Popravde, dlho som rozmýšľal, či horeuvedenú fotografiu mám na tomto blogu uverejniť. Stopa objektu, kvôli ktorému som ju urobil, je na nej veľmi slabá, tesne nad hranicou šumu. Objekt totiž dosahoval jasnosť necelé 4 mag, pohyboval sa rýchlo a navyše obloha už začínala byť presvetlená Mesiacom po prvej štvrti, takže hoci voľným okom viditeľný bol, na fotografii sa práve najlepšie neukázal. Avšak za tými pár nevýraznými pixelmi sa skrýva objekt, ktorý má jednu z najzaujímavejších histórii zo všetkých umelých satelitov na orbite, takže ho tu proste spomenúť musím. Navyše dlhú dobu nebude mať žiadny priaznivejší prelet, takže šanca, žeby som ho nasnímal lepšie, tak skoro určite nebude. Snímka vznikla 6. júla 2014 o 23:48 SELČ (je na nej síce zaznamenaný aj prelet druhého, jasnejšieho objektu, Kosmosu 1862, ten však už taký zaujímavý nie je a budem sa mu samostatne venovať pri inej príležitosti).
 |
| Sonda typu Venera 4V-1 |
Kosmos 482 odštartoval ešte 31. marca 1972 z Bajkonuru, no jeho cieľom pôvodne vôbec nemala byť zemská orbita. Išlo totiž o najnovšiu sovietsku sondu typu Venera (konkrétne Venera 4V-1), ktorá sa mala dostať až k planéte Venuša, na ktorej povrch mala vysadiťpristávacie puzdro. Už 3 dni pred tým odštartovala sesterská sonda rovnakého typu s označením Venera-8, ktorá neskôr na Venuši aj úspešne pristála a získala o nej plno nových poznatkov. Avšak osud druhého telesa, ktoré sa malo nazvať Venera-9, bol iný. Počiatočný štart bol síce vydarený a raketa Molnija-M dopravila sondu aj s urýchľovacím stupňom na nízku parkovaciu orbitu Zeme o výške cca 200 km. Z nej sa mala pomocou zážehu motorov urýchľovacieho Bloku L dostať na preletovú dráhu k Venuši. Avšak po reštarte tohto stupňa došlo k problémom. Pôvodne mal pracovať plných 243 sekúnd, avšak v 125 sekundách činnosti motor explodoval. Na orbite následne ostalo viacero úlomkov pohybujúcich sa na excentrických dráhach s nízkym perigeom a apogeom o výške takmer 10 000 km. Pár dní po tom vstúpilo do atmosféry jedno z telies prislúchajúce k tomuto štartu a jeho úlomky (6 neveľkých titanových guľových nádrží) dopadli neďaleko mesta Ashburton na Novom Zélande. Zistilo sa, že išlo o zvyšky urýchľovacieho stupňa L.
 |
| Jedna z nádrží nájdených na Novom Zélande |
Dlho sa myslelo, že výbuch bol tak silný, že aj sonda samotná sa roztrhla na viacero častí a objekt označený ako 1972-23E bol len jedným z nich, navyše bol často označovaný nie ako hlavný objekt Venery, ale len ako jej úlomok (podľa mnohých išlo o oddelené pristávacie puzdro). Ako hlavné teleso bol označený druhý objekt z tohto štartu (1972-23A), ktorý zhorel v atmosfére v roku 1981. Sovieti ho oficiálne označili ako Kosmos-482 práve preto, aby verejne zakryli neúspech planetárnej misie. Ako dobre vieme, v tom čase to robili často aj s inými satelitmi (hlavne vojenskými) a aby zatajili ich skutočný účel, stovky družíc zaradili pod nič-nehovoriace označenie Kosmos.
 |
| Pistávacie puzdro sond typu Venera 4V-1 |
Až v roku 2011 sa podarilo Ralfovi Vandeberghovi nasnímať objekt 1972-23E pri priaznivom perigeovom prelete svojou výkonnou optikou a z jeho snímok s vysokým rozlíšením (
tu) vyplynul zaujímavý fakt - tento objekt je vlastne kompletnou sondou Venera, bez nejakého zjavného poškodenia. Výbuch Bloku-L tak asi nebol až tak silný, aby spôsobil rozpad celej sondy, ktorá sa od neho akurát tak bez väčšieho poškodenia oddelila (a menším úlomkom bol v skutočnosti objekt 23A). A tak, nikdy nedosiahnúc svojho ďalekého cieľa obieha táto mŕtva planetárna sonda okolo svojej materskej planéty na dráhe, ktorej parametre sú v súčasnosti 204 x 3148 km. Na tejto dráhe vďaka vysokému apogeu vydrží ešte niekoľko rokov, potom definitívne zhorí v atmosfére. Mimochodom, odolné pristávacie puzdro, vyvinuté pre drsný prechod atmosférou Venuše, by mohlo návrat cez zemskú atmosféru nepoškodené prežiť, dopad na pevnú zem ale už asi nie. A aj potom je veľmi otázne, či by sa ho vôbec po neriadenom vstupe do atmosféry niekedy podarilo nájsť.
