utorok 23. septembra 2014

ISS & Dragon CRS-4


23. septembra 2014 o 5:30 SELČ sa mi podarilo prvýkrát zaznamenať prelet ISS letiacej vo formácii so zásobovacou loďou Dragon. Hoci pozorovacie podmienky vôbec neboli dobré a prevažná časť oblohy bola úplne zamračená, podarilo sa mi nasnímať aspoň časť preletu, na ktorom vidieť oba objekty. A síce sa tak trochu zopakovala situácia z mája 2014, keď zlé počasie mierne znehodnotilo pozorovanie približujúcej sa lode Sojuz TMA-13, loď Dragon CRS-4 je aspoň na začiatku 25 sekundovej stopy veľmi dobre viditeľná, keďže dosahovala jasnosť vyše 1 mag a pohybovala sa niečo vyše 5° za ISS. Samotná stanica so svojimi takmer -3 magnitúdami "prebleskovala" pomedzi oblaky počas celého zaznamenaného preletu.
Dragon CRS-4 krátko pred zachytením staničným manipulátorom

V poradí piata misia Dragonu k ISS odštartovala z Cape Canaveralu 21. septembra 2014 a k stanici tentokrát vezie 2216 kilogramov nákladu vrátane 3D tlačiarne, či prvých živých pasažierov v podobe 20 laboratórnych myší. K úspešnému zachyteniu Dragonu staničným manipulátorom došlo niekoľko hodín po mojom pozorovaní, konkrétne o 12:52 SELČ. Pevné pripojenie ku stanici sa následne uskutočnilo o 15:02 SELČ. Manipulátor ovládal zo stanice kozmonaut Alexander Gerst, ktorého príchod k stanici v spomínanej lodi Sojuz TMA-13 som pred niekoľkými mesiacmi pozoroval tiež.

Mimochodom, vďaka tomuto pozorovaniu už mám nasnímané prelety ISS vo formácii takmer so všetkými typmi momentálne používaných kozmických lodí k nej lietajúcich, výnimku zatiaľ tvorí len americký Cygnus spoločnosti Orbital.

sobota 20. septembra 2014

USA-186: predpoveď sa naplňuje


Horeuvedená snímka vznikla 17. septembra 2014 o 19:58 SELČ a zachytáva prelet satelitu USA-186 cez súhvezdie Pegasus. Na začiatku stopy je nasnímaný dohasínajúci záblesk o jasnosti asi -1 mag, po ktorom však jasnosť satelitu rýchlo klesala k menej ako 3 magnitúdam. V čase fotografovania som ešte netušil, že sa moja predpoveď uvedená pri zázname minulého pozorovania ohľadom zmeny dráhy tejto Keyholky začína naplňovať. Ako som vtedy uviedol, zmeny orbity satelitu budú po radikálnom znížení jeho apogea pokračovať, až sa stabilizuje na cca kruhovej orbite o výške necelých 400 km tak ako jeho predchodca, satelit USA-161. A hoci tomu ešte tak úplne nie je, všetko nasvedčuje , že sa to blíži. Podľa detailnej analýzy dráhy uskutočnenej po precíznych pozorovaniach lovcov satelitov z celého sveta vyplynulo, že práve 17. septembra uskutočnil USA-186 sériu veľkých manévrov, ktoré zdvihli jeho perigeum z 260 km na 320 km a znížili apogeum z 440 na 417 km. K prvému manévru znižujúcemu apogeum pritom došlo pravdepodobne len niečo vyše 10 minút pred mojím pozorovaním! Kedže súčasné manévre prebiehajú v podstate pod nosom pozorovateľom na celej severnej pologuli, nebude problém túto Keyholku ďalej sledovať a definitívne overiť, či sa moja predpoveď konečne potvrdí.

Program KH-11: mýty a skutočnosť
Ako bonus k záznamu tohto pozorovania som sa rozhodol pridať aj malý článok, v ktorom zhrniem najznámejšie mýty o špionážnych družiciach KeyHole, ktoré hlavne pričinením hollywoodských filmov a senzáciechtivých, no neinformovaných (mierne povedané) novinárov často kolujú medzi laickou verejnosťou. Opäť pripomínam, že hoci o týchto amerických vojenských satelitoch oficiálne nie je zverejnené prakticky nič, z rôznych neoficiálnych zdrojov, vďaka sledovaniu satelitov amatérskymi pozorovateľmi, či proste znalosťami základných fyzikálnych a technických obmedzení je možné urobiť si o nich pomerne ucelený obraz, ktorý však samozrejme nie je úplne kompletný ani presný. Ak však chcete získať skutočné detaily, máte len niekoľko možností. Buď sa musíte stať zamestnancom NRO, veľmi dobrým hackerom alebo prezidentom USA. Alebo si počkať 30 rokov, keď o programe KH-11 agentúra NRO konečne uvoľní nejaké oficiálne informácie.
Snímka vľavo: takto nás satelity určite nevidia
Snímka vpravo zodpovedá realite oveľa viac

Mýtus č. 1: Super-rozlíšenie. Najrozšírenejší mýtus o Keyholkách sa týka ich zobrazovacieho rozlíšenia, ktoré je v mnohých filmoch viac než prehnané. Už som tu na blogu o tom mnohokrát hovoril a tak len pripomeniem, že aj pri teoreticky najlepších možných podmienkach dosahuje rozlíšenie týchto špiónov "len" niečo málo cez 10 cm/pixel. Takže to, žeby vám dokázali prečítať ŠPZ-ku auta, či vás dokonca rozpoznať podľa tváre je úplne nemožné. Avšak to, žeby mohli odhadnúť vašu výšku, či ako-tak rozoznať, že máte hustú "binládinovskú" bradu sa už nedá úplne vylúčiť.

Mýtus č.2: Vždy a všade. Z niektorých filmov (napr. Nepriateľ štátu) máte mať dojem, že nás americká vláda vďaka obrovskému množstvu satelitov môže detailne špehovať kedykoľvek a kdekoľvek. Je to úplná hlúposť. Pripomínam, že na orbite sú v súčasnosti na dvoch orbitálnych pozíciách len 4 satelity KH-11 - čo umožňuje nasnímať akékoľvek miesto na zemi tak raz za 2 dni, no aj to vôbec nie maximálnym možným rozlíšením, ktoré je v skutočnosti možné dosiahnuť len v perigeu krátky čas a len nad malým územím. Hoci satelity majú možnosť vykonávať rozsiahle korekcie svojej dráhy, orbitálna mechanika nepustí a tak ak chcú získať nejakú detailnú snímku určitého miesta a žiadna z Keyholiek nie je nad danou zemepisnou šírkou práve v perigeu, môže trvať aj niekoľko dní, kým sa ju podarí nad dané územie presunúť.

Mýtus č.3: Neustály dohľad. Tento mýtus priamo súvisí s mýtom č. 2. V mnohých filmoch, aj takých, ktoré sa prezentujú "podľa skutočnosti" (napr. Za nepriateľskou líniou) špionážne satelity sledujú nejaké územie veľmi dlhý čas a v priamom prenose. Ako už bolo spomenuté vyššie, vplyvom rýchleho pohybu satelitu po orbite (obzvlášť v perigeu), takéto dlhodobejšie sledovanie nie je možné. Pri perigeových preletoch sa môže aj podľa najoptimistickejších odhadov počítajúcich s aktívnym zameriavaním satelitu pozorovať nejaké miesto alebo objekt nanajvýš 3 minúty, potom treba čakať ďalších cca 90 minút, kým sa nad dané miesto satelit opäť dostane (aj to už nebude priamo nad ním, lebo Zem sa pod satelitom o niečo pootočí). Okrem toho je veľmi nepravdepodobné, žeby satelity Keyhole umožňovali poskytovať plynulý live TV-prenos, pravdepodobnejšie sú schopné robiť len niekoľko snímok za minútu. Takže satelity nie sú veľmi vhodné na taktické sledovanie aktuálneho diania na bojisku a je zrejmé, že na tieto účely armáda používa skôr letecký prieskum, v súčasnosti hlavne pomocou dronov.
Jedna z najlepších pozemných snímok satelitu USA-186
Autor: Thierry Legault

Mýtus č. 4: Vzhľad satelitu. V niektorých filmoch majú až absurdne nezmyselnú predstavu o ich vzhľade (opäť pripomínam hlavne "vydarený" film Nepriateľ štátu, v ktorom mali optické satelity namiesto objektívu parabolickú rádiovú anténu). Hoci detailnú podobu satelitov KH-11 nepoznáme, hrubú predstavu o ich vzhľade máme a to aj vďaka amatérskym pozorovateľom ako Thierry Legault (jeho snímka vpravo). Satelity sa naozaj podobajú na Hublleov vesmírny ďalekohľad, sú však o niečo robustnejšie - majú mohutnú pohonnú jednotku pre korekcie dráhy a aj priemer zrkadla ich ďalekohľadu je väčší (odhady sa pohybujú od pravdepodobných 2,5 metra až po nepravdepodobné 4 metre) .
Hlavné stredisko NRO v Chantilly vo Virgínii

Mýtus č.5: Kto riadi Keyholky? Viaceré filmy chybne uvádzajú ako hlavné riadiace stredisko špionážnych satelitov agentúru NSA, či dokonca CIA. Dobre však vieme, že všetky Keyholky má pod palcom špeciálne na to určená agentúra NRO, ktorá síce môže dostávať žiadosti od vyššie spomínaných agentúr, armády alebo ministerstiev na snímkovanie určitých oblastí, stále je však ich primárnym operátorom. Satelity a ich čas je veľmi drahý (misia jedného stojí cez 2 miliardy dolárov) a je preto málo pravdepodobné, žeby operátori v NRO mohli len tak z nudy sledovať ako sa niekto opaľuje doma na záhrade či na nudapláži (a s daným rozlíšením by z toho ani veľa nemali, že:). Ich program je pravdepodobne veľmi nabitý a prísne kontrolovaný a pri každom prelete tak sledujú len miesta, ktoré sú vopred naplánované a majú veľký strategický význam (ide hlavne asi o vojenské objekty krajín, s ktorými nemajú USA najlepšie vzťahy).

Aj napriek vyvráteniu spomínaných mýtov je program KH-11 pravdepodobne najdokonalejším operačne nasadením systémom v oblasti technickej špionáže. Viaceré ďalšie detaily o programe Keyhole som uviedol pri záznamoch z týchto pozorovaní: USA 224 (KH-11 Block IV #1)Záblesk USA 245USA 161 (NROL 14).

pondelok 15. septembra 2014

USA-186 (KH-11 Block III #5)


Prešiel už vyše rok odvtedy, čo som naposledy fotografoval americkú "keyholku" USA-186. Už vtedy pri prelete nakrátko zjasnila, no tentokrát "hodila" naozaj nádherný záblesk o jasnosti vyše -2 mag. Mimo záblesku sa jej jasnosť pohybovala na hodnote asi 1 mag, pričom boli zaznamenané aj mierne variácie jasnosti (ku koncu stopy je zrejmé malé oranžové zjasnenie). Tieto variácie boli dobre pozorovateľné napriek nie práve najlepšiemu stavu oblohy poznamenanému strednou oblačnosťou. Čo sa týka zdrojov zábleskov, môj osobný názor je taký, že hlavný záblesk predstavuje odraz od solárnych panelov družice, zatiaľ čo sekundárne oranžové predstavujú odraz od kaptonovej fólie pokrývajúcej telo satelitu. Fotografia vznikla 14. septembra 2014 o 20:12 SELČ, čas expozície predstavoval 25 sekúnd.
Jedna z viacerých predpokladaných podôb satelitu KH-11

Ohľadom satelitu USA-186 sa toho od môjho posledného pozorovania zmenilo pomerne dosť. Podľa predpokladov bol na svojej orbitálnej pozícii nahradený najnovším satelitom USA-245, ktorý teraz spolu so satelitom USA-224 tvorí primárny operačný satelit systému KeyHole. USA-186 prebral úlohu záložného satelitu, čo však nie prekvapením. Prekvapením je radikálna zmena dráhy tohto satelitu, ku ktorej nedávno došlo. Jeho apogeum bolo radikálne znížené z cca 1000 km na súčasných 441 km. Perigeum zatiaľ ostalo na hodnote cca 260 km. Môj predpoklad ale je, že jeho dráha sa bude ďalej upravovať, až na približne kruhovú dráhu o výške cca 400 km, teda na podobnú, na akej sa nachádza druhý záložný satelit KH-11, starý známy USA-161. Skúsim tu rozobrať dôvody, prečo si myslím, že tomu tak bude. Dávnejšie som tu na blogu spomínal ako riešenie nezvyčajnej dráhy satelitu USA-161 oproti iným Keyholkám to, že na ňom došlo k poruche a už nie je operačne spôsobilý. No s veľkou pravdepodobnosťou tomu tak nie je. Satelit bol zámerne umiestnený na kruhovú dráhu pod 400 km podľa mňa z iného dôvodu. Za normálnych okolností sú excentrické dráhy Keyholiek (cca 250 x 1000 km) volené z jednoduchého dôvodu - na takejto dráhe satelity nie sú až tak výrazne ovplyvňované zvyškami atmosféry a prirodzené klesanie satelitu je vďaka vysokému apogeu hodne zmiernené. Tým je zabezpečená úspora paliva a výrazne sa tak predlžuje životnosť satelitu (vďaka tomu mohol satelit USA-129 slúžiť takmer 20 rokov). Má to však jeden háčik. Často uvádzané maximálne možné rozlíšenie satelitov KH-11 (okolo 10 cm/pixel) je možné dosiahnuť len v čase, keď sa družica nachádza vo svojom perigeu a navyše zachytáva len pomerne malé územie okolo zemepisnej šírky pod perigeom satelitu. Podľa pravidiel orbitálnej mechaniky sa družica väčšinu svojho času pohybuje v blízkosti apogea svojej dráhy, z ktorého už tak dobré rozlíšenie rozhodne nie je možné dosiahnuť (z výšky cca 1000 km dosahuje sotva 1m/pixel). Kedže družice na primárnych operačných dráhach sú v súčasnosti len dve, je logické, že nad väčšinou oblastí zemského povrchu nemajú americké družice aktuálne pokrytie maximálnym rozlíšením a v prípade potreby tak nemusia včas získať kvalitné snímky určitej záujmovej oblasti. Riešením však môže byť to, keď Keyholku umiestnia na takmer kruhovú dráhu o výške cca 400 km, na ktorej síce nevyžmýkajú zo satelitu super-rozlíšenie 10 cm/pixel, avšak dajme tomu stále veľmi kvalitných 20 cm/pixel. A vďaka kruhovej dráhe satelitu týmto rozlíšením môžu mapovať celý zemský povrch neustále a v prípade potreby sa neskôr zamerať na vytipované miesto primárnymi satelitmi. Vo výške okolo 400 km je navyše trenie zvyškami atmosféry tak akurát a hoci je nutné robiť častejšie korekcie dráhy ako na excentrickej orbite, stále je to oveľa lepšie, ako keby sa mal satelit nachádzať na kruhovej dráhe o výške dajme tomu 250 km, kde by kvôli častému dvíhaniu dráhy zakrátko spotreboval všetko palivo a do pár mesiacov zhorel v atmosfére. A tak to je podľa mňa presne to, čo urobili so satelitom USA-161 a pravdepodobne aj teraz so satelitom USA-186. Sú stále plne spôsobilé a neplnia len funkciu zálohy pre primárne satelity, ale aj funkciu globálneho operačného prieskumu s nižším rozlíšením. No ako je v prípade Keyholiek zvykom, treba pripomenúť, že aj tu ide skôr o takú odbornú úvahu, ktorá môže byť pravdou, ako aj nemusí.

utorok 9. septembra 2014

ERS-2


ERS-2 na orbite...

Európsky satelit pre diaľkový prieskum Zeme ERS-2 som na Mesiacom presvetlenej oblohe nasnímal 8. septembra 2014 o 20:56 SELČ. Jasnosť satelitu vykazovala mierne variácie a v maxime dosahovala takmer 1,5 mag, na snímke je zaznamenaný jeho prelet cez súhvezdie Labuť.
...a na Zemi počas predštartovných príprav






Satelit ERS-2 (European Remote-Sensing Satellite) odštartoval 21. apríla 1995 z kozmodrómu Kourou vo Francúzskej Guaiane pomocou rakety Ariane-4. Satelit bol vlastne takým menším predchodcom nám dobre známeho Envisatu, pričom podobne ako jeho veľký nástupca, niesol celý rad prístrojov určených pre výskum zemského povrchu a atmosféry. Hlavným výrobcom satelitu bolo Nemecko, pričom bol pôvodne vypustený na dráhu o výške cca 780 km. Jeho vedecká činnosť bola ukončená v júli 2011, následne načo začalo riadiace stredisko pomocou zvyškov paliva družice znižovať jej dráhu, aby boli splnené súčasné pravidlá, podľa ktorých by akýkoľvek kozmický odpad nemal na LEO orbite "otravovať" dlhšie ako 25 rokov (pravidlo, ktoré sa ESA ako jedna z mála kozmických agentúr snaží poctivo dodržiavať). V súčasnosti sa tak už tento mŕtvy 2,5 tonový satelit pohybuje na dráhe o výške len 529 x 537 km.