pondelok 15. júla 2013

Kosmos 1867 (Plasma-A #2)


15. júla 2013 o 01:50 SELČ sa mi konečne podarilo nasnímať jeden z najzaujímavejších sovietskych vojenských satelitov - Kosmos 1867. Prechádzal cez súhvezdia Orol a Šíp, pričom jeho jasnosť nebola konštantná a v maxime dosiahla asi 3,5 mag (čiara v ľavej časti snímku je lietadlo).
Satelit typu Plasma-A na orbite (v porovnaní s človekom)

Kosmos 1867 štartoval 10. júla 1987 z Bajknouru pomocou nosnej rakety Cyklon-2. Tento satelit bol súčasťou najkontroverznejšieho, no zároveň asi najsofistikovanejšieho sovietskeho kozmického programu v histórii. Išlo o vojenský program s krycím označením Legenda, ktorý slúžil sovietskej námornej rozviedke pri sledovaní plavidiel v moriach a oceánoch. Tvorili ho 2 typy satelitov - jednak pasívne odposlúchavajúce satelity typu US-P (nedávno som pozoroval k nim prislúchajúci Kosmos 1220) a jednak rádiolokačné satelity typu US-A s jadrovým reaktorom na palube - práve k nim patrí Kosmos 1867.  Bolo to prvýkrát v histórii, čo boli priamo vo vesmíre operačne používané skutočné jadrové reaktory (už predtým bol ale vypustený 1 skúšobný jadrový reaktor - v roku 1965 na americkej družici SNAP-10A). Navzájom súvisiacich dôvodov, prečo Sovieti zvolili použitie jadrového reaktora ako zdroja energie na týchto družiciach je hneď niekoľko: v prvom rade, výkonná radarová anténa satelitov US-A si vyžadovala veľkú spotrebu elektrickej energie. Mohli by jej ju síce zabezpečiť rozmerné solárne panely, avšak tie by na relatívne nízkych operačných dráhach týchto družíc (t.j. vo výške cca 250 km) spôsobovali priveľký odpor zvyškovej atmosféry a radikálne by tak znížili životnosť družice. Sovietom sa preto podarilo vyvinúť malé a výkonné reaktory typu Buk a neskôr aj vylepšené Topaz (skúšané práve na Kosmose 1867), ktoré poskytovali nominálny elektrický výkon 3 až 5 kW. Po skončení operačnej činnosti družice sa mala jej časť s jadrovým reaktorom presunúť na podstatne vyššiu odkladaciu dráhu aby tak neohrozila kontamináciou zemský povrch. Avšak klasicky, "človek mieni...": V roku 1978 na družici Kosmos 954 zlyhal systém, ktorý mal zabezpečiť jej prechod na odkladaciu dráhu a neovládateľná družica tak vstúpila do atmosféry nad Kanadou, kde dopadlo viacero rádioaktívnych úlomkov. Neskôr došlo ešte k niekoľkým, menej závažným incidentom s družicami US-A a tak bol Sovietsky zväz po silnom medzinárodnom nátlaku donútený tento program v roku 1988 ukončiť (napriek snahe vojenských kruhov o jeho pokračovanie).
Model jadrového reaktoru Topaz-1

Čo sa týka pozorovaného Kosmosu 1867, ten nebol klasickou operatívnou družicou US-A. Patril totiž k vylepšenej, skúšobnej 3. generácii týchto satelitov, označovanej aj ako Plasma-A. Kosmos 1867 bol druhým a posledným prototypom tohto satelitu (prvým bol Kosmos 1818). Satelity Plasma-A niesli nový experimentálny reaktor typu Topaz-1, ktorý mal dlhšiu životnosť a umožňoval dodávať viac elektrickej energie ako jeho doteraz používaný predchodca Buk. Reaktor bol zároveň menší a obsahoval len 11,5 kg obohateného uránu 235, dokázal pracovať takmer 1 celý rok (reaktory Buk pracovali bežne len pár mesiacov a obsahovali až 31 kg uránu). Satelit tiež na svojej palube skúšal nový plazmový korekčný motor Plasma-2 SPT a niekoľko ďalších nových technológii. Celková hmotnosť satelitu sa odhaduje na 5 ton a v súčasnosti sa nachádza na dráhe vo výške 773 x 803 km.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára