Kosmos 2344 (Arkon-1)

Podoba satelitu Arkon

Horeuvedenú snímku som urobil 2. augusta o 22:05 SELČ. Krátka stopa na 30 sekundovej expozícii križujúca súhvezdie Delfína prezrádza, že nasnímaný objekt sa musí pohybovať na veľmi vysokej dráhe a zároveň musí byť dosť veľký, aby ho vôbec bolo možné zaznamenať. A skutočne je to tak, nasnímaná družica Kosmos 2344 je totiž jednou z najzaujímavejších ruských vojenských družíc vo vesmíre, ktorá sa pohybuje na veľmi vysokej dráhe o parametroch 1328 x 2915 km a stáva sa tak doteraz najvyššie nachádzajúcim sa mnou vyfotografovaným satelitom. Jeho jasnosť bola veľmi malá, dosahujúca niečo cez 4,5 mag a tak v prípade, žeby sa pohyboval rýchlejšie, by som ho na fotografiu pravdepodobne vôbec nezaznamenal.

Unikátna snímka zachytávajúca
predštartovnú prípravu Arkonu

Tento satelit odštartoval z Bajkonuru 6. júna 1997 pomocou rakety Proton-K. Hoci spočiatku išlo o vysoko utajovaný vojenský náklad, už zakrátko o ňom začali byť zverejňované zaujímavé podrobnosti. Vysvitlo, že ide o prvý exemplár veľkej fotoprieskumnej družice označovanej ako Arkon (inokedy označovaný aj ako Araks), ktorá váži takmer 7,5 tony a na palube nesie veľký zrkadlový teleskop, ktorý by v prípade nižšej dráhy takmer mohol konkurovať v rozlíšení americkým špionážnym satelitom Keyhole-11. Avšak na uvedenej vysokej dráhe toto rozlíšenie mohlo dosahovať prinajlepšom 2 - 5 metrov. Hoci sa môže na prvý pohľad zdať zvláštne, prečo takto Rusi zahodili možnosť získavania záberov zemského povrchu s ultravysokým rozlíšením, v skutočnosti išlo o vcelku prezieravý ťah. Cenou za veľmi vysoké rozlíšenie u amerických Keyholiek je totiž to, že s ním na nízkoperigeovej eliptickej dráhe (cca 250 x 900 km) môžu pokryť len malú plochu a navyše dané územie snímajú veľmi krátky čas, v prípade aktívneho zameriavania nanajvýš pár minút. Avšak satelit Arkon na dráhe 1300 x 3000 km prelieta nad určitým územím oveľa dlhší čas (takmer 20 minút), môže pokryť oveľa väčšiu plochu a zameriavať sa na viacero objektov súčasne. Je teda veľmi užitočný dajme tomu pri taktickom sledovaní živej situácie na bojisku, keď navyše stačí s daným rozlíšením rozoznať tank, nie jednotlivých vojakov.

Hlavné zrkadlo objektívu Arkonu-1

Tento prvý exemplár Arkonu však nebol po štarte veľmi úspešný, údajne mal problémy so solárnymi panelmi a riadením a jeho misia bola predčasne ukončená už v októbri 1997. V roku 2002 odštartoval druhý exemplár Arkonu (Kosmos 2392), ktorý úspešne plnil svoju misiu niekoľko nasledujúcich rokov. Po tomto štarte však už žiadny nový Arkon na orbitu vynesený nebol a celý projekt bol hlavne kvôli nedostatku financií ukončený, pričom ruský satelitný optický prieskum sa opäť zameral na družice s vyšším rozlíšením na nižších operačných dráhach.

Iridium 18

Tento záblesk družice Iridium 18 som nafotografoval 2. augusta 2014 o 21:54 SELČ. Dosiahol jasnosť asi -5 mag. Družica odštartovala z kalifornského Vandenbergu 9. júla 1997 pomocou rakety Delta 7920 spolu s družicami Iridium 15, 17, 20 a 21.

ATV-5 Georges Lemaître

Ubehol vyše rok odvtedy, čo som pozoroval štvrtú európsku zásobovaciu loď ATV s menom Albert Einstein. Nedávno odštartovala nová, v poradí piata a žiaľ aj definitívne posledná loď ATV, nazvaná po ďalšom významnom európskom vedcovi, belgickom kozmológovi G. Lemaitrovi. Tento kozmický nákladiak sa mi na jeho 2 týždne dlhej ceste k ISS podarilo odfotografovať 2. augusta 2014 o 3:00 SELČ, pričom dosahoval maximálnu jasnosť asi 0,5 mag.

Snímka z posledného stupňa rakety Ariane zachytávajúca
oddelenie lode ATV-5

ATV-5 odštartoval z kozmodrómu Kourou 29. júla po 11 dňovom odklade spojenom s nutnosťou prekontrolovania systémov nosnej rakety Ariane 5. Štart bol plne úspešný a na orbitu sa dostala vôbec najťažšia zo všetkých lodí ATV, kedže jej plná hmotnosť dosahuje až 20 060 kg, z toho 7 300 kg tvorí palivo a zásoby určené pre ISS. Medzi týmito zásobami je okrem mnohých "klasických" vecí ako jedlo, oblečenie a náhradné diely aj 50 kg talianskej kávy, ktorú si môžu vďaka nedávno dopravenému kávomatu teraz konečne dopriať aj kozmonauti na stanici. S ISS sa má loď spojiť 12. augusta, pričom v čase môjho fotografovania sa nachádzala na preletovej dráhe o výške 328 x 335 km.

Foton-M 4

Vzhľad Fotonu-M 4 (hore je guľovitá návratová kabína)

1. augusta 2014 o 21:44 SELČ som odfotografoval výnimočnú ruskú vedeckú družicu typu Foton-M, ktorá sa dizajnovo trochu podobá na staré sovietske Vostoky a na jej palube sa nachádza vskutku netradičná "posádka", ale bližšie o tom neskôr. Jasnosť družice príjemne prekvapila, kedže v maxime dosahovala dosahovala vyše 1 mag (išlo o perigeový prelet).

Satelit odštartoval nedávno, 18. júla z Bajkonuru pomocou nosnej rakety Sojuz 2-1a. Štart bol síce úspešný, no už zakrátko sa vyskytli závažné problémy. Na štvrtom obehu totiž sonda prestala reagovať na akékoľvek povely zo Zeme a neuskutočnila plánovaný zážeh motorov, ktorý mal zdvihnúť jej počiatočnú nízkoperigeovú eliptickú dráhu (cca 250 x 550 km). Telemetria sa však prijímať dala a údaje svedčili o tom, že takmer všetky systémy sondy sú v úplnom poriadku. Každopádne strata obojsmernej komunikácie bola vážnym problémom a niektoré pesimistické scenáre dokonca predpovedali neúspech celej misie. Našťastie, 26. júla sa po týždni podarilo riadiacemu stredisku obojsmernú komunikáciu obnoviť a momentálne to vyzerá so sondou úplne v poriadku, hoci bola ponechaná na nízkoperigeovej dráhe, z čoho som však ako pozorovateľ rád, na vyššej dráhe (plánovaných 575 km) by totiž jej jasnosť bola podstatne nižšia. Sonda by mala na orbite ostať 2 mesiace, po ktorých jej návratová kabína pristane v Rusku.

Predštartovná príprava družice

Družice rady Foton-M sú pokračovaním dlhodobého ruského programu návratových biolologicko-technologických satelitov, ktoré dizajnovo tak trochu vychádzajú ešte zo starých sovietskych pilotovaných lodí Vostok a Voschod. Podobajú sa veľkostne a aj vzhľadovo a tak ich pozorovanie môže slúžiť ako zaujímavá analógia k tomu, ako asi bolo možné pozorovať spomínané lode prvých pilotovaných misii v 60. rokoch (čitateľov, ktorý ich v tom čase mali to šťastie pozorovať na vlastné oči, asi nebude veľa). Celková hmotnosť lode Foton-M 4 je 6800 kg, pričom z toho je vyše 800 kg vyhradených pre celkovo 22 rôznych vedeckých experimentov. Z nich najzaujímavejším je výskum skutočnej živej "posádky" pobývajúcej na palube Fotonu. Tú tvorí 5 dospievajúcich gekónov, uložených v špeciálnom teráriu, z ktorého príjimajú vedci žívý videoprenos. Obnovenie komunikácie so sondou tak týchto
" kozmonautov" zachránilo a o 2 mesiace sa môžu bezpečne vrátiť domov.

"Kozmonauti" na palube Fotonu vo svojom teráriu

Progress M-23M

Progress M-23M pri svojom aprílovom prílete k ISS

Dva dni po sledovaní prichodu novej lode Progress k ISS som nafotografoval jej predchodkyňu, ktorá ISS nedávno opustila a momentálne sa pohybuje na samostatnej dráhe kvôli krátkodobej vedeckej misii skúmajúcej ionosféru (experiment známy ako Radar-Progress). Fotografia vznikla 26. júla presne o 02:20 SELČ a Progress M-23M na nej prelieta tesne vedľa galaxie M 31 v Androméde. Hoci išlo o vysoký prelet (takmer zenitový), kvôli nie práve najvhodnejšiemu nasvieteniu Slnkom, ako aj kvôli tomu, že sa loď práve pohybovala v apogeu svojej momentálnej dráhy (368 x 417 km), dosahovala jej maximálna jasnosť sotva 3 mag. Progress M-23M štartoval z Bajkonuru 9. apríla 2014 a od ISS sa oddelil 21. júla, na orbite by mal byť do 1. augusta, kedy bude nad južným Pacifikom navedený do atmosféry.

Mimochodom, sledovaním tejto lode mám zaznamenané takmer všetky zásobovacie lode Progress štartujúce od jari 2013 (konkrétne ide o lode P. M-19M, M-20M, M-22M, M-23M a M-24M). Výnimku tvorí iba M-21M, u ktorého som žiaľ príležitosť k pozorovaniu nemal.

ISS & Progress M-24M

Medzinárodná vesmírna stanica spolu so svojou novou zásobovacou loďou opäť pripravila pre pozemských pozorovateľov pekné vesmírne divadlo. Horeuvedená fotografia vznikla 24. júla 2014 o 02:51 SELČ a loď Progress M-24M sa na nej pohybovala vyše 20° za ISS. Bola práve "na polceste" ku stanici, kedže odštartovala 23. júla z Bajkonuru o 23:44 SELČ a úspešne sa s ňou spojila o 05:31 ráno. Jasnosť lode dosahovala stabilných 2,5 mag, zatiaľ čo ISS mala vyše -3 mag, oba objekty vo formácii prechádzali cez súhvezdie Pegasus a Andromeda.

Progress M-24M pred štartom, pri štarte a pri spájaní s ISS

Raketa H-2A (2013-002C)

Raketa H-2A aj so svojím "tajným" nákladom pred a pri štarte
z 27. januára 2013

Opäť sa mi potvrdilo, že japonské posledné stupne rakiet H-2A patria medzi najlepšie sledovateľné rakety na LEO orbite. Objekt zo štartu 2013-002 totiž dosahoval jasnosť asi 1 mag a bol tak vynikajúco pozorovateľný aj napriek tomu, že Mesiac bol práve v splne, navyše perigeovom. Fotografia vznikla 13. júla 2014 o 02:46 SELČ a teleso na nej práve prelietavalo cez súhvezdie Pegas. Táto raketa odštartovala 27. januára 2013 z Tanegašimy a na orbitu vyniesla dvojicu japonských vojenských satelitov - IGS-8A a 8B. Prvý menovaný slúži pre radarový prieskum, druhý pre optický. Oficiálne sú utajené nielen ich dráhy, ale aj dráha samotnej rakety, čo však pre pozorovateľov samozrejme nie je problém :-) a tak vieme, že jej výška je 379 x 428 km. Mimochodom, zo všetkých raketových stupňov H-2A je to momentálne najnižšie sa pohybujúci a preto aj najlepšie pozorovateľný.

Kosmos 482 (1972-23E)

Popravde, dlho som rozmýšľal, či horeuvedenú fotografiu mám na tomto blogu uverejniť. Stopa objektu, kvôli ktorému som ju urobil, je na nej veľmi slabá, tesne nad hranicou šumu. Objekt totiž dosahoval jasnosť necelé 4 mag, pohyboval sa rýchlo a navyše obloha už začínala byť presvetlená Mesiacom po prvej štvrti, takže hoci voľným okom viditeľný bol, na fotografii sa práve najlepšie neukázal. Avšak za tými pár nevýraznými pixelmi sa skrýva objekt, ktorý má jednu z najzaujímavejších histórii zo všetkých umelých satelitov na orbite, takže ho tu proste spomenúť musím. Navyše dlhú dobu nebude mať žiadny priaznivejší prelet, takže šanca, žeby som ho nasnímal lepšie, tak skoro určite nebude. Snímka vznikla 6. júla 2014 o 23:48 SELČ (je na nej síce zaznamenaný aj prelet druhého, jasnejšieho objektu, Kosmosu 1862, ten však už taký zaujímavý nie je a budem sa mu samostatne venovať pri inej príležitosti).

Sonda typu Venera 4V-1

Kosmos 482 odštartoval ešte 31. marca 1972 z Bajkonuru, no jeho cieľom pôvodne vôbec nemala byť zemská orbita. Išlo totiž o najnovšiu sovietsku sondu typu Venera (konkrétne Venera 4V-1), ktorá sa mala dostať až k planéte Venuša, na ktorej povrch mala vysadiťpristávacie puzdro. Už 3 dni pred tým odštartovala sesterská sonda rovnakého typu s označením Venera-8, ktorá neskôr na Venuši aj úspešne pristála a získala o nej plno nových poznatkov. Avšak osud druhého telesa, ktoré sa malo nazvať Venera-9, bol iný. Počiatočný štart bol síce vydarený a raketa Molnija-M dopravila sondu aj s urýchľovacím stupňom na nízku parkovaciu orbitu Zeme o výške cca 200 km. Z nej sa mala pomocou zážehu motorov urýchľovacieho Bloku L dostať na preletovú dráhu k Venuši. Avšak po reštarte tohto stupňa došlo k problémom. Pôvodne mal pracovať plných 243 sekúnd, avšak v 125 sekundách činnosti motor explodoval. Na orbite následne ostalo viacero úlomkov pohybujúcich sa na excentrických dráhach s nízkym perigeom a apogeom o výške takmer 10 000 km. Pár dní po tom vstúpilo do atmosféry jedno z telies prislúchajúce k tomuto štartu a jeho úlomky (6 neveľkých titanových guľových nádrží) dopadli neďaleko mesta Ashburton na Novom Zélande. Zistilo sa, že išlo o zvyšky urýchľovacieho stupňa L.

Jedna z nádrží nájdených na Novom Zélande

Dlho sa myslelo, že výbuch bol tak silný, že aj sonda samotná sa roztrhla na viacero častí a objekt označený ako 1972-23E bol len jedným z nich, navyše bol často označovaný nie ako hlavný objekt Venery, ale len ako jej úlomok (podľa mnohých išlo o oddelené pristávacie puzdro). Ako hlavné teleso bol označený druhý objekt z tohto štartu (1972-23A), ktorý zhorel v atmosfére v roku 1981. Sovieti ho oficiálne označili ako Kosmos-482 práve preto, aby verejne zakryli neúspech planetárnej misie. Ako dobre vieme, v tom čase to robili často aj s inými satelitmi (hlavne vojenskými) a aby zatajili ich skutočný účel, stovky družíc zaradili  pod nič-nehovoriace označenie Kosmos.

Pistávacie puzdro sond typu Venera 4V-1

Až v roku 2011 sa podarilo Ralfovi Vandeberghovi nasnímať objekt 1972-23E pri priaznivom perigeovom prelete svojou výkonnou optikou a z jeho snímok s vysokým rozlíšením (tu) vyplynul zaujímavý fakt - tento objekt je vlastne kompletnou sondou Venera, bez nejakého zjavného poškodenia. Výbuch Bloku-L tak asi nebol až tak silný, aby spôsobil rozpad celej sondy, ktorá sa od neho akurát tak bez väčšieho poškodenia oddelila (a menším úlomkom bol v skutočnosti objekt 23A). A tak, nikdy nedosiahnúc svojho ďalekého cieľa obieha táto mŕtva planetárna sonda okolo svojej materskej planéty na dráhe, ktorej parametre sú v súčasnosti 204 x 3148 km. Na tejto dráhe vďaka vysokému apogeu vydrží ešte niekoľko rokov, potom definitívne zhorí v atmosfére. Mimochodom, odolné pristávacie puzdro, vyvinuté pre drsný prechod atmosférou Venuše, by mohlo návrat cez zemskú atmosféru nepoškodené prežiť, dopad na pevnú zem ale už asi nie. A aj potom je veľmi otázne, či by sa ho vôbec po neriadenom vstupe do atmosféry niekedy podarilo nájsť.

USA 224 (KH-11 Block IV #1)

Do mojej zbierky snímok amerických špionážnych "superdružíc" KeyHole-11 mi chýbala už len posledná, skrývajúca sa pod oficiálnym označením USA-224. Až teraz, 4. júla 2014 o 00:42 SELČ sa mi ju konečne podarilo nafotografovať. Družica sa javila pomerne slabá, nakoľko jej pozorovacie podmienky neboli najideálnejšie, kedže družica zostupovala zo svojho apogea a nachádzala sa pomerne vysoko (vo výške cca 550 km) a ani uhol jej nasvietenia Slnkom nebol najlepší. Hoci krátko po vyjdení zo zemského tieňa bola nasvietená lepšie a dosahovala vyše 3 mag (nezaznamenané), ako stúpala vyššie nad horizont, jej jasnosť klesala a na fotografii dosahovala medzi 3,5 až 4 mag. Bolo však zaznamenané aj jej jasné, no kratučké bliknutie (necelých 0 mag), ktorého miesto označuje šípka.

Štart družice USA 224

USA 224 odštartovala z kalifornského kozmodrómu Vandenberg pomocou ťažkej nosnej rakety Delta IV Heavy 20. januára 2011, pričom išlo o vôbec prvý (a zároveň predposledný) štart tohto typu rakety z Vandenbergu. USA 224 (alias NROL-49) bola do necelých 24-hodín nájdená amatérskymi pozorovateľmi a v súčasnosti sa pohybuje na dráhe o výške 267 x 985 km. O satelitoch KH-11 som sa na tomto blogu rozpisoval už viackrát (napr. tu), a len pripomeniem, že USA 224 je prvým exemplárom poslednej a najmodernejšej verzie týchto satelitov, tzv. Blocku IV. Obieha na tzv. východnej pozícii a spolu s najnovšou družicou USA 245 (západná pozícia) tvoria pravdepodobne hlavné operačné družice súčasného systému KH-11, pričom staršie družice USA 161 a USA 186 sú na dráhach ponechávané ako zálohy. Mimochodom, donedávna najstaršia "Keyholka" na orbite - USA 129 (bližšie info tu) bola po dlhých 17 rokoch služby s určitosťou navedená do atmosféry, kedže sa ju po apríli tohto roka už pozorovateľom nepodarilo nájsť. Na orbite tak ostávajú už len 4 vyššie menované Keyholky, ktoré sú so svojou predpokladanou váhou (19 ton) v súčasnosti vôbec najťažšími satelitmi na orbite (ak samozrejme nerátame komplex ISS). U satelitov Blocku IV sa navyše predpokladajú okrem bezprecedentného snímacieho rozlíšenia aj niektoré ďalšie zaujímavé vlastnosti, napr. že jeho sekundárne zrkadlo snímacieho systému je otočné (v podstate periskopické) a umožňuje tak sledovať aj oblasti vzdialené stovky kilometrov od dráhy letu družice. Elektronika a optika má aj zvýšenú odolnosť voči účinkom nukleárnych zbraní a proti "oslepovaniu" laserovými lúčmi (čo údajne v minulosti robila americkým satelitom hlavne Čína). Družicu riadi výkonný palubný počítač, ktorý umožňuje dlhodobú autonómnu činnosť satelitu bez zásahu pozemného strediska, navyše umožňuje detekovať prípadné útoky na družicu kinetickými, laserovými alebo mikrovlnnými zbraňami a v prípade potreby autonómne zmeniť jej dráhu. Vďaka sieti špeciálne na to určených retranslačných družíc SDS môže satelit posielať stredisku získané snímky v reálnom čase, pričom systém dokáže nasnímať až 12 snímkov za minútu. Ako vždy ale netreba zabúdať na to, že všetky tieto informácie sú viac-menej také odborné špekulácie, kedže všetky detaily o týchto satelitoch sú a ešte dlho budú oficiálne prísne utajené.

Raketa Vostok-2M (1964-53B)

Prešiel takmer rok odvtedy, čo som nasnímal jeden z najstarších sovietskych umelých objektov na orbite, družicu Kosmos 44 (bližšie info tu). Teraz, 27. júna 2014 som o 23:24 odfotil jej spriaznený objekt - posledný stupeň rakety Vostok-2M, ktorý ju 28. augusta 1964 vyniesol na zemskú orbitu. Môžem pripomenúť, že vtedy išlo o vôbec prvú skúšku tohto typu rakety, ktorá bola v nasledujúcich rokoch veľmi hodne používaná (o čom svedčí aj viacero záznamov o tomto type rakety tu na blogu). Na horeuvedenom snímku dosiahol tento historický skvost, ktorý bude čochvíľa sláviť rovné polstoročie na orbite, jasnosť vyše 3,5 mag.