štvrtok 29. mája 2014

ISS & Sojuz TMA-13M


Loď Sojuz TMA-13M krátko pred
spojením so stanicou
Zlé počasie je pre amatérskych astronómov a pozorovateľov satelitov často najväčším nepriateľom. Niekedy môže výnimočné pozorovanie úplne znemožniť, inokedy ho aspoň dosť znepríjemniť. A to sa mi presne prihodila 29. mája 2014, keď nastala možnosť pozorovania skvelého preletu novej pilotovanej lode Sojuz TMA-13M približujúcej sa k ISS. Parametre preletu sľubovali podobnú nádhernú podívanú, aká sa mi naskytla minulý rok v júli pri pozorovaní zásobovacej lodi Progress M-20M. Počasie ale bolo teraz veľmi nestabilné a veľká časť oblohy bola úplne zamračená, občasné pretrhanie oblačnosti však dávalo aspoň akú takú nádej na úspešné pozorovanie. A to sa aj stalo, loď Sojuz sa mi podarilo krátko zaznamenať o 02:38 SELČ asi 5° za ISS pri prechode cez súhvezdie Veľký voz. Hoci kvalita zhotovenej fotografie nie je vôbec najlepšia, napriek tomu ide o výnimočnú snímku a navyše sa jedná o moje prvé pozorovanie samostatnej pilotovanej lode Sojuz. Tá dosahovala jasnosť asi 2,5 mag, podobne ako od nej odvodené a mnou už viackrát pozorované zásobovacie lode Progress, samotná ISS preblikávajúca pomedzi mraky mala asi -2,5 mag.
Posádka Sojuzu TMA-13M (zľava): Gerst, Surajev, Wiseman

Loď Soujz TMA-13M sa k stanici približovala po teraz už štandardne využívanej zrýchlenej trajektórii, ktorou jej trvá cesta k ISS nie 2 dni (ako tomu bolo ešte donedávna), ale len cca 6 hodín. Jej štart z Bajkonuru nastal 28. mája o 21:57 SELČ a úspešné spojenie z ISS prebehlo o 03:44 SELČ, teda len niečo vyše hodinu po mojom pozorovaní. Na Sojuze sa nachádzala trojčlenná posádka, ktorú tvorili ruský kozmonaut Maksim Surajev, pre ktorého ide o jeho druhý let ku stanici, americký kozmonaut Gregory Wiseman a Nemec Alexander Gerst, ktorý sú obaja vo vesmíre prvýkrát. Týchto mužov na ISS očakávala ďalšia trojica kozmonautov (Swanson, Skvorcov a Artemjev), ktorá bude spolu s nimi tvoriť 40. základnú posádku Medzinárodnej vesmírnej stanice, ktorej projekt aj napriek súčasným politickým problémom zatiaľ úspešne beží ďalej. Hoci dokedy, to je stále horúcejšia otázka.

piatok 23. mája 2014

Tchien-kung 1


Stanica Tchien-kung 1 (vpravo) spolu s približujúcou
sa loďou typu Šen-čou
22. mája o 22:13 SELČ sa mi konečne podarilo odfotografovať čínsku vesmírnu pýchu - ich prvú kozmickú stanicu Tchien-kung-1. Hoci výška preletu dosahovala len 26°, vzhľadom na orbitálny sklon dráhy stanice (42,8°) a polohu môjho stanovišťa (48,5°) išlo o jeden z najlepšie odo mňa pozorovateľných preletov vôbec. Maximálna jasnosť stanice pri ňom dosahovala asi 2,5 mag, pričom krátko pred skončením nasnímanej stopy náhle poklesla (ešte pred vstupom do zemského tieňa, ktorý nasledoval asi 10 sekúnd po skončení fotografovania). Stanica počas snímania prelietavala medzi súhvezdiami Havran a Panna.
Predštartovná príprava stanice Tchien-kung

Tento prvý čínsky Nebeský palác (ako sa do slovenčiny prekladá tchien-kung) odštartoval 29. septembra 2011 z kozmodrómu Ťiou-čchüan ako súčasť úspešne sa rozbiehajúceho čínskeho pilotovaného programu. Dovtedy úspešne odštartovali už 3 pilotované misie lodí Šen-čou, pri ktorých sa na orbitu krátkodobo dostalo celkovo 6 čínskych kozmonautov (resp. taikonautov). Malá orbitálna stanica (v podstate upravená loď Šen-čou) sa mala stať prvým čínskym pokusom o komplexnejšie vesmírne misie spojené so spájaním telies na obežnej dráhe a dlhodobejšími pobytmi astronautov. A je v podstate prequelom k postaveniu oveľa ambicióznejšej, modulárnej vesmírnej stanice podobnej legendárnemu ruskému Miru.

Ako som spomenul, stanica síce čiastočne vychádza z lodí Šen-čou, v mnohom je však od nich aj diametrálne odlišná. Jej celková dĺžka je 10,4 metra a má maximálny priemer 3,35 metra, jej hmotnosť dosahuje vyše 8,5 tony. Skladá sa zo služobného úseku, v ktorom sa nachádzajú energetické, riadiace a pohonné systémy stanice a z tzv. experimentálneho úseku, čo je vlastne veľký pretlakový modul určený pre pobyt maximálne troch kozmonautov. Aj keď veľký je pomerne relatívny pojem - jeho obytný priestor dosahuje objem asi 15 m3 (pre  porovnanie objem modulu Columbus na ISS je 75 m3). Na stanici sa samozrejme nachádzajú aj nevyhnutné systémy zabezpečenia života pre posádku a viacero experimentov.
Prvá posádka na palube stanice Tchien-kung

Ako prvá sa k tejto stanici už niečo vyše mesiaca po štarte vydala nepilotovaná loď Šen-čou-8. V bezpilotnom automatickom režime sa so stanicou spojila 2. novembra a ostala u nej zakotvená vyše 2 týždne. Treba si uvedomiť, že automatické spojenie dvoch rozdielnych telies na orbite je veľmi zložitá operácia a pred Čínou ju zvládlo len Rusko a ESA (nie, doteraz to neurobili ani USA). Po tejto bezpilotnej skúške nasledoval prvý pilotovaný let ku stanici - v júni 2012 sa k nej vydala loď Šen-čou 9 s tromi kozmonautmi na palube (vrátane prvej čínskej kozmonautky Liou Jangovej). Po úspešnom spojení so stanicou na nej strávili vyše 12 dní. Takmer presne po roku na stanicu zavítala opäť trojčlenná posádka (a opäť so sympatickou kozmonautkou na palube) lode Šen-čou 10. Tí ju po úspešnej misii opustili po 14 dňoch. Po tejto poslednej misii už Čína ďalšie využívanie stanice pre pilotované misie neoznámila a tak sa predpokladal jej blízky koniec vo vodách Pacifiku. Avšak od vtedy už prešiel takmer rok a stanica je ešte stále na orbite (momentálne o výške 346 x 363 km) a Číne tak s najväčšou pravdepodobnosťou slúži pre technologické experimenty spojené so skúšaním životnosti systémov na jej palube. Každopádne palivo pre korekcie jej dráhy je obmedzené a dráha pomerne nízka, takže je veľmi nepravdepodobné, žeby Tchien-kung 1 ostal obiehať okolo Zeme aj v roku 2015, keď Čína plánuje štart prvého modulu novej, väčšej stanice Tchien-kung 2.

piatok 9. mája 2014

Záblesky Envisatu


Na veľký "mŕtvy" satelit Envisat som sa už na tomto blogu zameriaval (napr. tu). Ako som už vtedy spomínal, odkedy sa s ním v apríli 2012 za doteraz neobjasnených okolností stratilo spojenie, rozmerný satelit ostal na orbite nestabilizovaný a pre pozorovateľov začal byť známy svojou variabilnou jasnosťou a nepravidelnými zábleskami. Práve na fotografii z 8. mája 2014 sa mi podarilo pri jeho vysokom prelete tieto variácie dobre zaznamenať, pričom si môžme všimnúť 2 pomerne dlhé, po sebe nasledujúce oranžovo-červené záblesky o max. jasnosti asi  1 mag. Vďaka zreteľnej farbe môžme s istotou povedať, že zdrojom zábleskov bolo samotné telo satelitu, ktoré je z veľkej časti potiahnuté červenkastou kaptonovou fóliou. Krátko po dohasnutí posledného z týchto zábleskov však došlo ešte k jednému, tentokrát nečervenému záblesku. Tento síce dosiahol asi - 1 mag, bol však veľmi kratučký (tzv. bliknutie), a aby nedošlo k jeho zámene s hviezdou, označil som ho malou šípkou. Zdrojom tohto záblesku bola pravdepodobne jedna z antén či prístrojov satelitu. Mimo zábleskov bola jasnosť satelitu pomerne malá, asi 3,5 mag. Čas fotografie 21:56 SELČ, expozícia 30 sec.

pondelok 5. mája 2014

Raketa Cyklon-3 & dvojica NOSS 3-5


Na horeuvedenej snímke sa zo 4. mája 2014 som o 22:03 zaznamenal jednak dvojicu najmodernejších amerických ELINT satelitov a súčasne starú sovietsku raketu určenú pre vypustenie taktiež v tom čase najmodernejšieho sovietskeho ELINT satelitu. Zatiaľ čo páru NOSS 3-5 som sa na tomto blogu v nedávnej minulosti už venoval (zdes), posledný stupeň rakety Cyklon-3 zo štartu 1987-3 tu má premiéru. Hoci na fotografii sa "NOSSky" zdajú byť jasnejšie ako raketa Cyklon, v skutočnosti sú všetky 3 objekty približne rovnakej jasnosti 3,5 mag (NOSSky boli dokonca ešte o niečo málo slabšie). Efekt tejto zdanlivo vyššej jasnosti je spôsobený tým, že vyššie obiehajúce objekty (v tomto prípade NOSS) sa pohybujú pomalšie a tak ich svetlo stihne "vyryť" na fotografii výraznejšiu stopu ako jasnejší, no rýchlejšie sa pohybujúci objekt (Cyklon). Preto sa presná jasnosť mnohých nízko sa pohybujúcich satelitov z fotografie určuje pomerne ťažko a narozdiel od hviezd tu veľmi nepomáha ani porovnanie s jasnosťou iných satelitov.

Inak spomínané umelé objekty nie sú jedinými zaujímavosťami zaznamenanými na fotografii. Šípkami som na nej označil aj 2 veľké telesá hlavného pásu asteroidov - najjasnejšíu planétku Vesta (tu má asi 6 mag) a najväčší asteroid slnečnej sústavy, alebo správnejšie už trpasličiu planétu - Ceres (7,3 mag). V súčasnosti k nemu smeruje americká kozmická sonda Dawn, ktorá len minulý rok opustila po úspešnom výskume práve Vestu.

No a ešte pár detailov k rakete Cyklon-3 - štartovala z kozmodrómu Pleseck 14. januára 1987 a na orbitu vyniesla satelit pre elektronický prieskum Celina-D pod oficiálnym označením Kosmos 1812. Bližšie technické info k Cyklonu sú uvedené pri zázname pozorovania iného exempláru tohto typu rakety (tu).

štvrtok 1. mája 2014

Záblesk Iridium 11


Hoci satelit Iridium 11 som už v minulosti fotografoval (info tu), uvádzam tu aj tento jeho ďalší, ešte krajší záblesk z 30. apríla 2014. Nastal o 22:35 SELČ v hlave Draka a dosiahol jasnosť vyše -7 mag.

Raketa Thor Ablestar (1960-007C)


Štart Thor-Ablestaru z 22. júna 1960
27. apríla 2014 o 21:58 SELČ sa mi podarilo nasnímať skutočný historický klenot orbity - takmer 54 rokov starý raketový stupeň Ablestar. Hoci jeho jasnosť bola veľmi slabá (podľa predpovede 4,8 mag) a voľným okom sa mi ho tak nepodarilo pozorovať, na fotografii sa mi jeho málo výraznú stopu zaznamenať predsa len podarilo. Hoci tento jeho prelet nebol práve najideálnejší (už som videl aj taký, tento objekt pri ňom dosiahol jasnosť takmer 3,5 mag), vzhľadom na výnimočnosť tohto satelitu ho tu proste musím spomenúť.

Týmto pozorovaním som tak výrazne prekonal môj doterajší rekord, keď som minulé leto nafotil teraz už vyše 50 ročnú raketu Thor Agena (1964-002A). Tento nový rekord však určite tak skoro nepadne, pretože tento objekt je najstarším, z mojich zemepisných šírok voľným okom pozorovateľným umelým objektom vo vesmíre. Okrem rakety Ablestar sa síce na orbite nachádzajú aj ňou vypustené satelity a 7 ďalších, ešte starších objektov (vrátane vôbec najstaršieho Vanguardu 1 a jeho rakety z roku 1958), všetky sú veľmi malé, prípadne na veľmi vysokých dráhach s nízkym sklonom, aby ich bolo možné vidieť neozbrojeným okom.  

Predštartovná príprava družíc Transit-2A a
Solrad-1 na rakete Thor-Ablestar
No a teraz niečo k samotnému stupňu Ablestar a jeho bohatej histórii. Raketa v kombinácii so stupňom Thor odštartovala 22. júna 1960 z floridského kozmodrómu Cape Caneveral. V tom čase naplno zúrila studená vojna, kozmonautika sa stále len rozbiehala a skoro každý štart americkej rakety sa vtedy ešte dostával na predné stránky novín - čo si možno všimnúť aj na obrázku dole. Bol to v poradí 24. úspešný americký orbitálny štart a len druhý tohto typu rakety. Bol výnimočný hlavne v tom, že na jej palube boli prvýkrát vypustené dva aktívne satelity súčasne. Jednak išlo o 100 kilovú družicu Transit 2A, ktorá bola historicky druhou experimentálnou navigačnou družicou a hoci nebola veľmi presná, v tom čase išlo len o overenie teoretického konceptu satelitnej navigácie, čo splnila. Druhým nákladom bol menší, 19-kilový satelit Solrad 1, alias GRAB 1. Ten niesol 2 experimenty, jeden súvisel s výskumom slnečného žiarenia, no a druhý bol vôbec prvým pokusom súvisiacim so satelitným elektronickým prieskumom (ELINT). Satelit totiž pri prelete ponad Sovietsky zväz a ďalšie krajiny východného bloku zachytával signály z radarových staníc, z čoho sa neskôr presnou analýzou dali určovať ich rôzne charakteristiky. Pred verejnosťou sa pochopiteľne prezentoval len prvý experiment na družici Solrad, druhý bol prísne utajený až do roku 1998 (!).
Dobový článok venovaný štartu rakety

Čo sa týka samotnej rakety Thor Ablestar, tá mala celkovú výšku 24,5 metra a na orbitu dokázala vyniesť vyše 150 kilový náklad. Zatiaľ čo starý známy prvý stupeň Thor bol využívaný v rokoch 1958 - 1980, v kombinácii s druhým stupňom Ablestar štartoval len medzi rokmi 1960 - 1965. Ablestar mal celkovú dĺžku 4,75 metra a priemer takmer 2,5 m, využíval motor s osvedčenou toxickou kombináciou paliva (asymetrický dimetylhadrazín a oxid dusičitý).  Mnou pozorovaný Ablestar sa momentálne nachádza na orbite o výške 594 x 915 km.