pondelok 30. decembra 2013

Rok 2013: Rekapitulácia

S blížiacim sa koncom roka 2013 som sa rozhodol urobiť jeho menšiu rekapituláciu. A to nielen mojich pozorovaní, ale aj kozmonautiky obecne. Pre začiatok tu uvádzam snímku, ktorú ja osobne považujem za moju najvydarenejšiu v tomto roku. Zaujímavých pozorovaní bolo síce viac, no bol to naozaj nevšedný pohľad, keď obrovskú Medzinárodnú vesmírnu stanicu na pár sekúnd nečakane prežiarila "drobunká" prichádzajúca zásobovacia loď Progress M-20M (bližšie info tu).

Tento rok bol síce na kozmonautické udalosti trochu poskromnejší oproti predchádzajúcemu, aj tak sa toho ale udialo pomerne dosť. Za vôbec najvýznamnejšiu udalosť roku 2013 by som uviedol úspešné pristátie čínskej sondy Čchang-e 3 na Mesiaci. Pomerne veľká a sofistikovaná sonda s robotickým vozítkom nazvaným Yutu je totiž vôbec prvým ľuďmi vyrobeným telesom, ktoré na našom vesmírnom súputníkovi mäkko pristálo po viac ako 37 rokoch. Všetko našťastie nasvedčuje tomu, že táto až príliš dlhá pauza v povrchovom výskume Mesiaca sa už nikdy nebude opakovať a snáď sa v priebehu maximálne nasledujúcich dvoch dekád (pevne verím, že aj skôr, možno práve vďaka Číne) dočkáme aj obnovenia pilotovaných letov na jeho povrch.
Sonda Čchang-e 3 na mesačnom povrchu z pohľadu
robotického vozidla Yutu

A teraz trochu štatistiky. V roku 2013 bolo uskutočnených celkovo 81 pokusov o orbitálny štart, z nich 78 bolo úspešných (o 3 viac ako v roku 2012). Pri nich bolo vypustených na samostatné dráhy až 205 satelitov (nerátajúc kozmický odpad). Tak vysoké číslo je spôsobené hlavne tým, že tento rok sa uskutočnilo viacero "hromadných štartov" s množstvom mrňavých cubesatov, vrátane absolútne rekordného štartu z 21. novembra (štart 2013-66), keď bolo pomocou rakety Dnepr z Jasného vypustených naraz až 33 satelitov. Zo spomínaných úspešných štartov tohto roka som pozoroval nasledujúce objekty (výkričníkom označujem tie najvýnimočnejšie pozorovania):
* 2013-17A - ruská zásobovacia loď Progress M-19M
* 2013-18E - posledný stupeň čínskej rakety CZ-2D
* 2013-27A - európska zásobovacia loď ATV-4 Albert Einstein (!)
* 2013-28B - posledný stupeň ruskej rakety Sojuz 2-1b
* 2013-30A a 2013-30B - ruský satelit Resurs-P1 a posledný stupeň jeho rakety Sojuz 2-1b
* 2013-32A - ruský radarový špionážny satelit Kondor 1
* 2013-39A - zásobovacia loď Progrees M-20M (!)
* 2013-40A - japonská zásobovacia loď HTV-4 (!)
* 2013-42A - juhokórejský radarový satelit Kompsat-5
* 2013-43A - americký optický špionážny satelit USA 245 (!)
* 2013-55G - posledný stupeň novej americkej rakety Falcon-9 v1.1

Najviac štartov v tomto roku uskutočnilo Rusko (32, z toho 1 havária), USA (19) a Čína (15, 1 havária). Odštartovalo celkom 22 rôznych rodín nosných rakiet, pričom rok 2013 bol tak trocha výnimočný aj tým, že bolo úspešne vyskúšaných až 7 nových typov rakiet (čo tu už dlho nebolo, napr. v roku 2012 boli odskúšané len 3 nové typy). Išlo o americké Falcon-9 v1.1, Minotaur V a Antares, japonskú Epsilon, juhokorejskú Naro, ruskú Sojuz 2-1V a nikým nečakanú čínsku Kuaizhou-1 (utajovanú až do poslednej chvíle).

Rozhodol som sa tu pridať ešte jednu štatistiku, ktorá čo-to napovie o súčasných trendoch a financovaní kozmonautiky. Zaoberá sa tým, čoho sa tohtoročné štarty vlastne týkali a vyšli z nej celkom zaujímavé výsledky. Pri spracovávaní údajov som vždy bral do úvahy primárny náklad vynášaný raketou, nie sekundárny. Čiže keď napríklad aj bola spolu s vojenskou družicou vypustená desiatka malých civilných cubesatov, štart som označil ako vojenský, resp. naopak. Ako je z grafu vpravo vidieť, najviac štartov v roku 2013 súviselo práve s rôznymi vojenskými a špionážnymi projektami (vyše 30%, celkovo 24 štartov). Po nich nasledujú štarty telekomunikačných a navigačných družíc (celkovo 19), tesne nasledované tým, čo som v grafe označil ako science/tech (18 štartov). Tu som zahrnul všemožné civilné štarty nielen vedeckých a technologických družíc, ale aj družíc pre diaľkový prieskum Zeme, meteorologické účely a pod. Celkovo 16 percentný podiel majú pilotované lety (v tomto roku sa ich uskutočnilo celkovo 5, z toho 4 na ISS) a s nimi súvisiace zásobovacie lety (8, všetky k ISS). Až na úplne poslednom mieste sa umiestnili štarty kozmických sond (celkovo 4, z toho 2 k Marsu a 2 k Mesiacu). Hoci sa to môže zdať málo, je to každopádne lepšie, ako minulý rok, keď neodštartovala žiadna kozmická sonda.

Ono tak vysoký podiel "vojenských" štartov nie je vôbec prekvapivý, keď si uvedomíme, že napr. len v USA išlo v roku 2013 na oficiálny vojenský vesmírny program 8 miliárd dolárov. K tomu však treba pripočítať aj tzv. čierny rozpočet pre spravodajskú agentúru NRO (ktorá má primárne na starosti špionážne satelity) a ktorý v tomto roku dosiahol 10,3 miliárd dolárov. Celkovo teda rozpočet amerických vojenských a špionážnych vesmírnych programov dosiahol za tento rok 18,3 miliárd dolárov, čo je viac ako dostala civilná vesmírna agentúra NASA (17,7 miliárd dolárov).
Takže "podtrženo,sečteno", dá sa bez veľkého preháňania povedať, že značnú časť svetovej kozmonautiky v súčasnosti platia "zelené mozgy". Nie je to však nič nové, napr. už v roku 1959 bolo z vtedy celkovo 11 uskutočnených štartov až 6 vojenských. V súčasnosti je tu síce aj pomerne veľký vplyv komerčných spoločností hlavne v oblasti telekomunikácii, štartuje aj dosť rôznych vedecko-technologických družíc a prevádzka ISS je aj po skončení raketoplánov poctivo udržovaná. Napriek tomu sa však nemožno zbaviť dojmu, že svetová kozmonautika už nejakú tú dobu prešľapuje namieste. Veď posledných viac ako 40 rokov sme nedokázali (alebo skôr nechceli) vyslať ľudskú posádku ďalej ako na nízku orbitu Zeme. Pritom súčasné technológie by nám v pilotovanom prieskume kozmu otvorili podstatne širšie možnosti ako mali v časoch programu Apollo a tak je veľká škoda, že ich zatiaľ nie je umožnené v tomto smere naplno využiť. S novým rokom však treba dúfať, že tento stav už dlho nepotrvá a ľudstvo raz naplno vyskočí z tej povestnej "Ciolkovského kolísky".

sobota 28. decembra 2013

Iridium 41


Hlavne zlé počasie a nedostatok času spôsobilo, že už som dlhšiu dobu žiadny nový satelit nenafotil. Zimné obdobie ako také navyše nie je pre pozorovateľov satelitov to najvhodnejšie. "Časové okná" optickej viditeľnosti družíc sú krátke, satelity pomerne skoro zachádzajú do zemského tieňa a pár hodín po západe Slnka tak už na nízkych obežných dráhach nemožno voľným okom pozorovať skoro žiadne (oproti letu, keď sa to aj o polnoci satelitmi na oblohe len tak hemží je to pre pozorovateľov takpovediac "uhorková sezóna"). Napriek tomu sa mi 28. decembra 2013 podarilo odfotografovať vcelku pekný záblesk družice Iridium 41. Došlo k nemu v súhvezdí Veľryby o 17:46 SEČ, pričom dosiahol jasnosť asi -5 mag. Táto družica odštartovala 9. novembra 1997 z kozmodrómu Vandenberg pomocou rakety Delta 7920 spolu s Iridiom 38, 39, 43 a 40, ktoré som odfotografoval v lete.

nedeľa 27. októbra 2013

KOMPSat-5 (Arirang 5)


KOMPSat-5 na orbite
26. októbra 2013 som o 19:26 SELČ fotografoval nový juhokórejský satelit KOMPSat 5, ktorého pozorovanie príjemne prekvapilo. Satelit mal totiž značne variabilnú jasnosť a na fotografii som náhodou zaznamenal najjasnejšiu časť jeho preletu, v podstate dlhý záblesk o jasnosti asi -1 mag. Krátko po skončení tohto záblesku, ako aj pred ním však bola jasnosť satelitu značne nižšia a pohybovala sa okolo 3.5 mag (zaznamenané na začiatku fotografovanej stopy), mimo toho som však pozoroval aj rýchle a neperiodické kolísanie jasnosti až k takmer nepozorovateľným 6 mag.
Predštartovná príprava satelitu

KOMPSat 5, známy aj ako Arirang 5, odštartoval 22. augusta 2013 z malého ruského kozmodrómu Jasnyj (Orenburgská oblasť) z upraveného raketového podzemného sila pomocou nosiča Dnepr (v podsate upravená ICBM R-36). Tento najnovší prírastok juhokórejského programu KOMPSat (Korean Multi-purpose Satellites), ktorý zahŕňa družice určené pre diaľkový prieskum Zeme, je zároveň prvým juhokórejským rádiolokačným satelitom. Na svojej palube totiž nesie rozkladaciu SAR anténu, ktorá umožňuje poskytovať radarové snímky zemského povrchu v rozlíšení až 1 meter. Predpokladám, že jasný pozorovaný záblesk vznikol odrazom lúčov práve od tejto SAR antény. Celková hmotnosť tohto satelitu, ktorý sa pohybuje na polárnej dráhe o parametroch 542 x 564 km presahuje 1400 kg a jeho operačná životnosť je plánovaná na minimálne 5 rokov.

sobota 19. októbra 2013

Raketa Falcon-9 v1.1 (2013-55G)


Druhý stupeň nedávno odskúšanej americkej nosnej rakety Falcon 9 v1.1 som nasnímal 19. októbra 2013 o 18:55 SELČ. Napriek nie úplne najčistejšej oblohe presvetlenej Mesiacom po splne bol objekt veľmi dobre pozorovateľný, pričom na snímku dosiahol jasnosť asi 1,5 mag, pozvoľna však stále zjasňoval a v kulminácii dosiahol takmer 0,5 mag. Na snímke je neplánovane nasnímaný aj dohasínajúci záblesk družice Iridium 57, ktorý dosiahol maximum asi minútu pred začiatkom expozície.
Nedávny štart prvého Falconu 9 v1.1

Raketa Falcon 9 vo verzii 1.1 je najnovším a dlho očakávaným "strojom" známej komerčnej spoločnosti SpaceX. Táto raketa, ktorá nahradila doterajšiu (a dosť odlišnú) verziu Falcon 9 v1.0, sa má na dlhé roky stať oporným nosičom tejto ambicióznej spoločnosti ešte ambicióznejšieho miliardára Elona Muska. K jej prvému ostro sledovanému štartu došlo 29. septembra 2013 z kalifornského Vandenbergu, pričom na obežnú dráhu raketa úspešne vyniesla kanadskú vedeckú družicu Cassiope 1 a niekoľko menších študentských nanosatov. Jeden z nich s názvom CUSat 2 sa od posledného stupňa neoddelil a formálne je teda tento objekt označovaný aj ako CUSAT 2 & FALCON 9 R/B. Hoci bol štart na plánovanú orbitu plne úspešný, neboli dosiahnuté všetky plánované ciele prvej misie tejto rakety. Druhý stupeň sa totiž mal po oddelení družíc reštartnúť a pracovaťaž do vyčerpania všetkého paliva, čoby ho priviedlo na oveľa vyššiu dráhu. Tento skúšobný reštart, dôležitý pre plánované vynášanie družíc na geostacionárnu dráhu sa však zatiaľ z neznámych príčin nepodaril a raketa ostala obiehať na dráhe o parametroch 319 x 1486 km (v čase môjho pozorovania sa blížila k perigeu). Od rakety sa navyše oddelilo viacero menších úlomkov a spočiatku sa myslelo, či nedošlo k explózii motora, neskôr však vysvitlo, že tieto úlomky skôr súvisia so separáciou nákladu rakety.
Porovnanie verzii rakiet Falcon 9

A teraz bližšie k parametrom samotného Falconu 9 v1.1. Je vysoký vyše 68 metrov, v prvom stupni má 9 kyslíkovo-kerozínových motorov typu Merlin 1D a na LEO dokáže vyniesť náklad o hmotnosti až 13 150 kg. V blízke budúcnosti plánovanej ťažkej verzii Falcon 9 Heavy (obr. vpravo, raketa úplne vpravo) sa má táto nosnosť zvýšiť až na neuveriteľných 53 000 kg. Mnou pozorovaný druhý stupeň je dlhý viac ako 12 metrov a má priemer takmer 3,7 metra, čo je spolu s jeho jasným bielym náterom zrejmý dôvod, prečo je tak vynikajúci objekt na pozorovanie. Je poháňaný jedným motorom Merlin 1D upraveným pre prácu vo vákuu.

sobota 28. septembra 2013

Telkom 3


Pozorovať voľným okom pre geostacionárnu dráhu určený telekomunikačný satelit sa obyčajne nepodarí každý deň, obzvlášť pokiaľ je umiestnený priamo na nej. Avšak keď sa jeho vyvedenie na geostacionárnu dráhu nepodarí, je tu už tá šanca oveľa väčšia - a hoci tým síce vzniká veľká škoda pre majiteľa družice, pre pozorovateľov nastáva skvelá príležitosť na nevšedné pozorovanie. Tak tomu je aj pri horeuvedenej snímke družice Telekom 3, ktorá vznikla 28. septembra o 5:34 SELČ. Vyvedenie družice na geostacionárnu dráhu sa po jej štarte 6. augusta 2012 kvôli chybnej funkcii posledného stupňa nepodarilo a družica ostala obiehať na eliptickej dráhe o parametroch 267 x 4466 km. V čase pozorovania sa nachádzala blízko perigea svojej dráhy a dosiahla jasnosť asi 3,5 mag.
Telkom 3 (hore) počas inštalácie na družicu
Express-MD2 a stupeň Briz-M

Táto družica patriaca indonézskemu telekomunikačnému operátorovi PT Telekomunikasi Indonesia odštartovala pomocou rakety Proton spolu s ruskou družicou Ekspress-MD2. Hoci boli úspešne vyvedené na základnú orbitu, urýchľovací stupeň Briz-M, ktorý mal oba satelity dopraviť na dráhu prechodovú ku geostacionárnej pracoval len 7 sekúnd namiesto plánovaných 18 minút. A hoci sa oba satelity od stupňa oddelili a Telkom 3 bol plne funkčný (úspešne sa mu roztvorili veľké solárne panely a bola s ním nadviazaná obojsmerná komunikácia), vzhľadom na veľmi nízku orbitu musel byť prehlásený za operačne nespôsobilý a teda stratený. Telkom 3 váži 1903 kg a na palube nesie celkov 42 komunikačných transpondérov, družica bola postavená na základe ruskej platformy Ekspress-1000N a pôvodne bola dizajnovaná až na 15 rokov operačnej činnosti, na súčasnej dráhe však vydrží nanajvýš pár rokov a potom zhorí v atmosfére. Mimochodom, zlyhanie stupňa Briz-M malo ešte dohru, pretože stupeň naplnený palivom o niekoľko mesiacov explodoval a na orbite po ňom ostalo vyše 500 úlomkov.

Cygnus Orb-D1


28. septembra 2013 o 05:17 SELČ sa mi podarilo prvýkrát nasnímať novú zásobovaciu loď určenú pre ISS - Cygnus. Hoci prelietavala takmer v zenite, jej jasnosť bola veľmi malá, dosahovala necelé 4 mag a po kulminácii ďalej klesala, takže v kombinácii so svitom blízkeho Mesiaca zakrátko prestala byť viditeľná. Ešte pred kulmináciou, vo výške asi 30°, síce dosahovala jasnosť objektu vyše 3,5 mag (táto fáza nie je nasnímaná), k predpovedanej jasnosti (1 mag) sa však vôbec nepriblížila. Zo všetkých mnou pozorovaných ISS zásobovacích lodí (Progress, ATV, HTV, Cygnus) sa teda javí ako najobtiažnejšie pozorovateľná. Je to síce pochopiteľné vzhľadom na to, že zo všetkých spomínaných lodí je Cygnus veľkostne najmenší, každopádne som však z jeho pozorovania trochu sklamaný. Do zbierky pozorovaných orbitálnych "ISS nákladiakov" mi tak chýba už iba loď Dragon spoločnosti SpaceX. Pozn.: na fotografii je zaznamenaná aj preletová stopa o niečo jasnejšieho objektu, ktorý sa však nepodarilo identifikovať.
Animácia príletu Cygnusu k ISS

Loď Cygnus spoločnosti Orbital Sciences Corporation je súčasťou programu NASA COTS (Commercial Orbital Transportation Services) pre komerčnú dopravu zásob na ISS. Orb-D1 je vôbec prvý demonštračný let tejto lode, po ktorom v prípade jeho úspechu budú nasledovať už štandardné zásobovacie lety k ISS (podobne, ako ich už takmer  rok celkom úspešne prevádzkuje spoločnosť SpaceX so svojím Dragonom). Či ale bude naozaj úspešný, ešte nie je v čase písania týchto riadkov celkom isté. Cygnus Orb-D1 totiž odštartoval z kozmodrómu MARS (komerčná časť kozmodrómu Wallops Island vo Virginii) pomocou novej nosnej rakety Antares už 18. septembra 2013. S ISS sa mal spojiť 22. septembra, kvôli nezrovnalostiam v navigačných dátach prenášaných medzi ISS a Cygnusom však bol pokus preložený na 29. septembra. V čase môjho fotografovania sa Cygnus nachádzal deň pred plánovaným pokusom na vyčkávacej dráhe o výške 399 x 414 km, ISS prelietala necelé 2 minúty pred ním.

No a ešte pár informácii k samotnému Cygnusu - je valcovitého tvaru o celkovej dĺžke 5,1 metra a max. priemere 3 metre, jeho prázdna hmotnosť je 1,5 tony, vo svojom hermetizovanom nákladovom priestore o objeme 18 metrov kubických však môže niesť až 2 tony zásob. Pozorovaný skúšobný Orb-D1 však pre začiatok nesie na palube náklad o hmotnosti len 589 kg, tvoria ho hlavne potraviny.

nedeľa 8. septembra 2013

NOSS 3-5 (2011-14A & B)


Štart družíc NOSS 3-5
Do zbierky snímok operačne spôsobilých (teda vo formácii udržovaných) amerických vojenských družíc typu NOSS mi chýbal už iba pár NOSS 3-5. Konečne sa mi ho podarilo nasnímať 6. septembra 2013 o 22:35 SELČ krátko po vyjdení zo zemského tieňa. Ich jasnosti dosahovali asi 4 mag, pričom vedúci objekt B formácie bol spočiatku mierne jasnejší od objektu A, neskôr počas preletu boli pozorované (no žiaľ nezaznamenané) aj mierne variácie jasnosti oboch objektov, ktorých maximá dosahovali asi 3,5 mag.

Satelity odštartovali z Vandenbergu 15. apríla 2011 pomocou rakety Atlas 5 v411. Objekt A bol po štarte označený ako družica USA 229, objekt B bol zas vrámci klasického krycieho manévru oficiálne "degradovaný" na úlomok. Ako som už spomenul vyššie, s týmto párom mám už odfotografované všetky v súčasnosti operačne spôsobilé dvojice NOSS 3. generácie (zvyšné sú NOSS 3-3, 3-4 a 3-6). Formácie prvých dvoch párov 3. generácie sú už rozpustené

ARGOS


Americkú technologickú družicu ARGOS som nasnímal 6. septembra 2013 o 22:44 SELČ pri krátkom záblesku, ktorý vrhla v súhvezdí Herkules. Jasnosť tohto záblesku bola asi 0,5 mag, mimo neho však bola družica veľmi slabá a jej jasnosť sa pohybovala od 4 do 6 mag.

ARGOS (skr. z Advanced Research and Global Observation Satellite) štartoval 23. februára 1999 z kalifornského Vandenbergu pomocou rakety Delta 7920-10. Spolu s ňou sa vtedy na orbitu dostali aj menšie satelity Oersted a Sunsat. ARGOS je 2,5 tonový technologický satelit, ktorý pre americkú armádu vyrobila firma Boeing. Na jeho palube bola skúšaná takmer desiatka nových technológii vrátane prototypu elektrotermálneho pohonného motora ESEX, či nových elektronických prvkov na báze vysokoteplotných supravodivých materiálov. Životnosť družice bola asi 3 roky, v súčastnosti sa pohybuje na dráhe o výške 821 x 835 km.

piatok 6. septembra 2013

Envisat


Európsky satelit Envisat som už viackrát náhodne nasnímal pri fotografovaní iných družíc (napr. 9. júla), tentokrát, 5. augusta o 22:20 SELČ som sa konečne zameral čisto naň. Jasnosť družice je značne variabilná, pričom na snímke je zaznamenaný celý priebeh záblesku o jasnosti asi 0,5 mag a ku koncu expozície začiatok záblesku, ktorého (nezaznamenané) maximum dosiahlo takmer -1 mag. Mimo týchto kvázipravidelných zábleskov (o perióde asi 25 sekúnd) klesala jasnosť družice k takmer nepozorovateľným 6 mag. Satelit je však známy aj tým, že často hádže úplne nepravidelné, krátke oranžové záblesky (na snímke žiaľ nezaznamenané).
Envisat počas predštartovných príprav

Envisat odštartoval 1. marca 2002 z kozmodrómu Kourou vo Francúzskej Guyane pomocou rakety Ariane 5G. Tento satelit ESA určený pre komplexný diaľkový prieskum Zeme váži viac ako 8 ton a jeho základné teleso má rozmery 10,5 x 4,5 metra, na orbite však po roztiahnutý solárnych panelov, antén a meracích prístrojov vzrástla veľkosť satelitu až na 26 m × 10 m × 5 m. Ide teda o najväčší civilný satelit tohto typu vôbec. Na jeho palube je umiestnených celkovo 10 vedeckých prístrojov vrátane veľkého rádiolokátora typu SAR o rozmeroch 1,3 x 10 m, rôznych spektrometrov a rádiometrov. Projekt tohto najväčšieho a najsofistikavanejšieho európskeho satelitu stál viac ako 2 miliardy eur, pričom na jeho výrobe sa podieľali spoločnosti z Veľkej Británie, Francúzska a Holandska.
Už "mŕtvy" Envisat na snímke francúzskeho satelitu Pleiades
zo vzdialenosti asi 100 km

Satelit úspešne fungoval až do 8. apríla 2012, keď s ním bol náhle stratený kontakt a všetky pokusy o jeho obnovenie sa skončili neúspešne. Presnú príčinu zlyhania sa dodnes nepodarilo určiť, no diaľkové snímkovanie satelitu nepreukázalo žiadne vonkajšie poškodenie. A tak je dnes už Envisat len mŕtvym telesom, ktoré obieha na takmer kruhovej dráhe o výške cca 765 km, pričom sa svojimi rozmermi zaraďuje k najväčším kusom kozmického odpadu na orbite. Inak pozorované variácie jasnosti satelitu súvisia práve s tým, že už je nestabilizovaný (v čase, keď bol ešte funkčný mávali jeho prelety vcelku stabilnú jasnosť).

Iridium 60


Záblesk družice Iridium 60 o jasnosti asi -5 mag som nasnímal 5. augusta 2013 o 22:05 SELČ. Tento záblesk je trošku výnimočný v tom, že k nemu došlo pri prechode družice do zemského tieňa a preto po jeho maxime družica takmer v okamžiku prestala byť viditeľná. Iridium 60 odštartoval 30. marca 1998 z Vandenbergu pomocou nosiča Delta 7920 spolu so satelitmi Iridium 55, 57, 58 a 59.

streda 4. septembra 2013

Záblesk USA 245


Vojenský fotoprieskumný satelit USA 245 som opätovne pozoroval aj 3. septembra o 21:52 SELČ. Jasnosť tohto "Hubblea" namiereného na Zem sa spočiatku pohybovala niečo málo pod 3,5 mag, satelit však s blížením ku kulminačnému bodu začal zjasňovať a hodil záblesk o jasnosti vyše -1 mag. Nasnímaná stopa satelitu sa končí tesne po maxime tohto záblesku, pričom je zaujímavé, že mal priebeh podstatne dlhší ako kratučký záblesk satelitu rovnakého typu USA 186, ktorý bol zaznamenaný na podobnej dráhe pred pár dňami.
Všetky vývojové typy satelitov Key Hole 

Už v minulých príspevkoch som spomínal, že USA 245 patrí k najmodernejšej verzii satelitov KH-11, k tzv. Bloku IV. Teraz sa tu trocha rozpíšem o celkovej histórii projektu KH-11, vrámci ktorej priblížim aj špecifiká jednotlivých verzii. Program amerických fotoprieskumných družíc Key Hole (KH) vznikol už na konci 50. rokov a prešiel rozsiahlym vývinom, vrámci ktorého vznikol celý rad rôznych typov optických špionážnych družíc (pozri obr. vpravo). Spočiatku (do polovice 70. rokov) boli všetky snímky získané týmito družicami zaznamenávané na film, ktorý bol v návratových kapsulách posielaný späť na Zem. A to až do príchodu optoelektronických družíc KH-11 Kennen, resp. Crystal, ktoré začali zasielať snímky pomocou zašifrovanej rádiovej komunikácie cez sieť spojovacích družíc. Prvá verzia, resp. blok KH-11 spočiatku ešte fungovala súbežne s poslednými verziami "návratových" satelitov typu KH-8 Gambit a KH-9 Hexagon, neskôr, v polovici 80. rokov ich však plne nahradili. A teraz priamo k jednotlivým verziám "jedenástok". Samozrejme treba pripomenúť, že program KH-11 je stále plne utajený a väčšina dole uvedených údajov sú síce vysoko pravdepodobné, no napriek tomu neoficiálne a nepotvrdené domnienky:
Jedna z mála uniknutých snímok z KH-11 (Block I), zachytáva
stavbu sovietskej vojenskej lode

* Block I- štartovali medzi rokmi 1976 až 1982 pomocou rakiet Titan 3D, ich hmotnosť sa odhaduje na 13 ton, pohybovali sa na nízkych málo excentrických dráhach o parametroch cca 250 x 500 km. V roku 1984 uniklo na verejnosť vďaka agentovi americkej rozviedky, ktorý si chcel privyrobiť, niekoľko snímok z týchto satelitov a podľa nich sa odhaduje ich max. dosiahnuté rozlíšenie na necelých 15 cm/pixel. K tejto verzii patrili satelity s oficiálnymi označeniami: OPS 5705, 4515, 2581, 3984 a 9627.
* Block II - štarty medzi rokmi 1984 až 1988 pomocou silnejších rakiet Titan 34D, podľa toho pravdepodobne vzrástla o niečo aj hmotnosť satelitov a začali byť vypúšťané na excentrické dráhy s vysokým apogeom (cca 1000 km), max. dosiahnuté rozlíšenie asi pod 15 cm/pixel, patrili sem USA 6, 27 a 33, ktorý fungoval ešte do roku 1996. Táto, ako aj neskoršie verzie sú často označované aj ako KH-11B
* Block III - štarty v rokoch 1992 až 2005 pomocou silných nosičov Titan 4 (pôvodne boli ich štarty plánované na raketoplánoch), hmotnosť pravdepodobne vzrástla až na 19 ton a rozlíšenie na 10 cm/pixel, patrili sem satelity USA 86 a 116, na orbite sa ešte stále nachádzajú aj USA 129, 161 (?) a 186. Pôvodne sa predpokladalo, že pôjde o poslednú verzie systému KH-11, avšak po krachu optickej časti projektu FIA (bližšie info tu) bolo rozhodnuté o výrobe upgradeovanej verzie satelitov KH-11, označenej ako Block IV. Táto verzia je niekedy chybne označovaná aj ako KH-12
* Block IV - posledná verzia programu KH-11, štarty pomocou rakety Delta 4 Heavy od roku 2011, satelity USA 224 a teraz pozorovaná USA 245, podľa niektorých by rozlíšenie mohlo dosahovať cez 8 cm/pixel. Tieto satelity sú teraz hlavné operačné satelity KH-11 na tzv. západnej (USA 245) a východnej (224) orbitálnej pozícii, zvyšné satelity Bloku III sú na orbite ponechávané ako zálohy

A ešte poznámka k často diskutovanému maximálnemu rozlíšeniu týchto satelitov. Uvádzaný údaj (pri poslednej verzii) totiž predstavuje len teoretické maximum, ktoré by bolo možné dosiahnuť v perigeu (cca 250 km) pri maximálnom možnom odhadovanom priemere zrkadla (3,1 metra) a navyše bez atmosféry! Reálne však má vplyv atmosféry nezanedbateľný degradačný vplyv na rozlíšenie, navyše je pravdepodobné, že zrkadlá majú menší priemer (skôr medzi 2,5 - 2,9 metrami), takže sa odhaduje, že reálne snímky zo satelitov Blocku IV dosahujú rozlíšenie sotva 10, skôr 15 cm/pixel, navyše aj to len v perigeu. V prípade starších verzii to bolo samozrejme ešte horšie. Každopádne je isté, že satelity KH-11 sú, čo sa týka rozlíšenia, v súčasnosti najvýkonnejšími optickými špionážnymi satelitmi na svete a konkurenčné družice ostatných štátov ich nemajú šancu dobehnúť (maximum u moderných ruských a francúzskych satelitov sa predpokladá sotva 25 cm/pixel, u iných štátov je to ešte horšie). Musíme sa však zatiaľ zmieriť s tým, že skutočnú pravdu o technických detailoch tohto programu vedia len v NRO.

pondelok 2. septembra 2013

Nádrž Briz-M (2011-64E)


Raketa Proton-M pred štartom 4. novembra 2011
 na štartovacej rampe

Ďalšiu nádrž z ruského raketového stupňa Briz-M som nasnímal 1. septembra 2013 o 22:38 SELČ. Jasnosť objektu dosahovala asi 3,5 mag.

Tento objekt štartoval ako súčasť nosnej rakety Proton-M z kozmodrómu Bajkonur 4. novembra 2011. Jej náklad vtedy tvorila trojica navigačných družíc systému Glonass-M s oficiálnymi označeniami Kosmos 2475 až 2477. Urýchľovací stupeň Briz-M, z ktorého odhadzovateľná nádrž pochádza, ich vyniesol na dráhy vo výške viac ako 19 000 km. Nádrž sa ostala pohybovať na dráhe o parametroch 343 x 18 894 km, pričom v čase môjho pozorovania sa pohybovala v blízkosti perigea tejto dráhy. Bližšie informácie o tomto objekte sa nachádzajú pri zázname pozorovania inej nádrže tohto typu zo štartu 2003-56.

sobota 31. augusta 2013

USA 245 (NROL-65)

Čas: 30. august 2013, 22:00 SELČ
Nedávny štart družice USA 245
Tak ako som naznačil pri predošlom pozorovaní, večer 30. augusta som pozoroval ešte jeden americký satelit typu Key Hole. A to úplne najčerstvejší, len pred dvoma dňami odštartovaný prírastok do tejto rodiny špionážnych družíc pod označením USA 245, alias NROL 65. Na snímke jeho zaznamenaná stopa začína s dohasínajúcim maximom záblesku, pri ktorom dosiahla jasnosť satelitu viac ako -2 mag, potom však klesala k asi 4 mag.

Tento satelit odštartoval len 28. augusta 2013 z Vandenbergu pomocou v súčasnosti najsilnejšej americkej rakety Delta 4 Heavy. Išlo však nielen o posledný štart tohto typu rakety z Vandenbergu, ale podľa všetkého aj o posledný štart družíc typu KH-11B vôbec. Tieto veľké špionážne satelity budú v budúcnosti pravdepodobne nahradené menšími a lacnejšími fotoprieskumnými družicami. Každopádne "Keyholky" budú aj vďaka najnovšiemu  prírastku USA 245 ešte minimálne nejaké to desaťročie určite slúžiť a americká NRO (National Reconnaissance Office) tak stále bude môcť sledovať celý svet v rozlíšení až okolo 10 cm/pixel (takúto kapacitu nemá žiadna iná krajina na svete, najlepšie rozlíšenie špionážnych satelitov iných štátov sa odhaduje na 25 cm/pixel).
Predpokladaná podoba starších verzii satelitov KH-11

Môžme si zrekapitulovať, že v súčasnosti je na orbite celkovo päť "Keyholiek": už takmer 17-ročná USA 129, pravdepodobne operačne nespôsobilá USA 161, USA 186, USA 224 (posledná, ktorú som ešte nenasnímal) a najnovšia USA 245. Posledné 2 spomínané  patria k najmodernejšej verzii týchto satelitov, známej ako Block IV, ktorých hmotnosť sa odhaduje na vyše 19 ton. Nová USA 245 má s najväčšou pravdepodobnosťou nahradiť USA 186, patriacu ešte k staršej verzii Block III. Svedčí o tom dráha nového satelitu, ktorá je takmer totožná s USA 186 (ktorý som nasnímal len 20 minút pred preletom USA 245). Ako zaujímavosť možno ešte uviesť, že zatiaľ čo satelit USA 186 po štarte nemohli nájsť amatérsky pozorovatelia ešte niekoľko týždňov, USA 245 spozorovali už po jej prvom oblete okolo Zeme, čo je pri hľadaní tajných amerických satelitov v podstate rekord.

USA 186 (NROL-20)

Čas: 30. august 21:40 SELČ
Štart satelitu USA 186
Prvým úlovkom večera 30. augusta 2013 bola americká vojenská družica typu KH-11 s oficiálnym označením USA 186. Ako sa neskôr ukázalo, nebola to jediná "Keyholka" zaznamenaná toho dňa, ale o tom neskôr... Satelit na snímke dosahoval jasnosť menej ako 3,5 mag, hodil však aj krátky záblesk o jasnosti asi -1 mag. Na fotografii je náhodou zaznamenaný aj európsky meteorologický satelit MetOp-B (jasnosť pod 4 mag, bližšie info o ňom pri inej príležitosti) a pre zaujímavosť som na nej označil aj dohasínajúcu novu v súhvezdí Delfín, ktorá vzplanula pred niekoľkými týždňami (teraz sa jej jasnosť pohybuje pod 6 mag).

O veľkých fotoprieskumných družiciach typu Key Hole 11B som hovoril v minulosti už viackrát (pri posledne pozorovaných USA 129 a USA 161). USA 186 je tak už mojou treťou nasnímanou družicou tohto typu. Odštartovala 19. októbra 2005 z kozmodrómu Vandenberg pri vôbec poslednom štarte ťažkej nosnej rakety Titan 4B a v súčasnosti  sa pohybuje na dráhe o parametroch 263 x 1 018 km. Ide o očividne veľký objekt (predpokladá sa, že základné teleso KH-11B má dĺžku viac ako 15 metrov + solárne panely neznámych rozmerov), pretože hoci sa počas snímania pohyboval v blízkosti svojho apogea, bol bez problémov pozorovateľný. Hoci USA 186 nie je najstaršou Keyholkou na orbite, predpokladá sa, že bude v blízkej dobe nahradená novou družicou, o ktorej je článok vyššie...

štvrtok 15. augusta 2013

USA 129


Hoci som americký vojenský satelit USA 129 pozoroval len pred pár dňami, vzhľadom na jeho veľmi priaznivý prelet, ktorý mal nastať 14. augusta, som sa ho rozhodol nasnímať aj tentokrát. Satelit nesklamal, kedže sa nachádzal blízko perigea, na oblohe sa pohyboval rýchlo a pri prelete dosahoval jasnosť vyše 1 mag, pričom v zenite hodil záblesk o jasnosti asi -2 mag (žiaľ krátko po skončení 30 sek. expozície). Snímka vznikla o 21:16 SELČ.

ASTEX-1


Starú americkú družicu ASTEX-1 som nasnímal 14. augusta o 22:42 SELČ pri prechode cez súhvezdie Labuť. Jej jasnosť dosiahla asi 3,5 mag.
Podoba družice ASTEX-1

Táto primárne technologická družica odštartovala 17. októbra 1971 z kalifornského Vandenbergu pomocou rakety Thorad Agena D. Základné teleso satelitu tvoril vlastne upravený posledný stupeň rakety Agena D, na ktorom boli inštalované a skúšané v tej dobe pokročilé technológie, vrátane nového infračerveného skeneru, veľkého opakovateľne roztvárateľného solárneho panelu, či špeciálneho detektoru energetických častíc. Z misie satelitu bol odvodený aj jeho názov - Advanced Space Technology Experiment (experiment pokročilej vesmírnej technológie), mimo neho však bol satelit známy aj pod označením STP P71-2. Hoci bol satelit vlastne vojenským skúšobným zariadením, vďaka svojim prístrojom robil aj astronomické pozorovania a fungoval až do decembra 1973. Jeho hmotnosť dosahovala 1500 kg, v súčasnosti sa toto dávno mŕtve teleso pohybuje na dráhe o výške 723 x 748 km.

utorok 13. augusta 2013

USA 234 (FIA Radar 2)


11. augusta som nasnímal ešte jeden americký vojenský satelit - USA 234. Počas fotografovania prechádzal cez súhvezdie Orol a dosiahol jasnosť asi 3,5 mag. Snímka vznikla o 22:01 SELČ.
Štart satelitu USA 234

Tento satelit odštartoval z kozmodrómu Vandenberg 3. apríla 2012 pomocou rakety Delta 4 M+ a je pravdepodobne druhým (a zatiaľ posledným) exemplárom veľkých rádiolokačných družíc nového amerického špionážneho programu FIA (Future Imagery Architecture). Prvý satelit tohto programu - USA 215, som pozoroval pred vyše mesiacom, pri ňom som uviedol aj niektoré bližšie informácie o programe FIA. Tu len pripomeniem, že hoci sa o technických detailoch týchto satelitov oficiálne nevie prakticky nič, predpokladá sa, že sú podobne ako ich predchodcovia, satelity Lacrosse, vybavené rozmernými radarovými anténami typu SAR (Synthetic aperture radar), ktoré dokážu bez ohľadu na počasie poskytovať snímky zemského povrchu v pomerne veľkom rozlíšení. Pohybujú sa na takmer kruhových dráhach o výške cca 1100 km. Oficiálne je neznáma samozrejme aj ich hmotnosť, avšak u rakiet Atlas 5 501 a Delta 4 M+, ktoré ich vynášajú, dosahuje nosnosť na dané orbity okolo 5,5 tony, takže je isté, že hmotnosť týchto satelitov nepresahuje túto hranicu a že sú o dosť ľahšie ako staršie družice Lacrosse (u ktorých je odhadovaná hmotnosť vyše 14 ton).

USA 129 (NROL-2)


Záblesk americkej vojenskej družice USA 129 som nasnímal 11. augusta o 21:38 SELČ. Jasnosť záblesku, ktorý nastal tesne nad hviezdou Arktúr v súhvezdí Pastier, dosiahol hodnotu asi -1 mag. Mimo záblesku sa jasnosť družice pohybovala okolo 3 mag.
Štart satelitu USA 129

Tento satelit odštartoval 20. decembra 1996 z kozmodrómu Vandenberg pomocou ťažkej nosnej rakety Titan 4A. Hoci oficiálne nie sú o ňom známe žiadne podrobnosti, je vysoko pravdepodobné, že patrí k utajenému programu veľkých fotoprieskumných družíc typu Key Hole 11B (KH-11B), známych aj ako Improved Crystal. Tieto družice podľa všetkého vážia viac ako 13 ton, vzhľadom sa podobajú na Hubbleov teleskop a na svojej palube majú veľký zrkadlový ďalekohľad o priemere takmer 3 metre, ktorý im umožňuje robiť snímky zemského povrchu v rozlíšení asi 10 cm/pixel. USA 129 je v poradí tretím satelitom tretej generácii týchto družíc (označenej ako KH-11 Block III) a zároveň v súčasnosti najstarším na orbite sa nachádzajúcim satelitom KH-11B. Okrem neho sa na orbite momentálne nachádzajú ešte satelity USA 161 (pravdepodobne operačne nespôsobilý), USA 186 a USA 224 (pravdepodobne patrí k najnovšej verzii Block IV). Už tento mesiac však má byť vypustená ďalšia, pravdepodobne úplne posledná družica typu KH-11B.
Predpokladaná podoba satelitov KH-11B

USA 129 sa pohybuje po eliptickej dráhe o parametroch 309 x 772 km, pričom v čase môjho snímania sa pohyboval v blízkosti svojho perigea.

Raketa Thorad Agena D (1971-110B)

Čas snímania: 11. august 2013, 22:36 SELČ
Americký vojenský program NOSS tu spomínam pomerne často, tentokrát som odfotografoval objekt, ktorý priamo súvisí s jeho ranými začiatkami. Ten počas snímania prechádzal cez súhvezdie Labuť, pričom dosiahol jasnosť asi 4 mag.
Raketa Thorad Agena D krátko pred štartom

Tým objektom je posledný stupeň rakety Thorad Agena D (SLV-2G), ktorý štartoval 14. decembra 1971 z kalifornského kozmodrómu Vandenberg. Išlo o posledný štart tejto verzie rakety, ktorá na orbitu vtedy vyniesla štvoricu satelitov programu známeho pod krycím názvom Poppy. Pod týmto označením sa skrývajú rané satelity agentúry NRO pre elektronický prieskum (ELINT), ktoré citlivými prijímačmi zachytávali rádiové signály so sovietskych radarových základní a námorných plavidiel s cieľom ich presnej lokalizácie. Tento štart bol posledným, siedmym štartom tohto programu, ktorý bol čiastočne odtajnený v roku 2005. Z neveľkého množstva odtajnených informácii je tak dnes už jasné, že program Poppy bol vlastne predchodcom vyspelejšieho programu námornej rozviedky NOSS (Naval Ocean Surveillance System), ktorý pokračuje dodnes.

Pozorovaný raketový stupeň Agena-D z tohto štartu sa nachádza v súčasnosti na dráhe o výške 937 x 954 km.

piatok 9. augusta 2013

ISS & HTV-4


8. augusta konečne nastala možnosť súčasného pozorovania kozmickej stanice ISS a približujúcej sa japonskej zásobovacej lode "Biely bocian". Horeuvedená snímka vznikla o 22:32 SELČ, viac ako pol dňa pred plánovaným spojením oboch objektov. ISS s jasnosťou -2,6 mag sa pohybovala vyše 40 uhlových stupňov pred HTV-4, ktoré malo klasicky výraznú oranžovú farbu a jasnosť asi 1,5 mag. "HTVčko" samozrejme nezabudlo hodiť svoj krátky záblesk, ktorého hodnota dosiahla takmer -3 mag. Ak sa nasledujúci deň úspešne podarí spojenie zásobovacej lode so stanicou, tak tento prelet predstavoval poslednú možnosť pre sledovanie samotného HTV-4  zo strednej Európy.

Iridium 3


Záblesk družice Iridium 3 som nasnímal 8. augusta o 22:41 SELČ v severnej časti súhvezdia Perzeus, jeho jasnosť bola -3 mag. Tento satelit odštartoval 19. augusta 1998 z čínskeho kozmodrómu Tchaj-jüan pomocou nosnej rakety CZ-2C/SD spolu s družicou Iridium 76.

štvrtok 8. augusta 2013

HTV-4 po tretíkrát

Čas fotografovania: 21:53 SELČ
7. augusta som po tretíkrát snímal prelet japonského "bieleho bociana" (aj keď prívlastok oranžový by sa mu očividne hodil viac). Tentokrát ma sprvu trocha prekvapil, pretože nastal takmer o 2 minúty neskôr, ako bol predpovedaný, navyše po mierne odlišnej dráhe. Je teda zrejmé, že HTVčko prešlo nedávno (asi len pár hodín pred preletom) vrámci prípravy na svoje piatkové spojenie s ISS korekciou dráhy, ktorej parametre ešte neboli v predikačných serveroch zaznamenané (predpovedaná dráha je na obr. vpravo).

Na fotografii má satelit jasnosť od 0,5 k 1,5 mag, pričom krátko po skončení expozície opäť došlo k onomu známemu záblesku. Nesplnila sa tak celkom môj predpoklad, že k nemu nastáva v blízkosti kulminácie, nakoľko satelit už bol na oblohe na svojej zostupnej dráhe, po maxime svojej jasnosti. Stihol som zaznamenať ešte aspoň záver zostupnej fázy satelitu krátko pred jeho vstupom do tieňa v súhvezdí Pegasus (fotografia dole). Satelit tu mal už pomerne stabilnú jasnosť vyše 2 mag, pričom jeho farba už nebola výrazne oranžová, ale skôr biela (satelit bol teda k pozorovateľovi očividne natočený svojou zadnou, bielou motorovou sekciou - pozri obr. satelitu pri zázname prvého pozorovania). Pridávam aj fotografiu z preletu ISS, ktorý nastal 10 minút pred preletom HTV-4.
HTV-4, čas: 21:55 SELČ
ISS, čas: 21:43 SELČ
             

streda 7. augusta 2013

NOSS 3-3 (2005-4A & C)


Štart družíc NOSS 3-3
Ďalšiu, v poradí už moju tretiu dvojicu poslednej generácie amerických vojenských družíc NOSS sa mi podarilo nasnímať 7. augusta o 01:41 SELČ. Prechádzali cez súhvezdie Pegasus a dosiahli max. jasnosť asi 4 mag, pričom vedúci objekt formácie A sa javil trochu slabší a vykazoval miernu variabilitu jasnosti.

Tento v poradí tretí pár tretej generácie tajného systému námornej rozviedky NOSS odštartoval z floridského Cape Canaveralu 3. februára 2005 pomocou rakety Atlas 3B, pre ktorú išlo o vôbec posledný štart. Vedúci objekt A bol oficiálne označený ako USA 181, zatiaľ čo objekt C bol NORADom klasicky zavádzajúco označený len ako "nefunkčný úlomok". Úlomok, ktorý sa už vyše 8 rokov pohybuje v tesnej formácii za objektom A. Človeka vždy poteší vidieť na vlastné oči takéto otvorené a pritom úplne zbytočné oficiálne klamstvo :-). Oba objekty sa pohybujú na dráhach o parametroch 1002 x 1212 km.