streda 31. júla 2013

Záblesk Lacrosse 4


Na druhý deň po prvom pozorovaní americkej vojenskej družice Lacrosse 4 som ju nafotografoval opäť, tentokrát s cieľom overiť experimentálnu predpoveď zo serveru calsky.com ohľadom zábleskov tohto satelitu. Podľa nej malo dôjsť k záblesku 20. júla presne o 23:25:07 SELČ v súhvezdí Cefeus, pričom mal dosiahnuť jasnosť 0 mag. Môžem potvrdiť, že predpoveď sa vyplnila úplne presne, pričom mimo záblesku si satelit držal jasnosť asi 2 mag. Podľa calsky.com bol zdrojom tohto záblesku odraz lúčov od rozmernej plošnej radarovej antény satelitu Lacrosse 4.

Raketa Atlas 5 Centaur (2012-48N)


Posledný stupeň Centaur zo štartu 2012-48 som nasnímal 30. júla o 22:56 SELČ. Jeho jasnosť dosiahla v maxime asi 1,5 mag, pričom mala relatívne plochý priebeh, až na malý krátkodobý záblesk ku koncu stopy, ktorý dosiahol takmer 0 mag.
Štart rakety Atlas 5 z 13. septembra 2012

Raketa Atlas 5 Centaur vo verzii 401 odštartovala 13. septembra 2012 z kozmodrómu Vandenberg. Jej primárny náklad tvorila dvojica tajných vojenských satelitov s označením USA 238, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou patria k najnovšej generácii systému námornej rozviedky NOSS. Po vypustení týchto družíc na orbitu o priemernej výške 1100 km znížil stupeň Centaur svoju dráhu a na nej vypustil ešte 11 ďalších satelitov, v tomto prípade ale išlo len o malé vojenské a študentské cubesaty. V súčasnosti sa tento takmer 13 metrov dlhý kus "raketového" kozmického odpadu pohybuje na dráhe o parametroch 464 x 756 km.

Iridium 40


Záblesk družice Iridium 40 som nasnímal 30. júla o 22:48, jeho jasnosť dosiahla -6 mag. Táto družica odštartovala 9. novembra 1997 z kozmodrómu Vandenberg pomocou rakety Delta 7920 spolu s Iridiom 38, 39, 41 a 43.

utorok 30. júla 2013

Lacrosse 4 (USA 152)


Snímka americkej vojenskej družice Lacrosse 4 vznikla 28. júla 2013 o 23:51 SELČ. Satelit na nej dosahuje maximálnu jasnosť asi 2 mag.
Štart Lacrossu 4

Tento satelit odštartoval pod oficiálnym označením USA 152 z kozmodrómu Vandenberg 17.augusta 2000 pomocou nosnej rakety Titan 4B, ktorej posledný stupeň som pozoroval pred vyše mesiacom, nachádza sa na dráhe o parametroch 672 x 682 km. Tento veľký americký rádiolokačný satelit je mojím druhým pozorovaným tohto typu po Lacrosse 5 (a zároveň posledným ostávajúcim, žiadne ďalšie Lacrossy sa už na orbite v súčasnosti nenachádzajú). Už pri zázname z jeho pozorovania som uvádzal, že tieto družice vďaka rozmernej radarovej anténe dokážu poskytovať snímky terénu s rozlíšením až 1 meter. A hoci nepoznáme ich presnú podobu, je takmer isté, že Lacrosse 4 nie je z technologického hľadiska totožný s "päťkou". Máva totiž relatívne stabilnú jasnosť a nedochádza u neho k náhlym, nepredikovateľným poklesom jasnosti (tzv. trik zmiznutia), ktoré som popisoval u Lacrosse 5. To je dôkaz, že "päťka" má oproti starším Lacrossom rozdielnu konštrukciu, prípadne iné vlastnosti, ktoré jej tento pre pozorovateľov tajomný "trik zmiznutia" umožňujú.

NOSS 2-1 (1990-50C & D)

Dvojicu amerických vojenských satelitov typu NOSS som nasnímal 28. júla o 23:28 SELČ. Pohybovali sa vo formácii vo vzdialenosti asi 20° od seba, pričom každý dosiahol v maxime jasnosť presahujúcu 3 mag.
Štart družíc NOSS 2-1

Satelity odštartovali z floridského Cape Canaveralu 8. júna 1990 pomocou rakety Titan 4A. Boli prvými z 2. generácie satelitov pre námorný elektronický prieskum NOSS, o ktorých som podrobnejšie hovoril pri zázname pozorovania dvojice NOSS 3-4 patriacej k novšej, 3. generácii. Už tam som spomínal, že satelity 2. generácie sa pohybovali v blízkych trojiciach, no že v súčasnosti sú už všetky tieto formácie rozpustené. Síce je to tak, ako je však aj z fotografie zrejmé, niektoré zo starších generácii NOSS sa ostávajú pohybovať vo vzájomnej blízkosti, hoci už bez svojho tretieho člena. Tieto satelity sú tak očividne stále funkčné a asi aj operačne spôsobilé, pričom pravdepodobne v obmedzenejšej miere doplňujú informácie do systému novších generácii NOSS. Ich dráha je však už iná; pôvodne sa pohybovali na "klasických NOSS orbitách" vo výškach cca 1000 x 1200 km, v súčasnosti majú excentrickejšie dráhy s oveľa nižším perigeom (cca 600 x 1600 km). Pri snímaní fotografie boli relatívne jasné práve vďaka tomu, že sa pohybovali v blízkosti tohto perigea. Pôvodný, chýbajúci člen pôvodnej trojice (E) je síce tiež stále na podobnej orbite, za nasnímanou dvojicou ale pri prelete zaostáva až o niekoľko minút.
Predpokladaná podoba satelitov NOSS 2. generácie

Po štarte dostali družice oficiálne označenia USA  60 (E), USA 61 (C) a USA 62 (D). Spolu s nimi však bol na dráhu vypustený aj objekt USA 59, ktorý však pravdepodobne predstavoval retranslačnú telekomunikačnú družicu a do systému NOSS tak priamo nepatril.

nedeľa 28. júla 2013

ISS & Progress M-20M


Nečakane nádhernú a výnimočnú snímku sa mi podarilo získať 28. júla o 03:23 SELČ. Je na nej zaznamenaný prelet kozmickej stanice ISS spolu s približujúcou sa zásobovacou loďou Progress M-20M. Tá odštartovala z Bajkonuru len niekoľko hodín pred tým a k ISS sa blížila po tzv. zrýchlenej trajektórii, vďaka ktorej sa s ňou dokáže spojiť už 6 hodín po štarte (v tomto prípade došlo k spojeniu o 04:26 SELČ).
Približovanie Progressu M-20M z pohľadu  ISS

ISS mala stabilnú jasnosť -2,5 mag, Progress, ktorý sa pohyboval asi 5° za ňou, si spočiatku udržoval jasnosť asi 2 mag. Náhle však začal zjasňovať, pričom "hodil" prekvapivo jasný záblesk s hodnotou prevyšujúcou -4 mag. Takýto záblesk, spôsobený pravdepodobne odrazom slnečných lúčov od solárnych panelov, som v prípade lodí Progress pozoroval vôbec poprvýkrát. Po záblesku začal Progress slabnúť a krátko po kulminácii ISS prestal byť viditeľný.
Detail fotografie aj s popisom

Rakety Zenit-2, Cyklon-3 & Kosmos-3M


Je všeobecne známe, že na orbite začína byť pomerne tesno, čo symbolicky dokazuje aj táto snímka, na ktorej sú na relatívne malom kúsku oblohy zaznamenané prelety hneď troch raketových stupňov rovnakého, sovietsko-ruského pôvodu. Najjasnejšie sa javí raketa Zenit-2 zo štartu 1995-58, ktorá dosiahla jasnosti asi 2,5 mag. Nasleduje raketa Cyklon-3 (štart 1982-92) s jasnosťou 3,5 mag, blízko ktorej prechádzal posledný stupeň Kosmosu 3M zo štartu 1990-78 (dosiahol necelé 4 mag). Snímka vznikla 27. júla o 23:22 SELČ.

Zenit-2 vyniesol 31. októbra 1995 z Bajkonuru ruskú vojenskú družicu pre elektronický prieskum Kosmos 2322. Raketa ostala obiehať na orbite vo výške 832 x 853 km. Staršiu verziu družice rovnakého typu vyniesol pod označením Kosmos 1408 aj Cyklon-3. Došlo k tomu 16. septembra 1982 z kozmodrómu Pleseck, raketový stupeň obieha na dráhe 603 x 635 km. No a na záver posledný stupeň raket Kosmos-3M uviedol na dráhu 28. augusta 1990 družicu pre kalibráciu radiolokačných staníc Kosmos 2098. K štartu došlo taktiež z Plesecku a raketa sa nachádza na excentrickej dráhe o parametroch 371 x 1 334 km.

sobota 27. júla 2013

Nádrž Briz-M (2003-56E)


Nádrž z raketového stupňa Briz-M som nasnímal 26. júla o 23:21 SELČ. Aj napriek nepriaznivému stavu oblohy sú badateľné mierne zmeny jasnosti tohto telesa, ktoré v maxime dosiahlo asi 3 mag.
Štart rakety Proton-K z 10. decembra 2003

Tento objekt štartoval ako súčasť ťažkého ruského nosiča Proton-K 10. decembra 2003 z kozmodrómu Bajkonur. Raketa vtedy vyniesla na orbitu trojicu navigačných družíc systému Glonass s označeniami Kosmos 2402 až 2404. Pozorovaný objekt nie je klasickým raketovým stupňom, aké zvyčajne pozorujem. Bol len jeho súčasťou, konkrétne odhadzovateľnou palivovou nádržou urýchľovacieho stupňa Briz-M. Tento posledný, štvrtý stupeň, je síce často používaným pri raketách verzie Proton-M, avšak pri starších Protonoch-K bol používaný len výnimočne, pričom toto bolo konkrétne jeho 4. a posledné použitie (na Protonoch-K bol skôr používaný urýchľovací stupeň Blok-D).
Predštartovná inštalácia centrálneho bloku do palivovej nádrže

Reštartovateľný stupeň Briz-M sa skladá z dvoch častí - jednak je to centrálny raketový blok s motorom S5.92, a jednak prstencová, toroidná nádrž, v ktorej je centrálny blok zasunutý. Keď centrálny blok spotrebuje palivo z tejto nádrže, vysunie sa z nej (resp. nádrž sa odhodí) a vďaka vlastným zásobám paliva pokračuje v dosiahnutí stanovenej orbity. Tento systém je veľmi efektívny, hoci pomerne zložitý a viackrát už došlo k tomu, že Briz-M zlyhal, čo ale nebol prípad tohto štartu.
Spomínaná odhadzovateľná nádrž má maximálny priemer 4,1 metra a je dlhá 2,6 metra. V jej vnútri je otvor pre centrálny blok o priemere 2,5 metra. Palivo uskladňované v týchto nádržiach predstavuje toxický asymetrický dimetylhydrazín a oxid dusičitý.
Koncepcia stupňa Briz-M

Mnou pozorovaný objekt sa nachádza na veľmi excentrickej orbite o parametroch 323 x 18 772 km a tak dobre bol pozorovateľný len vďaka tomu, že sa nachádzal blízko svojho perigea.

Raketa Sojuz 2-1b (2013-30B)


Raketa Sojuz 2-1b so satelitom Resurs-P1 pred štartom

Posledný stupeň rakety Sojuz 2-1b z nedávneho štartu 2013-30 som nasnímal 26. júla o 22:34 SELČ. Jasnosť objektu podľa očakávaní vykazovala pravidelné variácie, pričom v maxime dosiahla asi 0,5 mag. Fotografovanie preletu začalo krátko po vyjdení rakety zo zemského tieňa, pričom prechádzala súhvezdiami Líška a Labuť.

Ako som už spomenul, táto raketa štartovala pomerne nedávno, 25. júna 2013 z kozmodrómu Bajkonur, pričom jej náklad tvorila družica Resurs-P1, ktorú som pozoroval pred pár týždňami. Išlo len o tretí štart rakety tohto typu, prvý z kozmodrómu Bajkonur. Rovnaký typ rakety (zo štartu 2013-28) som pozoroval pred necelým mesiacom, pričom si môžme všimnúť veľmi podobný priebeh jasnosti oboch objektov. Teraz pozorovaný raketový stupeň sa nachádza na dráhe o parametroch 245 x 417 km.

piatok 26. júla 2013

SPOT 5


Francúzsky satelit SPOT 5 som nasnímal 25. júla o 22:16 SELČ pri prechode cez súhvezdie Herkules. Jeho maximálna jasnosť bola asi 3,2 mag, s blížením satelitu k zenitu sa ale výrazne znižovala.
Predštartovná príprava satelitu SPOT 5

Satelit pre diaľkový prieskum Zeme SPOT 5 odštartoval z kozmodrómu Kourou vo Francúzskej Guayane 4. mája 2002 pomocou rakety Ariane 42P. Je predposledným z rady civilných prieskumných družíc, ktoré vypúšťa Francúzsko už od roku 1986. Satelit je pomerne veľký (má rozmery 3.1×3.1×5.7 m), váži viac ako 3 tony a bol vyrobený firmou Astrium vo francúzskom Toulouse. Na jeho palube sú zobrazovacie zariadenia, ktoré umožňujú snímať zemský povrch v maximálnom rozlíšení až 2,5 m/pixel, ako aj špeciálne prístroje pre monitorovanie vegetácie. Satelit obieha po heliosynchrónnej dráhe vo výške cca 820 km.
SPOT 5 na orbite

Iridium 21



Fotografia tohto záblesku vznikla 25. júla o 22:12 SELČ. Zdrojom záblesku o jasnosti -7 mag je družica Iridium 21, ktorá spolu s Iridiom 14 odštartovala 11. júna 1999 z čínskeho kozmodrómu Tchaj-jüan. Išlo o posledný štart systému Iridium z Číny a zároveň posledný štart pred krachom materskej spoločnosti Iridium LLC, ktorá bola pôvodným majiteľom celého systému. Istý čas panovali obavy ohľadom budúcnosti už takmer dokončeného telekomunikačného systému, v roku 2000 ho však zachránila spoločnosť Iridium Satellite LLC, ktorá kúpila majetok zbankrotovanej firmy. Ďalšie, doplňujúce štarty Iridium tak nasledovali až v roku 2002. Čo sa týka samotnej družice Iridum 21, tá ostávala v zálohe až do roku 2006, keď na orbitálnej pozícii č. 1 nahradila poškodenú družicu Iridium 74. No a na záver pridávam ešte fotografiu, ktorá pekne ukazuje príčinu oslnivých zábleskov týchto satelitov; jednu z troch hlavných komunikačných antén.

ALOS


Japonskú družicu ALOS som nasnímal 25. júla 2013, pričom tentokrát som pri fotografovaní použil expozíciu o dĺžke až 64 sekúnd (oproti klasickým 30 sekundám), aby som pokryl pokiaľ možno celú "zábleskovú" periódu tohto satelitu. Snímanie začalo o 22:35 SELČ krátko po prvom (nezaznamenanom) jasnom záblesku, pričom nasledovalo mierne, trochu variabilné zjasnenie (max. asi 2 mag), po ktorom o viac ako 30 sekúnd neskôr prišiel jasný záblesk s hodnotou takmer 0 mag. Čo sa týka samotného satelitu ALOS, bližšie informácie o ňom sú uvedené pri zázname z jeho minulého pozorovania.

utorok 23. júla 2013

Iridium 98 & Iridium 81


Ďalší skvelý záblesk Iridia bol nasnímaný 22. júla o 23:00 SELČ. Išlo o Iridium 98, ktorého jasnosť presiahla -7 mag. Okrem tohto dominantného záblesku je však na fotografii zachytený aj "dohasínajúci" záblesk Iridia 81, ktoré v (žiaľ nezaznamenanom) maxime dosiahlo vyše - 2 mag (na fotografii má už pod 0 mag).

Iridium 98 odštartovalo 20. júna 2002 z ruského kozmodrómu Pleseck pomocou nosnej rakety Rokot-KM spolu s Iridiom 97. Išlo o vôbec posledný zo štartov systému Iridium, pričom použitie spomenutého kozmodrómu a rakety bolo pre vypustenie "Iridiumiek" zvolené po prvý a jediný krát. Iridium 98 bolo až do roku 2005 na záložnej, parkovacej dráhe, následne začalo manévrovať, až bolo nakoniec v máji 2007 presunuté do orbitálnej pozície č. 6,  na ktorej je doteraz.
Posledný zo štartov družíc Iridium (20. jún 2002)

Na rovnakej orbitálnej pozícii je aj Iridium 81, ktoré odštartovalo ešte 8. septembra 1998 z kalifornského Vandenbergu spolu s družicami Iridium 77, 79, 82 a minule pozorovanom 80.

pondelok 22. júla 2013

Iridium 80


Vďaka Mesiacu v splne je napriek čistej oblohe takmer znemožnené fotografovať slabšie satelity a preto pokračujem aspoň v rozširovaní zbierky zábleskov "Iridiumiek". Tento takmer -7 magnitúdový patrí Iridiu 80, ktoré odštartovalo 8. septembra 1998 z Vandenbergu pomocou rakety Delta 7420 spolu s Iridiom 82, 81, 77 a 79 (ktorá ako jediná zlyhala a nebola zaradená do systému). Fotografia vznikla 21. júla o 23:06 SELČ.

sobota 20. júla 2013

Iridium 64


Ďalší záblesk Iridia nad Mesiacom presvetlenou krajinou som nasnímal 20. júla o 22:33 SELČ. Tentokrát išlo o Iridium 64 štartujúce z Bajkonuru 7. apríla 1998 spolu s družicami Iridium 62, 63, 65, 66, 67 a 68. Jasnosť záblesku presiahla -6 mag.

Iridium 70


19. júla o 22:39 SELČ som nasnímal záblesk družice Iridium 70 v súhvezdí Kasiopea. Tá odštartovala z Vandenbergu 17. mája 1998 pomocou nosnej rakety Delta 7920 spolu s družicami Iridium 72, 73, 74 a 75. Jasnosť záblesku na Mesiacom presvetlenej oblohe dosiahla asi -4 mag.
Pre pripomenutie: podoba satelitov Iridium

Raketa Atlas 2AS (2004-34B) & Okean 2


Štart rakety Atlas 2AS z 31. augusta 2004

19. júla 2013 o 22:50 SELČ som nasnímal americký raketový stupeň Centaur zo štartu 2004-34 a sovietsku oceánografickú družicu Okean 2. Tá bola na snímke identifikovaná až dodatočne a dosiahla jasnosť asi 3,5 mag. Jasnosť Centauru sa prejavovala typickou kváziperiodickou variabilitou s maximom asi 2 mag. Kvalita snímky je značne ovplyvnená Mesiacom presvetlenou oblohou.

Raketa Atlas 2AS štartovala z kozmodrómu Cape Canaveral 31. augusta 2004, pričom išlo o posledný štart tohto typu rakety vôbec. Na obežnú MEO dráhu vtedy vyniesla  vojenský telekomunikačný satelit USA 179. Posledný stupeň tejto rakety Centaur bol typu D-2A, mal dĺžku 10 metrov a priemer 3 metre. V súčasnosti sa nachádza na veľmi excentrickej dráhe o parametroch 227 x 10 129 km. Tak dobre bol pozorovateľný len vďaka tomu, že sa počas snímania nachádzal blízko perigea.
Podoba satelitu Okean

Čo sa týka satelitu Okean 2, ten odštartoval 28. februára 1990 z kozmodrómu Pleseck pomocou rakety Cyklon 3. Išlo o takmer dvojtonový vedecký satelit pre monitorovanie oceánu so špeciálnym rádiolokátorom a mikrovlnnými skenermi. Nachádza sa na dráhe o výške 574 x 594 km.

štvrtok 18. júla 2013

Raketa Thor Agena D (1964-2A)


18. júla 2013 o 00:28 SELČ som nasnímal historický americký raketový stupeň Agena D, ktorý štartoval takmer pred polstoročím. Na fotografii je zaznamenaný jeho prelet cez súhvezdia Orol a Šíp, pričom dosiahol jasnosť asi 3,5 mag.
Štart Thor Ageny z 19. januára 1964

Táto raketa odštartovala 19. januára 1964 a je tak ešte o viac ako pol roka starším objektom, ako môj doterajší "rekordman", sovietsky satelit Kosmos 44, ktorý som pozoroval nedávno. Miestom štartu rakety Thor so stupňom Agena D bol kalifornský kozmodróm Vandenberg a na orbitu vtedy vyniesla dvojicu vojenských meteorologických satelitov typu DSAP (s označeniami Ops 3367A a B).

Historická kombinácia raketových stupňov Thor a Agena D sa používala v rokoch 1962 až 1967, pričom tento nosič uskutočnil celkovo 21 orbitálnych štartov (väčšinou vojenských), jeho nosnosť na nízku obežnú dráhu presahovala 1 tonu a celková výška rakety bola takmer 30 metrov. Zatiaľ čo jej prvý stupeň Thor (odvodený od balistickej rakety rovnakého mena) mal pomerne krátku "kariéru", horný stupeň Agena D sa veľmi osvedčil a používal až do roku 1987. Celková dĺžka Ageny D presahovala 6 metrov a jej priemer bol 1,5 metra. Používala raketový motor od firmy Bell s označením LR 81-BA-9, ktorý ako palivo používal zmes toxického asymetrického dimetylhydrazínu a dýmavej kyseliny dusičnej.
Predštartovná príprava stupňa Agena D

Mnou pozorovaná Agena sa v súčasnosti pohybuje na dráhe o výške 762 x 810 km, od spaľujúceho ohňa zemskej atmosféry tak bude ušetrená ešte mnoho desaťročí.

streda 17. júla 2013

NOSS 3-4 (2007-27A & C)


Dvojicu amerických vojenských družíc NOSS 3-4 som nasnímal 16. júla 2013 o 23:42 SELČ. Obe družice sa pohybovali vo formácii, pričom NOSS 3-4 A predchádzala svojho "komplica" asi o 2,5 stupňa. Satelity dosahovali jasnosti okolo 4 mag, pričom objekt C sa javil o málo slabší ako objekt A.
Predpokladaná podoba satelitov NOSS 2. generácie 

Satelity štartovali 15. júna 2007 z Cape Canaveralu pomocou rakety Atlas 5, ktorej posledný stupeň Centaur som pozoroval pred niekoľkými týždňami. Už pri ňom som uviedol, že počas štartu nepracoval úplne správne a satelity sa dostali na nižšiu dráhu, ako sa plánovalo, no pomocou vlastných pohonných jednotiek sa nakoniec na stanovené operačné dráhy dostali. Jediná daň, ktorú za to zaplatia je to, že budú mať kvôli väčšiemu množstvu minutého paliva o pár rokov nižšiu operačnú životnosť. Po navedení na dráhu bol prvý satelit (2012-27A) označený ako USA 194, druhý objekt na dráhe (2012-27C) však meno nedostal a bol oficiálne označený len ako "úlomok". Tento očividne krycí manéver bol však úplne zbytočný, pretože pozorovatelia zakrátko zistili, že objekt C sa dlhodobo pohybuje za Áčkom v blízkej, udržovanej formácii, čo žiadny "úlomok" sám od seba určite nedokáže.
Výroba pohonnej jednotky satelitov NOSS

A tak bolo napriek snahe o utajenie jasné, že satelity sú najnovším, v poradí štvrtým prírastkom 3. generácie satelitov systému americkej námornej rozviedky NOSS (Naval Ocean Surveillance System). Tieto satelity sú typu ELINT (Electronic Inteligence) a teda slúžia na pasívne zachytávanie rádiovej komunikácie námorných plavidiel, pričom vďaka pohybu v blízkych formáciách dokážu tieto plavidlá sledovať a presne lokalizovať vďaka metóde multilaterácie. Súčasná, tretia generácia týchto družíc si vystačí s dvoma satelitmi, predošlé generácie tohto systému však lietavali v trojiciach, čo predstavovalo pre pozorovateľov oblohy nádhernú podívanú. Pred rokmi som mal sám šťastie viackrát tieto "trojičky" pozorovať, v súčasnosti sú už však všetky "rozpustené" a tak si musíme vystačiť s "dvojičkami". Detaily o týchto satelitoch sú samozrejme utajené, no je zrejmé, že sú vybavené objemnými pohonnými systémami pre korekcie dráhy, ktoré sú pre udržovanie letu vo formácii nevyhnutné. Pozorovaný pár NOSS 3-4 sa pohybuje na dráhach o priemernej výške cca 1100 km.

Kosmos 1818 po druhýkrát


17. júla o 00:37 som druhýkrát nasnímal sovietsky "jadrový" satelit Kosmos 1818. Pri tomto pozorovaní som si overil, že jasnosť satelitu vykazuje periodickú variabilitu (zrejmú už pri minulom pozorovaní) s periódou necelých 30 sec, čo svedčí o rotácii objektu na orbite. Maximálna hodnota jasnosti satelitu na snímke bola 3,5 mag, minimálna asi 4 mag.

Raketa H-2A (2002-56E)


16. júla o 23:18 som nasnímal prelet posledného stupňa japonskej rakety H-2A zo štartu 2002-56. Jasnosť objektu bola mierne variabilná a pohybovala sa okolo 3 mag. Zhodou okolností ide o tú istú raketu, ktorú som náhodou zaznamenal už pred vyše mesiacom počas snímania družice Lacrosse 5.
Štart rakety H-2A zo 14. decembra 2002

Táto raketa štartovala z japonského kozmodrómu Tanegašima 14. decembra 2002 a jej náklad vtedy tvorila veľká japonská družica pre diaľkový prieskum Midori-2 a tri menšie vedecko-technologické satelity (FedSat 1, Kanta-Kun a Micro-LabSat). Išlo o v poradí štvrtý štart tohto typu rakety a jej pozorovaný posledný stupeň ostal obiehať na dráhe o výške 736 x 840 km.

Raketa H-2A, vyrábaná spoločnosťami Nissan (majú na starosti bočné urýchľovacie motory) a Mitsubishi (zvyšok rakety), je vo verzii 2020 (použitej pri tomto štarte) vysoká celkovo 53 metrov a dokáže na GTO dráhu vyniesť náklad o hmotnosti viac ako 4 tony. Používa 2 bočné urýchľovacie motory na tuhé pohonné látky, zatiaľ čo jej prvý a druhý stupeň sú poháňané výkonnými motormi na kvapalný kyslík a vodík. Druhý stupeň rakety je dlhý vyše 9 metrov (vrátane adaptéra, ktorý ho spája s prvým stupňom) a má priemer 4 metre.
Predštartovná príprava 2. stupňa , ešte bez adaptéra (jeho časť je vidieť v ľavo-hore)


Iridium 62


16. júla 2013 som o 22:47 nasnímal ďalší záblesk Iridia. Išlo o Iridium 62, ktoré práve prechádzalo popod súhvezdie Kasiopea a v maxime dosiahlo vyše -2 mag (začal som ale snímať trochu skoro, a tak sa jeho zaznamenaná stopa končí tesne pred vyvrcholením maxima). Iridium 62 odštartoval 7. apríla 1998 z Bajkonuru pomocou rakety Proton-K, spolu s Iridiami 63, 64, 65, 66, 67 a 68.

Pri snímaní tejto družice som náhodou zaznamenal aj prelet jasného meteoru. Pohyboval sa rýchlo, mal veľmi krátku svietiacu dráhu (išlo takmer o tzv. stacionárny meteor) a dosiahol jasnosť asi -2 mag.

utorok 16. júla 2013

Kosmos 1818 (Plasma-A #1)


Hneď nasledujúcu noc po pozorovaní "jadrového" satelitu Kosmos 1868 sa mi podarilo nasnímať jeho najbližšieho príbuzného - satelit Kosmos 1818. Fotografia vznikla o 01:08 SELČ a satelit na nej prechádzal cez súhvezdie Herkules. Jeho jasnosť bola značne variabilná, pričom v maxime dosiahla asi 3,5 mag.

Ako už bolo spomínané pri Kosmose 1868, aj satelit Kosmos 1818 patril k novej verzii satelitov US-A so skúšobným jadrovým reaktorom Topaz-1, označovaných ako Plasma-A. Bol prvým prototypom tohto satelitu a odštartoval z Bajkonuru 1. februára 1987 pomocou rakety Cyklon-2. Hoci informácie o týchto družiciach boli v tom čase Sovietmi utajované, západný pozorovatelia tušili, že ide o nový typ satelitu: po štarte totiž nezaparkoval na klasickú operačnú dráhu satelitov US-A vo výške cca 250 km, ale rovno prešiel do výšky 789 x 802 km. Čo už ale netušili bolo práve to, že skúšal nový jadrový reaktor a iné systémy, podrobnejšie popísané pri Kosmose 1818. Pri jeho popise som uvádzal aj dôvody, prečo boli používané na týchto prieskumných družiciach (v západných prameňoch označované aj ako RORSAT) práve jadrové reaktory, teraz sa zameriam na to, prečo vlastne boli pre sovietsku armádu tieto satelity také dôležité. Vďaka systému týchto družíc (spolu so satelitmi US-P označovaným ako Legenda) totiž mali kompletný prehľad o dianí na svetových moriach a oceánoch. Pomocou výkonných impulzných radarov umiestnených na satelitoch US-A mohli sledovať pohyb a rozmiestnenie amerických (a iných) vojenských plavidiel od veľkosti torpédoborcov, pričom podľa niektorých informácii možno mohli do určitej hĺbky zaznamenať aj ponorky (hoci je to málo pravdepodobné). Radary síce mali údajne problémy pri detekcii plavidiel počas silného dažďa a vo vysokých vlnách, v tomto prípade však informácie do systému doplňovali ELINT satelity typu US-P. Satelity Kosmos 1818 a 1867 predstavovali skúšobnú platformu pre ešte vylepšenejšie radarové satelity označované ako US-AM, ako však už vieme, celý projekt týchto "jadrových" družíc bol zakrátko ukončený.
Satelit typu US-A na orbite

Čo sa týka Kosmosu 1818, na orbite úspešne fungoval asi rok a potom sa stal "mŕtvym" telesom. V júli 2008 však bol zaznamenaný jeho čiastočný rozpad, pričom sa na jeho orbite objavilo takmer 30 úlomkov, vrátane veľkých kvapiek tekutého kovu, ktorý sa v reaktore používal ako chladiace médium (konkrétne ide o eutektickú zliatinu sodíka a draslíka). Hlavné teleso satelitu ale nebolo deštruované, vďaka čomu je stále relatívne dobre pozorovateľný. Reaktorovú časť satelitu však pravdepodobne zasiahol malý meteoroid, prípadne kúsok kozmického odpadu. Druhou možnosťou jeho fragmentácie je aj náhle roztrhnutie chladiacich trubiek reaktoru vplyvom opakovaného Slnkom spôsobného tepelného namáhania. Na príbuznom Kosmose 1868 (ktorého reaktor je úplne rovnakej konštrukcie) ale k podobnej fragmentácii dodnes nedošlo, preto je táto možnosť menej pravdepodobná.

Genesis 1


16. júla 2013 o 00:20 SELČ som nasnímal experimentálny"nafukovací" modul Genesis 1 americkej komerčnej firmy Bigelow Aerospace. Prechádzal cez súhvezdie Labuť, pričom jeho jasnosť nebola konštantná a v maxime dosiahla asi 3 mag.
Záber z vonkajšej kamery umiestnenej na Genesise 1

Genesis 1 odštartoval z malého ruského kozmodrómu Jasnyj (bol to vôbec prvý orbitálny štart z tejto pôvodne čisto "nekozmickej" raketovej základne) 12. júla 2006 pomocou nosnej rakety Dnepr. Štart si zaplatila komerčná spoločnosť Bigelow Aerospace, ktorá vtedy mala (a stále má) veľké plány o stavaní hotelov zložených z nafukovacích modulov na obežnej dráhe. Hoci je síce od realizácie týchto plánov stále hodne ďaleko, podarilo sa jej vyslať na orbitu dve zmenšené makety týchto modulov, pričom Genesis 1 je prvou z nich. Modul má pevnú vnútornú kostru a pevné polosférické dná, jeho nafukovací plášť ale tvorí špeciálna mnohovrstvová plastová konštrukcia, vyrobená okrem iného z odolnej kevlarovej a vectranovej fólie. Celkový priemer modulu po nafúknutí je 1,9 metra, dlhý je 4,6 metra.
Biologické schránky vnútri modulu

 Modul pracoval viac ako 2,5 roka, pričom počas tejto doby overil plnú funkčnosť a udržateľnosť životných podmienok vnútri modulu. Na jeho palube boli umiestnené aj dve biologické schránky s veľkými madagaskarskými švábmi a skákajúcimi larvami mexického motýľa (tzv. mexické fazule). Je samozrejmé, že tieto živočíchy sú už dávno mŕtve, tak ako aj celý satelit, ktorý sa nestabilizovane "kotúľa" po orbite (o čom svedčia aj jeho náhle  zmeny jasnosti) a do niekoľkých rokov zhorí v atmosfére (nachádza sa totiž na dráhe vo výške cca 540 km).