Tchien-che 1

 

Obr. 1: 18.5. 2021, čas 21:55 SELČ, exp. 10 sec; čínska stanica Tchien-che 1 prelietavajúca cez súhvezdie Havran, dosahujúx jasnosti 1,5 mag

Po sledovaní preletu mohutnej rakety CZ-5 spred niekoľkých týždňov sa mi konečne naskytla možnosť na pozorovanie jej slávneho nákladu - prvej čínskej veľkej vesmírnej stanice Tchien-che (bežne sa možno stretnúť skôr s angl. transkriptom Tianhe). Keďže stanica má sklon orbity len 41,5 ° a pohybuje sa v súčasnosti vo výške 360 x 384 km (a ja sa nachádzam na 48,5° z.š.), nikdy v našich končinách nevystúpa vysoko nad obzor, maximálne do necelých 25 stupňov. Tak tomu bolo aj pri tomto prelete, no už od spozorovania stanice nízko nad západným obzorom bolo zrejmé, že sa jedná o výrazne väčší objekt ako jej predchodcovia z nedávnej minulosti - malé moduly Tchien-kung. Tie aj pri najlepších podmienkach sotva dosiahli 2,5 magnitúdy, avšak veľký modul Tchien-che vystúpal pri tomto pozorovaní na stabilných 1,5 mag. A to nemusí byť ani zďaleka konečná jasnosť, ktorú táto stanica bude v blízkej budúcnosti dosahovať.

Obr. 2: čas 21:55, exp. 10 sec; druhá snímka z tohto preletu, stanica sa blíži k vstupu do zemského tieňa

Tchien-che je totiž len prvým, centrálnym modulom novej stanice, ktorá sa najbližšie roky bude rozrastať o ďalšie moduly a veľkosťou sa v konečnej fáze bude približovať (a trocha ju aj predčí) historickej ruskej stanici Mir. Už prvý vypustený modul je však svojou veľkosťou impozantný - je dlhý 16,6 metra a v najširšom mieste má priemer 4,2 metra, váži 22,6 tony. Energiu mu dodáva pár solárnych panelov s rozpätím 30 metrov a príkonom 27 kW. Pomerne rozsiahle sú aj vnútorné priestory modulu, ktoré budú budúcim taikonautom poskytovať obývateľný priestor o objeme cca 50 metrov kubických. Tí k stanici prvýkrát zamieria už v polke júna pri misii Šen-čou 12 a mali by v module Tchien-che stráviť až 3 mesiace. Ešte pred nimi má už v týchto dňoch odštartovať zásobovacia loď Tchien-čou, ktorá bude po spojení so stanicou okrem zásob pre 3-člennú posádku zabezpečovať aj rozsiahlejšie korekčné mamévre, ktoré pravdepodobne zaistia navýšenie orbity stanice ešte o niekoľko desiatok km (vďaka čomu sa aj mierne zlepšia možnosti na sledovanie stanice, keďže bude vyššie nad obzorom). 

Obr 3: Animácia základného modulu stanice Tchien-che aj s dvoma loďami Šen-čou pripojenými na guľovitom spojovacom uzle

Obr. 4: Vnútri stanice čakajú taikonautov (čínskych kozmonautov) pomerne veľké priestory 

Obr. 5: Jedna z prvých snímok z vonkajších kamier stanice krátko po uvedení na obežnú dráhu, zachytávajúca veľké solárne panely po ich úspešnom roztiahnutí

Starlink v1.0 L24

 

Obr. 1: 8.5. 2021; GIF zložený z 33 snímkov zachytávajúci väčšiu časť várky L24, fotografované medzi 21:31 a 21:36 SELČ, exp. prvých 10 snímkov trvala 6 sekúnd, zvyšných 4 sekundy

Hoci nemožno SpaceX uprieť snahy, že pri budovaní svojej megakonštelácie Starlink už viac začala počúvať výhrady astronómov a obmedzuje jasnosť satelitov či už prekrytím jasnejších plôch ich konštrukcie alebo vhodným natáčaním solárnych panelov, nedá sa "zneviditeľnenie" takto veľkých družíc zabezpečiť úplne. Obzvlášť pri niektorých preletoch predvedú Starlinky na oblohe klasické "vláčikové divadlo", na aké sme boli zvyknutý hlavne v začiatkoch budovania siete v priebehu prvej polovice minulého roka. Dobre sa to ukázalo 8. mája 2021, keď sa okolo 21:30 SELČ naskytla možnosť na sledovanie zenitového preletu satelitov z várky L24, ktorá odštarovala 29. apríla. Starlinky boli rozdelené do dvoch skupín, pričom prvá (obr. 2), menšia o počte asi 20 satelitov predbiehala druhú o približne 5 minút skôr. V druhej skupine bola väčšina zvyšných satelitov a z jej preletu som urobil viacero snímkov, z ktorých som zostavil horeuvedený GIF (obr. 1). Satelity dosahovali stabilnú jasnosť okolo 1 magnitúdy, pričom vačšina z nich bola od seba vzdialená asi 5 uhlových stupňov, až na niekoľko párov, ktoré boli k sebe podstatne bližšie. Väčšina sa pohybovala na dráhach okolo 297 km, niektoré, hlavne z prvej skupiny, už ale vystúpali na cca 320 km.

Obr. 2: 8.5. 2021, čas 21:25, exp. 4 sec; snímka zachytáva 9 satelitov z menšej, predvojovej skupiny, nezaradená do GIFu 

L24 pritom nie sú najčerstvejšou várkou Starlinkov na orbite. 4. mája stihla odštartovať várka L25 (momentálne z našich končín nepozorovateľná, avšak krátko po jej štarte bolo na večernej oblohe krásne vidieť druhý stupeň Falconu s ešte spojenými satelitmi - bohužial fotku z tohto preletu nemám) a už 9. mája došlo k úspešnému štartu ďalšej várky. Týmto raketovým tempom sa SpaceX blíži k dobudovaniu prvej fázy megakonštelácie Starlink. Konkrétne k tej časti satelitov, ktoré majú obiehať vo výskach 550 km so sklonom 53°. Tá má mať celkovo 72 orbitálnych rovín, v každej má byť 22 satelitov. Táto prvá, dá sa povedať základná časť siete Starlink má mať teda dokopy 1584 satelitov, z nich je ku dnešku (9. máj 2021) na dráhe už okolo 1550 (reálne číslo operačne použiteľných Starlinkov je menšie, nakoľko časť z nich nie je funkčná)

Obr. 3: 21:34 SELČ, exp. 4 sec; 19-ta snímka z GIFu, zachytávajúca 7 satelitov Starlink, jasný objekt vpravo je čínska raketa CZ-2C (2011-039B) pohybujúca sa na dráhe 639 x 705 km

Každopádne k tomu, aby bolo dostatok satelitov k plnému zaplneniu prvých 72 orbitálnych rovín so sklonom 53° už chýba SpaceX len jeden štart a niekoľko mesiacov čakania, kým všetky satelity vystúpajú k operačným orbitám. Týmto budú môcť pomerne rýchlym internetom (podľa údajov z betatestovania vyše 100Mbps) pokryť značnú časť sveta, avšak od plného dobudovania siete má Starlink ešte stále ďaleko. Ako si možno všimnúť aj z tabuľky nižšie (obr. 5), SpaceX má v pláne zaplniť ešte ďalšie 4 orbitálne inklinácie vo výškach 540 až 570 km dokopy 4408 satelitmi. O neskorších plánoch na ďalších cca 7500 satelitov na veľmi nízkych orbitách (o operačnej výške cca 345 km) ani nehovoriac. 

Obr. 4: 21:32 SELČ, exp. 0,25 sec; krátkoexpozičná fotografia cez mobilný telefón najlepšie zodpovedá tomu, ako vidieť "vláčik" Starlinkov voľným okom

Dokopy by malo konšteláciu (aspoň v súčasnom úradmi schválenom pláne) tvoriť takmer 12 000 Starlinkov, poskytujúcich pripojenie o kapacite 1Gbps s latenciou okolo 20 ms teoreticky po celom svete. Kedy a či vôbec sa to SpaceX podarí je otázne, stanovený deadline od regulačného úradu FCC je rok 2027 (keď sa dovtedy nepodarí SpaceX vypustiť všetky plánované satelity, bude môcť využívať len tie, ktoré stihla), no každopádne zvolené tempo je fascinujúce. Je známe, že SpaceX má ešte oveľa megalomanskejšie plány, nakoľko v dlhodom horizonte plánujú sieť zahustiť ďalšími až 30 000 (!) satelitmi, avšak bez bližších podrobností, navyše na tento plán ešte nedostali (a je možno aj otázne či dostanú) posvätenie od regulačných úradov.

Každopádne bez ohľadu na to čo a kedy bude, keď sa vrátime do súčasnosti, SpaceX má veľmi veľký náskok pred inými konkurenčnými satelitnými sieťami ako OneWeb či Kuiper (Amazon) a je len otázkou krátkeho času, kedy svoje služby spustí komerčne. Po dobudovaní súčasnej prvej fázy s inklináciou 53° by sa už v lete malo začať so štartmi na polárne inklinácie, takže dosah siete sa čoskoro plne zglobalizuje.

Obr. 5: Tabuľka súčasnych plánov SpaceX na obsadenie 5 orbitálnych inklinacií vo výškach 540 - 570 km dokopy 4408 satelitmi Starlink 

Raketa CZ-5B (2021-035B)

 

Obr. 1: 5.5. 2021, čas 04:19 SELČ, exp. 5 sekúnd; centrálny stupeň rakety CZ-5B nízko nad južným obzorom

V skorých ranných hodinách 5. mája 2021 sa naskytla možnosť na pozorovanie vskutku výnimočného objektu. Bol ním mohutný stupeň rakety CZ-5B, ktorý týždeň predtým vyniesol na orbitu prvý modul veľkej čínskej stanice Tianhe-1. Podmienky na pozorovanie sa nezdali ideálne, ranná obloha bola už hodne presvetlená blížiacim sa východom Slnka, navyše pomerne výrazne zanesená stredne vysokou oblačnosťou. Objekt 2021-035B mal byť navyše veľmi nízko nad obzorom, v maximálnej výške len 16 stupňov. Napriek tomu hneď po vyjdení zo zemského tieňa neďaleko hviezdy Antares v súhvezdí Škorpión upútal pozornosť rýchlimi bliknutiami s periodou necelých 2 sekúnd, ktoré dosahovali jasnosti vyše 0 mag!

Obr. 2: 5.5. 2021, čas 04:19 SELČ, exp. 5 sekúnd; rýchlo rotujúce masívne teleso sa mi podarilo zaznamenať aj na druhej snímke

Nie ja sa čo diviť že napriek nepriaznivým podmienakam bol objekt tak dobre pozorovateľný - ide totiž o obrovský valec dlhý vyše 30 metrov s priemerom 5 metrov! Áno, raketa CZ-5B je v súčasnosti najsilnejším nosičom v arzenáli čínskej vesmírnej agentúry, ktorý dokáže na nízku orbitu vyniesť objekty o hmotnosti vyše 20 ton. A nielen to, po dlhej dobe je to v histórii kozmonautiky tzv. 1,5 stupňový nosič a práve vďaka tomu na orbite skončil tento obor - samotný centrálny stupeň rakety, ktorého motory boli zažehnuté už priamo na štartovacej rampe. Podobne tomu bolo pri dávnych sovietskych raketách R-7, ktoré vynášali prvé Sputniky. V staršom článku o prvých pozorovaniach satelitov som si povzdychol nad tým, aký to vtedy musel byť silný zážitok sledovať jasné, 27 metrové stupne rakiet R-7, prelietavajúce po nebi, nakoľko od tej doby sa už také obrovské rakety priamo na orbite nevyskytli. Nuž, až doteraz! Centrálny stupeň rakety CZ-5B ich svojimi rozmermi ešte aj prekonal. V podstate ma mrzí po jeho pozorovaní len to, že nemá vyšší sklon orbity (len 41,5°) a teda tým pádom z našich končín nevystúpa nad obzor vyššie ako nejakých 20 stupňov. Ak by ste boli v nižších zemepisných šírkach, kde by vám vystúpal až k zenitu, ešte len vtedy by jeho pozorovanie muselo byť naozaj ohromujúcim zážitkom.

Obr. 3: Plne zostavená raketa CZ-5B počas
 predštartovných príprav

Na druhej strane ten, kto sa nachádza mimo územia ohraničeného súradnicami +/-41,5 stupňa zemepisnej šírky má to šťastie, že sa nijako nemusí obávať, že mu kus tohto obra padne na hlavu :) CZ-5B totiž vyniesol stanicu Tianhe na veľmi nízku orbitu o parametroch len 171 x 382 km. Samotná stanica začala krátko na to svoju orbitu dvíhať, avšak stupeň CZ-5 napriek prvotným dohadom kontrolovaný deorbit neuskutočnil a rýchlo, nekontrolovane klesá v ústrety ohnivej náruče zemskej atmosféry. Tá však tohto 21 tonového kolosa určite nepohltí celého. Sú obavy, aby sa nezopakovala situácia z minulého roku, keď po prvom lete rakety CZ-5B dopadli jej veľké trosky na mestečko v Pobreží Slonoviny. Vtedy síce nedošlo k žiadnym zraneniam ani väčším škodám na majetku, avšak také šťastie sa už nemusí opakovať, hoci štatisticky stále platí väčšia pravdepodobnosť, že všetko skončí v oceáne. V čase môjho pozorovania bol objekt vo výške už len 161 x 303 km a podľa súčasných odhadov vstúpi do atmosféry niekedy 8. až 9. mája. Takže už čoskoro uvidíme, ako to celé (doslova) dopadne. Každopádne je pomerne isté, že na Čínu budú po tomto lete vyvíjané veľké tlaky, aby si na kontrolované deorbity takto veľkých objektov dávala väčší pozor a je teda možné, že podobne veľký raketový stupeň je na orbite pozorovateľný naposledy. O to som radšej, že sa mi jeho pozorovanie pošťastilo.

Obr. 4: Schéma rakety aj s modulom stanice Tianhe-1 pod aerodynamickým krytom

Update 9.5. 2021: Tak nakoniec zhodou náhod všetko dobre dopadlo a trosky rakety sa 9. mája okolo 02:20 UTC zrútili do vôd Indického oceána neďaleko Maledív bez toho, aby spôsobili nejaké škody či zranenia. Vstup objektu do atmosféry bol (aj na dennej oblohe) pozorovaný z Ománu

Starlink v1.0 L17

 

Obr. 1: 6.3. 2021, čas: 05:04 SEČ, exp. 10 sec

Po dlhšej dobe sa 6. marca 2021 opäť naskytla príležitosť na pozorovanie čerstvej várky satelitov Starlink. Tie odštartovali necelé 2 dni predtým a na oblohe vytvorili krásny rozťahaný "vláčik" o šírke asi 25°uhlových stupňov. V tomto hlavnom klastri sa nachádzala drvivá väčšina zo 60 družíc, no 2 sa už začali oddelovať. Prvú sa dalo pozorovať už viac ako o minútu skôr (obr. 2), pričom bola pomerne jasná - takmer 0 mag. Krátko po nej išla slabšia družica (obr. 3), ktorá mala asi len 3 mag (je možné aj to, že nešlo o Starlink, ale jednu zo stabilizačných tyčí). Až po nej sa začala z tieňa vynárať hlavná grupa satelitov, pričom ich jednotlivé jasnosti dosahovali asi 2 mag, no na dlhoexpozičnej snímke sa klasicky zliali do veľmi jasnej, výraznej stopy. Maximum jasnosti dosiahli počas kulminácie preletu vo výške 45°, po nej začali pomerne rýchlo slabnúť.

Obr. 2: 6.3. 2021, čas: 05:02 SEČ, exp. 10 sec; prvý, jasnejší objekt ktorý sa objavil (update 12.3. - ukázalo sa, že išlo o 2. stupeň Falconu 9)

Oproti môjmu poslednému pozorovaniu Starlinkov z leta minulého roku sa táto sieť už výrazne posunula a prekonala (nielen) moje očakávania. Vrámci beta testovania už poskytuje obmedzené, no pomerne kvalitné (čo sa týka rýchlosti a latencie) internetové služby v rôznych častiach Severnej Ameriky a s pribúdajúcimi štartami bude určite nasledovať rozšírenie aj do iných častí sveta. So štartom várky L17 má sieť Starlink na orbite už okolo 1140 operačne spôsobilých satelitov. Ak sa vám nezdajú počty družíc a označenie várky, je to dané tým, že L17-tku kvôli rôznym odkladom predbehli už aj várky L18 a L19. Misia L17 sa stala vôbec najodkladanejším štartom SpaceX v histórii, čo bolo dané hlavne snahou o už ôsme znovupoužitie prvého stupňa rakety Falcon 9, ktoré ale narážalo na viaceré technické problémy. Snaha a opatrnosť sa ale vyplatili a tak bol plne úspešný nielen tento štart, ale aj pristátie stupňa na plošine v oceáne.

Update 12.3.: Po pár dňoch od tohto pozorovania vysvitol zaujímavý fakt - onen jasnejší objekt pozorovaný pred hlavným klastrom v skutočnosti nebol Starlink, ale posledný stupeň rakety Falcon 9, ktorý mal byť podľa pôvodného plánu zdeorbitovaný kratko po štarte. Tento manéver ale očividne zlyhal, pričom SpaceX túto skutočnosť nijako neoznámila a aj Space-track.org nezverejnila orbitálne parametre tohto objektu až do 12. 3. Čiže takmer týždeň prichádzali informácie o zlyhaní deorbitačného manévru Falconu len od amatérskych pozorovateľov! Pekná pripomienka toho, aký je náš koníček dôležitý nielen v súvislosti s tajnými vojenskými satelitmi, ale aj s komerčnými spoločnosťami, ktoré tiež nie vždy radi zverejňujú svoje neúspechy 😉

Obr. 3: 05:03 SEČ; slabší objekt prelietajúci medzi prvým Starlinkom a hlavným klastrom (update 12.3. - išlo o satelit Starlink)

Obr. 4: 05:03 SEČ; hlavný klaster vychádza zo zemského tieňa, výška ich orbity dosahuje 250 x 285 km

Obr. 5: 05:04 SEČ; hlavný klaster Starlinkov kulminuje nad obzorom

Obr. 6: 05:05 SEČ, exp. 6 sec; slabnúce Starlinky klesajú k obzoru 

Obr. 7: 05:05 SEČ, exp. 3 sec; kratšia expozícia odhaľujúca aj jednotlivé stopy satelitov v klastri

Crew Dragon DM-2 trunk (2020-033B)

 

Obr. 1: 20.11. 2020, čas: 17:26 SEČ, exp. 15 sec. Odhodený trunk lode Crew Dragon z misie DM-2 počas vzostupnej časti svojho preletu, keď dosahoval jasnosti 2 až 1 mag 

30. mája 2020 nastal pre americkú kozmonautiku veľký deň. V tento deň totiž po takmer deväťročnej pauze odštartovala z územia USA prvá kozmická loď s posádkou na palube. Fandovia kozmonautiky túto udalosť určite s nadšením sledovali a tak sa tu o nej nebudem rozpisovať podrobnejšie, len pripomeniem, že išlo o let označovaný ako Crew Dragon DM-2, vrámci ktorého sa na ISS vypravili astronauti Doug Hurley a Bob Behnken. Tí následne po dvoch mesiacoch strávených na Medzinárodnej vesmírnej stanici v tejto lodi od spoločnosti SpaceX úspešne pristáli vo vodách Atlantiku. Ako sme sa však naučili už z prvého, nepilotovaného letu Crew Dragonu DM-1 (podrobnosti tu), tak tieto lode aj po tom, ako ukončia svoju misiu, zanechajú na obežnej dráhe Zeme stopu, ktorá tam zotrváva celé mesiace až roky. A to v podobe takmer štvormetrového valcovitého trunku lode, ktorý sa ako nepotrebný odhadzuje ešte pred deorbitačným zážehom.

Obr. 2: Rozmery a tvar lode Crew Dragon

A tak keď 20. novembra 2020 nastala skvelá príležitosť na fotografovanie vysokého preletu tohto objektu, nemohol som si ju nechať ujsť. Bral som to aj ako malé zadosťučinenie, keďže sa mi 30. mája kvôli zamračenému počasiu nepodarilo odfotografovať samotnú misiu DM-2 krátko po štarte. Takže ma potešila možnosť mať tu na blogu aspoň nejakú fotografiu viažucu sa k tejto historickej misii. 

Pozorovanie trunku vcelku prekvapilo vysokou jasnosťou. Na uvedenej fotografii (obr. 1) s 15 sekundovou expozíciou  je zaznamenaná vzostupná časť preletu, počas ktorej jeho jasnosť pomerne rýchlo vzrastala od cca 2 ku 1 magnitúde, následne sa počas kulminácie vo výške cca 80° vyšplhala až k viac ako 0,5 magnitúde. Krátko na to však rýchlo klesala a zakrátko objekt vstúpil do zemského tieňa. Toto pozorovanie pekne odpovedá známemu tvaru a povrchu objektu. Trunk je vlastne dutý, z jednej strany uzavretý valec, ktorého plášť je z jednej strany pokrytý tmavými solárnymi panelmi, ktoré môžu hodiť pekný záblesk (ako sa to stalo aj počas pozorovania trunku z DM-1) a z druhej strany snehovobielymi kovovými panelmi (obr. 2). Počas najjasnejšej časti tohto preletu bol očividne k pozorovateľovi natočený práve touto bielou stranou, pričom neskôr pred vstupom do tieňa jeho jasnoť klesala pravdepodobne kvôli tomu, že sa natočenie k pozorovateľovi preklopilo smerom k vnútornej strane valca (obr. 3).

Obr. 3: Crew Dragon DM-1 tesne po oddelení od posledného stupňa rakety Falcon. Tu môžme detailne nahliadnuť na vnútornú časť trunku

Trunk z misie DM-2 bol pred pristátím 2. augusta 2020 odhodený na dráhe o výške 279 x 406 km, pričom v čase môjho pozorovania výška dosahovala hodnoty 246 x 314 km. Objekt teda pomaly ale isto klesá do zemskej atmosféry, kde o niekoľko týždňov zhorí. Paradoxne tak na orbite strávi menej času ako jeho predchodca z viac ako rok a pol starej nepilotovanej misie DM-1, ktorý je ešte stále na dráhe o výške 358 x 359 km.

Na záver ešte pridávam jednu bonusovú fotografiu na nízky prelet ISS z toho istého večera. So stanicou už je totiž spojená najnovšia loď Crew Dragon s označením Crew-1, vďaka ktorej je na ISS od nedávna až 7-členná posádka. Túto misiu opäť nebolo možné z našich končín sledovať pri prelete ku stanici, tak sa hádam podarí pri jej odpojení na jar budúceho roka. A keď ani to nie, tak aspoň sympatický kozmický odpad v podobe odhodeného trunku to istí. ;)

Obr. 4: 20.11. 2020, čas 18:08 SEČ, exp. 8 sec. Vľavo od žiari Mesiaca prelieta ISS, napravo si možno všimnúť Jupiter a Saturn, ktorí sa blížia k veľmi blízkej konjunkcii v decembri 2020

Raketa CZ-2F (2020-063B)

Obr. 1: 19.9. 2020, čas 05:07 SELČ, exp. 13 sec. Raketa CZ-2F sa krátko po vyjdení zo zemského tieňa premieta neďaleko galaxie M31 v Andromede

Každý, kto sa aspoň trochu viac vyzná do čínskej kozmonautiky vie, že rakety CZ-2F neštartujú často. Sú totiž priamo previazané s čínskym pilotovaným programom, ktorého štarty sú stále pomerne sporadické. Tento typ rakiet vyniesol doteraz všetky pilotované lode Šen-čou, ako aj zásobovaciu loď Tchien-čou a dve malé stanice Tchien-kung. Avšak nedávno došlo k zaujímavej udalosti, pri ktorej bol opäť použitý tento nosič a tentokrát to, aspoň sa zatiaľ zdá, nesúviselo s pilotovaným programom.

Obr. 2: 19.9. 2020, 05:08 SELČ, exp. 13 sec. Kulminácia rakety CZ-2F neďaleko súhvezdia Kasiopeja. Maximá variabilného preletu sú v tomto momente najvyššie (cez 0 mag). 

 

4. septembra tohto roku odštartovala z kozmodrómu Ťiou-čchüan stredne ťažká raketa CZ-2F. Hoci o plánovanom štarte sa šuškalo už dávnejšie, obostierali ho veľké tajnosti - a to aj na čínske pomery. Nebol zverejnený presný čas štartu ani žiadne oficiálne fotografie. O náklade sa zverejnilo len toľko, že ide o skúšku novej opakovane použiteľnej kozmickej lode so schopnosťou pristátia na určenom mieste. Široký pojem, z ktorého ale aj na základe iných náznakov pomerne jednoznačne vyplynulo, že ide s veľkou pravdepodobnosťou o nejaký typ menšieho raketoplánu. To, že na podobnom projekte Čína pracuje, sa vedelo už dlhšie, či však ide o miniraketoplán podobný americkému X-37B, či Dream Chaeseru, prípadne úplne iný koncept, je len predmetom debát a špekulácii. Opäť totiž neboli zverejnené žiadne jeho fotografie ani bližší popis. Vie sa len, že stroj bol vynesený na dráhu o výške 332 x 348 km so sklonom 50,2 stupňa. Bol by teda z našich končín skvelo pozorovateľný, bohužiaľ už po necelých dvoch dňoch pristál pravdepodobne vo vojenskej oblasti Lop Nur v púšti Taklamakan (kde sa v minulosti robili jadrové testy). Okrem oznámenia úspešného pristátia sme sa opäť nedozvedeli žiadne podrobnosti. Na orbite po záhadnom raketopláne ostal len malý satelit, ktorý bol vypustený pravdepodobne z jeho nákladového priestoru krátko pred pristátím. No a samozrejme, posledný stupeň rakety CZ-2F, ktorý ho vyniesol. Tento typ rakety bol pre túto misiu pravdepodobne použitý jednak z kapacitných dôvodov (raketa dokáže na LEO vyniesť viac ako 8,5 tony nákladu) a súčasne aj kvôli prísne utajenému vojenskému charakteru projektu, pre ktorý je kombinácia rakety CZ-2F a odľahlého kozmodrómu Ťiou-čchüan najlepšou voľbou (iné čínske kozmodrómy ani nie sú uspôsobené na štarty tohto typu rakety). No a ešte je tu jeden, aj keď dosť špekulatívny dôvod - kedže CZ-2F je momentálne jediný čínsky "human-rated" nosič, možno sa do budúcna počíta aj pilotovanými letmi tohto stroja. 

                                  

Obr. 3: Raketa CZ-2F v súhvezdí Orion, fotografované 15.9. 2020, čas 05:18 SELČ, exp. 8 sec, max jasnosť 1,5 mag, vtedajšia dráha 326 x 348 km

No a teraz sa vráťme k samotnému pozorovaniu posledného stupňa tejto rakety. Ako si možno všimnúť na všetkých dlhoexpozičných snímkach preletu, raketa mala variabilnú jasnosť svedčiacu o klasickej rotácii stupňa na orbite, ktorý dosahoval periódu necelých 7 sekúnd. Počas pozorovania 19. septembra (obr. 1 a 2) došlo k vysokému preletu, počas ktorého v maxime raketa dosahovala veľkej jasnosti - až cez 0 mag. Nie je to až také prekvapivé, keď si uvedomíme, že 2. stupeň je snehovo-biely objekt o dĺžke vyše 14 metrov a priemere 3 metrov (obr. 7). Prvýkrát som ho pozoroval už 15. septembra (obrázky 3,4 a 5), keď mal menej priaznivý prelet, no aj tak dosahoval takmer 1,5 mag. 19. septembra sa raketa nachádzala o výške 326 x 347 km a je teda zrejmé, že na obežnej dráhe vydrží ešte niekoľko týždňov, kým predvedie niekde medzi 50 stupňom južnej a severnej zemepisnej šírky na oblohe spektakulárnu ohnivú šou pri nekontrolovanom vstupe do atmosféry.

Obr. 4: 15.9. 2020, čas 05:18, exp. 8 sec, prelet rakety cez Orionov pás

Obr. 5: 15.9. 2020, čas 05:18, exp. 8 sec

Obr. 6: Môže byť toto podoba záhadného miniraketoplánu vyneseného pomocou rakety CZ-2F? Skúšky podobného typu stroja v podvese lietadla prebehli v Číne už v roku 2007

Obr. 7: Masívny druhý stupeň rakety CZ-2F (z iného štartu)

Raketa H-2A (2015-004B)

 

Obr. 1: 5.9. 2020, čas 20:49 SELČ, exp. 25 sec. Prelet posledného stupňa rakety H-2A cez Mliečnu cestu

Posledný stupeň rakety H-2A, ktorá v roku 2015 vyniesla na orbitu japonský vojenský satelit IGS-9, som fotografoval už pred piatimi rokmi (podrobnosti tu). Vtedy bola raketa pomerne slabá, ale teraz, 5. septembra 2020 pri vysokom, takmer zenitovom prelete, nádherne zjasnila na takmer -1 mag. Potom však jej jasnosť klesla k menej ako 2 magnitúdam, čo svedčí o pomalom "prevaľovaní sa" stupňa na orbite. Raketový stupeň je momentálne na dráhe o výške 418 x 438 km a teda od roku 2015, keď to bolo 467 x 483 km, klesla jeho výška len mierne. Na orbite tak s veľkou pravdepodobnosťou ešte minimálne ďalších 5 rokov pobudne.

Obr. 2: Schematický nákres rakety H-2A

X-37B (OTV-6)

 

12.8. 2020, čas 22:13, exp. 20 sec. OTV-6 v súhvezdiach Had a Hadonos krátko pred vstupom do zemského tieňa

Jasná noc z 12. augusta, plná padajúcich perzeíd, priala pozorovaniu aj ďalšieho amerického satelitu s vojensko-špionážnym charakterom. Tentokrát išlo miniraketoplán X-37B, ktorý reprezentuje už šiestu orbitálnu misiu tohto typu strojov. Predchádzajúca misia OTV-5 strávila na obežnej dráhe rekordných 779 dní, uvidíme, či tento rekord neprelomí súčasný let. Zatiaľ je však na orbite len relatívne krátko, keďže odštartoval 17. mája tohto roku. Nachádza sa na dráhe o výške 379 x 395 km so sklonom 45°. Má teda nižší sklon ako OTV-5 (54,5°), ale zároveň vyšší ako ďalšie predchádzajúce misie (tie mali sklony 39,9 až 43,5°). 

Počas môjho pozorovania sa opäť ukázalo, že jasnosť týchto miniraketoplánov je silno závislá od vhodného natočenia ku pozorovatelovi. Na serveri heavens-above.com bolo totiž uvádzané, že počas tohto preletu dosiahne OTV-6 jasnosť až 1,4 magnitúdy, avšak reálne bol o dosť slabší a mal len asi 3,5 magnitúdy.

USA-276 (NROL-76)

 

12.8. 2020, čas: 22:08 SEL, exp. 25 sec, takmer zenitový prelet USA-276 od hlavy Draka až k Denebu v Labuti

Je tomu už viac ako 3 roky, čo som fotografoval tajný americký satelit skrytý pod označením USA-276, resp. NROL-76. Už vtedy som uviedol (záznam z pozorovania vid tu), že tento satelit je z pomedzi väčšiny NRO satelitov výnimočný a že jeho dráha sa až podozrivo blízko približuje k dráhe samotnej ISS. Už pár dní po mojom pozorovaní sa tento predpoklad naplnil a konkrétne 3. júna 2017 sa tento tajomný objekt priblížil ku stanici až na zarážajúcich cca 6 km! Z detailnej analýzy dráhy tohto objektu sa zistili aj ďalšie priblíženia k ISS a nej asociovaným objektom, takže záhadný účel satelitu sa začal postupne odkrývať. Dnes sa už medzi pozorovateľmi satelitov všeobecne má za to, že ide o prototyp špionážneho satelitu určeného na blízky prieskum iných satelitov, pričom rozmerná a tvarovo členitá ISS mu slúžila vďaka známym parametrom ako vhodný kalibračný nástroj. Viac informácii k tomuto zaujímavému satelitu si môžte prečítať v mojom článku, ktorý vyšiel na webe kosmonautix.cz .

No a ako je tomu dnes, tri roky po nevšedných udalostiach, ktoré tento satelit doprevádzali? Ako je zrejmé aj z horeuvedeného snímku, USA-276 je stále na orbite a podľa pravidelných zmien jeho dráhy je jasné, že je aj stále aktívny, pričom v súčastnosti sa nachádza na dráhe o výške 387 x 395 km so sklonom 50 °. K ISS sa už od udalostí z leta 2017 nejako výraznejšie nepriblížil a pokiaľ mi je známe, pravdepodobne ani k iným objektom, pre NRO však nejakú misiu očividne stále plní. Akú, to však vedia pravdepodobne len oni. Počas môjho terajšieho pozorovania dosiahol maximálnu jasnosť 2,5 mag, pričom som zaznamenal aj jeho kratučký záblesk (pri pozornejšom pohľade si ho možno všimnúť v dlhoexpozičnej stope satelitu).

Starlink v1.0 L9

 

Obr. 1: 8. 8. 2020, čas 03:27 SELČ, exp. 4 sec. Cluster Starlinkov várky L9 sa blíži ku kulminácii

V piatok 7. augusta o 7:12 SELČ po viacerých odkladoch konečne odštartovala v poradí už deviata várka operačne spôsobilých satelitov Starlink. No a hneď nasledujúcej noci, niečo vyše 20 hodín po štarte, sa opäť naskytla skvelá príležitosť na pozorovanie tesného zoskupenia týchto satelitov v podobe krásnej a výraznej "šnúry perál". Satelity sa vynorili zo zemského tieňa o 03:26 SELČ neďaleko hviezdy Vega (obr. 2) a rýchlo postupovali ku kulminácii vo výške takmer 50°. Väčšina z nich sa pohybovala v tesnom "vláčiku" (najjasnejšia časť stopy na snímkach), no niekoľko satelitov sa od hlavného clustera už začala oddeľovať, pričom ich samostatné stopy si možno všimnúť na snímkach s kratšou expozíciou. Celkovo tvorili Starlinky na oblohe pás zaberajúci asi 15°, najjasnejšia časť clustera mala asi 8°. 

Obr. 2: 03:26 SELČ, exp. 6 sec. Starlinky sa vynárajú zo zemského tieňa

Pri tomto štarte sa nedostalo na orbitu 60 satelitov Starlink ako zvyčajne, ale "len" 57, kedže SpaceX sa rozhodla kvôli aspoň malému zníženiu nákladov zdielať štarty aj s iným nákladom (v tomto prípade tomu boli 2 malé satelity BlackSky). Nebol to prvý takto zdieľaný štart, došlo k nemu už s várkou L8, ktorá je mimochodom dosiaľ jedinou várkou, ktorú nemám zaznamenanú tu na blogu - jednak kvôli nemožnosti ich sledovania v prvých dňoch po štarte a jednak kvôli tomu, že v neskoršej fáze sa možnosť na kvalitné pozorovanie Starlinkov citeľne zhoršila. SpaceXu sa totiž podarilo výrazne znížiť jasnosť satelitov počas prechodu na operačné orbity hlavne vďaka optimálnemu natáčaniu solárnych panelov. Zo začiatku sa mi veľmi nechcelo veriť, že to naozaj pomôže, ale viackrát som si overil, že jasnosť posledných várok Starlinkov aj pri vysokých preletoch výrazne klesla, často nepresahujúc 4 mag. Tento trend si chcem overiť aj na tejto poslednej várke, ktorá je výnimočná aj tým, že bola vypustená na vyššiu počiatočnú orbitu ako doterajšie operačné satelity - konkrétne 388 x 401 km.

Obr. 3: 03:26, exp. 6 sec. V tomto momente už sú všetky "vonku" na svetle

Obr. 4: 03:27 SELČ, exp. 6 sec. Už si možno jasne všimnúť, ako sa z hlavného clustera oddeľuje stopa niekoľkých "opozdilcov" 

Obr. 5: 03:27 SELČ, exp. 4 sec. Starlinky sa blížia ku kulminácii

Obr. 6: čas 03:29 SELČ, exp. 3 sec. Aj po kulminácii sú Starlinky stále veľmi výrazné

Obr. 7: čas 03:29, exp. 2,5 sec. A výraznou súčasťou oblohy ostávajú až takmer k obzoru

Obr. 8: Čas 03:28 SELČ, exp. 0,25 sec. Efekt "šnúry perál" satelitov Starlink sa mi najlepšie podarilo zaznamenať na krátkoexpozičnej snímke z mobilného telefónu