Progress M-23M

Progress M-23M pri svojom aprílovom prílete k ISS

Dva dni po sledovaní prichodu novej lode Progress k ISS som nafotografoval jej predchodkyňu, ktorá ISS nedávno opustila a momentálne sa pohybuje na samostatnej dráhe kvôli krátkodobej vedeckej misii skúmajúcej ionosféru (experiment známy ako Radar-Progress). Fotografia vznikla 26. júla presne o 02:20 SELČ a Progress M-23M na nej prelieta tesne vedľa galaxie M 31 v Androméde. Hoci išlo o vysoký prelet (takmer zenitový), kvôli nie práve najvhodnejšiemu nasvieteniu Slnkom, ako aj kvôli tomu, že sa loď práve pohybovala v apogeu svojej momentálnej dráhy (368 x 417 km), dosahovala jej maximálna jasnosť sotva 3 mag. Progress M-23M štartoval z Bajkonuru 9. apríla 2014 a od ISS sa oddelil 21. júla, na orbite by mal byť do 1. augusta, kedy bude nad južným Pacifikom navedený do atmosféry.

Mimochodom, sledovaním tejto lode mám zaznamenané takmer všetky zásobovacie lode Progress štartujúce od jari 2013 (konkrétne ide o lode P. M-19M, M-20M, M-22M, M-23M a M-24M). Výnimku tvorí iba M-21M, u ktorého som žiaľ príležitosť k pozorovaniu nemal.

ISS & Progress M-24M

Medzinárodná vesmírna stanica spolu so svojou novou zásobovacou loďou opäť pripravila pre pozemských pozorovateľov pekné vesmírne divadlo. Horeuvedená fotografia vznikla 24. júla 2014 o 02:51 SELČ a loď Progress M-24M sa na nej pohybovala vyše 20° za ISS. Bola práve "na polceste" ku stanici, kedže odštartovala 23. júla z Bajkonuru o 23:44 SELČ a úspešne sa s ňou spojila o 05:31 ráno. Jasnosť lode dosahovala stabilných 2,5 mag, zatiaľ čo ISS mala vyše -3 mag, oba objekty vo formácii prechádzali cez súhvezdie Pegasus a Andromeda.

Progress M-24M pred štartom, pri štarte a pri spájaní s ISS

Raketa H-2A (2013-002C)

Raketa H-2A aj so svojím "tajným" nákladom pred a pri štarte
z 27. januára 2013

Opäť sa mi potvrdilo, že japonské posledné stupne rakiet H-2A patria medzi najlepšie sledovateľné rakety na LEO orbite. Objekt zo štartu 2013-002 totiž dosahoval jasnosť asi 1 mag a bol tak vynikajúco pozorovateľný aj napriek tomu, že Mesiac bol práve v splne, navyše perigeovom. Fotografia vznikla 13. júla 2014 o 02:46 SELČ a teleso na nej práve prelietavalo cez súhvezdie Pegas. Táto raketa odštartovala 27. januára 2013 z Tanegašimy a na orbitu vyniesla dvojicu japonských vojenských satelitov - IGS-8A a 8B. Prvý menovaný slúži pre radarový prieskum, druhý pre optický. Oficiálne sú utajené nielen ich dráhy, ale aj dráha samotnej rakety, čo však pre pozorovateľov samozrejme nie je problém :-) a tak vieme, že jej výška je 379 x 428 km. Mimochodom, zo všetkých raketových stupňov H-2A je to momentálne najnižšie sa pohybujúci a preto aj najlepšie pozorovateľný.

Kosmos 482 (1972-23E)

Popravde, dlho som rozmýšľal, či horeuvedenú fotografiu mám na tomto blogu uverejniť. Stopa objektu, kvôli ktorému som ju urobil, je na nej veľmi slabá, tesne nad hranicou šumu. Objekt totiž dosahoval jasnosť necelé 4 mag, pohyboval sa rýchlo a navyše obloha už začínala byť presvetlená Mesiacom po prvej štvrti, takže hoci voľným okom viditeľný bol, na fotografii sa práve najlepšie neukázal. Avšak za tými pár nevýraznými pixelmi sa skrýva objekt, ktorý má jednu z najzaujímavejších histórii zo všetkých umelých satelitov na orbite, takže ho tu proste spomenúť musím. Navyše dlhú dobu nebude mať žiadny priaznivejší prelet, takže šanca, žeby som ho nasnímal lepšie, tak skoro určite nebude. Snímka vznikla 6. júla 2014 o 23:48 SELČ (je na nej síce zaznamenaný aj prelet druhého, jasnejšieho objektu, Kosmosu 1862, ten však už taký zaujímavý nie je a budem sa mu samostatne venovať pri inej príležitosti).

Sonda typu Venera 4V-1

Kosmos 482 odštartoval ešte 31. marca 1972 z Bajkonuru, no jeho cieľom pôvodne vôbec nemala byť zemská orbita. Išlo totiž o najnovšiu sovietsku sondu typu Venera (konkrétne Venera 4V-1), ktorá sa mala dostať až k planéte Venuša, na ktorej povrch mala vysadiťpristávacie puzdro. Už 3 dni pred tým odštartovala sesterská sonda rovnakého typu s označením Venera-8, ktorá neskôr na Venuši aj úspešne pristála a získala o nej plno nových poznatkov. Avšak osud druhého telesa, ktoré sa malo nazvať Venera-9, bol iný. Počiatočný štart bol síce vydarený a raketa Molnija-M dopravila sondu aj s urýchľovacím stupňom na nízku parkovaciu orbitu Zeme o výške cca 200 km. Z nej sa mala pomocou zážehu motorov urýchľovacieho Bloku L dostať na preletovú dráhu k Venuši. Avšak po reštarte tohto stupňa došlo k problémom. Pôvodne mal pracovať plných 243 sekúnd, avšak v 125 sekundách činnosti motor explodoval. Na orbite následne ostalo viacero úlomkov pohybujúcich sa na excentrických dráhach s nízkym perigeom a apogeom o výške takmer 10 000 km. Pár dní po tom vstúpilo do atmosféry jedno z telies prislúchajúce k tomuto štartu a jeho úlomky (6 neveľkých titanových guľových nádrží) dopadli neďaleko mesta Ashburton na Novom Zélande. Zistilo sa, že išlo o zvyšky urýchľovacieho stupňa L.

Jedna z nádrží nájdených na Novom Zélande

Dlho sa myslelo, že výbuch bol tak silný, že aj sonda samotná sa roztrhla na viacero častí a objekt označený ako 1972-23E bol len jedným z nich, navyše bol často označovaný nie ako hlavný objekt Venery, ale len ako jej úlomok (podľa mnohých išlo o oddelené pristávacie puzdro). Ako hlavné teleso bol označený druhý objekt z tohto štartu (1972-23A), ktorý zhorel v atmosfére v roku 1981. Sovieti ho oficiálne označili ako Kosmos-482 práve preto, aby verejne zakryli neúspech planetárnej misie. Ako dobre vieme, v tom čase to robili často aj s inými satelitmi (hlavne vojenskými) a aby zatajili ich skutočný účel, stovky družíc zaradili  pod nič-nehovoriace označenie Kosmos.

Pistávacie puzdro sond typu Venera 4V-1

Až v roku 2011 sa podarilo Ralfovi Vandeberghovi nasnímať objekt 1972-23E pri priaznivom perigeovom prelete svojou výkonnou optikou a z jeho snímok s vysokým rozlíšením (tu) vyplynul zaujímavý fakt - tento objekt je vlastne kompletnou sondou Venera, bez nejakého zjavného poškodenia. Výbuch Bloku-L tak asi nebol až tak silný, aby spôsobil rozpad celej sondy, ktorá sa od neho akurát tak bez väčšieho poškodenia oddelila (a menším úlomkom bol v skutočnosti objekt 23A). A tak, nikdy nedosiahnúc svojho ďalekého cieľa obieha táto mŕtva planetárna sonda okolo svojej materskej planéty na dráhe, ktorej parametre sú v súčasnosti 204 x 3148 km. Na tejto dráhe vďaka vysokému apogeu vydrží ešte niekoľko rokov, potom definitívne zhorí v atmosfére. Mimochodom, odolné pristávacie puzdro, vyvinuté pre drsný prechod atmosférou Venuše, by mohlo návrat cez zemskú atmosféru nepoškodené prežiť, dopad na pevnú zem ale už asi nie. A aj potom je veľmi otázne, či by sa ho vôbec po neriadenom vstupe do atmosféry niekedy podarilo nájsť.

USA 224 (KH-11 Block IV #1)

Do mojej zbierky snímok amerických špionážnych "superdružíc" KeyHole-11 mi chýbala už len posledná, skrývajúca sa pod oficiálnym označením USA-224. Až teraz, 4. júla 2014 o 00:42 SELČ sa mi ju konečne podarilo nafotografovať. Družica sa javila pomerne slabá, nakoľko jej pozorovacie podmienky neboli najideálnejšie, kedže družica zostupovala zo svojho apogea a nachádzala sa pomerne vysoko (vo výške cca 550 km) a ani uhol jej nasvietenia Slnkom nebol najlepší. Hoci krátko po vyjdení zo zemského tieňa bola nasvietená lepšie a dosahovala vyše 3 mag (nezaznamenané), ako stúpala vyššie nad horizont, jej jasnosť klesala a na fotografii dosahovala medzi 3,5 až 4 mag. Bolo však zaznamenané aj jej jasné, no kratučké bliknutie (necelých 0 mag), ktorého miesto označuje šípka.

Štart družice USA 224

USA 224 odštartovala z kalifornského kozmodrómu Vandenberg pomocou ťažkej nosnej rakety Delta IV Heavy 20. januára 2011, pričom išlo o vôbec prvý (a zároveň predposledný) štart tohto typu rakety z Vandenbergu. USA 224 (alias NROL-49) bola do necelých 24-hodín nájdená amatérskymi pozorovateľmi a v súčasnosti sa pohybuje na dráhe o výške 267 x 985 km. O satelitoch KH-11 som sa na tomto blogu rozpisoval už viackrát (napr. tu), a len pripomeniem, že USA 224 je prvým exemplárom poslednej a najmodernejšej verzie týchto satelitov, tzv. Blocku IV. Obieha na tzv. východnej pozícii a spolu s najnovšou družicou USA 245 (západná pozícia) tvoria pravdepodobne hlavné operačné družice súčasného systému KH-11, pričom staršie družice USA 161 a USA 186 sú na dráhach ponechávané ako zálohy. Mimochodom, donedávna najstaršia "Keyholka" na orbite - USA 129 (bližšie info tu) bola po dlhých 17 rokoch služby s určitosťou navedená do atmosféry, kedže sa ju po apríli tohto roka už pozorovateľom nepodarilo nájsť. Na orbite tak ostávajú už len 4 vyššie menované Keyholky, ktoré sú so svojou predpokladanou váhou (19 ton) v súčasnosti vôbec najťažšími satelitmi na orbite (ak samozrejme nerátame komplex ISS). U satelitov Blocku IV sa navyše predpokladajú okrem bezprecedentného snímacieho rozlíšenia aj niektoré ďalšie zaujímavé vlastnosti, napr. že jeho sekundárne zrkadlo snímacieho systému je otočné (v podstate periskopické) a umožňuje tak sledovať aj oblasti vzdialené stovky kilometrov od dráhy letu družice. Elektronika a optika má aj zvýšenú odolnosť voči účinkom nukleárnych zbraní a proti "oslepovaniu" laserovými lúčmi (čo údajne v minulosti robila americkým satelitom hlavne Čína). Družicu riadi výkonný palubný počítač, ktorý umožňuje dlhodobú autonómnu činnosť satelitu bez zásahu pozemného strediska, navyše umožňuje detekovať prípadné útoky na družicu kinetickými, laserovými alebo mikrovlnnými zbraňami a v prípade potreby autonómne zmeniť jej dráhu. Vďaka sieti špeciálne na to určených retranslačných družíc SDS môže satelit posielať stredisku získané snímky v reálnom čase, pričom systém dokáže nasnímať až 12 snímkov za minútu. Ako vždy ale netreba zabúdať na to, že všetky tieto informácie sú viac-menej také odborné špekulácie, kedže všetky detaily o týchto satelitoch sú a ešte dlho budú oficiálne prísne utajené.

Raketa Vostok-2M (1964-53B)

Prešiel takmer rok odvtedy, čo som nasnímal jeden z najstarších sovietskych umelých objektov na orbite, družicu Kosmos 44 (bližšie info tu). Teraz, 27. júna 2014 som o 23:24 odfotil jej spriaznený objekt - posledný stupeň rakety Vostok-2M, ktorý ju 28. augusta 1964 vyniesol na zemskú orbitu. Môžem pripomenúť, že vtedy išlo o vôbec prvú skúšku tohto typu rakety, ktorá bola v nasledujúcich rokoch veľmi hodne používaná (o čom svedčí aj viacero záznamov o tomto type rakety tu na blogu). Na horeuvedenom snímku dosiahol tento historický skvost, ktorý bude čochvíľa sláviť rovné polstoročie na orbite, jasnosť vyše 3,5 mag.

USA 81 & raketa H-2A (2011-75B)

Raketa H-2A pred štartom

Dvojicu "zelených" (s armádou súvisiacich:) objektov som nasnímal 27. júna 2014 o 23:07 SELČ. Jedným z nich je americký vojenský satelit USA 81, ktorý som v minulosti už fotografoval a druhým je posledný stupeň japonskej rakety H-2A, ktorá v roku 2011 vyniesla tajný vojenský rádiolokačný satelit IGS-7A. Obidva tieto objekty majú utajené orbitálne dráhy, nielen USA 81, ale aj raketa H-2A, kedže už aj Japonsko má spolu s niekoľkými ďalšími štátmi (napr. Izrael a Francúzsko) s USA dohodu o nezverejňovaní orbitálnych parametrov svojich vojenských objektov. Zatiaľ čo raketa H-2A dosahovala na snímku stabilnú jasnosť asi 1,5 mag, so satelitom USA 81 to bolo iné. Hoci na snímku sú zaznamenané len jeho mierne variácie a priemerná jasnosť mu vychádza na menej ako 3,5 mag, krátko po skončení snímania sa naplno prejavilo to, čo je o tomto satelite medzi pozorovateľmi známe a čo som spomínal už pri prvom zázname jeho pozorovania. Satelit totiž začal na niekoľko desiatok sekúnd "rapídne" blikať, pričom záblesky boli veľmi krátke a nasledovali v rýchlom nepravidelnom slede za sebou. Bližšie info o satelite sú uvedené práve pri spomínanom minuloročnom pozorovaní. Pre raketu H-2A ešte uvediem, že sa momentálne pohybuje na dráhe 423 x 451 km.

Iridium 90

Záblesk družice Iridium 90 som odfotografoval tiež 27. júna 2014, o 22:54 SELČ. Dosiahol jasnosť takmer -7 mag. Družica odštartovala z kalifornského kozmodrómu Vandenberg 11. februára 2002 spolu s družicami Iridium 91, 94, 95 a 96.

Topex-Poseidon

Významnú oceánografickú družicu Topex-Poseidon som nafotografoval 27. júna 2014 o 22:48 SELČ. Pre túto družicu sú typické výrazné polopravidelné variácie jasnosti, mimo ktorých však bola pod hranicou viditeľnosti. Maximá mali rôzne jasnosti, pričom prvé (dolná šípka) malo asi 3 mag a posledné (horná šípka) vyvrcholilo kratučkým, no jasným bliknutím s jasnosťou takmer 0 mag. Medzi týmito maximami však boli aj ďalšie, nepravidelné krátke bliknutia, ktoré tak sťažovali určenie presnej periódy variácii satelitu, každopádne by som ju odhadol na cca 10 sekúnd (medzi hlavnými, dlhšími maximami).

Štart Topex-Poseidona

Satelit Topex-Poseidon odštartoval 10. augusta 1992 z kozmodrómu Kourou vo Francúzskej Guayane pomocou rakety Ariane 42P. Išlo o spoločný americko-francúzsky projekt sofistikovanej oceánografickej družice, ktorej hlavnou úlohou bolo predovšetkým presné meranie hladiny oceánov (s presnosťou až 3,3 cm). Pre túto úlohu mala 2 radarové výškomery - jeden, skonštruovaný v NASA sa volal TOPEX, druhý, francúzsky, sa nazval Poseidon - a odtiaľ bol odvodený aj názov družice. Od roku 2001 dopĺňala meranie tejto družice aj ďalšia s názvom Jason-1, ktorá sa pohybovala po takmer totožnej dráhe s Topexom. A to pokračovalo až do roku 2006, kedy bola kvôli technickej poruche misia Topexu ukončená.

Od tej doby začali pozorovatelia satelitov zaznamenávať spomínané variácie jasnosti tohto satelitu, ktoré sú jasným znakom toho, že už viac nie je stabilizovaným telesom. Čo je ale zaujímavé je to, že perióda týchto variácii sa stále viac znižuje a satelit teda rotuje stále rýchlejšie. Podľa meraní sa ešte v roku 2008 pohybovala perióda zábleskov v rozmedzí 32 - 24 sekúnd, v roku 2009 to bolo 23 - 19 sekúnd a v roku 2010 19 - 16,5 sekundy. V súčasnosti je to spomínaných, mnou odhadnutých cca 10 sekúnd (podľa presných meraní iných pozorovateľov to bolo ešte v marci tohto roka 12,17 sekundy).

Mimochodom, horeuvedená snímka nie je mojim prvým záznamom Poseidonu. Pri pozorovaní družice FIA Radar 3 z marca tohto roku  ma až dodatočne zaujala nenápadná "šnúrka perál" pod hviezdokopou M 44 (snímka vľavo,označené šípkami). Až oveľa neskôr som ju zidentifikoval práve ako Topex-Poseidon. A ešte jedna zaujímavosť. Na oboch 30 sekundových snímkach si možno všimnúť, že Topex prešiel relatívne krátku trajektóriu. Je to kvôli tomu, že obieha na dráhe o výške 1331 x 1343 km a je tak zatiaľ najvyššie obiehajúcou družicou, akú som na mojom blogu zaznamenal.

Kosmos 1441 & raketa Vostok-2M (1970-113B)

Dvojicu starých sovietskych objektov som na jednej snímke zaznamenal 24. júna 2014 o 23:53 SELČ. Tieto dve nezávislé telesá križujúce nočnú oblohu však majú toho spoločné viac, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Zatiaľ čo posledný stupeň rakety Vostok-2M vyniesol v roku 1970 prvý prototyp družice pre elektronický prieskum typu Celina-D, "mŕtva" družica Kosmos 1441 je práve takýmto typom družice, avšak už jej 40-tym exemplárom, vypusteným o vyše 12 rokov neskôr. A to navyše pomocou poslednej rakety Vostok-2M určenej pre družice Celina (neskôr už totiž bolo na ich vypúšťanie používané výhradne rakety Cyklon-3). Jasnosť družice Kosmos-1441 dosahovala stabilné cca 2 mag, zatiaľ čo raketa Vostok mala na snímke asi 3,5 mag, navyše mierne zoslabovala. Niekoľko desiatok sekúnd predtým však bola jasnejšia a mala vyše 3 mag, snímku tejto jasnejšej, vzostupnej časti trajektórie uvádzam nižšie.

Podoba satelitov typu Celina-D

No a ešte pár drobností k obom objektom. Vostok-2M odštartovala z Plesecku 18. decembra 1970 a na orbitu vyniesla satelit Kosmos-389, čo bola spomínaná Celina-D. Kosmos-1441 štartoval tiež z Plesecku, 16. februára 1983. A čo presne satelity typu Celina-D predstavovali? Ako som už spomenul vyššie, išlo o vojenské družice pre elektronický prieskum, ich základné teleso malo tvar valca o priemere 1 metra a dĺžke 3,5 metra, pričom nieslo 4 rozkladacie panely, na ktorých boli umiestnené citlivé detektory rádiových signálov. Tieto družice mali pre sovietsku armádu veľký význam a ich štarty prebiehali skoro ako na bežiacom páse, pričom od roku 1970 do roku 1994 ich bolo vypustených takmer 70. Následne boli nahradené modernejším typom Celina-2, ktorý je v súčasnosti nahradzovaný ešte modernejšími satelitmi Lotos-S (dosiaľ jediný vypustený satelit tohto typu som nafotil minulý rok). Čo sa týka rakety Vostok-2M, o nej sa rozpisovať nebudem, bližšie info o nej možno nájsť pri zázname pozorovania objektu 1970-37B.

Vzostupná, jasnejšia trajektória rakety Vostok-2M

Oba nafotené objekty obiehajú (pochopiteľne) na dráhach s rovnakým skolonom (81,1°), avšak s rozdielnymi výškami. Historický stupeň Vostok-2M (alias Blok-E) je na dráhe o výške 472 x 518 km, takže ešte nejaké to desaťročie Zem obiehať bude. Mimochodom, jej náklad, družica Kosmos-389 zanikla už v roku 2003. Satelit Kosmos-1441 čaká onedlho rovnaký osud, obieha totiž už len na cca 355 kilometroch, takže už o niekoľko mesiacov zhorí v atmosfére.