Starlink v2 Mini G10-13

 

Obr. 1: 1. november 2024, čas 17:49 SEČ, exp. 1/10 sec, ISO 3200, fotografované cez mobilný telefón Samsung S22; satelity Starlink zo štartu G10-13 stúpajú ponad SZ obzor, pričom pri krátkodobom záblesku dosahujú jasnosť  cca -1 mag. 

Vypúšťanie satelitov Starlink ide stále na plné obrátky. V súčasnosti má sieť na orbite už viac ako 6500 funkčných satelitov a predstavuje tak vôbec najväčšiu časť zo všetkých operačne spôsobilých družíc na obežnej dráhe Zeme. Len v októbri 2024 došlo k siedmym štartom, pričom posledný z nich pripravil krásne nebeské divadlo na večernej oblohe 1. novembra 2024. Keďže išlo práve o sviatočný deň Všetkých svätých a množstvo ľudí bolo v tom čase na cintorínoch pripomínať si svojich zosnulých, udalosť mala mnoho náhodných svedkov. Obzvlášť preto, že satelity boli necelých 48 hodín po štarte stále blízko seba a vytvárali tak povestný "vláčik", navyše krátko po vystúpaní nad SZ obzor sa krátkodobo výrazne rozjasnili. Pozorovanie týchto celkovo 23 satelitov z várky G10-13 zastihlo na cintoríne aj mňa a tak som ho mohol zachytiť len na mobilný telefón, každopádne aj tak sa podarilo pár výnimočných záberov v netradičnej "dušičkovej" atmosfére.

Obr. 2: čas 17:50 SEČ, exp. 1/10 sec; celkovo 23 satelitov sa blíži ku kulminácii nad severným obzorom vo výške cca 40°. Výška ich orbity je cca 270 km a jej sklon 53,2 °. Teraz už dosahujú nižšiu jasnosť - okolo 2 mag a aj na takto krátko-expozičnej fotografii majú už pre nich typickú výraznú modrú farbu.

Obr. 3: čas 17:51 SEČ; satelity sa blížia ku vstupu do zemského tieňa na SV obzorom. V tento sviatočný "dušičkový" večer zaujal tento prelet mnoho náhodných pozorovateľov, ktorý sa práve pohybovali na cintorínoch. 

Solárna plachetnica ACS3

Obr. 1: 2. september 2024, čas 21:16 SELČ, exp. 15 sec; solárna plachetnica ACS3 prelieta od súhvezdia Drak k Malému Vozu, dosahujúc v maxime jasnosti asi 0 mag.

Od 29. augusta môžu pozorovatelia vidieť na orbite nový zaujímavý objekt. Je ním experimentálna solárna plachetnica ACS3 (Advanced Composite Solar Sail System), ktorá v ten deň plne rozvinula svoju solárnu plachtu štvorcového tvaru o rozmeroch 9 × 9 metrov. Tento satelit síce vyštartoval už v apríli, no jeho hlavné teleso tvorí pomerne malý 12U cubesat, navyše pohybujúci sa vo výške až 980 × 1030 km. Jeho pozorovateľnosť voľným okom bola teda až do roztiahnutia plachty prakticky nemožná. To sa opozdilo o štyri mesiace kvôli problémom s napájaním satelitu, no nakoniec po vyriešení prekážok prebehlo úspešne v priebehu necelých dvoch dní. 

Obr. 2: 2 september 2024, čas 21:14 SELČ, exp. 10 sec; ACS3 pri svojom prvom maxime jasnosti medzi súhvezdiami Orol a Šíp 

ACS3 je projektom NASA a slúži pre  testovanie nového ultra-tenkého materiálu, z ktorého je plachta vyrobená a má overiť jeho možnosti pre budúce malé medziplanetárne sondy, ktoré majú princíp solárnej plachetnice využívať pre manévrovanie. Nie je to prvá solárna plachetnica, čo som pozoroval - už v roku 2015 som zaznamenal prelety experimentálnej družice LightSail-A organizácie Planetary Society.

Obr. 3: 2. september 2024, čas 21:19 SELČ, exp. 10 sec; záverečné zjasnenie tohto preletu solárnej plachetnice okorenené aj s "vláčikom" DTC satelitov Starlink z várky G9-5, ktoré prelietali nad severným obzorom v tom istom čase

Hoci je objekt po roztvorení plachty výrazne jasnejší, nie je to žiadny extrém. Navyše jeho jasnosť vykazuje pravidelné a veľmi vyrazné zmeny jasnosti s dlhou periódou (desiatky sekúnd), čo svedčí o jeho pomalej rotácií na orbite. Pozoroval som ho počas dvoch takmer zenitových preletoch, 2. septembra a 5. septembra, pričom ani v najvyššom maxime jeho jasnosť neprekročila 0 mag. Okolo miním bol objekt voľným okom úplne nepozorovateľný. Čo je zaujímavé, tak hoci mal prelet z 5. septembra veľmi podobné pozorovacie podmienky, maximálna jasnosť satelitu dosiahla len 2,5 mag a značnú časť preletu, vrátane ďalších očakávaných maxím, sa ho pozorovať vôbec nepodarilo. 

Obr. 4: 5. september 2024, čas 21:11 SELČ, exp. 15 sec; tento prelet ACS3 o niekoľko dní neskôr bol napriek podobným pozorovacím podmienkam už výraznejšie slabší, navyše len s jedným pozorovaným zjasnením v blízkosti hviezdy Altair, dosahujúcim asi 2,5 mag.

Obr. 5: Animácia 12U cubesatu ACS3 počas rozvíjania 9 metrovej solárnej plachty. Satelit odštartoval 23. apríla 2024 z novozélandského kozmodrómu Māhia pomocou nízkonákladovej rakety Electron.

Starlink v2 Mini & DTC G8-6

 

Obr. 1: 31. augusta 2024, čas 04:10 SELČ, exp. 10 sec; výrazná modrá stopa celkovo 10 z 13-tich satelitov Starlink DTC zo štartu G8-6. Dosahovali jasnosť asi 2 mag. Na fotografii je v súhvezdí Býk zaznamenaný aj jasný Jupiter a vľavo dole od neho Mars.

V skorých ranných hodinách posledného augustového dňa som nafotografoval prelet "vláčika" z posledného štartu satelitov Starlink, označovaného ako G8-6. Na orbitu bolo vrámci tejto misie 28. augusta vynesených celkovo 21 satelitov rozdelených do dvoch skupín - 8 satelitov zahŕňalo už klasickú v2 Mini verziu a 13 nový, doteraz mnou nefotografovaný typ Starlinkov s prídavkom DTC (niekde sa možno stretnúť aj s označením D2C). Pod touto skratkou znamenajúcou Diret To Cell sa skrýva najmodernejšia verzia Starlinkov, ktorá umožňuje nielen klasické poskytovanie internetu cez Starlink terminály, ale aj poskytovanie kompletných 4G telekomunikačných služieb pre bežné, nijako hardvérovo neupravované mobilné telefóny. V takomto prípade slúži Starlink v podstate ako roamingový partner mobilných operátorov a umožňuje sa pripojiť mobilným telefónom cez satelity aj v miestach bez akéhokoľvek signálu poskytovaného klasikou terestriálnou infraštruktúrou. Ide o podobný koncept, aký úž dlhšie plánuje spoločnosť AST & Science's SpaceMobile so svojimi satelitmi BlueBird, ktorá má však za sebou stále len jeden testovací štart satelitu BlueWalker (vid tu) - aj keď štarty plne operačných družíc sa majú rozbehnúť už čoskoro. Každopádne, minimálne časť tohto biznisu im už stihla vyfúknuť SpaceX práve vďaka DTC Starlinkom, ktoré posledné mesiace vypúšťa stále častejšie a v roku 2025 už chce mať nimi pokrytý celý svet. 

Obr. 2: 31. augusta 2024, čas 04:08 SELČ, exp. 10 sec; skupina 6 z 8-ich satelitov verzie v2 Mini, ktorá prelietala asi minútu pred skupinou DTC. 

Na rozdiel od bežných Starlinkov sa kvôli správnej činnosti umožňujúcej pripojenie k mobilným telefónom musia pohybovať na nižšej dráhe - len okolo 360 km. To má samozrejme za následok, že sú jasnejšie ako bežné Starlinky pohybujúce sa na operačných dráhach vo výške nad 500 km, čo opäť nijako neteší astronómov, ktorých požiadavky už ale SpaceX bohužiaľ celkom slušne ignoruje napriek tomu, že tento problém každým ďalším štartom stále viac narastá.

Obr. 3: Čas 04:09 SELČ, exp. 2,5 sec; kratšia expozícia ukazuje "vláčik"  všetkých 8 satelitov skupiny v2 Mini klesajúcich k obzoru. Uhľová vzdialenosť medzi nimi bola len asi 2 stupne.

Tentokrát sa mi vďaka dobrým pozorovacím podmienkam podarilo konečne úplne jednoznačne zaznamenať naozaj veľmi výraznú modrú farbu, ktorú majú Starlinky novších verzii - ako som už špekuloval v minulosti, pravdepodobne kvôli silným iónovým motorom.

Obr. 4: Čas 04:10 SELČ, exp. 5 sec; osem satelitov skupiny DTC na kratšej expozícii (ôsmy sa práve vynára zo zemského tieňa neďaleko Plejád).

Umelá kométa z rakety Ariane 6 (2024-128A)

Obr. 1: 9. júna 2024, čas 23:07:34, exp. 2,5 sec; nečakané prekvapenie nad severným obzorom v podobe umelej kométy vyprodukovanej posledným stupňom čerstvo odskúšanej rakety Ariane 6. Fotografia je mierne "kostrbatejšia", no jej trošku horšiu kvalitu vyvažuje jej výnimočnosť. Plyny sú po vypustení z rakety veľmi jasné, no pomerne rýchlo sa rozptyľujú a strácajú jasnosť

 "Asi vidím UFO!" Táto prekvapivá veta od mojej priateľky ma 9. júna 2024 o 23:06 primäla odtrhnúť sa od prípravy na fotografovanie planetárnej hmloviny Činka v súhvezdí Líška a presunúť svoju pozornosť na opačný koniec oblohy, k severnému obzoru. S úžasom som sa zadíval na nezvyčajný úkaz, ktorý sa nad ním vo výške asi 10 stupňov vynímal a pomaly vystúpaval vyššie. Jasná, prstencovitá hmlovina neúplneho elipsovitého tvaru o priemere asi 5 uhlových stupňov, vrámci ktorej boli ďalšie nesymetrické a meniace sa zjasnenia. Takmer hneď som vedel, o čo ide. O jav, ktorý som už dávno túžil vidieť a o ktorom som tu na blogu už v roku 2015 napísal článok s podtitulom - Neobvyklé pozorovania: Umelé "kométy". Po prvotnom údive som presunul fotoaparát a hneď začal nezvyklý jav snímať. Keďže som to robil narýchlo, nie všetky fotografie sa vydarili na jednotku, no ich prípadne horšiu kvalitu vyvažuje výnimočnosť toho, čo zachytávajú.

Obr. 2: čas 23:07:07, exp. 3 sec; prvá (vydarenejšia) fotografia umelej kométky po jej spozorovaní, zachytáva až 4 vrstvy rozptyľujúcich sa plynov vypustených z centrálneho telesa rakety Ariane 6

 

Jav, pre ktorý sa v súčasnosti často používa anglický výraz "fuel dump", alebo "venting", no mne sa veľmi páči hlavne v dávnejšej česko-slovenskej literatúre používaný výraz umelá kométa, podrobnejšie opisujem v spomínanom staršom článku. Tu len v stručnosti pripomeniem, že nastáva vtedy, keď je satelit, prípadne raketa vypúšťajúca vo vesmírnom priestore plyny nasvietená Slnkom, vďaka čomu môžme pozorovať takýto mimoriadne spektakulárny úkaz vytvárajúci na oblohe akúsi krátkodobú, rýchlo sa meniacu hmlovinu. Pozorovania umelých komét sú z našich končín pomerne zriedkavé a o to som radšej, že sa mi tento úkaz konečne podarilo vidieť v celej svojej kráse. Nie je to síce úplne prvýkrát, čo som videl tento jav, no doteraz vždy išlo iba o slabšie a kratučké "kométky" spojené s korekčnými zážehmi rakiet krátko po štarte (viď napr. tu a tu).

Obr. 3: čas 23:07:16, exp. 2,5 sec; umelá kométa v súhvezdí Žirafa

Tentokrát bol ale úkaz viditeľný v celej svojej kráse. Postaral sa o to posledný stupeň novej európskej rakety Ariane 6, ktorá na svoj premiérový let odštartovala z Francúzskej Guayany len niečo vyše 2 hodiny pred pozorovaním. V tom čase prelietal vo výške cca 600 km nad územím Škandinávie, čo sa tiež podpísalo pod mimoriadne dobrú viditeľnosť úkazu, keďže Slnko nasvecovalo vypúšťané plyny zo spodu smerom k nám. Hoci tento pozičný uhol nie je veľmi vhodný pre pozorovanie samotných satelitov (keďže pre pozorovateľa je značná časť ich telesa v tieni), pre sledovanie expandujúcich plynov, ktoré Slnko nádherne presvecuje, je ideálny. Samotné teleso rakety ani viditeľné nebolo, no jeho pozícia bola zrejmá, keďže v strede prstenca došlo niekoľkokrát k silnému rozjasneniu (na asi -1 mag) v momente, keď raketa "vykýchla" ďalšiu várku plynov. Tento okamih sa mi síce kvalitne zaznamenať nepodarilo, no na priložených fotografiách je už zachytených viacero momentov krátko po tom, keď plyny od telesa rakety rýchlo expandujú, zvyčajne do dvoch smerov, vytvoriac okolo telesa rýchlo sa rozptylujúci štvrťkruh. To, aké krásne variácie tento úkaz vytvoril, lepšie ako tisíc slov vypovedia priložené fotografie, z ktorých obzvlášť vypichnem fotografiu č. 4, na ktorej tri vrstvy expandujúcich plynov (vrátane vonkajšej slabšej "obálky") vytvorili krásny úkaz pripomínajúci motýla, či anjela. Veľmi pekná, aj keď trochu kostrbatá je aj fotografia číslo 1 v úvode článku, kde plyny okolo centrálneho telesa vytvorili akýsi tunel a zároveň sú najjasnejšie, s výraznou, modrou farbou. Je síce pravda, že efekty na fotografiách sú trochu zvýraznené pohybom telesa na dlhoexpozičných snímkach, no s pomerne krátkymi uzávierkami (od 3 do 2 sekúnd), takže nie sú ďaleko od reality toho, ako bolo dané teleso vidieť voľným okom. Pre ešte lepšiu predstavu ale pridávam okrem fotografii cez zrkadlovku aj dva krátkoexpozičné zábery cez mobilný telefón (obr. 5 a 6), ktoré asi najlepšie zodpovedajú tomu, ako bol jav viditeľný na vlastné oči. Umelá kométa vystúpala do výšky asi 20 stupňov nad obzor, kde bola viditeľná najlepšie, no bolo ju vidieť ešte aj pri jej klesaní pomerne nízko nad severovýchodným obzorom. 

Obr. 4: čas 23:07:42, exp. 2 sec; posledná fotografia cez zrkadlovku, zachytávajúca krásny efekt pripomínajúci motýľa, či anjela  

Čo presne mohlo za "odfukovanie" plynov z rakety, nie je v tomto momente celkom jasné. Mohlo ísť o korekčné manévre rakety udržujúce jej pozíciu v priestore pred (pôvodne) chystaným deorbitačným zážehom, no aj o kompletnú pasivizáciu horného stupňa rakety, pri ktorom bolo takýmto spôsobom postupne z neho vypustené všetko palivo. Nie je to celkom isté práve preto, že hoci samotný štart rakety Ariane 6 prebehol úspešne, všetky operácie plánované s horným stupňom neprehli úplne na výbornú. Po tom, ako bolo po štarte na plánovanú dráhu vypustených niekoľko malých družíc (vrátane v poradí štvrtej slovenskej družice GRBBeta), sa mal hlavný motor reštartnúť a zmeniť svoju dráhu, pričom následne mal byť zdeorbitovaný. K reštartu však kvôli zlyhaniu pomocnej pohonnej jednotky (APU), ktorá ho mala zabezpečíť, kvôli zatiaľ bližšie neznámej chybe nedošlo a posledný stupeň Ariane 6 tak ostal na obežnej dráhe o výške cca 600 km. Na jeho palube ostali aj dve malé experimentálne návratové kapsule, ktoré mali prežiť prechod atmosférou a pristáť v Tichom oceáne. Kvôli zlyhanému reštartu motora však k tomu reálne dôjde nekontrolovane až za niekoľko desaťročí.

Obr. 5: Čas 23:08 SELČ, exp. 1/10 sec; fotografia umelej kométy cez mobilný telefón Samsung S22 - z Namodralá farba expandujúcich plynov bola reálne viditeľná aj voľným okom.

Obr. 6: Ďalšia fotografia z mobilného telefónu vznikla krátko po predošlej. Umelá kométa už pomaly klesá k obzoru v súhvezdí Perzeus. 

Obr. 7: Horný stupeň rakety Ariane 6 na screenshote z priameho prenosu zo štartu približne v čase pozorovaniu úkazu. Na diagrame vpravo hore si možno všimnúť anomáliu a odchýlku od plánovanej trajektórie, spôsobenú nereštartovaním motora.

EarthCARE

 

Obr. 1: 29. jún 2024, čas 02:18 SELČ, exp. 15 sec; satelit EarthCARE krátko po vynorení sa zo zemského tieňa medzi súhvezdiami Orol a Delfín, dosahujúc jasnosť 3 mag.

Nadránom 29. júna 2024 som nasnímal nový klimatologický satelit EarthCARE. Táto 2,3 tony vážiaca družica pohybujúca sa na orbite o parametroch 400 x 407 km odštarovala 28. mája tohto roku pomocou rakety Falcon 9 z kozmodrómu Vandenberg. Ide o významný spoločný projekt európskej vesmírnej agentúry ESA a japonskej JAXA, ktorý má prispieť k lepšiemu porozumeniu tvorby oblakov, ich vnútornej štruktúry a ich celkovému vplyvu na zemskú klímu. Na satelite sa nachádza celý rad sofistikovaných meracích prístrojov vrátane špeciálneho UV lidaru vyvinutého agentúrou ESA, ktorý sa zameria na veľmi presné meranie aerosólov v atmosfére, či japonského MW radaru, ktorý zas bude analyzovať detailnú štruktúru oblakov. Počas môjho pozorovania satelit prechádzal takmer v zenite a dosahoval jasnosť asi 3 magnitúdy.

Obr. 2: Európsko-japonský satelit EarthCARE na orbite. 

Arabsat 6A

 

Obr. 1: 18. máj 2024, čas 23:35 SELČ, exp. 25 sec; telekomunikačný satelit Arabsat 6A pevne "stojaci" na pozadí pohybujúcich sa hviezd, dosahujúc jasnosť cca 9,5 mag.

Okrem obrovských Mentorov sú na geostacionárnej dráhe aj ďalšie prekvapivo jasné družice. A to nielen medzi vojensko-špionážnymi, ale aj komerčnými satelitmi. Arabsat 6A, ktorý je "zavesený" na 30,5 stupni východnej dĺžky, patrí medzi najjasnejšie, pričom dosahuje asi 9,5 magnitúdy. Tento saudskoarabský telekomunikačný satelit štartoval 11. apríla 2019 pomocou rakety Falcon Heavy pri jej vôbec prvom komerčnom štarte. Už len z toho, že na tento štart bola použitá takáto silná raketa je zrejmé, že ide o vskutku masívny stroj. So svojimi takmer 6,5 tonami naozaj patrí do prvej päťky najťažších komerčných geostacionárnych satelitov. Rozmery satelitu tiež nie sú vôbec zanedbatelné - v plne rozloženom stave aj s anténami má základné teleso takmer 9 metrov na dĺžku a vyše 5 metrov na šírku. No to hlavné, čo pravdepodobne Arabsatu 6A pridáva jasnosť sú jeho solárne panely. Údaj o ich presnom rozpätí síce nie je verejne dostupný, no určite dosahuje niekoľko desiatok metrov (pravdepodobne vyše 50), čo je nevyhnutné pre energetickú spotrebu takto výkonného satelitu. Ten pokrýva televíznym signálom rozsiahle oblasti severnej Afriky, Stredného východu a čiastočne aj južnej Európy. Poskytuje aj rozhlasové, telefónne a internetové služby. Svojimi službami dopĺňa a do budúcna aj plne nahradí ďalší satelit spoločnosti Arabsat s označením 5A.  

Obr. 2: Grafické znázornenie satelitu Arabsat 6A

Ten si možno na mnou urobených fotografiách tiež všimnúť, hoci je výrazne slabší, dosahujúc len asi 11 mag. Je to hlavne tým, že tento satelit je o dosť menší, rozmery jeho základného telesa sú 2,5 x 3 metra a váži necelých 5 ton. Rozpätie jeho solárnych panelov však dosahuje až 39 metrov, čo pravdepodobne nebude výrazne menej ako u Arabsatu 6A, o to viac je markantný rozdiel v jasnosti oboch satelitov pozoruhodný. Arabsat 5A štartoval 26. júna 2010 pomocou rakety Ariane 5 a jeho plánovaná životnosť vyprší už budúci rok.

Obr. 3: 18. máj, 23:43 SELČ, exp. 20 sec; bližší pohľad na okolie satelitu Arabsat 6A, kde v jeho blízkosti vidno aj ďalšie geostacionárne satelity - Arabsat 5A, Türksat 5A a EDRS-C. Satelit medzi poslednými dvoma menovanymi sa mi nepodarilo identifikovať

Na fotografiách s dlhou expozíciou si možno v blízkosti jasného Arabsatu 6A všimnúť aj ďalšie, slabšie satelity, všetky s jasnosťou okolo 11 mag. Nie vždy ich je však ľahké z dostupných informácii spoľahlivo  identifikovať. Okrem Arabsatu 5A (obr. 4)  je na fotografi (obr. 3) vidieť aj Türksat 5A, ktorý sa nachádza na 31° východnej dĺžky. Tento turecký telekomunikačný satelit odštartoval 8. januára 2021 pomocou Falconu 9 a váži okolo 3,5 tony (obr. 5).

Obr. 4: Arabsat 5A

Posledným satelitom, ktorý som v blízkosti Arabsatu 6A identifikoval, je EDRS-C. Ten už nie je klasickým komerčným telekomunikačným satelitom, ale je súčasťou nezávislého európskeho systému retranslačných družíc EDRS (European Data Relay System), ktoré poskytujú vysokokapacitné spojenie medzi viacerými, hlavne vedeckými, družicami na nízkej obežnej dráhe a pozemnými stanicami. Satelit váži viac ako 3 tony a štartoval 6. augusta 2019 pomocou rakety Ariane 5.

Obr. 5: Türksat 5A

    Obr. 6: Satelit EDRS-C

Obr. 7: Túto náhodou vzniknutú fotografiu sem pridávam ako bonus, pri ktorom si možno pekne uvedomiť, akú technologickú komplexnosť a vyspelosť dosiahla naša civilizácia. V jednom zornom poli vidieť nielen lietadlo prevážajúce mnohých cestujúch medzi rôznymi časťami planéty, ale aj viac ako 36 000 km vzdialené satelity, ktoré nad touto planétou obiehajú a umožňujú komunikovať a prenášať informácie miliónom ľudí. Arabsat 6A si možno všimnúť blízko stredu zorného pola, naľavo od čiary lietadla. Čas vzniku fotografie je 23:33 SELČ, exp. 25 sekúnd. 

Mentor 4 (USA-202) & Thuraya 2

 

Obr. 1: 5. máj 2024, čas 23:59 SELČ, exp. 15 sec, F/5.3, ohnisková vzd. 210mm; americký špionážny satelit Mentor 4 v blízkosti arabského komerčného satelitu Thuraya 2. Pekne si možno všimnúť rozdiely v jasnosti oboch objektov - zatiaľ čo Mentor má asi 8,5 mag, Thuraya 2 necelých 10,5 mag.

V minulom článku som sa prvýkrát zameral na geostacionárnu dráhu Zeme, na ktorej síce obiehajú stovky satelitov, no vo väčšine prípadov sú pre pozorovateľov len ťažko dostupné. Výnimku tvoria americké špionážne satelity typu Mentor, ktoré vďaka svojim gigantickým rozmerom jasnosťou zďaleka prevyšujú všetky ostatne satelity na GEO a sú ta teda aj pomerne ľahko dohľadateľné. A niekedy práve vďaka nim sa môžu prekvapivo ľahko identifikovať aj ďalšie geostacionárne satelity, na ktoré nám títo špióni takmer doslova ukážu. Reč je konkrétne o medzi pozorovateľmi dobre známej dvojici Mentor 4 a Thuraya 2. 

Obr. 2: 6. máj 2024, 00:06 SELČ, exp. 15 sec,  F/4.5, ohnisková vzd. 86mm; do jedného záberu sa mi podarilo dostať nielen dvojicu Mentor 4 / Thuraya 2, ale aj Mentor 6, na ktorý som sa zameral v minulom článku. Ten sa momentálne nachádza necelých 10 uhlových stupňov od Mentora 4 a javí sa o niečo málo jasnejší ako on (8 mag)

Thuraya 2 je komerčný telekomunikačný satelit patriaci rovnomennej spoločnosti zo Spojených arabských emirátov. Vyštartoval 10. júna 2003 pomocou rakety Zenit-3SL z morskej plošiny Sea Launch umiestnenej v rovníkovej oblasti Pacifiku. Operuje na pozícii 44° E, no nie na klasickej geostacionárnej dráhe s presne nulovým sklonom k rovníku, ale mierne sklonenej (konkrétne v súčasnosti 7,7°), vďaka čomu nie je voči hviezdnemu pozadiu plne stacionárna, ale opisuje v priebehu dňa na oblohe miernu "osmičku" (korektnejší výraz k tomu je analema). Je to jeden z väčších komerčných satelitov, nakoľko jeho základné teleso má rozmery 3,75 x 3.75 x 7,6 metra, rozpätie solárnych panelov dosahuje až 34,5 metra a jeho hlavná rozkladacia komunikačná anténa má priemer vyše 12 metrov. Thuraya 2 vďaka nej môže poskytovať nielen satelitné telefonické služby (o kapacite až 13 750 hovorov), ale aj internetové služby o maximálnej kapacite až 444 kbps, čo je na vyše 20 ročný geostacionárny satelit veľmi slušné. 

Obr. 3: Telekomunikačný satelit Thuraya 2

A práve výnimočné schopnosti tejto družice, skombinované s tým, že patrí arabskej spoločnosti a operuje nad strategicky dôležitými a zároveň komplikovanými oblasťami sveta spôsobilo, že sa na ňu rozhodli špeciálne zamerať americké tajné služby so svojim ťažkotonážnym špionážnym kalibrom, ktorým je družica Mentor 4. Tá odštartovala 18. januára 2009 z Mysu Canaveral pomocou rakety Delta 4 Heavy a dostala oficiálne označenie USA-202. Napriek klasickej snahe amerických úradov o utajenie jej dráhy ju amatérsky pozorovatelia poľahky na GEO našli. Družica sa pomaly presúvala po geostacionárnej dráhe od východu na západ až do augusta 2009, keď sa zastavila pri družici Thuraya 2. A nielen zastavila, ale aj presne zosynchronizovala svoju dráhu s jej mierne sklonenou geostacionárnou orbitou. Od tej doby až dodnes obrovský satelit Mentor 4 družicu Thuraya 2 stále doprevádza v uhlovo tesnej blízkosti, čo si môžme krásne všimnúť aj na mnou zhotovených fotografiách. Reálna vzdialenosť oboch telies je cca 30 km. Za pozornosť stoja veľké rozdiely v jasnosti oboch objektov, ktoré dokazujú, že ani tak veľký komerčný satelit ako Thuraya sa svojimi rozmermi nemôže rovnať obrovskému Mentoru (ako som uvádzal už v minulom článku, priemer jeho hlavnej antény sa odhaduje až na 100 metrov).

Obr. 4: Nákres satelitu Mentor 4 zo Snowdenových prísne tajných materiálov

A prečo sa takto blízko za Thurayu vlastne Mentor zavesil? Odpoveď na toto vieme prekvapivo pomerne presne, nakoľko práve misia tohto satelitu bola zmieňovaná v časti dokumentov zverejnených bývalým zamestnancom NSA Edwardom Snowdenom. Z nich vyplýva, že Mentor 4 má schopnosti zachytávať signály nielen z uplinkových staníc pre tento satelit, ale aj jemu prislúchajúch mobilných satelitných telefónov, ako aj signály priamo z Thuraye smerom k Zemi. Inými slovami, Mentor 4 kompletne "odpočúva" všetku komunikáciu, ktorá cez tento satelit prechádza. Mimo toho z dokumentov vyplýva aj sledovanie iných typov komunikácie mimo tohto satelitu so zameraním na oblasť Pakistanu a Afganistanu (tak tomu aspoň bolo okolo roku 2010, dnes sú už ciele možno iné) a tiež  snaha o špehovanie čínskych pozemných mikrovlnných liniek. Za zmienku stojí aj zaujímavý fakt, že Mentor 4 je jediným satelitom tohto typu, ktorý sa takto priamo a dlhodobo zameriava na sledovanie komunikácie konkrétnej družice, čo samo o sebe svedčí o dôležitosti Thuraye 2 pre americké záujmy.

Mentor 6 (USA-237)

Obr. 1: 27. apríl 2024, čas: 23:03 SELČ, exp. 10 sec, F/5, ohnisková vzd. 180mm; geostacionárny satelit Mentor 6 pevne stojaci medzi hviezdami v súhvezdí Váhy, dosahujúc jasnosti až 8 mag. Na fotografovaní geostacionárnych satelitov je fascinujúce to, že sú naozaj stacionárne, svoju polohu na nebi takmer nijako nemenia a na dlhoexpozičnej fotografii sa tak prejavia ako výrazné body, zatiaľ čo z hviezd na pozadí sa vplyvom zemskej rotácie stávajú čiarky

Prakticky všetky satelity, ktorých fotografie som doteraz umiestnil na tento blog, sa pohybujú na nízkej obežnej dráhe (teda dráhe do výšky cca 2000 km nad povrchom) a sú za optimálnych podmienok pomerne ľahko viditeľné aj voľným okom. No tentokrát som sa rozhodol vzhliadnuť oveľa, oveľa vyššie, až k samotnej geostacionárnej dráhe, do výšky takmer 36 000 km. Hoci táto pre súčasnú civilizáciu mimoriadne dôležitá orbita sa môže na prvý pohľad javiť až príliš vzdialená na to, aby sa na nej dali pozorovať nejaké umelé objekty, nie je tomu tak. Aj keď samozrejme, o pozorovaní voľným okom tu už za štandardných podmienok hovoriť nemôžme (hoci aj to sa občas podarí) a pre sledovanie aj tých najjasnejších objektov v takejto výške už potrebujeme aspoň trochu výkonnejšiu zobrazovaciu techniku  - či už malý ďalekohľad alebo teleobjektív s dlhším ohniskom. Väčšina z niekoľkých stoviek satelitov na geostacionárnej dráhe je ale aj tak ťažko dosiahnuteľných, keďže ich jasnosti sa aj za ideálnych podmienok pohybujú hlboko pod 11 mag. No je tu pár výnimiek, pričom ja som sa hneď na prvýkrát rozhodol zamerať na tú najtopkovejšiu. Jednoznačne najjasnejšími, s vysokou pravdepodobnosťou najväčšími a zároveň najtajomnejšími objektami na geostacionárnej dráhe sú totiž americké špionážne satelity označované ako Mentor. To je asi najznámejší názov tejto série satelitov, no používajú sa aj názvy Orion, Advanced Orion, či RIO. No a samozrejme aj oficiálne nič nehovoriace označenie USA a NROL s konkrétnymi poradovými číslami družíc. Ja som na fotografii vyššie nasnímal Mentor 6, alias USA-237, ktorý štartoval 29. júna 2012 z Mysu Canaveral pomocou vtedy najsilnejšej americkej rakety Delta 4 Heavy. Jeho jasnosť pre pozorovateľa na zemskom povrchu aj z ďalekej geostacionárnej orbity štandardne dosahuje až 8 magnitúd! Už to samo nasvedčuje, že ide o naozaj obrovský satelit a to málo čo o ňom vieme, to len ďalej potvrdzuje.

Obr. 2: Z uniknutých dokumentov známa podoba satelitov typu Mentor

Satelity Mentor sú totiž pravdepodobne najvýkonnejšími špionážnymi strojmi histórie a už celé desaťročia slúžia americkými špionážnym agentúram pre odpočúvanie elektronickej komunikácie a to pravdepodobne na viacerých úrovniach. Tie zahrňujú zachytávanie signálov priamo z iných telekomunikačných družíc, uplinkových pozemných staníc, lietadiel, lodí, rakiet či dokonca priamo mobilnej telefonickej a dátovej komunikácie. Je známe, že pre tieto účely majú satelity Mentor hneď niekoľko veľkých rozkladacích antén, vrátane najväčšej o predpokladom priemere až 100 metrov! V roku 2010 sa samotný riaditeľ špionážnej agentúry NRO, pod ktorú Mentory spadajú, vyjadril, že sa jedná o najväčšie satelity na svete. Na obrázku 2 je bez bližších technických podrobností skutočný nákres satelitu Mentor, ktorý bol medzi dokumentami, ktoré v roku 2013 vyniesol bývalý pracovník NSA Edward Snowden. V podstate potvrdili z už neoficiálnych zdrojov dávnejšie predpokladaný vzhľad satelitu. To, že telo a antény satelitu sú pokryté zlatavou kaptonovou fóliou je inak niečo, čo sa dá vidieť aj priamo na mojej fotografii, kde má "hviezdička" reprezentujúca satelit pomerne výrazne zlatistú farbu. Celková hmotnosť satelitu je záhadou, no vzhľadom na možnosti rakiet Delta 4 Heavy sa predpokladá, že nepresahuje 5,2 tony. Vo vesmíre je momentálne 8 operačne spôsobilých satelitov Mentor, rozložených na rôznych častiach geostacionárnej dráhy. Mnou fotografovaný Mentor 6 je momentálne "zavesený" nad rovníkom na pozícii 51° E.

Obr. 3: Štart rakety Delta 4 Heavy so satelitom USA-237 z 29. júna 2012

Obr. 4: 5. máj, 23:44 SELČ, exp. 20 sec, F/5, ohnisková vzd. 165mm; čím dlhšia expozícia, tým výraznejšie sa geostacionárne družice na fotografiách prejavia

ISS & Progress MS-26

 

Obr. 1: 17. február 2024, čas 06:09 SEČ, expozícia 2,5 sekundy; tesne pred kulmináciou preletu ISS v súhvezdí Hadonos sa v jej blízkosti Progress MS-26 rozjasnil na asi -1 mag. Na fotografii je zaznamenaný práve okamih najväčšej jasnosti tejto zásobovacej lode, krátko predtým aj potom nebol Progress na presvetlenej oblohe takmer vôbec pozorovateľný.

Ráno 17. februára 2024 som po dlhšej dobe odfotografoval spoločný prelet Medzinárodnej vesmírnej stanice a k nej sa približujúcej zásobovacej lode Progress MS-26. Avšak veľa nechýbalo a zo spoločnej fotografie by nebolo nič, nakoľko značnú časť preletu nebola na silne presvetlene úsvitovej oblohe ruská zásobovacia loď takmer vôbec pozorovateľná. Slnko totiž vychádzalo už necelú hodinu po prelete a mimo jasnejších hviezd a majestátnej ISS, ktorá dosahovala takmer -2,5 magnitúdy, nebolo na rozjasňujúcej sa oblohe vidieť nič slabšie ako 1 mag. Lode Progress pritom ani za štandardných optimálnych podmienok nedosahujú viac ako 2,5 mag. No došlo k niečomu, čo som už pri Progressoch a Sojuzoch v minulosti párkrát pozoroval - pri vhodnom natočení voči Slnku a pozorovateľovi tieto pomerne malé kozmické lode vedia hodiť krásny záblesk, ktorým niekedy na pár okamihov môžu prevýšiť aj samotnú ISS. Najpamätnejším je v tomto ohľade pozorovanie z júla 2013, keď sa mi takýto moment podarilo krásne zaznamenať v celej svojej dĺžke (viac tu). Tentokrát Progress MS-26 síce jasnosťou ISS nepredčil, dosiahol v maxime asi -1 mag, no stačilo to na to, aby som aj na presvetlenej oblohe pekne zvečnil tento moment ich spoločného preletu vo formácii. Progress sa nachádzal necelých 5 uhlových stupňov od stanice a už o necelú hodinu neskôr, presne o 07:06 SEČ, sa s ňou aj úspešne spojil.  

Obr. 2: Pohľad z ISS na približujúcu sa zásobovaciu loď Progress MS-26 (vľavo dole). Ten odštartoval z Bajkonuru 15. februára na nosnej rakete Sojuz-2.1a.. 

Raketa KSLV-2 (2023-072H)

 

Obr. 1: 30. december 2023, čas 17:56 SEČ, exp. 13 sec; posledný stupeň rakety KSLV-2 prechádza medzi súhvezdiami Býk a Veľryba, dosahujúc jasnosť necelých 3,5 mag. Okrem tejto rakety je na fotografii neplánovane zachytený aj prelet staršej čínskej fotoprieskumnej družice Yaogan 3, ktorá dosahuje asi 4,5 mag.

Predposledný večer roku 2023 som prvýkrát nafotografoval posledný stupeň juhokórejskej nosnej rakety KSLV-2. Tá vyniesla v máji tohto roku z kozmodrómu Naro asi 240 kilogramový náklad tvoriaci neveľký satelit NEXTSat-2 a niekoľko cubesatov. Asi 4 metrové teleso posledného stupňa sa ostalo pohybovať na dráhe o výške cca 490 x 540 km so sklonom 97,5°.  Pri mojom pozorovaní dosahoval objekt pomerne neveľkú jasnosť necelých 3,5 mag, čo však vzhľadom na jeho veľkosť a výšku orbity nie je veľmi prekvapivé. Pravdepodobne by bol dokonca aj slabší nebyť toho, že časť jeho telesa (nádrž kvapalného kyslíka) je pokrytá žiarivo bielim náterom. 

Obr. 2: Štart rakety KSLV-2 z kozmodrómu Naro  z 25. mája 2023.

Toto bol pre Južnú Kóreu už tretí štart tohto typu rakety, z toho druhý úspešný. Okrem označenia KSLV (skr. z  Korean Space Launch Vehicle) sa pre túto raketu používa aj názov Nuri, čo v kórejčine znamená svet. Raketa je trojstupňová a využíva ako palivo kombináciu kerosínu a tekutého kyslíka, jej najvyššia nosnosť na LEO sa uvádza až na 3,3 tony. Táto raketa po svojom prvom úspešnom štarte v roku 2022 urobila z Južnej Kórei v poradí jedenásty štát, ktorý preukázal schopnosť vypustenia satelitu vlastnými prostriedkami. Síce bol z jej územia vypustený satelit už v roku 2013, no pomocou rakety KSLV-1, na ktorej významnej časti sa vtedy priamo podieľalo Rusko. V tomto roku navyše Južná Kórea rozšírila svoj repertoár nosičov pomerne nečakane aj o neveľkú vojenskú raketu na tuhé pohonné látky, ktorá úspešne vyniesla na orbitu satelit začiatkom decembra, navyše z morskej plošiny.

Obr. 3: Posledný stupeň nosiča KSLV-2.