sobota 28. júna 2014

Raketa Vostok-2M (1964-53B)


Prešiel takmer rok odvtedy, čo som nasnímal jeden z najstarších sovietskych umelých objektov na orbite, družicu Kosmos 44 (bližšie info tu). Teraz, 27. júna 2014 som o 23:24 odfotil jej spriaznený objekt - posledný stupeň rakety Vostok-2M, ktorý ju 28. augusta 1964 vyniesol na zemskú orbitu. Môžem pripomenúť, že vtedy išlo o vôbec prvú skúšku tohto typu rakety, ktorá bola v nasledujúcich rokoch veľmi hodne používaná (o čom svedčí aj viacero záznamov o tomto type rakety tu na blogu). Na horeuvedenom snímku dosiahol tento historický skvost, ktorý bude čochvíľa sláviť rovné polstoročie na orbite, jasnosť vyše 3,5 mag.

USA 81 & raketa H-2A (2011-75B)

Raketa H-2A pred štartom

Dvojicu "zelených" (s armádou súvisiacich:) objektov som nasnímal 27. júna 2014 o 23:07 SELČ. Jedným z nich je americký vojenský satelit USA 81, ktorý som v minulosti už fotografoval a druhým je posledný stupeň japonskej rakety H-2A, ktorá v roku 2011 vyniesla tajný vojenský rádiolokačný satelit IGS-7A. Obidva tieto objekty majú utajené orbitálne dráhy, nielen USA 81, ale aj raketa H-2A, kedže už aj Japonsko má spolu s niekoľkými ďalšími štátmi (napr. Izrael a Francúzsko) s USA dohodu o nezverejňovaní orbitálnych parametrov svojich vojenských objektov. Zatiaľ čo raketa H-2A dosahovala na snímku stabilnú jasnosť asi 1,5 mag, so satelitom USA 81 to bolo iné. Hoci na snímku sú zaznamenané len jeho mierne variácie a priemerná jasnosť mu vychádza na menej ako 3,5 mag, krátko po skončení snímania sa naplno prejavilo to, čo je o tomto satelite medzi pozorovateľmi známe a čo som spomínal už pri prvom zázname jeho pozorovania. Satelit totiž začal na niekoľko desiatok sekúnd "rapídne" blikať, pričom záblesky boli veľmi krátke a nasledovali v rýchlom nepravidelnom slede za sebou. Bližšie info o satelite sú uvedené práve pri spomínanom minuloročnom pozorovaní. Pre raketu H-2A ešte uvediem, že sa momentálne pohybuje na dráhe 423 x 451 km.

Iridium 90


Záblesk družice Iridium 90 som odfotografoval tiež 27. júna 2014, o 22:54 SELČ. Dosiahol jasnosť takmer -7 mag. Družica odštartovala z kalifornského kozmodrómu Vandenberg 11. februára 2002 spolu s družicami Iridium 91, 94, 95 a 96.

Topex-Poseidon


Významnú oceánografickú družicu Topex-Poseidon som nafotografoval 27. júna 2014 o 22:48 SELČ. Pre túto družicu sú typické výrazné polopravidelné variácie jasnosti, mimo ktorých však bola pod hranicou viditeľnosti. Maximá mali rôzne jasnosti, pričom prvé (dolná šípka) malo asi 3 mag a posledné (horná šípka) vyvrcholilo kratučkým, no jasným bliknutím s jasnosťou takmer 0 mag. Medzi týmito maximami však boli aj ďalšie, nepravidelné krátke bliknutia, ktoré tak sťažovali určenie presnej periódy variácii satelitu, každopádne by som ju odhadol na cca 10 sekúnd (medzi hlavnými, dlhšími maximami).

Štart Topex-Poseidona
Satelit Topex-Poseidon odštartoval 10. augusta 1992 z kozmodrómu Kourou vo Francúzskej Guayane pomocou rakety Ariane 42P. Išlo o spoločný americko-francúzsky projekt sofistikovanej oceánografickej družice, ktorej hlavnou úlohou bolo predovšetkým presné meranie hladiny oceánov (s presnosťou až 3,3 cm). Pre túto úlohu mala 2 radarové výškomery - jeden, skonštruovaný v NASA sa volal TOPEX, druhý, francúzsky, sa nazval Poseidon - a odtiaľ bol odvodený aj názov družice. Od roku 2001 dopĺňala meranie tejto družice aj ďalšia s názvom Jason-1, ktorá sa pohybovala po takmer totožnej dráhe s Topexom. A to pokračovalo až do roku 2006, kedy bola kvôli technickej poruche misia Topexu ukončená.

Od tej doby začali pozorovatelia satelitov zaznamenávať spomínané variácie jasnosti tohto satelitu, ktoré sú jasným znakom toho, že už viac nie je stabilizovaným telesom. Čo je ale zaujímavé je to, že perióda týchto variácii sa stále viac znižuje a satelit teda rotuje stále rýchlejšie. Podľa meraní sa ešte v roku 2008 pohybovala perióda zábleskov v rozmedzí 32 - 24 sekúnd, v roku 2009 to bolo 23 - 19 sekúnd a v roku 2010 19 - 16,5 sekundy. V súčasnosti je to spomínaných, mnou odhadnutých cca 10 sekúnd (podľa presných meraní iných pozorovateľov to bolo ešte v marci tohto roka 12,17 sekundy).

Mimochodom, horeuvedená snímka nie je mojim prvým záznamom Poseidonu. Pri pozorovaní družice FIA Radar 3 z marca tohto roku  ma až dodatočne zaujala nenápadná "šnúrka perál" pod hviezdokopou M 44 (snímka vľavo,označené šípkami). Až oveľa neskôr som ju zidentifikoval práve ako Topex-Poseidon. A ešte jedna zaujímavosť. Na oboch 30 sekundových snímkach si možno všimnúť, že Topex prešiel relatívne krátku trajektóriu. Je to kvôli tomu, že obieha na dráhe o výške 1331 x 1343 km a je tak zatiaľ najvyššie obiehajúcou družicou, akú som na mojom blogu zaznamenal.

štvrtok 26. júna 2014

Kosmos 1441 & raketa Vostok-2M (1970-113B)


Dvojicu starých sovietskych objektov som na jednej snímke zaznamenal 24. júna 2014 o 23:53 SELČ. Tieto dve nezávislé telesá križujúce nočnú oblohu však majú toho spoločné viac, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Zatiaľ čo posledný stupeň rakety Vostok-2M vyniesol v roku 1970 prvý prototyp družice pre elektronický prieskum typu Celina-D, "mŕtva" družica Kosmos 1441 je práve takýmto typom družice, avšak už jej 40-tym exemplárom, vypusteným o vyše 12 rokov neskôr. A to navyše pomocou poslednej rakety Vostok-2M určenej pre družice Celina (neskôr už totiž bolo na ich vypúšťanie používané výhradne rakety Cyklon-3). Jasnosť družice Kosmos-1441 dosahovala stabilné cca 2 mag, zatiaľ čo raketa Vostok mala na snímke asi 3,5 mag, navyše mierne zoslabovala. Niekoľko desiatok sekúnd predtým však bola jasnejšia a mala vyše 3 mag, snímku tejto jasnejšej, vzostupnej časti trajektórie uvádzam nižšie.
Podoba satelitov typu Celina-D

No a ešte pár drobností k obom objektom. Vostok-2M odštartovala z Plesecku 18. decembra 1970 a na orbitu vyniesla satelit Kosmos-389, čo bola spomínaná Celina-D. Kosmos-1441 štartoval tiež z Plesecku, 16. februára 1983. A čo presne satelity typu Celina-D predstavovali? Ako som už spomenul vyššie, išlo o vojenské družice pre elektronický prieskum, ich základné teleso malo tvar valca o priemere 1 metra a dĺžke 3,5 metra, pričom nieslo 4 rozkladacie panely, na ktorých boli umiestnené citlivé detektory rádiových signálov. Tieto družice mali pre sovietsku armádu veľký význam a ich štarty prebiehali skoro ako na bežiacom páse, pričom od roku 1970 do roku 1994 ich bolo vypustených takmer 70. Následne boli nahradené modernejším typom Celina-2, ktorý je v súčasnosti nahradzovaný ešte modernejšími satelitmi Lotos-S (dosiaľ jediný vypustený satelit tohto typu som nafotil minulý rok). Čo sa týka rakety Vostok-2M, o nej sa rozpisovať nebudem, bližšie info o nej možno nájsť pri zázname pozorovania objektu 1970-37B.
Vzostupná, jasnejšia trajektória rakety Vostok-2M

Oba nafotené objekty obiehajú (pochopiteľne) na dráhach s rovnakým skolonom (81,1°), avšak s rozdielnymi výškami. Historický stupeň Vostok-2M (alias Blok-E) je na dráhe o výške 472 x 518 km, takže ešte nejaké to desaťročie Zem obiehať bude. Mimochodom, jej náklad, družica Kosmos-389 zanikla už v roku 2003. Satelit Kosmos-1441 čaká onedlho rovnaký osud, obieha totiž už len na cca 355 kilometroch, takže už o niekoľko mesiacov zhorí v atmosfére.

streda 25. júna 2014

Raketa CZ-4B (2006-15B)


Raketa CZ-4B s družicou Yaogan-1
pred štartom (šípka označuje 3. stupeň)
24. júna 2014 som prvýkrát nasnímal čínsku raketu typu CZ-4B. Fotografia vznikla o 23:06 SELČ a objekt má na nej jasnosť asi 3 mag, pričom sa pohybuje vo výške 431 x 555 km. Táto raketa odštartovala 26. apríla 2006 z kozmodrómu Tchaj-jüan a na orbitu vyniesla čínsku družicu pre diaľkový prieskum Yaogan-1, ktorá podľa niektorých zdrojov neslúži len na civilné, ale aj vojenské účely.

Čo sa týka rakiet CZ-4, ide o sériu stredne ľahkých čínskych nosičov, ktoré dokážu na nízku orbitu dopraviť maximálne 3-tonový náklad. Sú pomerne spoľahlivé a svoju vôbec prvú nehodu po viac ako 30 štartoch zaznamenala táto raketa až v decembri minulého roka. Raketa má 3 stupne a celkovú výšku 45 metrov, motory vo všetkých stupňoch poháňa zmes asymetrického dimetylhydrazínu a oxidu dusičitého. Vrámci tejto série sa používajú 3 druhy rakiet s označeniami CZ-4A, 4B a 4C, ktoré sú si veľmi podobné, líšia sa však predovšetkým v motoroch tretieho stupňa. Práve pri mnou nafotografovanom treťom stupni bol použitý prvýkrát motor umožňujúci viacnásobný reštart, preto sa raketa z tohto štartu označuje aj ako CZ-4B-2 a považuje sa za prechod k raketám CZ-4C, ktoré viacnásobný reštart už využívajú bežne. Tento 3. stupeň je dlhý necelých 5 metrov a má maximálny priemer 3,3 metra, takže v porovnaní s veľkými (cca 10 metrovými) raketovými stupňami svojich čínskych "sesterníc" CZ-2 a CZ-3 patrí práve k tým horšie pozorovateľným.

sobota 21. júna 2014

ALOS-2


ALOS-2 na orbite

Len pred dvoma dňami som nasnímal japonskú raketu H-2A, nuže teraz som sa rozhodol nasnímať aj jej primárny náklad, družicu ALOS-2. Fotografia vznikla presne 21. júna 2014 o 0:05 SELČ a táto nová japonská družica je na nej veľmi pekne viditeľná, kedže pri tomto svojom vysokom prelete dosahovala stabilnú jasnosť asi 1,5 mag.
Predštartovná príprava satelitu

Družica ALOS-2 je ďalším japonským príspevkom určeným pre diaľkový prieskum zemského povrchu. Na rozdiel od svojho priameho predchodcu, dnes už "mrtvej" družice ALOS-1 (bližšie info tu), je "dvojka" určená nie pre optický prieskum Zeme, ale pre radarový. Jej primárnym prístrojom je totiž výkonná SAR anténa s názvom PALSAR-2 o veľkosti 2,9 x 9,9 metra, ktorá umožňuje poskytovať snímky zemského povrch v rozlíšení až 3 metre. Celková hmotnosť satelitu je 2,1 tony a energiu mu dodávajú solárne panely s rozpätím 16,5 metra. Práve tieto veľké rozmery panelov ako aj radarovej antény sú hlavným dôvodom dobrej pozorovateľnosti satelitu napriek tomu, že sa pohybuje vo výške cca 630 km. Jeho aktívna životnosť by mala byť minimálne 7 rokov.

piatok 20. júna 2014

Raketa H-2A (2014-29F)


Štart rakety H-2A z 24. mája 2014

18. júna 2014 som o 23:41 SELČ odfotografoval posledný stupeň japonskej rakety H-2A, ktorá pri svojom nedávnom štarte vyniesla radarový satelit ALOS-2. Ako vidno z fotografie, jasnosť objektu sa výrazne menila, pričom na začiatku fotografovanej stopy dosiahla asi 2,5 mag, potom mierne klesala, no asi v polke stopy došlo k jasnému bliknutiu, pričom tento krátky záblesk dosiahol takmer -1 mag. Po ňom však jasnosť rakety náhle poklesla k menej ako 4 mag, čo pokračovalo až dokonca zaznamenanej, 30 sekundovej stopy. Po zázname však raketa začala opäť zjasňovať, celkovo by som tak periódu jej variácii odhadol na necelú minútu.

Druhé stupne rakiet typu H-2A patria predovšetkým vďaka svojej veľkosti (dĺžka takmer 10 metrov, maximálny priemer 4 metre) k najlepšie pozorovateľným raketám na orbite. Z uvedeného priebehu jasnosti, ako aj zo známeho tvaru telesa rakety (obr. vpravo), sa tak dá celkom pekne odhadnúť priebeh jej rotácie, resp. ktorá jej časť je ako natočená k pozorovateľovi. Jasná časť trajektórie tak s veľkou pravdepodobnosťou predstavuje odraz od "najhrubšej" časti rakety - vodíkovej nádrže. Jasný, krátky záblesk približne v strede stopy predstavuje pravdepodobne priamy odraz slnečných lúčov od striebristej fólie, ktorá pokrýva nádrž s kvapalným kyslíkom. "Temná" časť trajektórie potom súvisí s následným natočením zadnej, motorovej sekcie k pozorovateľovi.

Čo sa týka štartu tejto rakety, ten nastal 24. mája 2014 z kozmodrómu Tanegašima. Išlo o 24. štart tohto typu rakety v rade, s výnimkou jedného boli všetky bezproblémové, raketa H-2A je tak najúspešnejším japonským nosičom a pripravuje sa jej využitie aj pre komerčné zákazky. Okrem spomínaného primárneho nákladu, družice ALOS-2, boli vypustené aj 4 menšie satelity, mnou pozorovaný posledný stupeň ostal obiehať na dráhe o výške 586 x 609 km. Bližšie technické informácie o rakete H-2A tu nebudem popisovať, časť z nich je uvedená pri zázname inej rakety tohto typu z minulého roka.

pondelok 16. júna 2014

Iridium 35


Tento záblesk družice Iridium 35 som odfotografoval 15. júna 2014 o 22:10 SELČ. Dosiahol jasnosť vyše -7 mag, jeho nasnímanie však trocha skazila malá prechádzajúca oblačnosť. Tento satelit odštartoval z Vandenbergu 27. septembra 1997 pomocou rakety Delta 7920-10C spolu s družicami Iridium 19, 34, 36 a 37.

sobota 14. júna 2014

X-37B (OTV-3)


Prešiel presne rok odvtedy, čo som naposledy fotografoval americký vojenský miniraketoplán X-37B (USA-240), a on je ešte stále na orbite! Jeho prekvapivo dlhá misia OTV-3 trvá už vyše 540 dní a výrazne tak prekonal aj svoj prvý let z roku 2010 (trval 225 dní), ako aj let druhého exempláru z roku 2011 (ktorý trval 470 dní). Jeho terajší prelet som nasnímal o 22:36 SELČ na expozíciu o dĺžke 20 sekúnd, pričom jeho jasnosť dosiahla asi 3 mag.
X-37B po svojom prvom pristátí

Samozrejme ani od môjho posledného fotografovania sa o tajnom raketopláne neuvoľnili žiadne podrobnejšie informácie, Pentagon len rázne poprel, žeby sa na jeho palube nachádzali nejaké zbraňové systémy (aj keď o pravdovravnosti a poctivosti Pentagonu sa dá samozrejme polemizovať). Podľa nezávislých analytikov je pomerne málo pravdepodobné aj to, žeby raketoplán plnil nejaké výzvedné účely - jednak na to nemá práve najideálnejšiu orbitu (malý sklon) a navyše na tieto účely majú Američania dosť iných špecializovaných satelitov (hlavne výkonné a sofistikované "Keyholky"). Je tak vcelku možné, že sa v jeho neveľkom nákladovom priestore neskrýva žiadne temné tajomstvo, ale nanajvýš nejaké "bežné" technologické experimenty, možno len prídavná nádrž s palivom, pričom hlavnou úlohou misie OTV-3 je hlavne otestovať technické možnosti a životnosť X-37čky až na hranu  - a preto misia prebieha tak dlho. Nasvedčovalo by tomu aj to, že dlhšiu dobu raketoplán nerobil výraznejšie korekcie dráhy. Až teraz, posledných pár dní dozadu začal mierne manévrovať a znižovať svoju dráhu (v súčasnosti 334 x 367 km), čo je možno predzvesť toho, že sa už v dohľadnej dobe "konečne" chystá na pristátie. Každopádne je nepravdepodobné, žeby som ho mohol nasnímať aj o ďalší rok.

Kosmos 2495 (Kobalt-M #9)


13. júna 2014  večer nastali vcelku dobré podmienky pre fotografovanie dvoch výnimočných vojenských satelitov - išlo o jeden americký a jeden ruský (ale aj tak sú všetky vyrobené na Taiwane, že?;) Prvým bol o 21:54 SELČ ruský fotoprieskumný satelit typu Kobalt-M, oficiálne označovaný ako Kosmos-2495. Hoci kvalita snímky nie je najlepšia vzhľadom na stav oblohy (okrem oblačnosti bola aj hodne presvetlená, nakoľko prelet nastával relatívne krátko po západe Slnka a Mesiac bol v splne), satelit bol dobre pozorovateľný a jeho jasnosť dosahovala asi 1,5 mag. Vzhľadom na jeho veľmi nízku dráhu (197 x 248 km) sa pohyboval veľmi rýchlo a na záznam jeho stopy som kvôli presvetleniu oblohy použil iba 15 sec. expozíciu.
Predpokladaná podoba satelitu Kobalt-M (aj v
porovnaní s človekom)

Tento v poradí deviaty satelit typu Kobalt-M odštartoval zo severského kozmodrómu Pleseck pomocou rakety Sojuz 2-1a pomerne nedávno, 6. mája 2014. Ide o jednu z najvýkonnejších, aj keď v dnešnej dobe už ojedinelých družíc fotografického prieskumu. Nejde totiž o optoelektronický špionážny satelit, ale o "klasický" návratový, ktorý pre záznam fototgrafovaného územia nevyužíva CCD čipy, ale klasický film, ktorý potom posiela v návratových puzdrách späť na zem.  Hoci sa táto technológia môže zdať zastaraná, má aj svoje nesporné výhody  - z ktorých bolo navyše pri tomto type satelitov Rusmi vyžmýkané maximum. Zatiaľ čo pri optoelektronických satelitoch je hoci veľmi malá, ale predsa nejaká pravdepodobnosť odposluchu a dekódovania downlinkových dát, pri návratovom satelite toto určite nehrozí. Tieto satelity sú navyše podstatne lacnejšie, ako napr. gigantické americké "superdružice" typu KeyHole. Kobalty však musia byť vypúšťané častejšie (zhruba každý rok) a vzhľadom na veľmi nízke operačné dráhy vydržia na orbite nanajvýš 4 mesiace. Aj ich rozlíšenie je menšie ako napr. pri amerických "Keyholkách" a predpokladá sa, že dosahuje maximálne 25 cm/pixel, čo je však každopádne s veľkou pravdepodobnosťou vrchol medzi neamerickými špionážnymi družicami.
Hlavná návratová sekcia po pristátí (na fotografii sa jedná
 ešte o starší typ satelitu Kobalt) 

Hoci o technických podrobnostiach satelitov Kobalt-M (alias Yantar-4K2M) oficiálne nie je známych veľa informácii, sú priamo odvodené od staršej, sovietskej série Kobalt (Yantar-4K2), o ktorej sa toho vie pomerne dosť. Celková hmotnosť týchto satelitov je asi 6700 kg, majú kužeľovitý tvar o dĺžke 6,3 metra a priemere základne 2,7 metra. Teleso satelitu sa skladá z troch hlavných sekcií - pohonnej, služobnej a prístrojovej. Práve v prístrojovej sekcii sa nachádza výkonný kamerový systém a dôležité riadiace systémy, preto je s koncom misie celá táto sekcia oddelená od zvyšku satelitu a vďaka vlastnému tepelnému štítu a padákovému systému navrátená na zem. Neskôr tak môže byť opäť použitá v ďalšom satelite, čo ešte viac zvyšuje ich ekonomičnosť. Vrámci svojho operačného nasadenia sú však ešte pred ukončením misie na zem posielané 2 menšie návratové kapsule s naexponovaným filmom. Je to samozrejme rôzne, ale v zásade sa prvá kapsula vráti asi 2 mesiace po štarte, druhá po 3 mesiacoch a hlavná prístrojová sekcia aj so zvyškom filmu po 4 mesiacoch. Pristávacie oblasti sú zvyčajne v južnej časti Ruska, hlavne v Orenburgskej oblasti. V čase môjho fotografovania bol satelit pravdepodobne ešte plne kompletný, kedže od štartu prešlo len niečo vyše mesiaca. K ukončeniu jeho misie dôjde pravdepodobne niekedy v septembri.
Kamerový systém uložený v prístrojovej sekciii satelitu
(opäť ide o staršiu verziu Kobaltu)

Avšak už aj Rusko pomaly s týmito návratovými satelitmi definitívne končí a toto je s najväčšou pravdepodobnosťou predposledná misia Kobalt-M. Po roku 2015 ich plne nahradia nové optoelektronické satelity typu Persona, ktoré sa budú pohybovať na vyšších operačných dráhach, ich rozlíšenie však bude porovnateľné.

streda 11. júna 2014

ISS & Iridium 96


Často sa stane, že sa na dlhoexpozičných fotografiách nočnej oblohy opticky križujú trajektórie rôznych vzájomne nesúvisiacich objektov. No len málokedy z toho vyjde tak vydarená snímka, ako tá horeuvedená. Spravil som ju 10. júna 2014 o 22:31 SELČ, pričom je na nej nasnímaný pekný prelet ISS, ktorý nastával zhodou okolností v rovnakom čase a blízko miesta, na ktorom nádherne jasno zažiarila družica Iridium 96. Záblesk Iridia, ktoré je v porovnaní s kozmickou stanicou mrňavým objektom, dosiahol vyše -7 mag, jasnosť ISSky presahovala "len" -2 mag. Hoci sa zo snímky môže zdať, že sa oba satelity tesne minuli, v skutočnosti ich delilo vyše 400 km. Môžme si pripomenúť, že na ISS sa momentálne nachádza 40. dlhodobá posádka v zložení Swanson, Skvorcov, Artemjev, Surajev, Wiseman a Gerst (pričom príchod posledných troch menovaných na stanicu som pozoroval nedávno). Telekomunikačný satelit Iridium 96, ktorého záblesk je v mojej zbierke nováčikom, odštartoval z kalifornského kozmodrómu Vandenberg 11. februára 2002 spolu s družicami Iridium 90, 91, 94 a 95.