Iridium 45

Ku koncu éry predikovateľných zábleskov Irídii poteší, keď uvidíte záblesk z takej družice, čo ste ešte nikdy možnosť nasnímať nemali. Taký prípad sa mi naskytol 9. augusta 2018 o 22:05 SELČ, keď som na 25 sekundovú expozíciu nasnímal záblesk družice Iridium 45, ktorý dosiahol jasnosť cca -4 mag. Družica, štartujúca ešte 20. decembra 1997 z kalifornského Vandenbergu, prelietavala počas záblesku popri súhvezdí Kasiopea, ponad galaxiu M 31 v Androméde.

Cygnus OA-9E

Americkú zásobovaciu loď Cygnus OA-9 sa mi podarilo odfotografovať 20. júla 2018 o 22:42 SELČ počas jej preletu cez súhvezdie Labuť (latinsky - taktiež Cygnus 😉). Na oblohe mierne presvetlenej Mesiacom v prvej štvrti dosahoval tento satelit jasnosti necelých 3 mag.

Cygnus OA-9 pri zachytený staničným manipulátorom
24. mája 2018

Táto kozmická loď je zo všetkých zásobovacích lodí ISS pozorovateľná najobtiažnejšie, nakoľko je jej jasnosť počas preletu silne závislá od fázového posunu voči Slnku, čo sa opäť potvdilo aj teraz. Na hore uvedenej 20 sekundovej snímke je zaznamenaná najjasnejšia časť preletu, mimo nej jasnosť objektu sotva presahovala 4 magnitúdy. Na pozorovanie tohto typu lodí mám aj vďaka tomu celkovo smolu, čoho dôkazom je aj to, že toto je na blogu len moja druhá fotografia lode Cygnus od roku 2013 (viď tu).

Súčasná misia OA-9 odštartovala k ISS 21. mája 2018 a so stanicou bola spojená až do 15. júla, kedy sa od nej oddelila a prešla na vyššiu dráhu, na ktorej uvolnila niekoľko cubesatov. Na tejto dráhe o výške 477 x 482 km by mal Cygnus ostať až do konca júla.

Súmrak Irídii: Iridium 11

Koniec éry predikovateľných zábleskov družíc Iridium sa nezadržateľne blíži ku koncu a preto každé snímky posledných zábleskov týchto družíc sa stávajú skutočne výnimočnými. Obzvlášť, pokiaľ ide o tak jasné záblesky, ako bol aj ten na hore uvedenej snímke. Vznikla 13.7. 2018 o 22:31 SELČ a na 25 sekundovej expozícii zachytáva okamih, keď družica dosiahla jasnosti až -7 magnitúdy. Je jednou z posledných družíc starej generácie, ktoré ešte ostávajú na operačnej orbite vo výške cca 760 km. Záblesk tejto družice som odfotgrafoval aj v minulosti, v auguste 2013 a máji 2014 .

Súmrak Irídii: Iridium 67

To že legendárne záblesky satelitov Iridium sa už pomaly ale isto blížia ku koncu, som tu na blogu už viackrát spomínal. Krásne viditeľným dôkazom tohto konca je aj horeuvedená snímka, ktorá vznikla 30. júna 2018 o 22:05 SELČ. Na len 10 sekundovej expozícii je na pomerne presvetlenej oblohe zachytený veľmi rýchly prelet satelitu Iridium 67. Ten už je momentálne vyradeným, nefunkčným satelitom, ktorého dráha bola poslednými zvyškami paliva 8. júna radikálne znížená, pričom momentálne dosahuje výšky už len 150 x 324 km. V čase pozorovania bol satelit navyše v blízkosti perigea, vďaka čomu dosahoval jeho pohyb na hviezdnom poli naozaj nevýdanú rýchlosť. Satelit, ktorému na tejto dráhe ostáva už len niekoľko posledných dní života, nekontrolovane rotoval, čoho dôkazom boli aj rapídne, nepravidelné variácie jeho jasnosti, ktorých hodnota kolísala od cca 2,5 magnitúd až k záporným číslam, pričom najjasnejší na fotografii zachytený záblesk (medzi hlavou Draka a Vegou) má asi -2 magnitúdy.

Iridium 67 odštartoval ešte 7. apríla 1998 a počas svojho operačného zaradenia v sieti Iridium som nemal možnosť jeho predikovateľný záblesk zaznamenať. Takto sa v mojej zbierke Iridiumiek ocitol aspoň takto, na konci svojho života na zemskej orbite. Podobný osud ako jeho už čoskoro počká všetky zvýšné Iridiumky prvej generácie. Možnosť pozorovať ich predikovateľné záblesky je už pomaly naozaj veľmi raritná, nakoľko ich na operačných dráhach momentálne ostáva ani nie 20. Sám som veľmi zvedavý, koľko z nich sa mi ešte podarí zaznamenať...

Bajkonur: Štart misie Sojuz MS-09

Na tomto blogu primárne pridávam fotografie preletov satelitov, sledovaných z veľmi veľkej vzdialenosti stoviek, až tisícov kilometrov, ako sa na hviezdnom nebi premietajú počas svojich obehov okolo planéty Zem. Tentokrát sa mi však naskytla úžasná príležitosť zažiť niečo naozaj výnimočné, oveľa, oveľa bližšie. 6. júna 2018 prebehol z kozmodrómu Bajkonur štart nosnej rakety Sojuz FG s pilotovanou kozmickou loďou Sojuz MS-09, na ktorej palube bola trojčlenná posádka smerujúca k ISS. Mal som šťastie byť svedkom tejto udalosti priamo na samotnom kozmodróme. Bol to úžasný, chvíľami až ťažko opísateľný zážitok, ktorý pokiaľ neokúsite na vlastnej koži, nič vám ho plnohodnotne nenahradí. O ňom, ako aj celkovo o ceste na Bajkonur by sa toho dalo napísať veľmi veľa, no bez zabiehania do detailov som sa rozhodol ho sprostredkovať tu na blogu len stručne, pomocou autentických, mnou urobených fotografii.

Návšteve Bajkonuru predchádzal krátky pobyt v nenápadnom, 200-tisícovom "mestečku" Kyzylorda...

...z ktorého nás čakala niekoľkohodinová cesta rozsiahlou kazašskou stepou...
  

...až k "bránam" slávneho kozmodrómu 

Boli sme ubytovaní v meste Bajkonur, ktoré nie je priamou súčasťou kozmodrómu, ale plnohodnotným, stredne veľkým mestečkom so všetkým, čo k tomu patrí... Kozmonautikou to tam však samozrejme žije prakticky na každom rohu

V meste je veľmi veľa pamätníkov - tento je venovaný S. P. Koroľjovovi

Jedným z prvých väčších zážitkov v mestečku Bajkonur bola aj prehliadka Aleje kozmonautov...

...v ktorej nemohol chýbať ani najstarší strom, zasadený samotným Jurijom Gagarinom

Nechýbajú však ani najčerstvejšie stromčeky zasadené súčasnými posádkami ISS

Alej je ukončená malou plošinou s modelom rakety Sojuz-FG

Z druhej strany sa na plošine otvára nádherný výhľad na rieku Syrdarja a rozsiahlu kazašskú step

Nasledovala cesta z mesta Bajkonur na samotný kozmodróm, vzdialený asi 20 km severne. Hoci sa
Bajkonur rozkladá primárne na rovinatej stepi, v priestoroch kozmodrómu sa dali vidieť aj takéto neveľké skalnaté kopce 

Oveľa väčším prekvapením však boli ťavy dvojhrbé, ktoré sa v odľahlejších priestoroch Bajkonuru podľa všetkého voľne pohybovali

Prísne strážená vstupná brána kozmodrómu

V časti kozmodrómu, označovanej ako oblasť 254, asi 3 km západne od štartovacej rampy, prebieha záverečná príprava kozmonautov k letu, vrátane ich obliekania do skafandrov. My sme na nich zatiaľ čakali vonku spolu s pripraveným autobusom, ktorý ich dopravuje priamo k nosnej rakete  

A nečakali sme tam len "bežní" turisti... Rozlúčkového ceremoniálu sa zúčastnilo aj viacero významných osobností, medzi nimi napr. aj samotná Valentína Tereškovová

A tu je už samotná posádka kozmickej lode Sojuz MS-09!
Zľava: Američanka Serena M. Auñón-Chancellor, Nemec Alexander Gerst a Rus Sergej Prokopjev
Asi 3 hodiny po vzniku tejto fotografie už oblietavali planétu Zem rýchlosťou vyše 7 km/s

Čakanie na štart sme vyplnili aj návštevou úžasného múzea, ktoré sa nachádza priamo uprostred kozmodrómu, len asi 2,3 km od štartovacej rampy LC-1/5. Dá sa v ňom toho vidieť naozaj veľmi veľa...

Od modelov všetkých typov rakiet, čo vzlietali a vzlietajú z Bajkonuru...

Cez pristávací modul Sojuzu...

Až po ruský skafander pre výstup do otvoreného vesmíru. A mnoho, mnoho ďalších  zaujímavostí, ktoré plne docení každý fanúšik kozmonautiky

A nielen vnútri múzea, ale aj mimo neho...Vrátane unikátnej, plnorozmerovej testovacej makety sovietskeho raketoplánu Buran...

...ktorú je možné navštíviť aj zvnútra kokpitu a nákladového priestoru

Vonku možno nájsť vystavené dokonca aj rozbité tlakové nádrže z nevydarených štartov lunárnych super-ťažkých rakiet N-1 

Po obhliadke múzea nasledoval presun na pozorovacie stanovište pre turistov, určené pre pozorovanie štartu rakety. Tvorí ho v podstate rozsiahle parkovisko, nachádzajúce sa asi 2 km juhozápadne od štartovacej rampy. V pozadí si možno všimnúť spomínanú maketu raketoplánu Buran

Asi hodinku pred štartom si prvé hlúčiky turistov obsadzujú najlepšie miesta pre sledovanie štartu

Z pozorovacieho stanovišťa sa otvára výhľad nielen na raketu Sojuz, ale aj iné, historicky veľmi zaujímavé miesta
kozmodrómu, bohužial verejnosti zblízka nesprístupnené. Toto je pohľad na komplex budov, ktoré voľakedy slúžili pre legendárny projekt Energija-Buran a ešte skôr pre N1. Vpravo je hala MIK 112, kde sa dodnes nachádzajú zvyšky zničeného raketoplánu Buran 

Detailný pohľad na vyše 100 metrov vysokú budovu, v ktorej sa raketa Energija a raketoplán Buran skompletizované
testovali vo vertikálnej polohe. Fotografované zo vzdialenosti asi 2,7 km. Vpravo vidno časť ešte vzdialenejšieho štartovacieho komplexu, z ktorého došlo k štartom tejto rakety. 
Momentálne sa komplexy budov súvisiacich s týmto projektom nijako nevyužívajú a očividne chátrajú

A tu už je pohľad na samotnú raketu Sojuz-FG na legendárnej štartovacej rampe LC-1/5, necelú hodinu pred štartom. K rakete je ešte priklopená časť obslužnej veže s kabínkou, cez ktorú do rakety nastúpili kozmonauti

Raketa v plnej kráse s už odklopenou obslužnou vežou, necelých 5 minút pred štartom

Štart! O 11:12 UTC sa zažehávajú motory rakety, víri sa prach a raketa sa začína pomaly dvíhať...

A raketa je vo vzduchu! Vidieť na vlastné oči tú oslnivú žiaru motorov
a hlavne počuť ten ich ohromujúci hukot, to všetko je len ťažko opísateľným zážitkom.
Túto priam učebnicovú fotku tejto 51 metrovej rakety som urobil 4 sekundy po fotke predchádzajúcej

...a túto o ďalších 30 sekúnd neskôr - raketa rýchlo naberá na výške a pomaly sa jej tvar stráca z dohľadu

O necelú minútu neskôr už raketu vidno len cez slabnúcu žiaru jej motorov. Raketa už zároveň neletí kolmo,
ale približne horizontálne a ostávajú za ňou dva skondenzované obláčiky vodnej pary 

Môj posledný záber rakety, vznikol o 20 sekúnd neskôr - vidno ju už len slabo pri dolnom okraji snímku

Keď som teleobjektív namieril späť na už prázdnu štartovaciu rampu, mal som pocit, že som na nej zachytil malý požiar. V skutočnosti išlo o odhalenú oranžovú konštrukciu servisných ramien, ktoré objímali raketu a pred štartom ich nebolo vidieť 

Päť minút po štarte sa nad kozmodrómom ostali vznášať už len pomaly sa rozptyľujúce obláčiky vodnej pary. Raketa však v tomto momente stále pokračovala vo svojej úlohe a o necelé 4 minúty neskôr tak vďaka nej kozmická loď Sojuz MS-09 úspešne dosiahla obežnú dráhu

Ku koncu mi už ostáva len skonštatovať, že návšteva Bajkonuru, navyše spojená s pozorovaním štartu nosnej rakety, je úžasným zážitkom na celý život, ktorý naplno precítite naozaj až vtedy, keď ho reálne zažijete. A to o to viac, pokiaľ si naplno uvedomujete význam tohto fascinujúceho miesta, ktoré nám už viac ako šesť desaťročí otvára brány do vesmírneho priestoru

NOSS 3-7 (2015-58A & R)

6.5. 2017, 22:42 SELČ, exp. 20 sec 



Aerodynamický kryt, pod ktorým
sa skrývajú tajné satelity NOSS 3-7

6. mája 2018 o 22:42 upútala náhodou moju pozornosť na oblohe dvojica satelitov, ktoré sa očividne pohybovali vo formácii za sebou. V momente som urobil fotografiu tohto preletu a po krátkom hľadaní som zistil, že ona dvojica nie je nič iné ako pár amerických vojenských satelitov NOSS 3-7, oficiálne označené ako USA-264. Tento pár bol posledný, ktorý mi chýbal v zbierke pozorovaní aktuálnej generácie týchto satelitov. Na fotografii dosahovali jasnosti asi 3,5 magnitúdy a okrem nich je v spodnej časti snímky zaznamenaný aj prelet stupňa rakety Zenit-2 (1990-046B). Tento pár satelitov štartoval 8. oktobra 2015 z Vandenbergu pomocou rakety Atlas-5 a spolu s nimi sa na orbitu dostal aj celý rad cubesatov a preto má druhý z dvojice COSPAR označenie R, hoci spolu so satelitom A očividne tvorili primárny náklad misie. A ako už býva tradičným pokusom o kamufláž pri týchto štartoch, aj tento satelit je oficiálne označený len ako úlomok.



Nádrž Briz-M (2009-34C) & Iridium 96

5.5. 2018, čas 21:29 SELČ, ISO 800, exp. 8 sec

5. mája 2018 o 21:29 SELČ som na jednej snímke zachytil prelet dvojice umelých satelitov, ktoré zhodou okolností patria ku kozmickým programom, nad ktorými pomaly ale isto padá súmrak. V hornej časti snímku je toroidná nádrž urýchľovacieho stupňa Briz-M, ktorá sa síce nachádza na excentrickej dráhe s apogeom až 13 868 km, avšak v čase snímania prelietala v blízkosti perigea o výške niečo málo cez 300 km, vďaka čomu mala pomerne vysokú jasnosť asi 1,5 mag a pomerne rýchly uhľový pohyb. Neďaleko od tejto nádrže prelietala družica Iridium 96, ktorá vrhla aj krátky náhodný záblesk o jasnosti asi 1 mag, mimo toho však jej jasnosť nepresahovala 3 magnitúdy.




Takýto nádherný záblesk vrhla Iridium 96 v roku 2014,
 nad ňou prelietala súčasne ISS

Iridum 96 pritom ešte donedávna predvádzala na oblohe oveľa krajšie divadlá, ako si môžte pozrieť aj na mojej snímke z júna 2014, keď prelietavala spolu s ISS (detail pozorovania tu). Ako som však už viackrát v súvislosti s poslednými pozorovaniami Iridiumiek tu na blogu poznamenal, blíži sa koniec týchto jasných a ľahko predikovateľných zábleskov. A to čím ďalej rýchlejšie. Stará generácia satelitov siete Iridium je nahrádzaná novšími, ktoré už takéto záblesky neprodukujú (minimálne sa nedajú relevantne predpovedať) a staré družice sú postupne sťahované z orbity. V poslednej dobe boli takto vyradené už desiatky satelitov a je dosť možné, že budúci rok už nebude možné jasné záblesky Iridiumiek podľa predpovede pozorovať vôbec. Vo väčšine prípadov pritom majú paliva síce nie na plne kontrolovaný deorbit, ale len na zníženie perigea, ktorým sa satelit vyradí z operačnej orbity a urýchli sa jeho zánik. To je aj prípad našej Iridiumky 96, ktorá bola z operačnej prevádzky vyradená už 14. decembra 2017 a v súčasnosti je už ako neaktívny satelit na dráhe o výške 286 x 693 km. Možnosť presnej predikcie jej zábleskov tak pominula a ich možnosť sa pre pozorovateľa stala len náhodným javom, tak ako aj na tejto súčasnej snímke. Aj v tomto prípade je však otázne, či krátky slabý záblesk spôsobili nepriaznivo natočené plošné antnény satelitu (zodpovedné za jasné záblesky), alebo len jeho solárne panely.


Predštartovná príprava satelitu Sirius FM-5 so stupňom Briz-M
(toroidná nádrž je označená šípkou)

Čo sa týka druhého objektu na snímke, tým je nádrž stupn Briz-M z rakety Proton, ktorá vyniesla 30. júna 2009 z Bajkonuru americký telekomunikačný satelit Sirius FM-5. Rakety Proton síce ešte tak skoro vyradené zo služby nebudú, avšak svoj komerčný boom už majú za sebou. Hoci ešte pred pár rokmi štartovali s komerčnými telekomunikačnými družicami takmer ako na bežiacom páse, v súčasnosti sú ich štarty už len sporadické, a aj to už takmer výlučne pre vojenský sektor. V komerčnej sfére ich už z veľkej časti nahradili americké rakety Falcon 9 spoločnosti SpaceX.

X-37B (OTV-5) na úteku

OTV-5, 20.4.2018, 22:15 CEST, exp. 25 sekúnd, ISO 800

Táto snímka z 20. apríla 2018, na ktorej druhýkrát zachytávam raketoplán X-37B pri misii OTV-5, je špecifická. Na satelit som nečakal podľa klasickej predpovede získanej z webov heavens-above.com či calsky.com, ako je tomu vo väčšine prípadov. Dôvod je jednoduchý - vedel som, že parametre uvedené na týchto serveroch sú neaktuálne. Raketoplán totiž urobil radikálnu korekciu dráhy a dočasne sa pozorovateľom (takmer) stratil.

Občas to naozaj vyzerá medzi operátormi tajných satelitov a
lovcami družíc ako hra na mačku a myš :)

Zistil som to na základe vlastného pozorovania deň predtým, 19. apríla. Potom, ako som 18. apríla uskutočnil nádherné pozorovanie vysokého preletu tohto satelitu (viď tu), som sa ho pokúsil pozorovať opäť. Avšak v stanovený čas (o 22:09) nič neletelo, čo ma až tak neprekvapilo. V čase keď som si rozkladal fotografickú aparatúru, 8 minút pred očakávaným preletom, som totiž zbadal na veľmi podobnej trajektorii pomerne jasný, neznámy objekt. Už vtedy som začal niečo tušiť a keď som v predikovaný čas X-37B neuvidel, bol som si takmer istý. USAF urobilo s raketoplánom radikálnu korekciu dráhy. Nasledujúci deň oznámilo na pozorovateľskom serveri satobs.org viacero erudovaných pozorovateľov to isté - v stanovený čas objekt nevideli a teda došlo k jeho strate. Nikde však nebola ani zmienka o pozorovaní podozrivého objektu 8 minút predtým. Tak som poslal túto informáciu známemu holandskému pozorovateľovi Marcovi Langbroekovi. O nejaký čas na to správu o pozorovaní objektu 8 minút pred predikciou potvrdil nezávisle aj ďalší pozorovateľ z Belgicka, ktorému sa navyše podarilo urobiť aj fotku. Na základe týchto informácii zostavil M. Langbroek predbežné elementy dráhy, ktoré mali pomôcť pri hľadaní nasledujúceho večera. Samozrejme s tým, že treba byť pripravený na možnosť istej nepresnosti a toho, že objekt môže stále manévrovať. Každopádne pozorovateľom z celého sveta to stačilo na to, aby sa pustili do lovenia tajného objektu. Krátko potom ako som toho večera začal začal pozorovať aj ja sa objavila aktuálna správa od lovcu družíc Alberta Ranga, ktorý pozoroval satelit o 19 minút skôr ako uvádzali staré elementy na heavens-above.com a niekoľko minút pred tým, ako uvádzali novšie od Marca. Viac mi nebolo treba a bolo jasné, že sa treba pripraviť na pozorovanie v čase okolo 22:15 SELČ (pôvodná predpoveď na heavens-above uvádzala kulmináciu v čase 22:36). A podarilo sa! Ako prvá zbadala objekt moja spolupozorovateľka nad severozápadným obzorom v súhvezdí Povozník. Trajektória  medzi hviezdami približne zodpovedala starej predpovedi, samozrejme so spomínaným 20 minútovým rozdielom. Čo ma spočiatku prekvapilo bola jasnosť - objekt dosahoval len asi 3,5 až 4 mag, čo bol dosť rozdiel oproti jasnosti pri predošlom pozorovaní. Avšak vzhľadom na špecifický tvar X-37B a nie najpriaznivejší fázový uhol preletu (výška ani nie 30° nad severným obzorom) sa to nemusí zdať až také prekvapivé. Každopádne je to zaujímavé zistenie pretože sa ukázalo, že X-37čka síce je veľmi dobre pozotrovateľným satelitom pri priaznivých, vysokých preletoch, avšak pri nepriaznivých sa jej jasnosť radikálne znižuje.

Vizualizácia od Marca Langbroeka ukazujúca priemety orbít
všetkých misii raketoplánov X-37B. Zdroj: sattrackcam.blogspot.com

No a aký je výsledok včerajšej pozorovateľskej kampane? Satelit úspešne zdokumentovala celá rada pozorovateľov, vďaka čomu bola veľmi presne výpočítaná jeho dráha. X-37 urobil pravdepodobne 19. apríla veľkú korekciu dráhy (alebo sériu korekcii), ktoré radikálne znížili jeho dráhu z 350 x 361 km na 307 x 321 km. Pripomeňme si, že v čase objavu 11. apríla bola jeho dráha o výške 356 x 357 km. Raketoplán má teda pravdepodobne poriadne rezervy paliva, ktoré mu takéto rozsiahle mánevre na nízkej LEO umožňujú, navyše v pomerne krátkom čase. Plus ešte nevieme, koľko bude na orbite (pri predošlej misii OTV-4 to bolo až rekordných 717 dní) a koľkokrát sa ešte pokúsi lovcom družíc "utiecť". Darmo, niekedy to naozaj vyzerá tak, ako by sa operátori vojenských satelitov hrali s amatérskymi pozorovateľmi na mačku a myš. Oni sú samozrejme tá myš. :)