pondelok 30. decembra 2019

Starlink #2

Obr. 1: 29.12.2019, čas 17:40, exp. 10 sec, ISO 800 - na snímke je celkovo  7 satelitov Starlink
Chladný, no kryštálovo jasný zimný večer 29. decembra 2019 dal skvelú príležitosť na pozorovanie satelitov z druhej vypustenej várky plánovanej megalomanskej družicovej siete Starlink. A pohľad to bol opäť v celku ohromujúci, aj keď sa ani zďaleka nevyrovnal prvému pozorovaniu týchto družíc z mája tohto roku (viď tu). Situácia  ale bola tentokrát samozrejme iná - tak si ju poďme trochu podrobnejšie rozobrať.
Obr. 2: 29.12.2019, 17:35 SEČ, exp. 20 sec. - na snímke je celkovo 5 satelitov Starlink

V máji sa mi podarilo úplnou náhodou spozorovať kluster satelitov Starlink pomerne krátko po štarte (asi 19 hodín) a tak sa prakticky všetkých 60 satelitov pohybovalo vo veľmi tesnom zoskupení hneď za sebou, čo vytvorilo na oblohe naozaj veľmi výrazný, až dychberúci efekt. Pri súčasnom decembrovom pozorovaní však už bolo dávno po štarte - došlo k nemu totiž ešte 11. novembra. SpaceX pri tomto štarte, ktorý už mal zahrňovať prvé, skutočne operačné satelity siete Starlink, navyše zvolila inú stratégiu - tentokrát bolo všetkých 60 satelitov vynesených najprv na veľmi nízku orbitu vo výške cca 280 km, z ktorej následne pomocou vlastných iontových motorov vystúpajú na testovaciu dráhu o výške cca 350 km a až následne sa dostanú na operačnú dráhu o výške približne 550 km. A práve vďaka tomu, že na "testovacej orbite" značná časť satelitov zotrváva pomerne dlhý čas, bolo možné uskutočniť dnešné bohaté pozorovanie.
Obr. 3: 29.12.2019, 17:36 SEČ, exp. 15 sec. - na snímke je celkovo 5 satelitov Starlink prechádzajúcich cez súhvezdie Malý voz

Prebiehalo v čase od 17:35 do 17:43 SEČ a počas tohto krátkeho obdobia sa cez oblohu prehnalo takmer 40 satelitov Starlink zo štartu #2. Všetko to boli satelity nachádzajúce sa práve  na testovacej orbite vo výške cca 350 km. Už dávno sa síce nepohybujú vo veľmi tesnom zoskupení viditeľnom v prvých dňoch po štarte, stále však išli v pomerne efektnom, aj keď oveľa rozptýlenejšom "vláčiku". Vo väčšine prípadov boli od seba vzdialené cca 5 uhlových stupňov, avšak niektoré boli k sebe bližšie, dokonca sa pohybovali v rôzne blízkych pároch. Jeden takýto pár bol dokonca veľmi tesný a družice v ňom putovali oblohou takmer paralelne vedľa seba (je zaznamenaný na snímkach č. 6, 7 a čiastočne aj 1). A všetky boli pomerne jasné - v maxime dosahovali asi 3 magnitúdy. To bolo ešte o pol magnitúdy viac, ako uvádzala predpoveď na heavens-above.com.
Obr. 4: 29.12.2019, 17:37 SEČ, exp. 13 sec. - na tejto snímke majú celkovo 4 satelity pomerne pravidelné rozostupy medzi sebou

O niekoľko desiatok minút neskôr nastala aj možnosť na sledovanie staršej, prvej várky týchto satelitov, ktorých nepokazená časť sa nachádza na kvázi-operačnej orbite (prvá várka nebude zahrnutá do ostrej prevádzky siete) vo výške cca 530 km. Tentokrát som však už napriek očakávaniam nevidel voľným okom takmer žiadny (pravdepodobne s výnimkou jedného, ktorý mal však sotva 4,5 magnitúdy).

        Obr. 5: 29.12.2019, 17:38 SEČ, exp. 13 sec. - na snímke je celkovo 5 satelitov Starlink, tu si už možno všimnúť rôzne rozostupy medzi satelitmi

Bude ešte zaujímavé sledovať, ako sa to bude ohľadom siete Starlink ďalej vyvíjať. Nielen čo sa týka samotnej technickej realizácie projektu, ktorý sa už teraz dostáva do sklzu (z pôvodne štyroch plánovaných štartov operačných Starlinkov na tento rok sa udial len novembrový), ale aj jeho dopadov na pozorovateľov nočnej oblohy. Už teraz je jasné, že tie nebudú malé, obzvlášť čo sa týka profesionálnych astronómov, ktorím budú tisíce satelitov Starlink robiť nemalé problémy značnú časť roka na nezanedbateľných úsekoch oblohy. Pri pozorovaní voľným okom, resp. široko-uhlom fotografovaní nočnej oblohy "slabšou technikou" by som aj z dnešnej skúsenosti povedal, že problém to zas až taký extrémny nebude. Teda pokiaľ už budú satelity na operačných dráhach vo výškach nad 500 km - vtedy budú naozaj sotva pozorovateľné. Avšak na výstupných a testovacích dráhach sa ich "vláčiky" jednoznačne stanú pomerne častým a vcelku výrazným javom nočnej oblohy, obzvlášť ak na týchto dráhach  budú zotrvávať dlhšie obdobie a kadencia ich štartov sa bude zvyšovať. Povedal by som, že tento problém úplne nevymizne ani po teoretickom plnom dokončení systému Starlink - satelity totiž zo svojej podstaty nemajú mať veľmi dlhú životnosť a budú musieť byť pravidelne nahradzované. Takže uvidíme ako Elon Musk dotiahne projekt ďalej - každopádne už dnes je isté, že jeho Starlink v prípade čo i len čiastočného dokončenia zmení nočnú oblohu dlhodobo.

  Obr. 6: 17:40 SEČ, exp. 10 sec. - na snímke sú celkovo 4 satelity "rozdelené" do dvoch párov, pričom prvý zľava tvorili satelity pohybujúce sa prakticky takmer vedľa seba - pravdepodobne ide o satelity oficiálne označované ako STARLINK 1020 a 1034

Obr. 7: 17:41 SEČ, exp. 10 sec. - 4 satelity Starlink, tesný pár z predošlej snímky mizne v zemskom tieni v súhvezdí Drak

                 Obr. 8:17:42 SEČ, exp. 10 sec. - 5 satelitov Starlink na vzostupnej časti dráhy, prechádzajúc popri Vege a cez hlavu Draka


                 Obr. 9: 29.12.2019, 17:42 SEČ, exp. 10 sec. - 5 satelitov Starlink na vzostupnej časti dráhy až k súhvezdiu Malý voz

                 Obr. 10: 29.12.2019, 17:43 SEČ, exp. 10 sec. - 3 satelity Starlink, vľavo posledný pár "vláčiku"  na testovacej orbite 

sobota 5. októbra 2019

Cygnus NG-11

Cygnus NG-11, 4.10.2019, 20:02 SELČ, exp. 15 sec
Na 62. výročie štartu prvého satelitu Zeme som odfotografoval zásobovaciu loď Cygnus NG-11, ktorá po oddelení od ISS momentálne plní na vyššej orbite špeciálnu predlženú misiu. Ako som už na tomto blogu viackrát spomínal, lode Cygnus sú zo všetkých zásobovacích lodí flotily ISS najobtiažnejšie pozorovateľné a napríklad pri minulom pokuse o pozorovanie, pri horšom fázovom uhle, som ju vôbec nezaznamenal ani len vizuálne. Ani teraz loď neohurovala jasnosťou a v maxime dosahovala asi 3,5 mag, no som rád že som ju predsalen zaznamenal aj na pomerne vysokej orbite - 459 x 468 km. Pomerne krátko po nasnímaní stopy vstúpil Cygnus v súhvezdí Pegasus do zemského tieňa. Neďaleko od neho si na fotografii možno všimnúť aj ďalšiu, trochu slabšiu stopu, ktorá patrí ešte vyššiemu, no neidentifikovanému satelitu.
Zachytenie lode Cygnus z 19. apríla
Loď Cygnus s poradovým číslom 11 odštarovala k ISS 17. apríla tohto roku, pričom so stanicou sa úspešne spojila o dva dni neskôr. Doniesla na ňu takmer 3,5 tony zásob a vybavenia a oddelila sa od nej 6. augusta. Nezamierila ale hneď do ohnivej náruče atmosféry, ale naopak, jej dráha sa zvýšila kvôli špeciálnej úlohe, ktorá súvisí nielen s už obvyklým vypúšťaním cubesatov, ale aj s prípravou na niečo oveľa väčšie. Spoločnosť Northrop Grumman, ktorá loď vyrába, totiž vyhrala zákazku na dodanie prvého obytného modulu pre stanicu Gateway, ktorá má v 20.-tyh rokoch 21. storočia krúžiť okolo Mesiaca a rovnako súťaží aj o dodanie zásobovacej lode pre túto stanicu. Ako obytný modul, tak aj zásobovacia loď pritom majú vychádzať so súčasného Cygnusu. Misia NG-11 tak má ostať na orbite až do decembra, pričom sa stane doteraz najdlhšiou misiou Cygnusu vôbec a preukáže tak svoje technické schopnosti pre bezproblémový dlhodobejší let, čo je jednou zo základných podmienok technológie pre budúcu misiu k Mesiacu.

nedeľa 21. júla 2019

ISS & Sojuz MS-13

Sojuz MS-13 + ISS, 20. júl 2019, 23:07 SELČ, exp. 30 se, ISO 800 
Po dlhšej dobe a viacerých predchádzajúcich neúspechoch sa mi 20. júla 2019 opäť podarilo nasnímať pilotovanú loď Sojuz približujúcu sa k ISS. Fotografia je preto aj napriek nie najpriaznivejším podmienkam spôsobením cirovou oblačnosťou, svitom Mesiaca, ale aj pomerne nevhodným fázovým natočením lode pomerne výnimočná (posledná fotka Sojuzu s ISS na tomto blogu, navyše fotená za oveľa horších podmienok je ešte z mája 2014 - vid tu). Sojuz MS-13 sa pohyboval asi 25° za stanicou a dosahoval jasnosti menej ako 3 mag, stania mala vyše -2,5 mag. Do záberu, ktorý mal expozíciu 30 sekúnd, sa priplichtil aj starý stupeň ruskej rakety Zenit a americká vojenská družica Lacrosse 5.

Sojuz MS-13 + ISS, 23:08 SELČ, exp. 25 sek, ISO 800
Fotografia vznikla o 23:07 SELČ, pričom Sojuz štartoval z Bajkonuru len o 4,5 hodiny skôr. Na jeho palube sa nachádzala posádka s Rusom Alexandrom Skvorcovom, Američanom Andrewom Morganom a Talianom Lucom Parmitanom. So stanicou sa úspešne spojila už hodinu a pol po vzniku uvedených fotografií, zhodou okolností pri nasledujúcom prelete ISS (fotografia nižšie). Sojuz sa však v čase fotografovania druhého preletu nachádzal už len niekoľko metrov od stanice a tak akékoľvek jeho vizuálne pozorovanie bez ďalekohladu bolo nemožné.
ISS (Sojuz je pár metrov od stanice), 21. júla 2019, 00:44 SELČ, exp. 10 sek

štvrtok 4. júla 2019

X-37B (OTV-5)

Zjasnenie OTV-5 pod hlavou Orla, 4. jún 2019, 22:42 SELČ, exp. 10 sec.
Viac ako rok po napínavom lovení (pozri tu) vojenského miniraketoplánu X-37B na jeho misii OTV-5 som ho trochu chladný večer 4. júna nasnímal opäť. A hoci prechádzal takmer cez zenit, s jeho jasnosťou to spočiatku vôbec nevyzeralo dobre. Raketoplán očividne nebol voči nám vhodne natočený a dosahoval sotva 3 magnitúdy, čo je zaznamenané na dvoch fotkách nižšie. Až krátko po prechode hlavou Orla, krátko pred vstupom do zemského tieňa, nádherne zjasnil až k takmer 0 mag.
OTV-5 prechádza krátko po prechode zenitom popri Lýre, 22:41 SELČ, exp. 10 sec
Tajný raketoplán prinášal pozorovateľom perné chvíľky aj po minuloročných aprílových manévroch, no už sa na dlhšiu dobu nestratil a v súčasnosti sa nachádza na dráhe o výške 299 x 335 km.
OTV-5 blízko hviezdy Altair, krátko pred zjasnením, 22:41 SELČ




nedeľa 26. mája 2019

Starlink #1 po druhýkrát

Obr. 1: 25. mája 2019, čas 22:37 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600
Roj 60-tich satelitov Starlink vyrazil predchádzajúcu noc dych nielen mne, ale aj pozorovateľom po celom svete. Ja som si túto nevšednú podívanú samozrejme nemohol nechať ujsť ani nasledujúci večer, 25. mája. Satelity sme zaregistrovali o 22:37 SELČ v súhvezdií Panny. Zhluk už bol na oblohe viac roztiahnutý, vzdialenosť medzi prvým a posledným satelitom dosahovala vyše 15°. Pohľad na pás satelitov tak už bol o niečo menej pôsobivý ako posledne, stále však úchvatný. Tentokrát bol z celého zhluku výrazný hlavne jeden satelit v prednej časti pásu (nebol však prvý, pred ním sa pohybovalo ešte niekoľko slabších), ktorý mal pomerne stabilnú jasnosť asi 2,5 mag. Po kulminácii roja sa stal výraznejším ešte jeden satelit v zadnej časti, ktorý dosahoval asi 3,5 mag (možno si ho všimnúť ako trochu jasnejšiu zadnú časť pásu na snímkoch č. 4 a 5). Mimo toho však boli satelity v roji dosť slabé a dosahovali menej ako 4 mag. Je teda zrejmé, že tu sa naplno ukázal princíp "v jednote je sila" a že jasnosť menších satelitov v tesnej blízkosti sa akoby sčítava. Po plnom rozptýlení sa na svoje operačné dráhy však už satelity Starlink nebudú až takou výraznou súčasťou oblohy, ako je tomu prvé dni po štarte. Aj keď pri ich konečnom množstve po dobudovaní celého systému Starlink samozrejme bude v určité obdobia roku naozaj problém odfotiť oblohu bez toho, aby sa nám aspoň niektoré nedostali do záberu. ;)

Obr. 2: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600

Obr. 3: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, kulminácia roja nad súhvezdím Hadonos

Obr. 4: 22:38 SELČ, exp. 6 sec, ISO 1600

Obr. 5: 22:39 SELČ, exp. 5 sec, ISO 1600

Obr. 6: 22:39 SELČ, exp. 6 sec

Crew Dragon DM-1 trunk (2019-011B)

Obr. 1: 24. mája 2019, čas 23:39 SELČ, exp. 20 sec, ISO 800. záblesk nastal neďaleko súhvezdia Malý voz
Skôr ako prišlo 24. mája v noci prekvapenie so Starlinkom, som plánoval fotografovať niečo iné, čo však zhodou okolností tiež súviselo so spoločnosťou SpaceX. Ide o pozostatok po jej prvej skúšobnej misii s pilotovanou kozmickou loďou Crew Dragon, ktorá na začiatku marca zavítala k ISS, samozrejme ešte v bezposádkovom režime. Samotný pristávací modul Crew Dragonu úspešne pristál 8. marca 2019 a misia tak prebehla plne úspešne. Neskôr síce tento modul skončil roztrhaný na kúsky pri explózií počas testovacieho zážehu jeho motorov na Floride, každopádne opätovnému sprevádzkovaniu pilotovaných letov na ISS z americkej pôdy už nič vážnejšieho nebráni v ceste (aj keď kvôli tomuto a pár ďalším problémom je isté že sklznu až na rok 2020).
Obr. 2: Crew Dragon zaparkovaný na ISS.

Po misii Crew Dragon z misie označovanej ako Demo-1 (DM-1) sú síce dnes na Zemi už len trosky, avšak vo vesmíre ešte ostala lietať jedna celistvá a pomerne veľká časť. Ide totiž o trunk lode, na ktorom bolo viacero pre let dôležitých systémov vrátane solárnych panelov, pred pristátím je však už nepotrebný a odhadzuje sa. Na rozdiel od zásobovacieho Dragonu sa však trunk odhadzuje ešte pred deorbitačným zážehom, navyše nie dlho po oddelení od ISS, keď je loď v ešte pomerne veľkej výške (momentálne sa pohybuje na orbite 391 x 398 km). Tým pádom ostáva na orbite ešte viac ako rok, kým samovoľne klesne do ohnivej náruče atmosféry.

Pred pozorovaním som sa dozvedel, že tento trunk je pomerne dobre viditeľný a môže dosahovať jasnosť až 1 mag. Je ale jasné, že to závisí hlavne od natočenie objektu voči pozorovateľovi. Ako si možno všimnúť na obr. 2, trunk je z jednej strany pokrytý tmavými solárnymi panelmi, z druhej je však jeho povrch snehovo-biely. Počas môjho pozorovania bol očividne natočený práve týmito panelmi, ktoré však hodili ku mne aj pekný, no krátky záblesk o jasnosti asi -1 mag (pravdepodobne ekvivalent záblesku, ktorý je odfotografovaný aj z blízka na obr. 2, obdobné jednorázové záblesky od panelov poznáme aj z japonských zásobovacích lodí HTV). Mimo toho však objekt dosahoval  jasnosť len asi 3,5 mag, pričom som nezaznamenal žiadne pravidelné variácie jasnosti, čo je pomerne zaujímavé, nakoľko som očakával, že tento nestabilizovaný odhodený objekt bude pomerne rýchlo rotovať. Zatiaľ sa tak však pravdepodobne nedeje, uvidíme ale, ako sa bude meniť jeho jasnosť s tým, ako bude klesať nižšie do atmosféry.

sobota 25. mája 2019

Starlink #1

Obr. 1: 24. mája 2019, 23:22 SELČ, exp. 20 sec, ISO 800, klaster 60-tich satelitov Starlink neďaleko hviezdy Vega
Počas svojej pozorovateľskej histórie som už síce zažil všeličo, ale málo čo mi tak vyrazilo dych ako to, čo som videl v noci z 24. na 25. mája 2019. Konkrétne sa to začalo o 23:22 SELČ, keď som na oblohe náhodou zaregistroval akúsi difúznu "šmuhu", o ktorej som si v prvom momente myslel, že ide o rozptylujúcu sa stopu po nejakom bolide, ktorý som nezaregistroval. Asi po dvoch sekundách mi došlo, že hmlistá šmuha vlastne nie je šmuha, ale že sa plynulo pohybuje v priamej línii a tvorí ju množstvo slabších hviezdičiek naukladaných tesne za sebou. Mojou ďalšou myšlienkou tak bolo, že ide o rozpad akéhosi satelitu v atmosfére, trval však nejako dlho a nesprevádzali ho žiadne náhle vzplanutia trosiek, čo je pri tomto jave typické. A tak som si až po ďalších sekundách uvedomil, že môže ísť len o jedinú vec.
Obr. 2: Satelity Starlink prechádzali cez Mliečnu cestu, v tomto momente dosahoval klaster najväčšiu jasnosť, exp. 15 sec
O necelých 19 hodín skôr štartovala z Mysu Canaveral nosná raketa Falcon 9 spoločnosti SpaceX, ktorá niesla vskutku výnimočný náklad. Išlo o prvú várku satelitov Starlink, ktorými v blízkej budúcnosti plánuje táto spoločnosť poskytovať vysokorýchlostný satelitný internet po celom svete. Keďže tento systém má nakoniec tvoriť až takmer 12 000 satelitov (!), rozhodla sa pre urýchlenie tempa spoločnosť Spacex vypustiť pri jednom štarte čo najviac satelitov a plne tak využila miesto pod aerodynamickým krytom (viď obr. 10). Podarilo sa ich tam zmestiť až 60, len tak naukladaných na seba bez akéhokoľvek dispenzora. Po vynesení na orbitu vo výške cca 450 km sa satelity oddelili od rakety a nechali sa samovoľne rozptýliť po orbite. No a práve obrovský klaster týchto 60 satelitov bolo to, čo tejto noci vytvorilo toto nevšedné nebeské divadlo.
Obr. 3: 23:24 SELČ, exp. 15 sec 
Satelity samotné neboli veľmi jasné, ich jasnosť dosahovala tak asi 3,5 až 4 magnitúdy (niektoré z nich občas jemne preblikli), v spoločnom kŕdli ale tvorili skutočne pôsobivý "objekt", tvoriaci pás o dĺžke asi 8 uhlových stupňov, ktorý sa na uvedených dlhoexpozičnych snímkach zlial do stopy ktorá zdanlivo mala až zápornú magnitúdu. Túto stopu bolo bez problémov vidieť takmer až k obzoru, čo dokazuje snímka č. 4. Väčšina satelitov sa pohybovala v tesnom zhluku (jasnejšia časť stopy), niekoľko satelitov však už bolo rozptýlenejších a zaostávajúcich za hlavnou skupinou, tvorili slabšiu, zadnú časť stopy.
Obr. 4: Starlinky sa na konci svojho prvého preletu blížia k obzoru, stále sú dobre viditeľné, čas 23:25, exp. 20 sec
Po prvotnom ohromení a radosti zo zaznamenania takéhoto (zatiaľ) výnimočného úkazu som si uvedomil, že aj bez znalosti presnej predpovede (na TLEs bolo ešte stále skoro) sa satelity opäť objavia pri ďalšom obehu, o cca 1,5 hodiny. Za tú dobu som si zbehol aj po triéder, aby som si úkaz mohol lepšie vychutnať.

Obr. 5: 25. mája 2019, čas 00:55 SELČ, začiatok druhého preletu, klaster satelitov výchádza nad obzor pod súhvezdím Leva, exp. 10 sec

Obr. 6: 00:56 SELČ, exp. 10 sec 

Obr. 7: 00:57 SELČ, exp. 10 sec.

Obr. 8: Prvých 60 satelitov siete Starlink prelieta popod súhvezdie Veľký voz, čas 00:57, exp. 13 sec

Obr. 9: Mrak satelitov zoslabuje s tým, ako sa dostáva do zemského tieňa, 00:59, exp. 15 sec

Satelity sa objavili asi o 00:55 SELČ nad severozápadným obzorom, zdiaľky opäť pripomínajúc hmlistú šmuhu na oblohe. Tentokrát som použil aj spomínaný triéder, a môžem potvrdiť, že pohľad na dlhý vláčik tesne za sebou sa pohybujúcich hviezdičiek bol vskutku ohromujúci. Skúsil som ich aj porátať, zastavil som sa ale pri čísle asi tak 30 a ďalej sa venoval fotografovaniu. Kŕdeľ Starlinkov tentokrát pekne preletel aj popod súhvezdie Veľkého voza a začal slabnúť s tým, ako sa jednotlivé satelity začali vnárať do zemského tieňa nad súhvezdím Kassiopea (obr. 9).

Obr 10.: A to sú oni! 60 stredne veľkých satelitov nasardinkovaných pod aerodynamický kryt

Obr. 11: A toto už je umelecká predstava, ako satelity tak trochu kontroverznej siete Starlink vyzerajú na orbite

Viem že plánovaná megalomanská sieť Starlink Elona Muska je pomerne kontroverzná a vyvoláva otázniky hlavne v súvislosti s nebezpečenstvom nárastu kozmického odpadu, každopádne ale nebeské divadlo, ktoré jednorázové vynesenie takéhoto obrovského množstva satelitov prináša, je niečo, čo naozaj stojí za pohľad. Problém je v tom, či to o pár rokov s pribúdajúcimi štartami nebude namiesto výnimočného pozorovateľského zážitku otravná záležitosť, ktorá vám bude hodne komplikovať pozorovanie iných vecí. 🙂

sobota 30. marca 2019

USA-290

USA 290, 29.3. 2019, 19:19 SEČ, exp. 15 sec
Večer 29. marca 2019 som prvýkrát nasnímal USA-290, najnovší prírastok flotily prísne tajných amerických satelitov typu Keyhole-11. Teda pravdepodobne... Tento satelit, štartujúci 19. januára tohto roku na rakete Delta-IV Heavy je totiž ešte tajomnejší, ako sa pôvodne predpokladalo. Dlhšie pred štartom väčšina odborníkov špecializujúcich sa na sledovanie tajných satelitov nepochybovala o tom, že pôjde o prvého člena z novej, v poradí už piatej generácie fotoprieskumných družíc KH-11. Avšak po zverejnení prvých predštartovných NOTAMov (teda varovaní pre námornú a leteckú prepravu o zónach padania častí nosnej rakety) mnohí spozorneli. Všetky doterajšie satelity KH-11 sa totiž pohybujú na excentrických helio-synchrónnych dráhach o sklone cca 98°. Tieto dráhy im umožňujú prelietavať nad tými istými oblasťami sveta v rovnakom čase, vďaka čomu sú snímané objekty vždy nasvietené Slnkom pod rovnakým uhlom, čo napr. umožňuje ľahšie vypočítať výšky sledovaných objektov. Satelit USA-290 bol však navedený na dráhu so sklonom 74°, ktorá nemá s helio-synchrónnou orbitou nič spoločné. Výška, po ktorej sa pohybuje, je tiež pre Keyholky dosť netradičná - 393 x 421 km. USA-290 sa tak po satelitoch USA-276 a neúspešnom satelite známom len ako Zuma stal ďalšou záhadnou americkou vojenskou družicou, ktorej poslanie je menej jasné ako pri jej ľahšie predvítateľných predchodcoch.
Štart satelitu USA 290 na jednej z najsilnejších rakiet súčastnosti - Delte IV Heavy

Napriek tomu sa stále mnohí odborníci prikláňajú k tomu, že predsalen ide o novú generáciu fotoprieskumného satelitu, u ktorého bol schválne zvolený nový typ nehelio-synchrónnej dráhy, ktorý si už proste nepotrpý na snímanie zemského povrchu pri rovnakej výške Slnka.

Nevieme, možno nám jeho presnejší účel odhalia neskôr ďalšie pozorovania vývoja dráhy, prípadne priame optické pozorovania cez ďalekohľady. Počas môjho pozorovania som zatiaľ odhalil len to, že pri vhodnom fázovom uhle je satelit pomerne jasný, pričom na fotografii som zachytil najjasnejšiu časť jeho preletu, keď dosahoval asi 1,5 magnitúdy. Pozorované boli aj dva kratučké záblesky o zápornej magnitúde (jedno slabšie zjasnenie je zachytené aj na začiatku snímanej stopy). Mimo toho pri nevhodnejšom nasvietení bol však satelit pomerne slabý a jeho jasnosť klesala až k 4 magnitúdam.

utorok 26. marca 2019

USA-186 + Plejády a Mars

USA 186, 22.3. 2019, 19:53 SEČ, exp. 20 sec.
Je tomu už viac ako 3 a pol roka, čo som tu na blog naposledy pridával fotografiu preletu špionážneho satelitu USA-186 (viď tu). Už vtedy som mal šťastie na zachytenie záblesku tohto satelitu, čo sa mi podarilo aj tentokrát, 22. marca 2019 o 19:53 SEČ. Jasné single záblesky počas preletov sú celkovo pre tento satelit typické a v podstate sa mi ich podarilo zaznamenať pri každom pozorovaní tejto družice. Tentokrát dosahoval jasnosť asi -2 magnitúdy. Mimo neho prelet doprevádzala aj pekná kompozícia blízkej hviezdokopy Plejády a slabnúcej, no stále nádherne červenej planéty Mars.

Dráha tejto prísne tajnej fotoprieskumnej družice typu KH-11 sa po rozsiahlych mánevroch z leta 2014 veľmi nemení. Pripomeňme si, že vtedy bola jej dlhodobo využívaná excentrická dráha o výške cca 260 x 1 000 km prekvapivo zmenená na hodnoty cca 260 x 450 km. Aktuálne parametre v čase fotografovania boli 263 x 448 km.

pondelok 21. januára 2019

Labutia pieseň Irídia 95

Iridium 95, 21.1..2019, 06:00 SEČ, exp. 25 SEC
Tak ako Iridium 32 pár dní pred tým, tak aj ďalší z poslednej šestice "starých" Irídii zaspieval svoju labutiu pieseň na pozadí krásnej konjukcie planét Venuša a Jupiter. Fotografia vznikla o 06:00 SEČ a Iridium 95 na nej dosiahol jasnosť okolo -3 mag (opäť o niečo nižšie ako uvádzala predpoveď). Atmosféra tohto úkazu bola dokreslená aj nebeským divadlom, ktoré sa odohrávalo takmer na opačnom konci oblohy, kde prebiehalo nádherné úplné zatmenie Mesiaca.
Zatmenie Mesiaca, 05:51 SEČ, exp. 6 sec, vpravo hviezdy Polux a Castor
 Čo sa týka Irídia 95, nie je v mojej zbierke Irídii nováčikom (viď. tu), je však dosť možné, že ide o môj posledný záber predikovateľného záblesku tohto typu satelitov vôbec. Aj keď možno sa ešte nejaká príležitosť v najližších týždňoch naskytne, uvidíme...

sobota 19. januára 2019

Iridium 32

Iridium 32, 19.1.2019, 06:03 SEČ, exp. 25 sec
Satelit Iridium 32, jeden z posledných svojho druhu, "zaspieval" svoju labutiu pieseň v skorých ranných hodinách 19. januára 2019 v podobe krásneho záblesku na pozadí súhvezdia Škorpión, neďaleko nádhernej konjukcie oslnivej Venuše a Jupitera. Samotný záblesk dosiahol jasnosti asi -3 mag, čo síce bolo menej oproti očakávaným -6 magnitúdam udávaným v predpovedi, zážitok to však nijako nepokazilo. O to viac, že táto Iridiumka je poslednou z momentálne len šiestich operačných družíc prvej generácie siete Iridium. Tá v uplynulých mesiacoch prešla rozsiahlou obmenou a s nedávnym posledným štartom desiatich družíc novej generácie bude čoskoro, možno už v priebehu niekoľkých dní až týždňov, týchto 6 družíc zdeorbitovaných. Legendárne predikovateľné záblesky Iridium tak týmto definitívne zaniknú. Preto som aj nazval záblesk tejto družice, ktorú som inak nasnímal prvýkrát, labuťou piesňou, nakoľko je veľmi pravdepodobné, že už ďalšia možnosť na jeho pozorovanie nebude.