utorok 30. októbra 2018

Paz


Satelit Paz počas predštartovných príprav
30. októbra 2018 o 17:34 SEČ som odfotografoval prelet španielskej vojenskej družice Paz, ktorá štartovala vo februári tohto roka z kalifornského Vandenbergu. Kvôli presvetlenej súmračnej oblohe som zvoli len 10 sekúnd trvajúcu expozíciu, no práve na ňu sa mi podarilo nasnímať najjasnejšiu časť preletu tohto satelitu. Mimo tohto zjasnenia však nebol veľmi výrazný a sotva dosahoval 4 magnitúdy. Na snímke dosahuje jasnosti až 1 mag, pričom na zaznamenaj stope sú zjavné aj viaceré kratučké mikrozáblesky. Na fotografii pekne vidieť aj zlatovo-oranžovkastú farbu satelitu, zapríčinenú kaptonovou fóliou, ktorou je pokrytá značná časť jeho povrchu.

Satelit Paz odštartoval z Kalifornie 22. febrúara 2018 pomocou rakety Falcon 9 na dráhu o parametroch 507 x 509 km so sklonom 97,4°. Tento vyše 1300 kilogramový a takmer 8 metrov dlhý objekt je prvý španielsky vojenský satelit určený primárne na radarový prieskum, pre ktorý využíva citlivú rozkladaciu radarovú anténu typu SAR. Satelit pre španielsku vládu vyrobila spoločnosť Airbus Defence and Space.


streda 26. septembra 2018

HTV-7 na ceste k ISS: Blízko a zároveň ďaleko

HTV-7, 26.9. 2018, 20:16 SELČ, exp. 8 sec, ISO 400
Po včerajšom úspešnom pozorovaní japonskej zásobovacej lode HTV-7 som sa na ňu zameral aj nasledujúci večer tajne dúfajúc, že sa mi podarí spraviť podobnú fotografiu, ako v roku 2013, keď som na jeden záber zaznamenal HTVčko aj s ISS (viď tu). Podmienky na pozorovanie síce teraz boli horšie ako vtedy (svit Mesiaca, cirová oblačnosť, svetelný smog) a HTV-7 sa mala v pláne spojiť s Medzinárodnou vesmírnou stanicou až okolo obeda nasledujúceho dňa, avšak šanca na zaznamenanie preletu vo formácii tu každopádne bola a nemohol som si ju nechať ujsť. Na serveroch síce neboli aktualizované parametre dráhy tohto objektu, bolo mi však jasné, že Biely bocian vykonával v poslednej dobe približovacie manévre a bude sa tak pohybovať niekde v blízkosti stanice. Otázkou len bolo - ako blízko?
ISS, 26.9., 20:14 SELČ, exp. 8 sec, ISO 400
Odpoveď som dostal už krátko na to, ako som o 20:14 SELČ urobil prvú snímku ISS, vychádzajúcej vysoko nad obzor. Márne som čakal, že sa v dohľadnej vzdialenosti od nej zaligoce HTV, ako stúpala ISSka stále vyššie, bolo mi jasné, že sa mi fotografiu vo formácii spraviť nepodarí. A tak sa aj stalo, HTV-7 sa síce na podobnej dráhe ako ISS objavila, ale až takmer 2 minúty po nej, v uhlovej vzdialenosti asi 90° od stanice. Oba objekty sa tak síce dali na oblohe pozorovať súčasne, avšak v takej vzdialenosti od seba, že bez rybieho oka (ktorým nedisponujem) ich nebolo možné zachytiť na jednu snímku. Zážitok to bol aj tak pekný, ISS mala takmer zenitový prelet a dosahovala jasnosti cez -3,5 magnitúdy. Za ňou sa ťahajúce HTVčko na tom bolo o poznanie horšie - najvyššiu jasnosť cca 1 mag dosahovalo krátko po vystúpaní nad obzor (tentokrát bola aj výraznejšia jeho oranžovo-zlatavá farba, čo si možno všimnúť aj na úvodnej snímke), avšak počas kulminácie jasnosť nedosahovala ani 2,5 magnitúdy, mierne začala stúpať až na zostupnej fáze preletu v blízkosti súhvezdia Kasiopea. Krátko na to ale už vstúpila do zemského tieňa. Zaujímavé bolo, že tentokrát HTV ani nehodila svoj typický záblesk.

HTV-7, 26.9., 20:18 SELČ, exp. 8 sec
A tak hoci sa mi nepodarilo získať ďalšiu spoločnú snímku vesmírnej stanice so svojou zásobovacou loďou, spojil som pre predstavu o blízkosti dráh oboch týchto približujúcich sa objektov snímky zo vzostupnej fázy preletu ISSky aj HTVčka do doleuvedenej animácie. Medzi prvou snímkou ISS a prvou snímkou HTV nad obzorom uplynuli necelé 2 minúty.


utorok 25. septembra 2018

HTV-7

HTV-7, 25.9.2018 o 19:47, exp. 8 sekúnd
HTV-7 počas svojej kulminácie o 19:46, exp. 8 sekúnd,
 jasnosť asi 2 mag
Je to už dávno, čo som naposledy fotografoval japonskú zásobovaciu loď typu HTV, konkrétne v auguste 2013, keď bolo možné pozorovať nádhernú sériu večerných preletov tejto pýchy japonskej kozmonautiky (nejaké fotografie viď napr. tu a tu). A teraz sa po dlhej dobe naskytla takáto príležitosť opäť. V poradí siedmeho Bieleho bociana (ako sa v japončine prekladá názov tejto kozmickej lode - Kounotori), som zachytil na niekoľko snímok 25. septembra 2018 o 19:46 - 19:47 SELČ. Na horeuvedenej snímke je zaznamenaný aj nádherný záblesk tejto družice, ktorý presiahol jasnosť -2 mag. Mimo neho však jasnosť lode nebola veľmi veľká a nepresahovala 1,5 magnitúdy. Pozorovanie na inak jasnej oblohe mierne rušil svit Mesiaca v splne a "kvalitný" svetelný smog slovenského hlavného mesta, preto som aj zvolil pri fotografovaní len pomerne krátku expozíciu.
HTV-7 počas predštartovných príprav

Záblesky sú pre prelety HTV typické (pri HTV-4 som ich pozoroval takmer vždy), avšak väčšinou dôjde len k jednému krátkemu záblesku za prelet. Tentokrát som však pozoroval záblesky dva, okrem horeuvedeného ešte jeden na vzostupnej fáze preletu v pomerne malej výške nad obzorom, tento som však nezaznamenal. Mimo zábleskov, ktoré spôsobuje odraz od solárnych panelov uchopených na valcovitom telese lode, je typická aj vcelku zreteľná, oranžová farba HTVčok, spôsobená kaptonovov fóliou, ktorou je potiahnutá značná časť povrchu týchto lodí. Na uvedených snímkach s presvetlenou oblohou však tentokrát nie je veľmi výrazná.

HTV-7 štartovala 22. septembra 2018 z kozmodrómu Tanegašima a momentálne je na preletovej dráhe k ISS vo výške 276 x 302 km. So stanicou sa má spojiť 27. 9. a tak ak nedôjde k odkladu nastane zajtra posledná šanca HTV-7 vidieť na vlastné oči. Dokonca možno práve v spoločnej formácii s ISS...

sobota 11. augusta 2018

Iridium 45


Ku koncu éry predikovateľných zábleskov Irídii poteší, keď uvidíte záblesk z takej družice, čo ste ešte nikdy možnosť nasnímať nemali. Taký prípad sa mi naskytol 9. augusta 2018 o 22:05 SELČ, keď som na 25 sekundovú expozíciu nasnímal záblesk družice Iridium 45, ktorý dosiahol jasnosť cca -4 mag. Družica, štartujúca ešte 20. decembra 1997 z kalifornského Vandenbergu, prelietavala počas záblesku popri súhvezdí Kasiopea, ponad galaxiu M 31 v Androméde.

sobota 21. júla 2018

Cygnus OA-9E


Americkú zásobovaciu loď Cygnus OA-9 sa mi podarilo odfotografovať 20. júla 2018 o 22:42 SELČ počas jej preletu cez súhvezdie Labuť (latinsky - taktiež Cygnus 😉). Na oblohe mierne presvetlenej Mesiacom v prvej štvrti dosahoval tento satelit jasnosti necelých 3 mag.
Cygnus OA-9 pri zachytený staničným manipulátorom
24. mája 2018

Táto kozmická loď je zo všetkých zásobovacích lodí ISS pozorovateľná najobtiažnejšie, nakoľko je jej jasnosť počas preletu silne závislá od fázového posunu voči Slnku, čo sa opäť potvdilo aj teraz. Na hore uvedenej 20 sekundovej snímke je zaznamenaná najjasnejšia časť preletu, mimo nej jasnosť objektu sotva presahovala 4 magnitúdy. Na pozorovanie tohto typu lodí mám aj vďaka tomu celkovo smolu, čoho dôkazom je aj to, že toto je na blogu len moja druhá fotografia lode Cygnus od roku 2013 (viď tu).

Súčasná misia OA-9 odštartovala k ISS 21. mája 2018 a so stanicou bola spojená až do 15. júla, kedy sa od nej oddelila a prešla na vyššiu dráhu, na ktorej uvolnila niekoľko cubesatov. Na tejto dráhe o výške 477 x 482 km by mal Cygnus ostať až do konca júla.

piatok 13. júla 2018

Súmrak Irídii: Iridium 11


Koniec éry predikovateľných zábleskov družíc Iridium sa nezadržateľne blíži ku koncu a preto každé snímky posledných zábleskov týchto družíc sa stávajú skutočne výnimočnými. Obzvlášť, pokiaľ ide o tak jasné záblesky, ako bol aj ten na hore uvedenej snímke. Vznikla 13.7. 2018 o 22:31 SELČ a na 25 sekundovej expozícii zachytáva okamih, keď družica dosiahla jasnosti až -7 magnitúdy. Je jednou z posledných družíc starej generácie, ktoré ešte ostávajú na operačnej orbite vo výške cca 760 km. Záblesk tejto družice som odfotgrafoval aj v minulosti, v auguste 2013 a máji 2014 .

nedeľa 1. júla 2018

Súmrak Irídii: Iridium 67


To že legendárne záblesky satelitov Iridium sa už pomaly ale isto blížia ku koncu, som tu na blogu už viackrát spomínal. Krásne viditeľným dôkazom tohto konca je aj horeuvedená snímka, ktorá vznikla 30. júna 2018 o 22:05 SELČ. Na len 10 sekundovej expozícii je na pomerne presvetlenej oblohe zachytený veľmi rýchly prelet satelitu Iridium 67. Ten už je momentálne vyradeným, nefunkčným satelitom, ktorého dráha bola poslednými zvyškami paliva 8. júna radikálne znížená, pričom momentálne dosahuje výšky už len 150 x 324 km. V čase pozorovania bol satelit navyše v blízkosti perigea, vďaka čomu dosahoval jeho pohyb na hviezdnom poli naozaj nevýdanú rýchlosť. Satelit, ktorému na tejto dráhe ostáva už len niekoľko posledných dní života, nekontrolovane rotoval, čoho dôkazom boli aj rapídne, nepravidelné variácie jeho jasnosti, ktorých hodnota kolísala od cca 2,5 magnitúd až k záporným číslam, pričom najjasnejší na fotografii zachytený záblesk (medzi hlavou Draka a Vegou) má asi -2 magnitúdy.

Iridium 67 odštartoval ešte 7. apríla 1998 a počas svojho operačného zaradenia v sieti Iridium som nemal možnosť jeho predikovateľný záblesk zaznamenať. Takto sa v mojej zbierke Iridiumiek ocitol aspoň takto, na konci svojho života na zemskej orbite. Podobný osud ako jeho už čoskoro počká všetky zvýšné Iridiumky prvej generácie. Možnosť pozorovať ich predikovateľné záblesky je už pomaly naozaj veľmi raritná, nakoľko ich na operačných dráhach momentálne ostáva ani nie 20. Sám som veľmi zvedavý, koľko z nich sa mi ešte podarí zaznamenať...

štvrtok 14. júna 2018

Bajkonur: Štart misie Sojuz MS-09


Na tomto blogu primárne pridávam fotografie preletov satelitov, sledovaných z veľmi veľkej vzdialenosti stoviek, až tisícov kilometrov, ako sa na hviezdnom nebi premietajú počas svojich obehov okolo planéty Zem. Tentokrát sa mi však naskytla úžasná príležitosť zažiť niečo naozaj výnimočné, oveľa, oveľa bližšie. 6. júna 2018 prebehol z kozmodrómu Bajkonur štart nosnej rakety Sojuz FG s pilotovanou kozmickou loďou Sojuz MS-09, na ktorej palube bola trojčlenná posádka smerujúca k ISS. Mal som šťastie byť svedkom tejto udalosti priamo na samotnom kozmodróme. Bol to úžasný, chvíľami až ťažko opísateľný zážitok, ktorý pokiaľ neokúsite na vlastnej koži, nič vám ho plnohodnotne nenahradí. O ňom, ako aj celkovo o ceste na Bajkonur by sa toho dalo napísať veľmi veľa, no bez zabiehania do detailov som sa rozhodol ho sprostredkovať tu na blogu len stručne, pomocou autentických, mnou urobených fotografii.
Návšteve Bajkonuru predchádzal krátky pobyt v nenápadnom, 200-tisícovom "mestečku" Kyzylorda...

...z ktorého nás čakala niekoľkohodinová cesta rozsiahlou kazašskou stepou...
  
...až k "bránam" slávneho kozmodrómu 
Boli sme ubytovaní v meste Bajkonur, ktoré nie je priamou súčasťou kozmodrómu, ale plnohodnotným, stredne veľkým mestečkom so všetkým, čo k tomu patrí... Kozmonautikou to tam však samozrejme žije prakticky na každom rohu
V meste je veľmi veľa pamätníkov - tento je venovaný S. P. Koroľjovovi
Jedným z prvých väčších zážitkov v mestečku Bajkonur bola aj prehliadka Aleje kozmonautov...
...v ktorej nemohol chýbať ani najstarší strom, zasadený samotným Jurijom Gagarinom
Nechýbajú však ani najčerstvejšie stromčeky zasadené súčasnými posádkami ISS
Alej je ukončená malou plošinou s modelom rakety Sojuz-FG
Z druhej strany sa na plošine otvára nádherný výhľad na rieku Syrdarja a rozsiahlu kazašskú step
Nasledovala cesta z mesta Bajkonur na samotný kozmodróm, vzdialený asi 20 km severne. Hoci sa
Bajkonur rozkladá primárne na rovinatej stepi, v priestoroch kozmodrómu sa dali vidieť aj takéto neveľké skalnaté kopce 
Oveľa väčším prekvapením však boli ťavy dvojhrbé, ktoré sa v odľahlejších priestoroch Bajkonuru podľa všetkého voľne pohybovali

Prísne strážená vstupná brána kozmodrómu
V časti kozmodrómu, označovanej ako oblasť 254, asi 3 km západne od štartovacej rampy, prebieha záverečná príprava kozmonautov k letu, vrátane ich obliekania do skafandrov. My sme na nich zatiaľ čakali vonku spolu s pripraveným autobusom, ktorý ich dopravuje priamo k nosnej rakete  

A nečakali sme tam len "bežní" turisti... Rozlúčkového ceremoniálu sa zúčastnilo aj viacero významných osobností, medzi nimi napr. aj samotná Valentína Tereškovová
A tu je už samotná posádka kozmickej lode Sojuz MS-09!
Zľava: Američanka Serena M. Auñón-Chancellor, Nemec Alexander Gerst a Rus Sergej Prokopjev
Asi 3 hodiny po vzniku tejto fotografie už oblietavali planétu Zem rýchlosťou vyše 7 km/s
Čakanie na štart sme vyplnili aj návštevou úžasného múzea, ktoré sa nachádza priamo uprostred kozmodrómu, len asi 2,3 km od štartovacej rampy LC-1/5. Dá sa v ňom toho vidieť naozaj veľmi veľa...


Od modelov všetkých typov rakiet, čo vzlietali a vzlietajú z Bajkonuru...


Cez pristávací modul Sojuzu...


Až po ruský skafander pre výstup do otvoreného vesmíru. A mnoho, mnoho ďalších  zaujímavostí, ktoré plne docení každý fanúšik kozmonautiky

A nielen vnútri múzea, ale aj mimo neho...Vrátane unikátnej, plnorozmerovej testovacej makety sovietskeho raketoplánu Buran...

...ktorú je možné navštíviť aj zvnútra kokpitu a nákladového priestoru
Vonku možno nájsť vystavené dokonca aj rozbité tlakové nádrže z nevydarených štartov lunárnych super-ťažkých rakiet N-1 

Po obhliadke múzea nasledoval presun na pozorovacie stanovište pre turistov, určené pre pozorovanie štartu rakety. Tvorí ho v podstate rozsiahle parkovisko, nachádzajúce sa asi 2 km juhozápadne od štartovacej rampy. V pozadí si možno všimnúť spomínanú maketu raketoplánu Buran

Asi hodinku pred štartom si prvé hlúčiky turistov obsadzujú najlepšie miesta pre sledovanie štartu

Z pozorovacieho stanovišťa sa otvára výhľad nielen na raketu Sojuz, ale aj iné, historicky veľmi zaujímavé miesta
kozmodrómu, bohužial verejnosti zblízka nesprístupnené. Toto je pohľad na komplex budov, ktoré voľakedy slúžili pre legendárny projekt Energija-Buran a ešte skôr pre N1. Vpravo je hala MIK 112, kde sa dodnes nachádzajú zvyšky zničeného raketoplánu Buran 

Detailný pohľad na vyše 100 metrov vysokú budovu, v ktorej sa raketa Energija a raketoplán Buran skompletizované
testovali vo vertikálnej polohe. Fotografované zo vzdialenosti asi 2,7 km. Vpravo vidno časť ešte vzdialenejšieho štartovacieho komplexu, z ktorého došlo k štartom tejto rakety. 
Momentálne sa komplexy budov súvisiacich s týmto projektom nijako nevyužívajú a očividne chátrajú
A tu už je pohľad na samotnú raketu Sojuz-FG na legendárnej štartovacej rampe LC-1/5, necelú hodinu pred štartom. K rakete je ešte priklopená časť obslužnej veže s kabínkou, cez ktorú do rakety nastúpili kozmonauti

Raketa v plnej kráse s už odklopenou obslužnou vežou, necelých 5 minút pred štartom

Štart! O 11:12 UTC sa zažehávajú motory rakety, víri sa prach a raketa sa začína pomaly dvíhať...

A raketa je vo vzduchu! Vidieť na vlastné oči tú oslnivú žiaru motorov
a hlavne počuť ten ich ohromujúci hukot, to všetko je len ťažko opísateľným zážitkom.
Túto priam učebnicovú fotku tejto 51 metrovej rakety som urobil 4 sekundy po fotke predchádzajúcej
...a túto o ďalších 30 sekúnd neskôr - raketa rýchlo naberá na výške a pomaly sa jej tvar stráca z dohľadu
O necelú minútu neskôr už raketu vidno len cez slabnúcu žiaru jej motorov. Raketa už zároveň neletí kolmo,
ale približne horizontálne a ostávajú za ňou dva skondenzované obláčiky vodnej pary 


Môj posledný záber rakety, vznikol o 20 sekúnd neskôr - vidno ju už len slabo pri dolnom okraji snímku

Keď som teleobjektív namieril späť na už prázdnu štartovaciu rampu, mal som pocit, že som na nej zachytil malý požiar. V skutočnosti išlo o odhalenú oranžovú konštrukciu servisných ramien, ktoré objímali raketu a pred štartom ich nebolo vidieť 
Päť minút po štarte sa nad kozmodrómom ostali vznášať už len pomaly sa rozptyľujúce obláčiky vodnej pary. Raketa však v tomto momente stále pokračovala vo svojej úlohe a o necelé 4 minúty neskôr tak vďaka nej kozmická loď Sojuz MS-09 úspešne dosiahla obežnú dráhu


Ku koncu mi už ostáva len skonštatovať, že návšteva Bajkonuru, navyše spojená s pozorovaním štartu nosnej rakety, je úžasným zážitkom na celý život, ktorý naplno precítite naozaj až vtedy, keď ho reálne zažijete. A to o to viac, pokiaľ si naplno uvedomujete význam tohto fascinujúceho miesta, ktoré nám už viac ako šesť desaťročí otvára brány do vesmírneho priestoru