ISS + kométa NEOWISE po druhýkrát

Obr. 1: 20.7.2020, čas: 23:33 SELČ, exp. 13 sec

Kométa NEOWISE (C/2020 F3) je už nejaký čas cirkumpolárna a pre jej pozorovanie tak netreba vstávať skoro ráno, ale stačí si počkať na tmavšiu večernú oblohu. Bohužiaľ, vlasatica už začína aj zreteľne slabnúť s tým, ako sa vzďaluje od Slnka a nepomáha veľmi ani to, že sa približuje k Zemi (k maximálnemu priblíženie na vyše 100 miliónov km došlo 23. júla). Napriek tomu je však stále voľným okom zreteľným hmlistým objektom pomerne ľahko nájditeľným pod Veľkým vozom. 20. júla o 23:33 SELČ som opäť dostal do jedného záberu spolu s kométou aj Medzinárodnú vesmírnu stanicu, ktorá zdanlivo prelietala tentokrát ku nej ešte bližšie, ako posledne. Pridávam aj ďalší záber z tohto preletu plus niekoľko detailov na túto výnimočnú kométku z posledných dní.

Obr. 2: 20.7.2020, čas: 23:34 SELČ, exp. 13 sec

Obr. 3: 20.7.2020, čas: 23:15 SELČ, exp. 15 sec. Na tomto zábere je možné si všimnúť okrem výrazného prachového chvosta aj jemný náznak iontového chvosta

Obr. 4: 20.7.2020, čas: 22:54 SELČ, exp. 10 sec.

Obr. 5: 22.7.2020, čas: 23:20 SELČ, exp. 30 sec. Na snímku je vo Veľkom voze zachytený aj slabý záblesk nezidentifikovaného satelitu

Obr. 6: 14.7. 2020, čas 23:01 SELČ, exp. 8 sec. Síce fotografia so starším dátumom, zachytáva však najlepšie obdobie na pozorovanie kométy, keď bola jednak stále veľmi jasná a zároveň na už dostatočne tmavej, bezmesačnej oblohe

ISS + kométa NEOWISE (C/2020 F3)

Obr. 1: 10. 7. 2020, čas 03:32 SELČ, exp. 1.6 sekundy. Krátka jasná stopa ISS vpravo hore, mysticky jemná kométa NEOWISE dole nalavo od stredu  

Hoci prelety Medzinárodnej vesmírnej stanice sú úplne štandardným spestrením oblohy, jasné kométy už veru nie. Skôr naopak, skutočne krásne vlasatice sa objavujú len raz za mnoho rokov. A keď sa skĺbi hoci bežný prelet ISS s nádhernou kométou, na tomto blogu to nemôže chýbať! Presne tento moment je zachytený na úvodnej snímke z 10. júna 2020, kde v hornej časti obrázku prelieta majestátna, do červena sfarbená ISS a v spodnej časti si možno nad vežičkou kostola všimnúť najkrajšiu kométu desaťročia - C/2020 F3 NEOWISE. Snímka má len krátku, 1.6 sekundovú expozíciu, nakoľko vznikla o 03:32 SELČ, kedy sa s nezadržateľne blížiacim sa východom Slnka už dlhšie expozície veľmi nevyplatia. Nádherný pohľad na kométu dotvárali aj výrazné Nočné svietiace oblaky (NLC), ktoré sú dobre viditeľné hlavne na druhej snímke s detailom na vlasaticu. Kométu NEOWISE si v týchto dňoch vychutnáva aj posádka ISS v zložení Chris Cassidy, Anatolij Ivanišin, Ivan Wagner, Doug Hurley a Bob Behnken, ktorý z paluby stanice urobili viacero krásnych snímkov tohto objektu. A kedže srdcu milovníka oblohy to nedá takýto astronomický úkaz si užiť čo najviac, pri viacerých príležitostiach som kométu nafotografoval aj ja. 

Obr. 2: 10.7. 2020, čas 03:18, exp. 3 sec. Detail na kométu NEOWISE aj s výraznými NLC

Táto kométa, objavená v marci tohto roku sondou NASA NEOWISE nečakane výrazne zjasnila po prechode perihéliom na začiatku júla, pričom jej jasné jadro a dlhý výrazný chvost z nej robia najkrajšiu kométu viditeľnú zo severnej pologule od roku 2007, keď sa krátko po západe Slnka dala pozorovať kométa C/2006 P1 McNaught. Lepšie to bolo už len s ultra-jasnou kométou Hale-Bopp v roku 1997. Hoci od nej má súčasná NEOWISE predsalen ďaleko, podmienky na jej pozorovanie sa stále zlepšujú aj s tým, ako ustupuje svit Mesiaca. Nižšie je pár fotografii z nasledujúcej noci.

Obr. 3: 11.7. 2020, čas 02:53 SELČ, exp. 10 sec

Obr. 4: 11.7., čas 02:57, exp. 6 sec

Obr. 5: 11.7., čas 03:18, exp. 4 sec. Vľavo kométa NEOWISE, vpravo nad oblakmi vychádzajúca Venuša

GPS III-SV03 + 2. stupeň Falconu 9 na parkovacej dráhe

Obr. 1: 30.6. 2020, čas 22:35 SELČ, exp. 8 sec. Družica GPS stále spojená s raketou Falcon prelieta uprostred Letného trojuholníka, dosahujúc svoju najvyššiu jasnosť (vyše -1 mag)

Ako už môže napovedat dlhý nadpis tohto príspevku, posledný júnový večer poskytol možnosť na ďalšie výnimočné pozorovanie na nočnej oblohe. Tentokrát v ňom hral úlohu nový satelit amerického navigačného systému GPS, ktorý štartoval len 24 minút pred pozorovaním z Mysu Canaveral na rakete Falcon-9. Tú už tento rok bolo možné pozorovať krátko po štarte viackrát, tentokrát ale svoju misiu nemala ešte zavŕšenú, nakoľko satelit GPS tvoril s druhým stupňom rakety stále jeden objekt, čakajúci na parkovacej dráhe o výške 168 × 387 km. Na tejto dráhe obiehala zostava planétu až do 23:14 SELČ, keď sa motor Merlin-1D rakety Falcon zažehol druhýkrát, pričom zvýšil dráhu až na 387 × 20 168 km. Na nej sa o 23:40 SELČ satelit oddelil a neskôr pomocou vlastného motora vystúpa na približne kruhovú pracovnú dráhu o výške cca 20 200 km so sklonom 55°.

Obr. 2: čas 22:34 SELČ, tesne pred kulmináciou je zostava nasvietená Slnkom odzadu a je tak pomerne slabým objektom... 

Keďže spojená zostava družica+raketa je pomerne veľký objekt, na dĺžku merajúci takmer 20 metrov (cca 15,5 metra komplet druhý stupeň+adaptér a nejaké 4 metre satelit), očakával som hneď od začiatku vysokú jasnosť. Keď som však zostavu prvýkrát spozoroval vo Velkom voze, išlo o pomerne slabý objekt o jasnosti asi 3 mag. Očividne však išlo len o vplyv nevhodného fázového uhlu, keď bola zostava rakety a družice nasvietená Slnkom odzadu, pretože krátko po kulminácii vo výške takmer 70 stupňov začal objekt rýchlo zjasňovať, až jeho jasnosť prekročila -1 mag. Z tohto preletu som urobil celkovo 4 fotografie, každá s expozíciou 8 sekúnd, ktoré pekne dokumentujú priebeh tohto výnimočného preletu. Nie je to však prvýkrát, čo som pozoroval satelit GPS krátko po štarte na parkovacej dráhe. Prvýkrát to bolo ešte v októbri 2015, vtedy letel satelit na stupni Centaur rakety Atlas V, fotograficky som to vtedy ale nezaznamenal.

Obr. 3: ...ale krátko po kulminácii sa začína rýchlo rozjasňovať...

Obr. 4: ....až k záporným magnitúdam

Starlink v1.0 L7 po dvoch dňoch

Obr. 1: 6.6. 2020, čas 02:25 SELČ, exp. 4 sec, najjasnejší z clustera Starlinkov L7 prechádza cez súhvezdie Veľký voz, pred ním aj za ním sa však pri pozornejšom pohľade dajú pozorovať slabučké stopy jeho súkmeňovcov

Je zaujímavé, že pozorovania satelitov Starlink takmer vždy prinesú nové, nečakané prekvapenie. Tak tomu bolo aj pri mojom druhom pozorovaní satelitov Starlink z čerstvej várky L7. Teraz, dva dni po štarte, 6. júna 2020 o 02:25 mali mať vcelku optimálny, vysoký prelet, pričom som z minulých skúseností očakával krásnu, výraznú šnúru perál. Avšak nad obzor v stanovenom čase vyšiel len jeden satelit, ktorý síce zakrátko dosiahol vysokej jasnosti 0,5 mag, potom ale ešte pred kulmináciou preletu pohasol a koniec. Očakávanie, že ho budú doprevádzať v tesnom vláčiku desiatky jemu podobných satelitov sa nenaplnilo. No presnejšie, nie celkom. Pri bližšom prezretí dvoch fotografíí si môžte všimnúť viacero dlhších, tesne pri sebe naukladaných stôp, ako pred jasným satelitom, tak aj za ním. Sú ale veľmi slabé, s jasnosťou okolo 4 mag a počas pozorovania voľným okom som ich takmer nezaregistroval. Je síce pravda, že obloha bola veľmi presvetlená Mesiacom v splne, no aj napriek tomu mi je to, prečo bol z celého clustera Starlinkov výrazne viditeľný len jeden objekt, zatiaľ záhadou...

Obr. 2: Prvá fotografia Starlinkov L7, exp. 3 sekundy, možno si na nej lepšie všimnúť viaceré stopy slabších Starlinkov pred jasným objektom. Celkovo bol cluster roztiahnutý na vyše 20 uhlových stupňov, satelity sa nachádzali na orbite vysokej 221 x 356 km

Starlink v1.0 L7 - 23 minút po štarte!

Obr. 1: 4.6. 2020, čas 03:49 SELČ. exp. 1,3 sec, 60 satelitov Starlink v tesnej blízkosti druhého stupňa rakety Falcon stúpa nad obzor na svitaním presvetlenej oblohe len 23 minút po svojom štarte z Mysu Canaveral

Už druhýkrát po sebe sa v tomto roku naskytla skvelá príležitosť na pozorovanie satelitov Starlink aj s druhým stupňom rakety tesne po štarte. Teraz, 4. júna 2020 v skorých ranných hodinách bol však tento prelet ešte výnimočnejší ako posledne (viď tu), nakoľko objekty nezmizli hneď v zemskom tieni, ale ich prelet bol plne osvetlený, pričom vystúpili do výšky vyše 50 stupňov nad obzorom. Pri takto priaznivom prelete vyzerali voľným okom objekty ako neobyčajná hviezda o maximálnej jasnosti asi -2 mag. Prečo neobyčajná? Hoci neozbrojeným okom sa mi nedali plne rozlíšiť 2 objekty, hviezda sa javila podivuhodne, akoby trošku oválna, s jasnejším "predkom". No ale samozrejme už v malom triédri sa záhadná "hviezda" ľahko rozlíšila na očakávané dva objekty, pričom jeden z nich (cluster 60 satelitov) mal plošný, akoby obdĺžnikovitý tvar (teda obdobne, ako pri aprílovom pozorovaní, teraz ale bola možnosť si ho viac vychutnať), druhý čisto "hviezdičkovitý" objekt predstavoval raketový stupeň.

Obr. 2: 03:49 SELČ, exp. 1 sec, prvé vzhliadnutie Starlinkov nad obzorom (resp. komínom)

Najväčším bonusom tohto pozorovania však bolo, že som vôbec prvýkrát preukázateľne videl jav tzv. umelej kométy. Druhý stupeň rakety zreteľne vykonal minimálne dva korekčné zážihy (prípadne iný proces spojený s vypúšťaním kvapalín/plynov) pri ktorých sa na pár sekúnd objavila pred objektom kónicky vyzerajúca, veľmi rýchlo sa rozptyujúca hmlovinka. Metaforicky vzaté, akoby si raketový stupeň pár krát kýchol :). Predpokladám, že to súviselo s reorientáciou stupňa pred deorbitačným zážehom, ktorý ho mal naviesť ešte na tomto obehu do vôd Indického oceánu. Pravidelnejší čitateľ tohto blogu si možno pamätá, že podozrenie na umelú kométu som mal už pri aprílovom pozorovaní, no potvrdenie javu mi vtedy zhatil skorý vstup do zemského tieňa. Bohužiaľ jav sa mi kvôli priveľkému presvetleniu svitajúcej oblohy tentokrát nepodarilo zaznamenať fotograficky, každopádne vizuálny dojem z neho bol fantastický (kto chce o umelých kométach vedieť viac, opäť odporúčam starší článok na túto tému). Aspoň približný náčrtok, ako sa jav vizuálne javil, nakreslila priateľka (aj s oválnym tvarom "hviezdy", ktorý sa jej vďaka lepšiemu zraku javil ešte výraznejší ako mne - obr. 5).

Obr. 3: 03:50 SELČ, exp. 1,3 sec, Starlinky po kulminácii svojho preletu prelietajú popri hviezde Altair...

Obr. 4: ...až klesajú k obzoru v ústrety vychádzajúcemu Slnku...približne v tomto čase raketový stupeň vychrlil ďalšiu "kométku", avšak kvôli presvetlenej oblohe na fotografii nie je vôbec zreteľná (prvá kométa bola vidieť približne počas kulminácie preletu - vtedy som nefotografoval)

Obr. 5: Priateľkin náčrtok znázorňujúci vizuálne pozorovanie Starlinkov a umelej kométy

HTV-9

Obr. 1: 21.5. 2020, čas 22:25 SELČ, exp. 15 sec., vľavo pomerne slabá HTV-9 stíhajúca zapadajúcu ISS (jasná stopa vpravo dole)

Primárnym cieľom na pozorovanie večer 21. mája bola japonská zásobovacia loď HTV-9, ktorá štartovala z japonskej Tanegašimy deň predtým. Hoci lode HTV sú vo všeobecnosti pomerne ľahkým pozorovacím cieľom, pričom je pre ne typická pomerne vysoká jasnosť okolo 1 až 1,5 mag, oranžové sfarbenie a sporadické krátke záblesky, tentokrát kvôli nie najvhodnejšiemu fázovému uhlu bolo jej sledovanie trochu obtiažnejšie. V maxime dosahovala sotva 2,5 magnitúdy až klesla k menej ako 3 magnitúdam. Krátko pred tým prelietal cieľ tejto zásobovacej lode - ISS s kralujúcou jasnosťou vyše -2,5 mag. Hoci sa má so stanicou HTV-9 spojiť až 25. mája, uhlovo bola vzdialená od nej len asi 40 stupňov, takže pri zostupnej časti ich dráhy som oba objekty dostal do jedného záberu (aj keď ISS už zapadala za horizont/stromy)

Obr. 2: Prelet ISS v maximálnej výške krátko pred HTV-9, čas 22:23, exp. 13 sec

HTV-9 je vôbec posledným exemplárom tohto typu zásobovacej lode. Japonsko však týmto so zásobovacími letmi k ISS nekončí, lode HTV v blízkej budúcnosti (pravdepodobne v roku 2022) nahradí novší a vylepšenejší typ momentálne známy pod označením HTV-X.

Obr. 3: Slabší prelet HTV-9 v maximálnej výške, 22:24, exp. 15 sec. Loď sa nachádzala no orbite vo výške 284 x 303 km 

Starlink-67 (2019-029-AV)

Obr. 1: Starlink-67 v súhvezdí Drak, 21. mája 2020, čas 22:14 SELČ, exp. 5 sec

21. mája o 22:13 SELČ som si všimol od západu rýchlo sa pohybujúci jasný objekt smerujúci k zenitu. Prekvapivo išlo o ďalší zo Starlinkov, tentokrát s označením 67 (objekt 2019-029-AV). Tento satelit pochádzajúci z povestnej prvej testovacej várky je už dávnejšie mŕtvym telesom (minimálne od októbra minulého roku), pričom v čase fotografovania sa nachádzal na dráhe len 230 x 241 km a teda na orbite mu už ostáva len posledných pár dní pred jeho nekontrolovateľným vstupom do ohnivej náruče zemskej atmosféry. Starlink-67 sa preslávil 2. septembra 2019, keď sa takmer zrazil s európskou družicou Aeolus, ktorá kvôli tomu musela urobiť úhybný manéver.

Obr. 2: Starlink-67 po prechode "hlavy Draka" smeruje k obzoru, čas 21:14, exp. 5 sec

Družica dosahovala vysokej jasnosti, až -1 mag, pričom treba povedať, že išlo v podstate o stabilnú jasnosť, žiadny dlhý záblesk.. Táto vysoká jasnosť na takto nízkej dráhe ale nie je pre tento satelit prekvapením. A nielen preň, celkovo pomerne vysoké jasnosti (podla niektorých neočakávané) satelitov konštelácie Starlink nie sú až také neočakávané, keď si zoberieme rozmery týchto družíc (vid obr. 3). Vidíme, že sa rozhodne nejedná o žiadne cubesaty a ich takmer 14 metrové solárne panely na nízkej obežnej dráhe ich nenápadnými urobia skutočne len ťažko. Deklarovaná snaha SpaceX o výrazné zníženie ich jasnosti teda určite nebude až tak ľahkou úlohou, ako si niektorí myslia, každopádne, rád ju budem na vlastné oči sledovať.

Obr. 3: Rozmery satelitov Starlink

Cygnus NG-13

Obr. 1: 17.5.2020, čas 22:10. exp. 13. sec., snímka zachytáva loď Cygnus vo fáze najvyššej jasnosti. Slabším objektom vyššie je starý sovietsky satelit Kosmos-1743 (1986-034A, dosahoval asi 3 mag). 

17. mája 2020 som odfotografoval americkú zásobovaciu loď Cygnus NG-13 na jej predĺženej misii, necelý týždeň po oddelení od ISS. Hoci Cygnusy sú väčšinou známe skôr tým, že patria medzi najhoršie pozorovateľné lode z flotily ISS, tentokrát bola vďaka vhodným pozorovacím podmienkam loď veľmi jasná, pričom v maxime dosahovala až 1,5 magnitúdy. A to aj napriek tomu, že sa pohybovala vo výške 476 x 483 km. Na tejto dráhe má Cygnus zotrvať ešte niekoľko dní pokiaľ uskutoční deorbitačný manéver nad Pacifikom. Dovtedy má za úlohu vypustiť niekoľko cubesatov a spraviť technologické experimenty, vrátane založenia a sledovania malého kontrolovaného požiaru na palube.

Obr. 2: Cygnus NG-13 je pomocou robotického ramena Canadarm odpájaný od ISS

Cygnus NG-13 odštartoval k ISS 15. februára 2020, pričom sa s ňou spojil 18. februára. K oddeleniu od stanice došlo 11. mája.

Obr. 3: Čas 22:09, exp. 13 sec, Cygns NG-13 v súhveydí Vlasy Bereniky

Starlink v1.0 L6 - "šnúra perál"

Od štartu poslednej várky Starlinkov prešli 3 dni a z celého sveta odvtedy prichádzajú fascinujúce snímky a videá preletu krásnej šnúry perál, ktoré jasné satelity "nalepené" blízko pri sebe pripomínajú. Z nášho územia sa však doteraz dali dobre sledovať len prelety nízko nad obzorom, pri ktorých si ich pozorovateľ mohol vychutnávať nie až v takej efektnej miere a len krátky čas. Až teraz, 25. apríla 2020, konečne nastala možnosť na sledovanie pomerne priaznivého, vysokého preletu, hoci na ešte pomerne dosť presvetlenej oblohe. Starlinky bolo najlepšie vidieť o 20:33 SELČ, keď prelietali vo výške takmer 70° a z tohto času pochádza aj hore uvedená fotografia (zachytená mobilným telefónom). Satelity sa od posledného pozorovania už viac rozprestreli, do pásu dlhého vyše 20° a pohľad na ich prelet bol vskutku fascinujúci, mierne evokujúci trosky v atmosfére sa rozpadajúceho satelitu. Nebolo to však všetkých 60 Starlinkov, ale len 40. Od tohto hlavného prúdu sa už včera totiž stihlo oddeliť 20 satelitov, ktorých prelet nastal o 4 minúty neskôr. Tiež bol pekne viditeľný, ale vzhľadom na menšiu hustotu satelitov už trošku menej výrazný. Tieto satelity začali zvyšovať svoju dráhu ako prvé z várky L6, pričom boli vo výške 239 x 355 km. Zvyšných 40 satelitov v hlavnom prúde zatiaľ ostáva na prvotnej dráhe cca 211 x 357 km.

Starlink v1.0 L6 - 24 hodín po

23. 4. 2020, čas: 21:58 SELČ, exp. 10 sec, ISO 800, F/4

Takmer presne po 24 hodinách od prvého pozorovania najčerstvejšej várky satelitov Starlink sa naskytla ďalšia veľmi dobrá príležitosť na ich pozorovanie. No, dobrá ako dobrá - satelity boli veľmi nízko nad obzorom a do tieňa vstúpili ešte skôr ako pri včerajšom pozorovaní. No napriek tomu pripravili fascinujúci pohľad, ktorý sa veľmi podobal na vôbec prvé pozorovanie tohto typu satelitov z mája minulého roku (vid tu). Ako prvá ich zbadala o 21:57 veľmi nízko nad obzorom priateľka, ktorá pozorovanie označila vcelku trefne ako "hmlistú húsenicu". Takto krátko po štarte je totiž celý kluster 60-tich satelitov stále veľmi blízko pri sebe a pri pohľade voľným okom sa na nebi rozprestiera ako difúzne vyzerajúci pás o zdanlivej dĺžke niečo cez 5 uhlových stupňov. Na uvedenej fotografii sú objekty v najlepšej fáze tohto krátkeho preletu, pričom sa na 10 sekundovej expozícii zlievajú do pásu o jasnosti viac ako -1 mag. V triédri sa "hmlistá húsenica" opäť premenila na krásnu šnúru perál, ktoré krátko po cvaknutí uzávierky fotoaparátu postupne rad za radom zmizli v zemskom tieni. Ako vyplýva aj zo skúsenosti z minuloročného májového pozorovania, húsenicu už najbližšie dni nebude možné pozorovať tak efektne ako teraz. Starlinky už budú od seba vzdialenejšie a hoci aj bez triédru budú ešte pár dní pripomínať skôr šnúru perál, za krátky čas začnú zvyšovať svoje dráhy a roztiahnu sa do rozptýlenejšieho "vláčika". Ako ukázali aj pozorovania z posledných týždňov, takéto vláčiky však potom možno pozorovať veľmi dlho, ešte aj niekoľko mesiacov po štarte.

Bližší pohľad na kluster satelitov Starlink, vpravo klasicky kraľuje jasná Venuša