motor RO-7 na kvapalný kyslík a kerozín. V čase pozorovania sa nachádzal tento objekt (v označení COSPAR 1970-37B) na dráhe vo výške 479 x 550 km.

Predštartovná príprava Bloku-E aj s družicou (v tomto prípade išlo o indickú IRS-1)